znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 85/2012-70

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Ladislava Orosza o sťažnosti obchodnej spoločnosti V., s. r. o., K., zastúpenej spoločnosťou b., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. D. O., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžo/132/2010 z 18. mája 2011, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

r o z h o d o l :

Sťažnosti obchodnej spoločnosti V., s. r. o.   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. M. S., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sžo/132/2010 z 18. mája 2011. Sťažovateľka doručila ústavnému súdu 30. januára 2012 odvolanie splnomocnenia advokátovi JUDr. M. S. a splnomocnila na svoje   zastupovanie   pred   ústavným   súdom   spoločnosť   b.,   s. r. o.,   B.,   konajúcu prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. D. O.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza: «Sťažovateľ   bol   subjektom,   ktorému   bol   na   základe   rozhodnutia   Obvodného banského úradu v S. určený dobývací priestor „G.“ (ďalej ako „rozhodnutie Obvodného banského úradu“ v príslušnom gramatickom tvare). Rozhodnutie Obvodného banského úradu v S. bolo na základe podaného odvolania spoločnosťou R. s. r. o.,, so sídlom R., Zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu K., oddiel: Sro, vložka č.:... (ďalej ako „R.“ – v príslušnom gramatickom tvare) preskúmané Hlavným banským úradom. Hlavný banský úrad rozhodnutím, rozhodol o odvolaní R. tak, že odvolanie zamietol a potvrdil napadnuté rozhodnutie Obvodného banského úradu v S. (ďalej ako „rozhodnutie Hlavného banského úradu“ - v príslušnom gramatickom tvare)...

R. následne rozhodnutie Hlavného banského úradu napadol žalobou podľa § 247 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „OSP“). Krajský súd v Košiciach ako súd príslušný na prejednanie a rozhodnutie v predmetnej veci o žalobe R. rozhodol rozsudkom vydaným pod č. k. 7S/25/2009-207 zo dňa 03. 02. 2010 tak, že žalobu R. zamietol (ďalej ako „rozsudok Krajského súdu v Košiciach“ - v príslušnom gramatickom tvare)....

Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach podal R. odvolanie, o ktorom Najvyšší súd   Slovenskej   republiky   ako   funkčne   príslušný   súd   na   prejednanie   a   rozhodnutie o predmetnom odvolaní rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach zmenil tak, že rozhodnutie Hlavného banského úradu, ako aj rozhodnutie Obvodného banského úradu zrušil a vec vrátil správnym orgánom na ďalšie konanie.

Podľa   názoru   sťažovateľa   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   porušil   svojím postupom a rozhodnutím - rozsudok vydaný pod sp. zn. 2Sžo/132/2010 zo dňa 18. 05. 2011 základné   právo   sťažovateľa   zaručené   ako   Ústavou   Slovenskej   republiky,   tak   aj   pre Slovenskú   republiku   záväznou   zmluvou   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd (Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 209/1992 Zb.).»

Sťažovateľka   tvrdí,   že «Napadnuté   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné,   vnútorné rozporuplné,   nekonzistentné,   ignoruje   skutkové   zistenia   a   Najvyšší   súd   si   svojvoľným spôsobom   bez   bližšej   podrobne   zdôvodnenej   argumentácie   osvojuje   výklad,   ktorý   je v príkrom rozpore s jasným zákonným znením a navyše, ktorý je v rozpore s jeho vlastným výkladom prezentovaným v tom istom rozhodnutí a ktorý je v rozpore s doteraz ustálenou rozhodovacou činnosťou tak správnych orgánov ako aj súdov Slovenskej republiky.

1. Najvyšší súd na strane č. 23 ods. 3 uvádza cit.: „Je zrejmé, že správny orgán v oznámení z 3. januára 2005 uviedol ako dôvod určenia dobývacieho priestoru „G.“ inej organizácii   prerušenie   banskej   činnosti žalobcu   na   čas   dlhší   ako tri   roky,   pričom   túto lehotu počítal od 1. októbra 2001, hoci zákon účinný v tom čase žiadnu lehotu pre začatie dobývania neurčoval.“ (podčiarknuté sťažovateľom).

Najvyšší   súd   ďalej   pokračuje   (ods. 4)   cit.:   „Ako   bolo   uvedené   vyššie,   v   prípade žalobcu mohla začať trojročná lehota uvedená v § 27 ods. 12 banského zákona plynúť až 1. januára 2002 a skončila 1. januára 2005, t. j. k tomuto dátumu bolo potrebné zo strany správneho orgánu skúmať, či žalobca začal alebo nezačal určený dobývací priestor „G.“ dobývať.“. (podčiarknuté sťažovateľom).

Uvedený záver Najvyššieho súdu ignoruje postup a zistenia uskutočnené, v rámci správneho   konania.   V   rámci   správneho   konania   bolo   zistené   (a   medzi   účastníkmi   aj nesporné), že R. nezačal výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“ ani v lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 dobývať. R. počas celého konania netvrdil, že výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“ začal dobývať a táto skutočnosť v správnom konaní ani nevyšla najavo iným spôsobom. Navyše, je potrebné zdôrazniť, že túto skutočnosť   potvrdil   aj   konateľ   R.   v konaní   na   Krajskom   súde   v   Košiciach.   Uvedená skutočnosť je obsahom zápisnice z pojednávania konanom dňa 03. 02. 2010 na Krajskom súde v Košiciach. Je potrebné uviesť, že konateľ R. na predmetnom pojednávaní uviedol ďalšiu podstatnú skutočnosť a to tú, že výsledky činnosti R. v dobývacom priestore „G.“ boli zdokumentované aj samotným R. a predložené príslušnému správnemu orgánu (strana č. 5   posledný   odsek   zápisnice   z   pojednávania   na   Krajskom   súde   v   Košiciach.).   Teda uvedené   len   podporuje   záver,   že   správne   orgány   mali   úplné   podklady   pre   vydanie rozhodnutí   a   vo   vykonanom   konaní,   ktoré   predchádzalo   vydaniu   uvedených   rozhodnutí nespochybniteľné dokázali, že R. v lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 bez zavinenia 3 osôb   len   a   len   na   základe   vlastnej   nečinnosti   výhradné   ložisko   mastenca   v dobývacom priestore „G.“ nedobýval. Tieto argumenty a dôkazy však Najvyšší súd vôbec nebral do úvahy   a   jednoznačné   a   nevyvrátiteľné   dôkazy   ignoroval.   Rovnako   ignoroval   aj   tú skutočnosť, že v správnom konaní sa lehota na troch rokov počítala od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 v kontexte, či R. v uvedenej lehote začal alebo nezačal výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“ dobývať....

