znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 86/07-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. júna 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Marianny Mochnáčovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o návrhu doc. MUDr. F. V., CSc., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. G.,   K.,   na   preskúmanie   rozhodnutia   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/108/06-K zo 4. decembra 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť funkcií sp. zn. VP/108/06-K zo 4. decembra 2006   z r u š u j e.

2.   Výbor   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   j e p o v i n n ý   zaplatiť   prostredníctvom   Kancelárie   Národnej   rady   Slovenskej   republiky úhradu   trov   konania   doc.   MUDr.   F.   V.,   CSc.,   v sume   15   706,   50 Sk   (slovom pätnásťtisícsedemstošesť   slovenských   korún   a päťdesiat   halierov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. D. G., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 5. marca 2007 doručený návrh doc. MUDr. F. V., CSc., B. (ďalej len „navrhovateľ“), na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/108/06-K zo 4. decembra 2006.

Z návrhu a jeho doplnenia vyžiadaného ústavným súdom vyplýva, že navrhovateľ vykonával funkciu riaditeľa Všeobecnej zdravotnej poisťovne, t. j. verejnú funkciu podľa čl. 2 ods. 1 písm. v) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon č. 357/2004 Z. z.“) v období od 19. júna 2003 do 30. novembra 2004, keď sa tejto funkcie vzdal.

Výbor   v   rozhodnutí   sp.   zn.   VP/108/06-K   zo   4.   decembra   2006   konštatoval,   že navrhovateľ   nepodal   oznámenie   podľa   čl.   7   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z. v ustanovenej   lehote,   čím   porušil   povinnosť   ustanovenú   v čl.   7   ods.   1   tohto   ústavného zákona a uložil mu pokutu podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, t. j. v sume 119 197 Sk.

Navrhovateľ namieta označené rozhodnutie výboru s poukazom na čl. 9 ods. 12 tretiu vetu ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., podľa ktorého sa konanie zastaví aj vtedy, ak sa verejný   funkcionár   pred   hlasovaním   o rozhodnutí   podľa   odseku   6   vzdá   svojej   funkcie, keďže „je nespornou skutočnosťou, že navrhovateľ sa vzdal funkcie k 30. 11. 2004, teda nepopierateľne skôr ako Výbor Národnej rady Slovenskej republiky začal konať a hlasoval o uložení pokuty, keďže napadnuté rozhodnutie je zo dňa 4. 12. 2006 a datované až k 30. 1. 2007“.

Navrhovateľ   tiež   namieta,   že   v zmysle   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   bol verejným funkcionárom podľa čl. 3 ods. 1 tohto ústavného zákona verejným funkcionárom len do 30. novembra 2005 (do jedného roka od skončenia výkonu verejnej funkcie), pričom výbor začal konanie proti nemu uznesením zo 16. októbra 2006, t. j. «... konanie o ochrane verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov bolo začaté niekoľko mesiacov po tom, ako navrhovateľ „stratil status“ verejného funkcionára».

Na   tomto   základe   navrhovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   napadnuté   rozhodnutie výboru zrušil a priznal mu úhradu trov právneho zastúpenia v sume 10 471 Sk.

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním vyžiadal od predsedu výboru vyjadrenie k návrhu. Z jeho vyjadrenia zo 4. apríla 2007 vyplýva, že výbor trvá na svojom rozhodnutí   a navrhuje,   aby   ústavný   súd   jeho   rozhodnutie   potvrdil   s poukazom   na skutočnosť, že ústavný zákon č. 357/2004 Z. z. „v čl. 9 ods. 12 síce pozná ustanovenie o zastavení   konania   v dôsledku   vzdania   sa   funkcie,   avšak   z dikcie   poslednej   vety   čl.   9 ods. 12 je zrejmé, že sa tak môže stať, len ak konanie vôbec začalo. Zákonodarca mal na mysli možnosť zastaviť konanie ako prejav účinnej ľútosti verejného funkcionára, ktorý porušil ústavný zákon. K vzdaniu sa funkcie navrhovateľa došlo 11. 11. 2004 a konanie sa začalo 16. 10. 2006 s tým, že rozhodnutie o uložení pokuty výbor prijal až 4. 12. 2006. Pritom verejný funkcionár predmetné oznámenie mal podať k 31. 3. 2005 (v súlade s čl. 7 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 ústavného zákona) a nepodal ho doteraz.

