znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 86/08-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti B. G., B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. V., B., ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 18/2002, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. G. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 C 18/2002 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 18/2002 konal bez zbytočných prieťahov.

3. B.   G. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   80 000 Sk   (slovom osemdesiattisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 86/08 zo 6. marca 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a   o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť B. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“)   a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 18/2002.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   21. januára   2002   okresnému   súdu návrh, ktorým sa domáhala náhrady škody za ublíženie na zdraví jej v tom čase maloletého syna M., nar. (...).

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V   sťažnosti   sa   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy   rozhodol,   že postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 3240/2008 doručeným ústavnému súdu 3. apríla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„S poukazom   na   jednotlivé   úkony   vykonané   v   predmetnom   konaní   musím konštatovať,   že   predmetné   konanie   je   poznačené   prieťahmi   odo   dňa   11. 02. 2002 do 28. 10. 2002 a odo dňa 01. 03. 2004 do 26. 03. 2007, ktoré boli spôsobené neprimerane vysokým   počtom   pridelených   vecí   v   oddelení   zákonnej   sudkyne   ako   i   pretrvávajúcim poddimenzovaným   stavom   sudcov   a   administratívnych   pracovníkov   na   Okresnom   súde Bratislava I. Sťažnosť sťažovateľov na prieťahy v konaní je dôvodná. Subjektívne zavinenie sudcu som nezistila. Vec bola v roku 2002 pridelená na konanie ako zákonnej sudkyni Mgr. E.   S.   Po jej   odchode   do   dôchodku   v   januári   2007   bola   vec   v   súlade   s dodatkom k rozvrhu   práce   na   rok   2007   v   mesiaci   marec   2007   pridelená   na   konanie   novému zákonnému sudcovi JUDr. T. R., ktorá po skončení dokazovania vo veci samej rozhodla dňa 12. 03. 2008.

K skutkovej a právnej zložitosti sporu uvádzam, že nešlo o právne náročnú vec, nakoľko   zákonná   sudkyňa   Mgr.   E.   S.   mohla   a   mala   posúdiť   aktívnu   legitimáciu navrhovateľky   B.   G.   na   podanie   návrhu   na   náhradu   škody   z   ublíženia   na   zdraví   už po podaní návrhu v roku 2002, čo je zrejmé z odôvodnenia rozsudku č. k. 7 C 18/2002-88 zo dňa 12. 03. 2008.

V konaní neboli zistené prekážky podľa ust. § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľka v konaní nespôsobila prieťahy, ale na podanie takéhoto návrhu bol aktívne legitimovaný jej syn M. G., ktorý mohol byť zastúpený matkou.

V prípade, že ústavný súd dospeje k názoru, že bolo porušené právo sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   dovoľujem   si   požiadať,   aby   bolo   vzaté do úvahy, že zákonná sudkyňa subjektívnym konaním nezavinila vznik prieťahov v konaní. S poukazom na uvedené objektívne dôvody, za ktorých došlo k prieťahu v konaní prosím Ústavný   súd   Slovenskej   republiky,   aby   uvedené   skutočnosti   pri   rozhodovaní   o   priznaní finančného zadosťučinenia vzal do úvahy a nepriznal mu finančné zadosťučinenie v plnej výške.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a zo   súvisiaceho   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn. 7 C 18/2002 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 21. januára 2002 bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľky „na náhradu škody z poškodenia na zdraví mal. dieťaťa“,

- prípisom   z 3.   mája   2002   okresný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľky, aby v lehote 15 dní odstránila nedostatky návrhu a aby v tej istej lehote presne špecifikovala výšku uplatnených nárokov,

- 28.   októbra   2002   okresný   súd   dal   pokyn   na   doručenie   návrhu   sťažovateľky odporcom v I. a II. rade s tým, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrili,

- 5. januára 2004 okresný súd nariadil termín pojednávania na 1. marec 2004,

- na   pojednávaní   uskutočnenom   1.   marca   2004   okresný   súd   na   návrh   právnej zástupkyne   sťažovateľky   pripustil   zmenu   petitu   v časti   uplatnenia   vecnej   škody   (výška uplatnenej vecnej škody 13 499 Sk), ďalej pripustil úpravu označenia odporcu v II. rade a vedľajšieho   účastníka   a ďalším   uznesením   odročil   pojednávanie   na   neurčito   s tým,   že odporca v lehote 10 dní predloží doklad o svojej právnej subjektivite a sťažovateľka v tej istej lehote predloží „kópiu kompletnej zdravotnej dokumentácie navrhovateľa“,

- podaním doručeným okresnému súdu 30. novembra 2006 sťažovateľka požiadala o nariadenie termínu pojednávania,

- prípisom z 12. apríla 2007 (pokyn na jeho vypracovanie dal okresný súd 26. marca 2007) okresný súd vyzval odporcu v II. rade, aby v lehote 15 dní predložil doklad o svojej právnej subjektivite,

- prípisom   z 12.   júna   2007   okresný   súd   vyzval   Ž.   (...),   aby   predložili   doklad, z ktorého   vyplýva   oprávnenie   na   prevádzkovanie   bazéna,   v ktorom   došlo   k úrazu maloletého dieťaťa (syna sťažovateľky),

- 27. septembra 2007 okresný súd nariadil termín pojednávania na 23. január 2008,

- na   základe   žiadosti   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   okresný   súd „z   dôvodu ustálenia   účastníkov   na   strane   navrhovateľa“ odročil   pojednávanie   z 23.   januára   2008 na 12.   marec   2008.   Štatutárny   zástupca   odporcu   v II.   rade   uviedol   do   zápisnice o pojednávaní z 23. januára 2008, „že vzhľadom na skutočnosť, že k dnešnému dňu nebola ustálená aktívna legitimácia na strane navrhovateľa vznáša námietku premlčania“,

- na pojednávaní uskutočnenom   12.   marca   2008   okresný   súd návrh   sťažovateľky zamietol,

- 17.   marca   2008   okresný   súd   dal   pokyn   na   doručenie   písomného   vyhotovenia rozsudku účastníkom konania, resp. ich právnym zástupcom.