Sťažovateľ   uvádza,   že   názor   Najvyššieho   súdu   o   „povinnosti   správneho   orgánu skúmať či R. začal alebo nezačal určený dobývací priestor „G.“ dobývať v lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 závažným spôsobom prehliada,   že správny orgán takéto zistenie vykonal a náležité aj odôvodnil. Sťažovateľ na uvedenú skutočnosť poukázal vo svojom vyjadrení   k   odvolaniu   R.   proti   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v Košiciach.   Uvedené skutočnosti   sú   zrejmé   z   odôvodnenia   rozhodnutia   Hlavného   banského   úradu,   ktoré   sú uvedené na strane č. 14 a nasl. rozhodnutia Hlavného banského úradu....

Názor Najvyššieho   súdu   je teda ničím   neodôvodnený   a nepodložený a   správnym orgánom   vytýka   nedostatky   v   postupe,   ktorého   sa   správne   orgány   nedopustili   a   úplne ignoruje   správne   a   príkladmo   zdôvodnené   rozhodnutia   správnych   orgánov   ako   aj Krajského súdu v Košiciach. Podľa názoru sťažovateľa práve Napadnuté rozhodnutie je rozhodnutím, ktoré v sebe nesie zjavné prvky svojvôle v rozhodovacej činnosti súdov a ako také zasahuje do ústavného práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces.

2. Úplne hypoteticky, aj keby správne orgány zle počítali plynutie lehoty (teda nie od 01.   01.   2002   do   01.   01.   2005)   na   začatie   dobývania   výhradného   ložiska   mastenca v dobývacom priestore „G.“ zo strany R., tak vzhľadom na zistený skutkový stav, Krajský súd v Košiciach v rámci prieskumu zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov musel zistiť (a rozhodnutie   takýto   údaj   aj   obsahuje),   že   rozhodnutia   správnych   orgánov   sú   zákonné, pretože R. v lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“ nezačal v uvedenej lehote dobývať. Teda jeho určenie inej organizácii bolo v súlade so zákonom č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení účinnom od 01. 01. 2002 do 31. 12. 2007 (ďalej ako „Banský zákon“ - v príslušnom gramatickom tvare).».

V   súvislosti   s   aplikáciou   zákona   č. 44/1988   Zb.   o   ochrane   a   využití   nerastného bohatstva (banský zákon) v znení zákona č. 558/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 44/1988 Zb. o ochrane a využití nerastného bohatstva (banský zákon) v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 498/1991 Zb. (ďalej len „banský zákon“), uvádza, že:«Napadnuté rozhodnutie je vnútorne rozporné, keď na jednej strane Najvyšší súd uvádza, že pre postup podľa § 27 ods. 12 Banského zákona je potrebné skúmať, či R. začal výhradné ložisko mastenca v dobývacom priestore „G.“ dobývať v lehote od 01. 01. 2002 do   01.   01.   2005   (viď.   bod   1   sťažnosti)   a   na   strane   druhej,   bez   akéhokoľvek   bližšieho zdôvodnenia, tento právny názor a zákonné a kogentné kritérium opúšťa a pre správny orgán formuluje nové, navyše obsahovo nejednoznačné a teda aj nepreskúmateľné, kritéria, ktoré   sú   v   príkrom   rozpore   so   kogentnými   ustanoveniami   zákona   a   s   doterajšou rozhodovacou činnosťou tak na úrovni správnych ako aj súdnych orgánov....

Najvyšší   súd   uviedol   (v   zjavnom   rozpore   s   jednoznačným   znením   kogentného zákonného ustanovenia), že nie je rozhodujúce, či v lehote od 01. 01. 2002 do 01. 01. 2005 došlo k dobývaniu ložiska, ale že rozhodujúce je to, či organizácia, ktorej bol dobývací priestor   určený   vykonáva   nejakú   činnosť   za   predpokladu,   že sa   nespráva   špekulatívne. Teda,   Najvyšší súd „prikázal“ správnemu orgánu konať v rozpore s jasným zákonným znením   a   v   rozpore   s   doteraz   ustáleným   výkladom   ustanovenia   § 27   ods. 12   Banského zákona. Porušovateľ stanovil nové obsahovo nejasné kritéria, ktoré nezodpovedajú zneniu Banského zákona ako aj účelu, ktorý sa má prostredníctvom ustanovení Banského zákona naplniť a to racionálne využívanie nerastného bohatstva (§ 1 Banského zákona).

Týmto spôsobom Najvyšší súd rozhodol aj nepredvídateľne. Najvyšší súd rozhodol bez toho, aby pred rozhodnutím oboznámil účastníkov aj s takouto možnosťou právneho posúdenia veci a tým odňal účastníkom (predovšetkým sťažovateľovi) možnosť konať pred súdom - argumentovať v rovine možnej polemiky sťažovateľa, prípade Hlavného banského úradu, s dôvodnosťou predmetného právneho posúdenia zo strany Najvyššieho súdu. Podľa názoru   sťažovateľa   Napadnuté   rozhodnutie   je   nepredvídateľné   preto,   že   z   pohľadu predchádzajúceho   konania   originálnym   spôsobom   posudzuje   vec   rozhodovanú   pred správnymi   orgánmi   ako   aj   pred   Krajským   súdom   v   Košiciach   a   prijatím   Napadnutého rozhodnutia   Najvyšší   súd   zbavil   sťažovateľa   skutkovo   a   právne   argumentovať   v   rovine polemiky s dôvodnosťou názoru porušovateľa prezentovanom v Napadnutom rozhodnutí. Inými   slovami,   argumentácia   porušovateľa   bola   tak   svojská   (originálna),   že   ju   nebolo možné nijak predvídať.