Z tohto   dôvodu   sa   domnievame,   že   vzdanie   sa   funkcie   k 16.   11.   2004   sa neuskutočnilo spôsobom uvedeným v čl. 9 ods. 12 ústavného zákona a nemôže byť dôvodom pre   zastavenie   konania.   Obrana   navrhovateľa   je   účelová   a je   z nej   zrejmé,   že   verejný funkcionár si neplnil svoje povinnosti a hľadá len spôsob, ako sa z neho vyviniť“.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   86/07-16   z 3.   mája   2007   prijal   návrh navrhovateľa   na   ďalšie   konanie.   Po   prijatí   návrhu   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd vyzval predsedu výboru, aby sa vyjadril k návrhu, resp. doplnil svoje vyjadrenie zo 4. apríla 2007. Predseda výboru ústavnému súdu oznámil, že v predmetnej veci zotrváva na svojom stanovisku zo 4. apríla 2007.

Ústavný súd zaslal vyjadrenie výboru zo 4. apríla 2007 na zaujatie stanoviska právnej zástupkyni   navrhovateľa.   Právna   zástupkyňa   doručila   ústavnému   súdu   vyjadrenie navrhovateľa 17. mája 2007. Vo vyjadrení sa okrem iného uvádza:

„Výbor NR SR pre nezlučiteľnosť funkcií (v ďalšom texte len „Výbor“) ako sám uvádza, sa domnieva, že vzdanie sa funkcie k 16. 11. 2004 sa neuskutočnilo spôsobom uvedeným v čl. 9 ods. 12 ústavného zákona a nemôže byť dôvodom pre zastavenie konania. Poukazuje na dikciu poslednej vety čl. 9 ods. 12 v zmysle ktorej je zrejmé, že sa tak môže stať, len ak konanie vôbec začalo a zákonodarca mal na mysli možnosť zastaviť konanie ako prejav účinnej ľútosti verejného funkcionára, ktorý porušil ústavný zákon...

Navrhovateľ   nesúhlasí   s vyššie   uvedeným   stanoviskom   a poukazuje   na   doslovné znenie citovaného ustanovenia, ktorým je jednoznačne daná povinnosť konanie zastaviť, ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá svojej funkcie. Z uvedeného je zrejmé, že pri danom ustanovení nemožno hovoriť o akomsi spôsobe vzdania sa funkcie, resp. že dané ustanovenie zakotvuje určitý spôsob vzdania sa funkcie, pri ktorom sa konanie zastaví, a už vôbec nehovorí o tom, že konanie sa zastaví len ak konanie vôbec začalo. Tvrdenia Výboru NR SR sú subjektívne a navrhovateľ sa s nimi nemôže stotožniť; naopak znenie zákona je jednoznačné a je nepopierateľnou skutočnosťou, že navrhovateľ sa vzdal funkcie k 30. 11. 2004, teda skôr, ako Výbor začal konať a hlasovať o uložení pokuty, keďže napadnuté rozhodnutie je zo dňa 4. 12. 2006 a datované k 30. 1. 2007. Na základe uvedeného jediným prípustným záverom z vyššie uvedeného je, že ak Výbor konanie začal, bolo jeho povinnosťou uvedené konanie zastaviť s poukazom na poslednú vetu čl. 9 ods. 12 ústavného zákona, teda bol nepochybne daný dôvod na jeho zastavenie.

Na   základe   vyššie   uvedených   dôvodov   a skutočností   navrhovateľ   navrhuje,   aby Ústavný súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie Výboru zo dňa 4. decembra 2006, číslo rozhodnutia VP/108/06-K zrušil v celom rozsahu.“

Právna   zástupkyňa   navrhovateľa   zároveň   upresnila   trovy   právneho   zastúpenia navrhovateľa,   ktoré   požaduje   uhradiť   a vyčíslila   ich   sumou   15   706,50   Sk   za   tri   úkony právnej pomoci.

II.