Z vyjadrenia sťažovateľky doručeného ústavnému súdu 21. apríla 2008 vyplýva, že proti prvostupňovému rozsudku podala odvolanie.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd [obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)]   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd v zhode s názorom uvedeným vo vyjadrení okresného súdu k sťažnosti konštatuje, že skúmanie právnej, resp. faktickej zložitosti   veci   vo   vzťahu   k zisťovaniu,   či   v   konaní   došlo   k prieťahom,   je   irelevantné, pretože   konajúca   zákonná   sudkyňa   mala a mohla   ihneď   po   podaní   návrhu   (21.   januára 2002)   v rámci   skúmania   podmienok   konania   (§ 103   a nasl.   OSP)   po   zistení   nedostatku vecnej   aktívnej   legitimácie   sťažovateľky   návrh   v časti   týkajúcej   sa   uplatnenia   nároku na náhradu   škody   na   zdraví   v tom   čase   jej   maloletého   syna   zamietnuť.   Takýto   záver vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku okresného súdu sp. zn. 7 C 18/2002 z 12. marca 2008, v ktorom   sa   okrem   iného   uvádza: „Z   obsahu   návrhu   a pripojených   dokladov   ako i z výsluchu   svedka   M.   G.   mal   súd   za   preukázané,   že   navrhovateľka   nie   je   aktívne legitimovaná na podanie takéhoto návrhu a to nároku na náhradu škody na zdraví, bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia, aktívnu legitimáciu na podanie takéhoto návrhu má výlučne jej syn M. G., nar. (...), a preto návrh v tejto časti z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie na strane navrhovateľky zamietol.“

Napokon treba uviesť,   že vzhľadom   na povahu veci   (škoda   na zdraví) si postup okresného súdu vyžadoval osobitnú starostlivosť súdu o naplnenie účelu súdneho konania.

2. Ústavný súd v zhode s vyjadrením okresného súdu konštatuje, že nezistil žiadne skutočnosti ani okolnosti, ktorými by sťažovateľka spôsobila spomalenie priebehu konania, resp. vznik zbytočných prieťahov.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska existencie zbytočných prieťahov hodnotil postup okresného   súdu   v napadnutom   konaní.   Okrem   nesústredenosti   postupu   okresného   súdu (v súvislosti s nepreverením aktívnej legitimácie sťažovateľky) ústavný súd zistil v priebehu konania aj tieto obdobia úplnej nečinnosti:

- od 28. októbra 2002 (pokyn okresného súdu na doručenie návrhu sťažovateľky odporcom) do 5. januára 2004 (okresný súd nariadil termín pojednávania na 1. marec 2004),

- od   1.   marca   2004   (uskutočnilo   sa   pojednávanie   vo   veci)   do   26.   marca   2007 (okresný súd dal pokyn na odoslanie prípisu odporcovi v II. rade).

Celková doba úplnej nečinnosti okresného súdu v doterajšom priebehu napadnutého konania predstavuje 4 roky a 3 mesiace.

Existenciu prieťahov v konaní uznal aj okresný súd vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému   súdu   3.   apríla 2008.   Argumenty,   ktorými   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení zdôvodňoval   vznik   prieťahov   v konaní   (neprimerane   vysoký   počet   pridelených   vecí, poddimenzovaný stav sudcov a administratívnych pracovníkov na okresnom súde), však nemohol ústavný súd akceptovať, pretože už vo svojej predchádzajúcej judikatúre uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (napr.   I. ÚS 127/04, IV. ÚS 43/06).

Napriek   tomu,   že   ústavný   súd   pri   hodnotení   postupu   okresného   súdu   z pohľadu skúmania, či v konaní došlo k vzniku zbytočných prieťahov, konkretizoval obdobia jeho úplnej nečinnosti a nesústredenosť už v samotnom začiatku konania, treba zdôrazniť, že postup okresného súdu v napadnutom konaní okrem už konštatovanej nečinnosti možno na základe uvedeného považovať za nesústredený a neefektívny aj ako celok.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 18/2002 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   na prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu (napriek tomu, že sťažovateľka sa toho nedomáhala), aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,   a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Okrem iného uviedla, že „Priznania finančného zadosťučinenia sa domáham z toho dôvodu, že v mojom konkrétnom prípade nepovažujem   deklarovanie   porušenia   práva   na   spravodlivý   proces   bez   prieťahov za dostatočné. Prieťahy v konaní sa už nedajú napraviť, ani odstrániť. Je pravdepodobné, že sa odškodnenia v súdnom spore nedomôžem ani ja, ani môj syn M., ktorý má dodnes trvalé následky poškodenia jeho zdravia“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto   prípade   prichádza   do   úvahy   priznanie finančného zadosťučinenia.

Pri určení finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných   ESĽP,   ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 7 C 18/2002, ktorá predstavuje viac ako 6 rokov, berúc do úvahy okolnosti daného prípadu, najmä nenapraviteľnosť dôsledkov týkajúcich sa možnosti uplatňovať nároky, pokiaľ ide o škodu na zdraví, ústavný súd považoval priznanie sumy 80 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť účastníkovi konania, aby úplne alebo čiastočne uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. V danom prípade ústavný súd o úhrade trov konania   úspešnej   sťažovateľky   nerozhodoval,   pretože   si   ich   jej   právna   zástupkyňa neuplatnila a trovy konania ani nevyčíslila (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 151 ods. 1 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2008