Podľa   názoru   sťažovateľa,   táto   v   poradí   „následná“   interpretácia   jednoduchého práva všeobecným súdom je tak vážnym interpretačným excesom, že zasahuje a tým aj porušuje ústavné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Najvyšší súd zároveň týmto   arbitrárnym   právnym   názorom,   ktorý   nemá   žiadnu   oporu   v   právnom   poriadku zaviazal   správne   orgány,   aby   podľa   neho   postupovali   pri   ďalšom   prejednávaní a rozhodovaní   veci.   Najvyšší   súd,   týmto   postupom   zasiahol   do   právnej   istoty   resp. legitímneho očakávania sťažovateľa, čo sa týka formulovaných právnych záverov a ich dôsledkov v právnom postavení sťažovateľa. Najvyšší súd zároveň týmto spôsobom porušil aj Ústavou garantované právo sťažovateľa vlastniť majetok zakotvené v článku 20 Ústavy. Sťažovateľ   výhradné   ložisko   mastenca   v   dobývacom   priestore   „G.“,   ktorý   mu   bol rozhodnutím   správnych   orgánov   právoplatne   určený   začal   dobývať   v   lehote   stanovej banským   zákonom   a   za   týmto   účelom   preinvestoval   finančné   prostriedky   vo   výške 15 644 000,- EUR....

Napadnuté   rozhodnutie   je   jednak   vnútorne   rozporuplné,   pretože   Najvyšší   súd vykladá v jednom rozhodnutí tie isté ustanovenia a to dvoma spôsobmi, pričom ten druhý je v zrejmom rozpore s kogentným znením príslušného ustanovenia a popri prvom výklade nemôže obstáť pri žiadnej možnej interpretácii a na strane druhej prikazuje správnemu orgánu, aby sa správal v súlade s touto druhou „nezákonnou“ interpretáciou. Je potrebné povedať, že už na prvý pohľad je zrejmé, že Najvyšší súd nemohol vyložiť ustanovenia § 27 ods. 12 Banského zákona tak, ako ich vyložil v druhom naznačenom zmysle, pretože takýto záver nie je možné vyvodiť pri žiadnej možnej (rozumnej) interpretácii týchto ustanovení.... Ďalej   je   potrebné   uviesť,   že   Najvyšší   súd   nesprávne   interpretuje   § 27   ods. 12 Banského zákona, keď dospel k záveru, že správny orgán mal aj inú racionálnu možnosť ako   určiť   dobývací   priestor   inej   organizácii   po   uplynutí   zákonnej   trojročnej   lehoty. Na tomto mieste je potrebné zdôrazniť, že správny orgán bol povinný konať, tak, že po uplynutí tejto lehoty musel dobývací priestor (ak ho nechcel zrušiť) určiť inej organizácii (nemohol ho už určiť R.   ). Správny orgán, ak zistil naplnenie hypotézy právnej normy (uplynutie   lehoty)   obsiahnutej   v   § 27   ods. 12   Banského   zákona,   bol   povinný   aplikovať dispozíciu tejto právnej normy (určiť dobývací priestor inej organizácii).»

Sťažovateľka na základe skutočností uvedených v sťažnosti dospieva k záveru, že «Najvyšší súd v odôvodnení Napadnutého rozhodnutia vôbec nerešpektoval logické väzby medzi ustanoveniami Banského zákona, ktoré sa týkali obsahu pojmu „banská činnosť“ a „dobývanie“.   Sťažovateľ   k predmetnému   uvádza,   že   interpretácia,   ktorá   takéto   väzby prehliada   a   (v   kontexte   konkrétneho   prípadu)   vo   svojom   dôsledku   uvedené   pojmy neprípustným   spôsobom   stotožňuje   je   aj   z   ústavnoprávneho   hľadiska   neprípustná a vo svojom dôsledku je aj porušením práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie....Napadnuté rozhodnutie vôbec nerešpektuje skutkové zistenia správnych orgánov, ich právne posúdenie ako aj právne posúdenie a náležité odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v   Košiciach.   Najvyšší   súd   tieto   skutočnosti   neprípustným   spôsobom   prehliada   bez akéhokoľvek odôvodnenia. Najvyšší súd sa bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia odchýlil od jasnej litery zákona, rovnako ako aj od doterajšieho „stabilného“ výkladu predmetných ustanovení Banského zákona a to tak na úrovni správnych orgánov ako aj na úrovni súdov. Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   vyššie   uvedený   postup   Najvyššieho   súdu   je   tak   závažnej intenzity,   že   tým   Najvyšší   súd   porušil   Ústavou   garantované   právo   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie. Napadnuté rozhodnutie je rovnako neočakávané a to čo sa týka jednak výroku, ako aj dôvodov, na ktorých je postavené. Napadnuté rozhodnutie je aj z časti   nepreskúmateľné,   pretože   Najvyšší   súd   vykladá   tie   isté   ustanovenia   tak   odlišným spôsobom, že tento výklad nemôže popri sebe obstáť. Napadnuté rozhodnutie ako už bolo vyššie uvedené je v rozpore s jasným znením zákona ako aj s doterajšou rozhodovacou činnosťou a Najvyšší súd tento odklon nijakým spôsobom bližšie neozrejmil v dôvodoch Napadnutého   rozhodnutia.   Týmto   spôsobom   Najvyšší   súd   porušil   právo   sťažovateľa na spravodlivé   súdne   konanie,   pretože   Napadnutým   rozhodnutím   porušovateľ   narušil právnu istotu sťažovateľa resp. jeho legitímne očakávanie výsledku sporu, keďže Najvyšší súd podľa jeho názoru rozhodol v zrejmom rozpore s jednoduchým právom. Interpretácia jednoduchého práva dosiahla podľa názoru sťažovateľa taký stupeň, že možno jednoznačne konštatovať,   že   šlo   o svojvoľnú   interpretáciu   príslušných   ustanovení,   pretože   závery   ku ktorým   porušovateľ   dospel   z   aplikovaných   ustanovení   nevyplývali   pri   žiadnej   možnej racionálnej a teda aj logickej interpretácii. Napadnutému rozhodnutiu chýba akákoľvek logická väzba medzi výrokom,   zisteným skutkovým stavom,   aplikovanými ustanoveniami zákona a interpretačnými závermi, ktoré porušovateľ z predmetných zákonných ustanovení vyvodil.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   sťažovateľa,   ktorou   je   obchodná   spoločnosť   V.   s. r. o.,   K., zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu K., oddiel: Sro, vložka č.:..., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžo/132/2010 zo dňa 18. 05. 2011 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Sžo/132/2010 zo dňa 18. 05. 2011   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. M. S., so sídlom K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí a uznesením č. k. IV. ÚS 85/2012-20 z 24. februára 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 8. marca 2012 predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a k jej prijatiu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd reagoval na výzvu ústavného súdu tak, že proti všetkým trom členom IV. senátu ústavného súdu uplatnil 24. apríla 2012 námietku predpojatosti, o ktorej I. senát ústavného   súdu   rozhodol   uznesením   č. k.   I. ÚS 223/2012-21   zo   16.   mája   2012   tak,   že nevylúčil členov IV. senátu ústavného súdu z výkonu sudcovskej funkcie v danej veci.