Skutkový stav

Z obsahu návrhu vrátane jeho príloh, z vyjadrení účastníkov konania, ako aj z obsahu predložených   listinných   dôkazov   obsiahnutých   v spise   týkajúcom   sa   konania   vedeného výborom proti navrhovateľovi ústavný súd zistil nasledovný skutkový stav relevantný pre posúdenie veci.

1. Navrhovateľ vykonával funkciu riaditeľa Všeobecnej zdravotnej poisťovne, t. j. verejnú funkciu podľa čl. 2 ods. 1 písm. v) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. v období od 19. júna 2003 do 30. novembra 2004. Z označenej verejnej funkcie bol odvolaný ministrom zdravotníctva Slovenskej republiky k uvedenému dňu listom č. 87467/2004-OĽZZ, a to na základe   oznámenia   o vzdaní   sa   funkcie   k 30.   novembru   2004   obsiahnutého   v liste navrhovateľa č. 2004/19175/1828-KR zo 16. novembra 2004.

2. Navrhovateľ písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. výboru nepodal.

3. Výbor na svojej 4. schôdzi uznesením č. 58 zo 16. októbra 2006 začal podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. proti navrhovateľovi konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov pre nesplnenie povinnosti podať písomné oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., „keďže v zmysle čl.   3   ods.   1   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z...   sa   osoba,   ktorá   vykonávala   verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka od dňa skončenia výkonu verejnej funkcie“.

4. Uvedenú skutočnosť výbor oznámil navrhovateľovi listom sp. zn. VP/108/06-K z 20. októbra 2006 doručeným navrhovateľovi 31. novembra 2006, v prílohe ktorého mu zaslal predmetné uznesenie a zároveň ho vyzval, aby sa k nemu vyjadril.

5. Navrhovateľ sa k výzve vyjadril listom doručeným výboru 21. novembra 2006, v ktorom okrem iného uviedol, že „Z funkcie riaditeľa VšZP som bol odvolaný dňa 30. 11. 2004“.

6. Rozhodnutím   sp. zn.   VP/108/06-K   zo 4.   decembra 2006   výbor konštatoval,   že navrhovateľ ako verejný funkcionár - bývalý riaditeľ Všeobecnej zdravotnej poisťovne - porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., za čo mu uložil   pokutu   vo   výške   119   197 Sk   zodpovedajúcej   mesačnému   platu   verejného funkcionára.

V odôvodnení svojho rozhodnutia výbor okrem iného uviedol: „Výbor nezohľadnil skutočnosti   uvedené   vo   vyjadrení   verejného   funkcionára   a po   vykonanom   dokazovaní dospel   k   záveru,   že   je   nesporné,   že   uvedený   verejný   funkcionár   porušil   ústavný   zákon a preto   výbor   prijal   uznesenie,   ktorým   sa   menovanému   verejnému   funkcionárovi   Doc. MUDr. F. V., CSc., bývalému riaditeľovi Všeobecnej zdravotnej poisťovne, a. s. ukladá pokuta   za   porušenie   povinnosti   uloženej   v čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   vo   výške jednomesačnej   odmeny   verejného   funkcionára   podľa   čl. 9   ods. 10   písm. a)   ústavného zákona.“

7.   Rozhodnutie   výboru   sp. zn.   VP/108/06-K   zo   4.   decembra   2006   bolo navrhovateľovi doručené 5. februára 2006.

III.

Relevantná právna úprava

Podľa relevantnej časti čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. je verejný funkcionár povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie (...) podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok (...).

Podľa čl. 2 písm. v) v spojení s čl. 3 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. je verejným   funkcionárom   aj   ten,   kto   vykonáva   funkciu   štatutárneho   orgánu   Všeobecnej zdravotnej   poisťovne.   Tento   verejný   funkcionár   podáva   písomné   oznámenie   určenému výboru.

Podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. začne výbor konanie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov (ďalej len „konanie“) z vlastnej iniciatívy, ak jeho zistenia nasvedčujú tomu, že verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 (...) uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje alebo že verejný funkcionár nesplnil alebo   porušil   povinnosť   alebo   obmedzenie   ustanovené   týmto   ústavným   zákonom   alebo zákonom (...).

Podľa druhej vety čl. 9 ods. 3 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa konanie začína z vlastnej iniciatívy orgánu príslušnému podľa odseku 1 (t. j. výboru, pozn.), konanie je začaté dňom, keď orgán podľa odseku 1 urobil prvý úkon voči verejnému funkcionárovi, proti ktorému sa vedie konanie.

Podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. ak sa v konaní preukázalo, že verejný funkcionár nesplnil alebo porušil povinnosť alebo obmedzenie ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonom, alebo v oznámení podľa čl. 7 (...) uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, rozhodnutie obsahuje výrok, v ktorom sa uvedie, v čom je konanie alebo opomenutie verejného funkcionára v rozpore s týmto ústavným zákonom alebo zákonom, odôvodnenie   a   poučenie   o   opravnom   prostriedku.   Rozhodnutie   obsahuje   aj   povinnosť zaplatiť pokutu podľa odseku 10.

Podľa poslednej vety čl. 9 ods. 12 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. sa konanie zastaví (...) ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá svojej funkcie.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým bolo rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu   na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“). Podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí   napadnuté   rozhodnutie   orgánu   podľa   odseku 1.   Podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde o návrhu koná a rozhoduje senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

IV.

Východiská pre rozhodnutie ústavného súdu

Navrhovateľ vo svojom návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru nespochybňuje, že nepodal v určenej lehote oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.   Skutočnosť,   že   navrhovateľ   nepodal   predmetné   oznámenie   nie   je   teda   medzi účastníkmi   (navrhovateľom   a výborom)   sporná.   Navrhovateľ   však   argumentuje   tým,   že dotknutú verejnú funkciu vykonával v období od 19. júna 2003 do 30. novembra 2004, a zároveň poukazujúc na poslednú vetu čl. 9 ods. 12 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. vyslovuje právny názor, že v jeho prípade malo byť konanie začaté proti nemu výborom podľa čl. 9 ods. 2 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. pre nesplnenie povinnosti podať oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. zastavené.

Z ustanovenia § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení so štvrtou vetou čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. vyplýva, že predmetom konania o preskúmaní rozhodnutia vo veciach ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   výboru,   je   iba   posúdenie   konania   verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho konformnosti   s príslušnými   ustanoveniami   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   Tomu zodpovedá   aj   zákonná   úprava   rozhodovania   ústavného   súdu   v tomto   konaní;   ak   senát ústavného súdu po preskúmaní namietaného rozhodnutia výboru zistí, že konanie verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z., tak ho zruší a naopak, ak po jeho preskúmaní dospeje k záveru, že konanie verejného funkcionára bolo v rozpore s ústavným zákonom č. 357/2004 Z. z., tak ho potvrdí.

Navrhovateľ ako verejný funkcionár vo vzťahu k namietanému rozhodnutiu výboru vydanému v konaní podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. však v okolnostiach prípadu namieta procesné pochybenie v postupe   výboru   spočívajúce v nesprávnej   aplikácii   čl.   9 ods. 12 poslednej vety ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.

V súvislosti   s uvedenou   námietkou   navrhovateľa   ústavný súd už v konaní sp.   zn. IV. ÚS 1/07 okrem iného uviedol:

„...   v zmysle   § 73a   a   § 73b   zákona   o ústavnom   súde   v konaní   o preskúmaní rozhodnutia výboru vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov je námietka procesných vád v konaní pred výborom takou otázkou, do ktorej ústavnému súdu neprislúcha zásadne ingerovať.

V okolnostiach   prípadu   by   však   nezaoberanie   sa   námietkou   porušenia   kogentnej normy obsiahnutej v poslednej vete čl. 9 ods. 12 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a tým i schválenie   postupu   výboru   bez   toho,   aby   sa   ústavný   súd   zaoberal   intenzitou   dopadu namietaného porušenia a jeho vplyvom na rozhodnutie vo veci, znamenalo podľa názoru ústavného   súdu   nadmerne   formalistický   prístup   pri   aplikácii   práva   vytýkaný   v rade rozhodnutí zo strany ústavného súdu všeobecným súdom (napr. IV. ÚS 26/06).