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 29. mája 2012 (č. KP 4/2012-14, doručenom ústavnému súdu 5. júna 2012) okrem iného uviedla:

„Ad a): V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho aj Ústavného súdu Slovenskej republiky, pre posúdenie arbitrárnosti odôvodnenia rozsudku je kľúčové zistenie, či spôsob, ktorým súd odôvodnil svoje rozhodnutie je ústavne a zákonne konformný, t. j. či spôsob výkladu   príslušných   zákonných   ustanovení,   ktorým   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie, vzhľadom na zistený skutkový stav, nie je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne a zákonne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy   (mutatis   mutandis   II. ÚS 127/07).   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného predpisu   všeobecným   súdom by   bolo   možné   uvažovať   len   v   prípade,   ak by   sa natoľko odchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam (napríklad   II. ÚS 127/07,   I. ÚS 110/02).   V   predmetnej   právnej   veci   aplikácia   a   výklad príslušných ustanovení banského zákona nie je popretím ich zmyslu. Práve naopak, najvyšší súd pri výklade sporných ustanovení prihliadol, v snahe zistiť úmysel zákonodarcu, aj na dôvodovú správu k novele banského zákona (zák. č. 588/2001 Z. z. viď str. 18 napadnutého rozsudku).   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu,   odôvodnenie   napadnutého   rozsudku dostatočným spôsobom objasňuje právny základ rozhodnutia a postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03,   II. ÚS 44/03,   III. ÚS 209/04,   I. ÚS 117/05,   IV. ÚS 112/05).   Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti vyjadruje svoj nesúhlas s právnym posúdením veci najvyšším súdom, ktorý mylne vydáva za zásah do jeho ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku plne korešponduje s jeho výrokom, nie je svojvoľné, nakoľko sa odvoláva na právnu úpravu aplikovateľnú v rozhodnom čase a pri výklade zákonného ustanovenia vychádza okrem iného aj z dôvodovej správy k novele banského zákona, v ktorej zákonodarca jednoznačne vymedzuje svoj úmysel zmeniť právnu úpravu. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (napríklad II. ÚS 87/07-10).

Ad b) V zmysle § 250ja ods. 3 a § 250j ods. 2 písm. c) OSP je dôvodom na zrušenie rozhodnutí správnych orgánov nedostatočne zistený skutkový stav, ako tomu bolo aj v tomto prípade (viď rozsudok str. 18 druhý a tretí odsek, str. 20 odsek dva) a nie čisto formálne nedostatky procesného postupu správnych orgánov, ako tvrdí sťažovateľ. Dôvody, pre ktoré najvyšší   súd   považoval   postup   správnych   orgánov   za   nezákonný   sú   podrobne   opísané v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.“

Predsedníčka správneho kolégia najvyššieho súdu tiež uviedla, že najvyšší súd netrvá na ústnom pojednávaní v tejto veci pred ústavným súdom.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v   odpovedi   na   výzvu   zo   6.   júna   2012,   doručenú ústavnému súdu 19. júna 2012, okrem iného uviedol, že súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatom návrhu. V stanovisku k vyjadreniu najvyššieho súdu okrem iného uviedol:

„Pod písm. a) svojho vyjadrenia Najvyšší súd uvádza, že jeho výklad príslušných ustanovení zákona bol ústavne konformný a nepopiera účel a zmysel zákona a že výrok jeho rozhodnutia má oporu v odôvodnení. Najvyšší súd neuvádza žiadne argumenty na podporu týchto svojich tvrdení. Naopak podrobnou argumentáciou v texte ústavnej sťažnosti bolo poukázané   na   konkrétne   pochybenia   Najvyššieho   súd   (ďalšie   argumenty   predkladáme v bode 2 tohto listu).

Tvrdenie   Najvyššieho   súdu,   že   v   dôvodovej   správe   k   novele   banského   zákona zákonodarca vymedzuje úmysel zmeniť právnu úpravu je úplne irelevantné.

Je   síce   judikované,   že   skutočnosť,   že   sa   sťažovateľ   nestotožňuje   s   názorom Najvyššieho súdu sama osebe nemôže viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu   ochranu,   avšak   v   predmetnom   prípade   pochybenia   Najvyššieho   súdu   spočívajú vo viacerých   krokoch   smerujúcich   k   ústavne   nekonformnému   a   arbitrárnemu   postupu a dosahujú   takú   intenzitu,   že   k porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy jednoznačne došlo....

Sme presvedčení, že svojvoľný výklad Najvyššieho súdu v predmetnom rozhodnutí zásadne popiera účel a význam príslušných právnych predpisov.