Ústavný súd musí mať na zreteli, že pri svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie právneho štátu, koncepciu a interpretáciu právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu a pri riešení konkrétnych prípadov nesmie opomínať, že prijaté riešenie musí   byť   akceptovateľné   aj   z hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti.   Vzhľadom na to považuje ústavný súd za potrebné, aby zahrnul do predmetu svojho skúmania v danej veci aj otázku správnosti procesného postupu výboru v konaní podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu.“

Pri   preskúmaní   navrhovateľom   namietaného   rozhodnutia   výboru   ústavný   súd vychádzal zo svojej stabilnej judikatúry, podľa ktorej má každý právo na to, aby sa v jeho veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej   právnej   normy   (IV. ÚS 77/02).   Tento záver o ústavne súladnom výklade aplikovanej právnej normy sa vzťahuje v celom rozsahu aj na otázku dôvodnosti návrhu na začatie konania podľa § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde a na výklad, či predpoklady tejto dôvodnosti z ústavného hľadiska boli alebo neboli splnené. Výklad týchto   predpokladov   však nemôže byť taký   formalistický,   aby sa   ním v konečnom   dôsledku   nielen   zmaril   účel   požadovanej   súdnej   ochrany,   ale   aj   zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha (IV. ÚS 156/03, IV. ÚS 26/06).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   nemôže   v niektorých osobitných   prípadoch   obmedziť   iba   na posúdenie   otázky,   či   navrhovateľ   ako   verejný funkcionár v oznámení podľa čl. 7 alebo čl. 8 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. uviedol neúplné alebo nepravdivé údaje, alebo či porušil povinnosti alebo obmedzenia ustanovené týmto ústavným zákonom alebo zákonmi, na ktoré tento ústavný zákon odkazuje.

Už v konaní sp. zn. IV. ÚS 1/07 ústavný súd zdôraznil, že z jeho postavenia ako nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   [čl. 124   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústava“)] musí pri uplatňovaní svojej právomoci brať zreteľ aj na dodržiavanie procesných zásad zaručujúcich právo na spravodlivý proces garantované čl. 46 a nasl. ústavy,   a preto   aj   v okolnostiach   prípadu   navrhovateľa   s prihliadnutím   na zistené skutočnosti a svoju funkciu vyplývajúcu mu z čl. 124 ústavy dospel k názoru, že je daný dôvod   na to,   aby   sa   zaoberal výhradami   navrhovateľa   smerujúcimi   proti   procesnému postupu výboru v súvislosti s namietaným nedodržaním ústavného príkazu obsiahnutého poslednej vete v čl. 9 ods. 12 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. Ústavný súd sa totiž v danom prípade nemôže obmedziť len na posúdenie konformnosti konania navrhovateľa vo väzbe na povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného zákona, ale musí prihliadnuť aj na príčinnú súvislosť medzi týmto konaním, vzdaním sa funkcie pred rozhodnutím výboru podľa čl. 9 ods. 6 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., ako aj na posúdenie dopadu týchto skutočností na samotné rozhodnutie výboru.

Podľa   čl. 9   ods. 12   poslednej   vety   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   je výbor povinný   zastaviť   konanie   v prípade,   že   sa   verejný   funkcionár   pred   hlasovaním   podľa odseku 6 vzdá svojej funkcie.

Z dispozície   právnej   normy   vyjadrenej   v poslednej   vete   čl.   9   ods.   12   ústavného zákona   č.   357/2004   Z.   z. podľa   názoru   ústavného   súdu   zjavne   vyplýva   nemožnosť fakultatívneho posudzovania zastavenia alebo nezastavenia konania zo strany výboru, ak nastanú skutočnosti uvedené v jej hypotéze. Citovaná právna norma jednoznačne ukladá výboru   povinnosť (vzniká právny nárok) zastaviť konanie v každom   prípade, „... ak sa verejný funkcionár pred hlasovaním o rozhodnutí podľa odseku 6 vzdá funkcie“, pričom obligatórne zastavenie konania nie je viazané na to, či verejný funkcionár splnil povinnosť ustanovenú   v čl. 7   ods. 1 ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   v lehote   ustanovenej citovaným ústavným zákonom alebo ju splnil dodatočne, prípadne túto povinnosť vôbec nesplnil.

Z hľadiska argumentácie výboru k návrhu je potrebné vysporiadať sa s jeho názorom, že   akékoľvek   vzdanie   sa   funkcie   verejného   funkcionára   nie   je dôvodom   na   zastavenie konania   podľa   čl. 9   ods. 12   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   V súvislosti   s týmto názorom poukazuje výbor na to, že uvedený článok je logicky zahrnutý do právnej úpravy konania   pred   ním   vedeného   proti   verejnému   funkcionárovi   v súvislosti   s porušením niektorej z povinností alebo obmedzení ustanovených týmto ústavným zákonom alebo iným zákonom a týka sa prejavu vôle účastníka, proti ktorému sa už konanie vedie. To podľa výboru znamená, že k zastaveniu konania môže dôjsť len v období od začatia konania a nie pred ním. Na základe toho dospel výbor k záveru, že ústavodarca takouto úpravou sledoval zámer zbaviť verejného funkcionára zodpovednosti za porušenie ústavného zákona len ako prejav jeho účinnej ľútosti a len s týmto prejavom vôle spája ústavný zákon o ochrane verejného záujmu možnosť zastavenia konania.

Ústavný   súd   k tomu   uvádza,   že   výklad   a aplikácia   právnej   normy,   pokiaľ   jej normatívny text nie je dostatočne zrejmý, má zodpovedať požiadavke právnej istoty (ako imanentnej súčasti princípu právneho štátu vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy) a zároveň má byť primeraná obsahu a účelu právnych vzťahov, ktoré ňou majú byť regulované.

Zmyslom   a účelom   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   je   vo   všeobecnosti zabezpečovať   právny   mechanizmus   ochrany   verejného   záujmu   pri   výkone   verejných funkcií,   ktorý   má   zamedziť   vzniku   rozporu   osobných   záujmov   verejných   funkcionárov s verejným   záujmom   v súvislosti   s výkonom   svojej   funkcie   a predchádzať   zneužívaniu verejnej funkcie, prípadne postavenia s ňou spojeného na osobný prospech. Preto podľa názoru ústavného súdu je potrebné vykladať poslednú vetu čl. 9 ods. 12 ústavného zákona č. 357/2004   Z.   z.   predovšetkým   so zreteľom   na   zmysel   a účel   tohto   ústavného   zákona, ktorým je ochrana verejného záujmu, ktorá sa má zabezpečiť okrem iného aj tým, že sa zakazuje   výkon   verejnej   funkcie   paralelne   s   výkonom   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo činností   nezlučiteľných   s funkciou   verejného funkcionára (inkompatibilita) podľa   ústavy a zákonov (čl. 5 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z.).

Vzdaním sa funkcie, a to bez ohľadu na to, či pred začatím konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov alebo až po jeho začatí sa podľa názoru ústavného súdu stráca zmysel verifikovať údaje uvádzané v oznámení podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., keďže dotknutá osoba už nevykonáva verejnú funkciu, pri výkone ktorej by mohlo dôjsť k uprednostneniu jej osobného záujmu pred záujmom verejným, a preto v takomto prípade ústavný zákon   č.   357/2004 Z.   z. prikazuje výboru konanie   (v prípade,   že   sa   začalo)   zastaviť.   Z tohto   hľadiska   je   irelevantné,   že   uvedený ústavný   zákon   už   v takomto   prípade   výslovne   nehovorí   o zániku   povinnosti   podať oznámenie podľa jeho čl. 7 ods. 1 (IV. ÚS 1/07).