Pochybenia   Najvyššieho   súdu   vidíme   okrem   už   uvedených   skutočností   v   texte pôvodnej sťažnosti najmä vo výklade povinností banského úradu pri určení dobývacieho priestoru inej organizácii ako aj pri posudzovaní pojmu dobývanie.“

Vzhľadom   na   to,   že   tak   sťažovateľka,   ako   aj   najvyšší   súd   súhlasili   s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde od neho upustil,   pretože   dospel   k záveru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

Hlavný   banský   úrad (ďalej   aj   „žalovaný   správny   orgán“   alebo   „druhostupňový správny   orgán“)   prípisom   doručeným   ústavnému   súdu   9.   januára   2013   predložil   v jeho prílohe   súhrnnú   správu   o ďalšom   postupe   Obvodného   banského   úradu   v S.   (ďalej   aj „obvodný   banský   úrad“   alebo   „prvostupňový   správny   orgán“)   ako   prvostupňového správneho orgánu a následne Hlavného banského úradu ako druhostupňového správneho orgánu vo veci určenia dobývacieho priestoru G. Čo sa týka obdobia po vydaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/132/2010 z 18. mája 2011, v priloženom prehľade uviedol:

«OBÚ   v   S.   v   konaní   o   určenie   DP   G.   inej   organizácii   postupoval   v   súlade   s rozsudkom č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011 NS SR a získal veľké množstvo podkladov k napadnutému rozhodnutiu, vykonal analýzu pojmu dobývanie a jeho použitie v rozhodnutí aj odôvodnil. Ako sa uvádza v rozsudku č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011, bolo poukázané na to, že OBÚ v S. vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí z roku 2008 nezdôvodnil náležité použitie   pojmu   dobývanie,   preto   v   ďalšom   rozhodnutí   bol   tento   pojem   objasnený   a odôvodnený tak podrobne, ako sa len dalo, čím splnil podmienku náležitého odôvodnenia tohto pojmu a dospel k jednoznačnému záveru, že R. v rozhodnom období v DP nedobýval, výhradný nerast dobývať nezačal a dokonca ani nevykonával banskú činnosť.

OBÚ v S. v napadnutom rozhodnutí logicky a racionálne vyjadril pojem dobývanie, pričom zohľadnil používanie tohto pojmu tak v odborných kruhoch, ako aj v iných právnych predpisoch. Pojem dobývanie a začatie dobývania bol banskými orgánmi, ako aj všetkými osobami   pôsobiacimi   v   banskej   oblasti,   ako   aj   všetkými   účastníkmi   konania   používaný nepretržite a v nespočetne veľa prípadoch minimálne od účinnosti súčasného banského zákona a zákona o banskej činnosti.

OBÚ   v   S.   v   konaní   o   určenie   DP   G.   porovnal   objem   finančných   prostriedkov preinvestovaných spoločnosťou R. s predpokladanou požiadavkou na investície uvedenú vo Feasibility   Studie.   Keďže   porovnaním   bola   zistená   rozsiahla   disproporcia   medzi plánovanými a skutočne vynaloženými finančnými prostriedkami, bol to dôvod na to, aby sa týmito   skutočnosťami   zaoberal.   O   nedostatku   finančných   prostriedkov   svedčia   aj preukázané skutočnosti, ktoré nepopiera ani odvolateľ, a síce to, že spoločníci spoločnosti R. sa snažili získať investora, ktorý by otvárku, prípravu a samotné dobývanie výhradného ložiska   financoval.   Keby   R.,   resp.   jeho   spoločníci   disponovali   potrebnými   finančnými prostriedkami, nevynakladali by úsilie na získanie ďalšieho investora. Ak uvedené úsilie vynaložili, svedčí to len o jednom - R. ani jeho spoločníci potrebné finančné prostriedky k dispozícii nemali. Táto skutočnosť však nemôže byť ospravedlnením nečinnosti v DP. Z podkladov, najmä z objednávok, zmlúv, výročných správ, ako aj z výpovedí svedkov OBÚ v S. preukázal, že R. vynaložil za účelom otvárky výhradného ložiska veľmi málo finančných prostriedkov,   oproti   tomu,   aký   objem   bol   potrebný.   Na   tomto   mieste   je   potrebné pripomenúť, že prevažná časť finančných prostriedkov bola spoločnosťou R. vynaložená pred   01.   01.   2002,   teda   ešte   pred   začiatkom   lehoty,   ktorú   určil   zákon   na   počítanie nečinnosti - nedobývania výhradného ložiska. V rozhodnom období, keď R. nevykonával v DP žiadnu banskú činnosť a podľa slov RNDr. O. R. prehodnocoval projekt, do otvárky výhradného ložiska neinvestoval žiadne finančné prostriedky. Takýto postup v DP nemohol OBÚ v S. ohodnotiť inak, ako neefektívny a neracionálny, na ktorom Slovenská republika nemá záujem.

OBÚ v S. v konaní preskúmal aj stavebné denníky vedené spoločnosťou R., s. r. o. a S.,   s. r. o.   a   zistil,   že   údaje   v   nich   obsiahnuté   nie   sú   pre   toto   konanie   podstatné. Neznamená to, že práce spoločnosti S. s. r. o. nevzal do úvahy, ako to tvrdí odvolateľ. OBÚ v S. v rozhodnutí jednoznačne preukázal, že R. počas rozhodného obdobia vykonal prostredníctvom spoločnosti S. s. r. o. len určité dostavby povrchových objektov. Otvárkové banské dielo bolo bez povolenia OBÚ v S. zatopené a nebolo možné v ňom ani žiadnu činnosť pred odčerpaním vody vykonávať.

OBÚ v S. sa vysporiadal aj s právnym názorom NS SR, ktorý uviedol v rozsudku č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011 na strane 24, cit.: „Podľa názoru odvolacieho súdu, v zmysle vyššie uvedených dôvodov, postup podľa § 27 ods. 12, t. j. určenie dobývacieho priestoru inej organizácii, resp. jeho zrušenie bol podľa banského zákona účinného do 31. mája 2007 namieste vtedy, ak po dôkladnom prieskume vykonanom správnym orgánom vyšla najavo skutočnosť, že organizácia, ktorá má určený dobývací priestor v dobývacom priestore   nevykonáva   žiadnu   banskú   činnosť,   tento   skutočne   nevyužíva,   nevykonáva bezdôvodne žiadne práce smerujúce k dobývaniu ložiska, prípadne sa správa špekulatívne. V   prípade,   ak   organizácia,   ktorá   má   určený   dobývací   priestor   umelo   predlžuje začiatok dobývania ložiska, potom je určite efektívnejšie, z hľadiska jeho využitia, tento určiť inej organizácii.

V opačnom prípade, ak organizácia, ktorá má určený dobývací priestor, vykonáva v dobývacom   priestore   práce   smerujúce   k   začatiu   vlastného   dobývania,   avšak k predlžovaniu   prípravných   prác   resp.   k   odďaľovaniu   začatia   vlastnej   ťažby   dochádza napríklad pod vplyvom sťažených prírodných podmienok, potom určenie tohto priestoru inej organizácii bez náležitého vyhodnotenia efektívnosti a racionálnosti takéhoto postupu je otázne.“

a   na   strane   27,   cit.   „v   ďalšom   konaní   budú   správne   orgány   viazané   právnym názorom   odvolacieho   súdu,   za   účelom   riadneho   zistenia   skutočného   stavu   doplnia dokazovanie   v   naznačenom   smere,   zvážia   proporcionalitu   ochrany   legitímneho   cieľa a intenzity zásahu do žalobcových práv garantovaných zákonom a na základe toho vo veci opätovne   rozhodnú,   pričom   svoje   rozhodnutie   aj   náležité   odôvodnia.“   tým,   že   po vykonanom dôkladnom prieskume zistil skutočnosti, že R., ktorý mal určený DP G., od 1. 1. 2002   do   1.   1.   2005   nevykonával žiadnu   banskú činnosť,   DP   G.   skutočne   nevyužíval   a nevykonával   žiadne   práce   smerujúce   k   dobývaniu   ložiska.   OBÚ   v   S.   v   napadnutom rozhodnutí zvážil proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa a intenzity zásahu do práv organizácie   R.   garantovaných   zákonom   a na   základe   toho   vo   veci   opätovne   rozhodol, pričom svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil.

OBÚ   v   S.   v   súlade   správnym   názorom   NS   SR,   ktorý   uviedol   v rozsudku č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011 na strane 24, hodnotil okrem iného aj náklady spoločnosti R. vynaložené na banskú činnosť v období od 1. 1. 2002 do 1. 1. 2005, pričom zistil, že nedostatok   finančných   prostriedkov   spoločnosti   R.   bol,   ak   nie   jediným,   tak   určite rozhodujúcim dôvodom prerušenia prác v DP G. Ak mal R. dostatok finančných zdrojov na financovanie   prác   na   otvárke   ložiska   mastenca,   tak   sa   treba   celkom   vážne   zaoberať úvahami, prečo ich teda na tieto práce aj neuvoľnil, prečo banskú činnosť nefinancoval a či sa nesprával špekulatívne. Ak na druhej strane finančné prostriedky R. nemal, tak možno tvrdiť, že nielenže by výhradné ložisko z povrchu nesprístupnil, ale s dobývaním ložiska mastenca v DP G. by ani nikdy nezačal.

Dôvody   hodnotenia   prevádzkových   a   administratívnych   nákladov   spoločnosti   R. OBÚ v S. v napadnutom rozhodnutí správne vyhodnotil a aj riadne odôvodnil.

OBÚ   v   S.   v   súlade   správnym   názorom   NS   SR,   ktorý   uviedol   v rozsudku č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011 na strane 24 v konaní skúmal aj vývoj cien mastenca na svetových   trhoch,   či   nemali   vplyv   na   nečinnosť   organizácie   R.   Dôvody   v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil.

OBÚ   v   S.   v   súlade   správnym   názorom   NS   SR,   ktorý   uviedol   v rozsudku č. 2 Sžo/132/2010   z   18.   5.   2011   na   strane   24   v   konaní   skúmal   špekulatívne   konanie organizácie R. Dôvody v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil.

OBÚ v S. vydal napadnuté rozhodnutie, proti ktorému podal odvolateľ odvolanie. Hlavný   banský   úrad   v   odvolacom   konaní   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie a predložený spisový materiál a po preskúmaní veci skonštatoval, že OBÚ v S. v konaní o určenie DP   G.   inej   organizácii   na   základe výberového   konania   postupoval   podľa § 27 ods. 12 banského zákona účinného od 1. 1. 2002 do 31. 5. 2007 a jednoznačne zistil, že R. v období od 1. 1. 2002 do 1. 1. 2005 ložisko vyhradeného nerastu mastenca nedobýval a preto DP G. určil na základe výsledku výberového konania právnemu nástupcovi organizácie E., ktorá 11. 01. 2006 zanikla bez likvidácie rozhodnutím jediného spoločníka a bola zlúčená s V. OBÚ v S. v konaní o určenie DP G. inej organizácii na základe výberového konania postupoval aj podľa právneho názoru NS SR, ktorý uviedol v uznesení č. 6 Sžo/61/2007-121 z 27. 2. 2008 a v rozsudku č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011 a pre rozhodnutie si zadovážil dostatok podkladov, doplnil dokazovanie, vo veci riadne zistil skutkový stav správne, zvážil proporcionalitu   ochrany   legitímneho   cieľa   a   intenzity   zásahu   do   práv   organizácie   R. garantovaných zákonom, opätovne preskúmal a preukázal verejný záujem spočívajúci vo využívaní, t. j. dobývaní výhradných ložísk. OBÚ v S. pritom preukázal, že R. DP G. na jeho účel nevyužíval, bezdôvodne nevykonával otvárku a prípravu smerujúcu k jeho dobývaniu, čo aj podľa názoru Hlavného banského úradu možno posúdiť tak, že R. negoval princíp uvedený   v § 1   banského   zákona,   ktorého   účelom   je   ustanoviť   zásady   ochrany   a racionálneho využívania nerastného bohatstva, najmä pri geologickom prieskume, otvárke, príprave   a dobývaní   ložísk   nerastov,   úprave   a   zušľachťovaní   nerastov   vykonávanom   v súvislosti s ich dobývaním, ako aj bezpečnosti prevádzky a ochrany životného prostredia pri týchto   činnostiach   a   nie   nevyuži   vanie   nerastného   bohatstva.   Napadnuté   rozhodnutie obsahovalo všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti, vydal ho orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákonov platných a účinných v čase rozhodnom pre   konanie   a   postupoval   aj   podľa   právneho   názoru   NS   SR,   ktorý   uviedol   v   uznesení č. 6 Sžo/61/2007-121 z 27. 2. 2008 a v rozsudku č. 2 Sžo/132/2010 z 18. 5. 2011.

OBÚ v S. z podkladov vyvodil správne právne závery, ktoré aj náležité odôvodnil. Preto je napadnuté rozhodnutie zákonné a správne.