Z uvedených dôvodov sa ústavný súd nemôže stotožniť so stanoviskom výboru, že: „... ústavný zákon v čl. 9 ods. 12 síce pozná ustanovenie o zastavení konania v dôsledku vzdania sa funkcie, avšak z dikcie poslednej vety čl. 9 ods. 12 je zrejmé, že sa tak môže stať, len ak konanie vôbec začalo. Zákonodarca mal na mysli možnosť zastaviť konanie ako prejav účinnej ľútosti verejného funkcionára, ktorý porušil ústavný zákon.“

Ak platí ústavný príkaz zastavenia konania v prípade, že sa verejný funkcionár vzdá funkcie v čase, keď už začalo konanie podľa ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., o to viac platí v prípade, ak sa verejný funkcionár vzdal svojej funkcie už skôr (argumentum a minori ad maius). V opačnom prípade by totiž bol spochybnený princíp rovnosti a mohlo by to viesť až k absurdným záverom. Podľa názoru ústavného súdu možno zo vzájomného vzťahu medzi   povinnosťou   vyplývajúcou   z čl. 7   ods. 1   a normu   obsiahnutou   v   čl. 9   ods. 12 poslednej   vete   ústavného   zákona   č.   357/2004   Z.   z.   vyvodiť,   že   nesplnenie   predmetnej povinnosti   už   ústavodarca   nespája   s uplatnením   sankčných   mechanizmov   podľa   tohto ústavného zákona, keďže v týchto prípadoch nariaďuje konanie obligatórne zastaviť.

Inštitút účinnej ľútosti je v platom právnom poriadku Slovenskej republiky výslovne ustanovený výlučne v zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“). Ústavný súd konštatuje, že použite analogie iuris s ohľadom na podmienky účinnej ľútosti taxatívne stanovené v Trestnom zákone neprichádza v danom prípade do úvahy. Okrem toho by tento inštitút v konaní vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov neplnil jeho základnú preventívnu a reparačnú funkciu.

Ústavný súd po tom ako konštatoval nesúlad napadnutého rozhodnutia s ústavným zákonom   č. 357/2004 Z. z., vychádzal z úlohy, ktorú plní v opravnom konaní, v rámci ktorého výlučne jemu prislúcha na základe špecifickej právomoci zasiahnuť do rozhodnutia výboru, dospel s poukazom na uvedené k záveru, že v danom prípade mal výbor postupovať v súlade   s príkazom   obsiahnutým   v poslednej   vete   čl. 9   ods. 12   ústavného   zákona č. 357/2004   Z.   z.   a konanie   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov začaté proti navrhovateľovi ako verejnému funkcionárovi zastaviť.

Na základe uvedených dôvodov ústavný súd rozhodnutie výboru sp. zn. VP/108/06-K z 30. januára 2007 týmto nálezom zrušil (bod 1 výroku).

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   uviesť,   že   sa stotožňuje s argumentáciou navrhovateľa aj v tej časti jeho návrhu, v ktorej tvrdí, že výbor je oprávnený skúmať porušenie povinností podľa čl. 7 ods.1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. len v období, keď má „status“ verejného funkcionára, t. j. najviac v období do jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie (čl. 3 ods. 1 druhá veta). V danom prípade navrhovateľ   ukončil   výkon   verejnej   funkcie   30.   novembra   2004,   t.   j.   verejným funkcionárom v zmysle čl. 3 ods. 1 druhej vety ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. bol len do 30. novembra 2005, pričom výbor začal konanie proti nemu až 16. októbra 2006. Z toho vyplýva,   že   výbor   začal   konanie   proti   navrhovateľovi   v čase,   keď   už   nebol   verejným funkcionárom v zmysle ústavného zákona č. 357/2004 Z. z., a preto v danom prípade podľa názoru ústavného súdu konanie proti nemu nemalo byť vôbec začaté, a ak začalo, tak už samotné uznesenie výboru o začatí konania bolo v rozpore s týmto ústavným zákonom.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   navrhovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. D. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil   sumou   15 706,50   Sk   (slovom   pätnásťtisícsedemstošesť   slovenských   korún a päťdesiat halierov) spolu za tri úkony právnej pomoci vykonané v roku 2007 podľa § 1 ods. 3, § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Pretože výbor, ktorému bola   ako   účastníkovi   konania   pred   ústavným   súdom   uložená   povinnosť   nahradiť   trovy navrhovateľa,   je   orgánom   Národnej   rady   Slovenskej   republiky,   uložil   mu   ústavný   súd splnenie tejto povinnosti prostredníctvom Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky, ktorá nakladá s jej rozpočtovými prostriedkami (bod 2 výroku).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2007