Hlavný banský úrad o odvolaní organizácie R. proti rozhodnutiu OBÚ v S. č. 157- 920/2012 z 30. 3. 2012 o určení DP G. inej organizácii rozhodnutím č. 808-1482/2012 z 1. augusta   2012   rozhodol   tak,   že   odvolanie   zamietol   a   napadnuté   rozhodnutie   OBÚ   v   S. potvrdil.

Rozhodnutie Hlavného banského úradu nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2012. Tunajšiemu   úradu   z   jeho   doterajšej   úradnej   činnosti   je   známa   skutočnosť,   že k dnešnému dňu na príslušnom Krajskom súde v Bratislave nebola podaná žaloba proti Rozhodnutiu č. 808-1482/2012 z 1. 8. 2012.»

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že Hlavný banský úrad dosiaľ neeviduje proti svojmu rozhodnutiu č. 808-1482/2012 z 1. augusta 2012 podanie žaloby ani iného právneho prostriedku.

Ešte pred rozhodnutím o sťažnosti vo veci samej sudca IV. senátu ústavného súdu Ladislav Orosz (ďalej aj „oznamovateľ“) listom z 28. marca 2013 v zmysle § 27 ods. 2 zákona o ústavnom súde predsedníčke ústavného súdu oznámil, že vo veciach uvedených v oznámení   je   členom   senátu   IV. ÚS (ako   sudca   spravodajca,   resp.   člen   senátu). Vo všetkých uvedených veciach figuruje na strane odporcu (aj) najvyšší súd, a to v rámci jeho rozhodovacej činnosti (trestnoprávnej, občianskoprávnej, obchodnoprávnej a správnej). Oznamovateľ, aj keď sa necítil byť v uvedených veciach predpojatý pri výkone funkcie sudcu a bol pripravený rozhodnúť o sťažnostiach objektívne a nestranne, vzhľadom na (i) podané trestné oznámenie JUDr. Š. H. (predsedu najvyššieho súdu) z 22. februára 2013 proti jeho osobe, ako aj (ii) JUDr. Š. H. v televízii 21. februára 2013 a 11. marca 2013 prezentované osobné invektívy proti jeho osobe predložil vec predsedníčke ústavného súdu na zabezpečenie postupu podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Prvý senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 367/2013-8 z 5. júna 2013 rozhodol, že   sudca   IV.   senátu   ústavného   súdu   Ladislav   Orosz   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. IV. ÚS 85/2012 nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie. V nadväznosti na to IV. senát ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľky pokračoval ďalej.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 14/2012).

Podstata   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana   v   medziach   zákonov,   ktoré   tento   článok   ústavy   o   základnom   práve   na   súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi súdneho   konania   sa   táto   ochrana   poskytne   v   zákonom   predpokladanej   kvalite,   pričom výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať základné   právo   účastníkov   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Tomuto základnému právu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zodpovedá uplatňovanie zásady prednosti ústavne konformného výkladu, ktorý ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o návrhoch fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady vyplýva tiež požiadavka, aby v prípadoch,   ak pri uplatnení štandardných   metód výkladu   prichádzajú do   úvahy rôzne výklady   súvisiacich právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý   zabezpečí   plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv   fyzických   osôb   alebo právnických osôb. Všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach vykladať právne   normy   v   prospech   realizácie   ústavou   (a   tiež   medzinárodnými   zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06, IV. ÚS 96/07). Ústavný súd v tejto súvislosti dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu   tak,   aby   bolo   rozhodnutie   v   predmetnej   veci   akceptovateľné   z   hľadiska požiadaviek vyplývajúcich jednak z ústavy, ako aj z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Výklad a aplikácia   zákonných   predpisov   zo   strany   všeobecných   súdov   musí   byť preto   v   súlade   s   účelom   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   ktorým   je   poskytnutie materiálnej   ochrany   zákonnosti   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv a oprávnených   záujmov   účastníkov   konania.   Aplikáciou   a   výkladom   týchto   ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy patrí aj ochrana,   ktorá   sa   účastníkom   konania   poskytuje   pri   rozhodovaní   o   žalobách   proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov [§ 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], t. j. v konaní, v ktorom fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola   na   svojich   právach   ukrátená   rozhodnutím   alebo   postupom   správneho   orgánu.   Ak účastník   konania   splní   predpoklady   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom na poskytnutie   ochrany   v   konaní   podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho poriadku, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom preukáže existenciu dôvodov na poskytnutie súdnej ochrany. Poskytnutie takejto právnej ochrany však nemožno považovať za právo na úspech v predmetnom konaní (m. m. II. ÚS 4/94).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/132/2010 z 18. mája 2011 vydaným v správnom súdnictve.

Sťažovateľka   predovšetkým   namieta   nesprávne   právne   posúdenie   veci   najvyšším súdom, ako aj nedostatočné odôvodnenie jeho právneho názoru v označenom rozhodnutí. Sťažovateľka nesúhlasí s právnym názorom najvyššieho súdu o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Podľa sťažovateľky namietaný rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 132/2010 z 18. mája 2011

-   je   nepreskúmateľný,   vnútorne   protirečivý,   nekonzistentný,   ignorujúci   skutkové zistenia uskutočnené v rámci správneho konania,

- bez bližšej argumentácie si osvojuje výklad zákona, ktorý je v príkrom rozpore s jasným autentickým znením, ako aj s jeho vlastným výkladom prezentovaným na inom mieste   v namietanom   rozsudku,   ako   aj   s   doterajšou   ustálenou   rozhodovacou   činnosťou správnych orgánov i súdov Slovenskej republiky (nesprávne vykladá § 27 ods. 12 banského zákona v znení účinnom od 1. januára 2002 o trojročnej lehote pri určení dobývacieho priestoru inej organizácii,

-   je   nepredvídateľný,   ničím   nepodložený,   pretože   originálne   posudzuje   vec rozhodovanú správnymi orgánmi, ako aj Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), neodôvodnene sa odchyľujúc od znenia banského zákona a jeho doteraz stabilného výkladu, dospieva k záverom, ktoré nevyplývajú zo žiadneho racionálneho ani logického výkladu.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   zastupovať   či   nahrádzať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha výklad a aplikácia zákonov. Ústavný súd je v súlade so svojou všeobecnou právomocou vyjadrenou v čl. 124 ústavy súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd nevykladá iné   ako ústavné zákony, a   preto preskúmava len to,   či   si   tieto zákony nevyložili všeobecné súdy spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) alebo ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu takýchto právnych úprav.

Skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť predmetom preskúmania zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (I. ÚS 13/00,   I. ÚS 117/05, II. ÚS 127/07).

Najvyšší súd v odôvodnení namietaného rozsudku okrem iného uviedol:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   odvolací   podľa   § 10   ods. 2   OSP preskúmal   napadnutý   rozsudok   a   konanie,   ktoré   mu   predchádzalo   v   rozsahu   dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej   tabuli   a   na   internetovej   stránke   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť. Rozsudok bol verejne vyhlásený 18. mája 2011 podľa § 156 ods. 1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP.

Zásady   ochrany   a   racionálneho   využívania   nerastného   bohatstva,   najmä   pri geologickom   prieskume,   otvárke,   príprave   a   dobývaní   ložísk   nerastov,   úprave a zušľachťovaní nerastov vykonávanom v súvislosti s ich dobývaním, ako aj bezpečnosti prevádzky a ochrany životného prostredia pri týchto činnostiach upravuje banský zákon. Podľa § 24 ods. 1 tohto zákona účinného do 31. mája 2007 na dobývanie výhradného ložiska   sa   organizácii,   ktorá   má   príslušné   banské   oprávnenie,   určí   dobývací   priestor. Určenie dobývacieho priestoru oprávňuje organizáciu na dobývanie výhradného ložiska. Podľa   ods. 11   dobývať   výhradné   ložisko   v   určenom   dobývacom   priestore   môže organizácia   po   vydám   povolenia   banskej   činnosti   obvodným   banským   úradom   podľa osobitných predpisov.

Podľa § 27 ods. 1 dobývací priestor, jeho zmenu a zrušenie určí obvodný banský úrad   rozhodnutím   po   vyjadrení   príslušného   orgánu   ochrany   prírody   a   na   základe záväzného stanoviska stavebného úradu.

Podľa ods. 12 obvodný banský úrad zruší dobývací priestor na návrh organizácie, ak sa dobývanie výhradného ložiska ukončilo alebo trvalé zastavilo a bola ukončená likvidácia hlavných banských diel a lomov. Obvodný banský úrad zruší dobývací priestor alebo ho určí inej organizácii na základe výberového konania (§ 24 ods. 4 až 10), ak organizácia, ktorej bol určený, do troch rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho prevodu nezačala výhradné ložisko dobývať alebo dobývanie prerušila na dlhší čas ako tri roky. Podľa § 43a konania začaté pred účinnosťou tohto zákona (1. jún 2007) sa dokončia podľa doterajších predpisov.

Podľa   § 18   ods. 2   Správneho   poriadku   konanie   je   začaté   dňom,   keď   podanie účastníka   konania   došlo   správnemu   orgánu   príslušnému   vo   veci   rozhodnúť.   Pokiaľ   sa konanie začína na podnet správneho orgánu, je konanie začaté dnom, keď tento orgán urobil voči účastníkovi konania prvý úkon.

Z administratívneho spisu je nepochybné, že žalobcovi bol určený dobývací priestor „G.“   24.   júna   1997,   kedy   Obvodný   banský   úrad   v   S.   vydal   osvedčenie,   Že   žalobca nadobudol na základe zmluvy s Geologickou službou Slovenskej republiky všetky práva k predmetnému   dobývaciemu   priestoru   uvedené   v   § 24   banského   zákona.   Podľa   právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2001 neexistovala v banskom zákone lehota, ktorá by určovala,   dokedy   je   subjekt,   ktorému   bol   určený   dobývací   priestor,   povinný   začať   so samotným dobývaním ložiska.

Zákonom č. 588/2001 Z. z., účinným od 1. januára 2002 bolo novelizované znenie § 27, kde bol zavedený ods. 12 a v ňom uvedená povinnosť pre organizáciu, ktorej bol dobývací priestor určený,   do troch rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho prevodu začať výhradné ložisko dobývať alebo dobývanie neprerušiť na dlhší čas ako tri roky   a   s   nesplnením   tejto   povinnosti   spojené   zákonné   následky   -   oprávnenie   banského úradu určiť dobývací priestor inej organizácii, resp. dobývací priestor zrušiť.

Ako správne v napadnutom rozsudku uviedol krajský súd, uplynutím trojročnej lehoty organizácii právo na dobývanie výhradného ložiska automaticky zo zákona nezaniká, ako sa mylne domnieva žalovaný aj účastník konania V. spol. s r. o. Márne uplynutie tejto lehoty vytvára predpoklad preto, aby obvodný banský úrad postupoval podľa § 27 ods. 12 druhá veta, t. j. zrušil dobývací priestor, alebo ho určil inej organizácii na základe výberového konania (§ 24 ods. 4 až 10).

V   zmysle   ustálenej   judikatúry   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   na   ktorú poukázal v napadnutom rozsudku aj krajský súd, trojročná lehota zavedená touto novelou platila nielen pre organizácie, ktorým bol určený dobývací priestor po 1. januári 2002, ale aj pre organizácie, ktorým bol určený dobývací priestor pred 1. januárom 2002 s tým, že v druhom prípade - a taký bol aj prípad žalobcu, trojročná lehota začala plynúť dňom nadobudnutia účinnosti zákona č. 588/2001, t. j. 1. januára 2002. Z uvedeného vyplýva, že žalobca   mal   začať   s   dobývaním   výhradného   ložiska   v   určenom   dobývacom   priestore najneskôr 1. januára 2005.

Zo spisového materiálu vyplýva, že správne konanie o určenie dobývacieho priestoru „G.“ inej organizácii bolo začaté pred účinnosťou zákona č. 219/2007 Z. z. prvým úkonom správneho   orgánu   voči   žalobcovi,   v   zmysle   vyššie   uvedeného   ustanovenia   Správneho poriadku, t. j. doručením oznámenia o určení dobývacieho priestoru „G.“ inej organizácii z 3. januára 2005. V tomto liste správny orgán prvého stupňa oznamuje žalobcovi, že 1. októbra 2001   bola prerušená   banská   činnosť   v dobývacom priestore   „G.“   a táto   bola obnovená až 18. novembra 2004, čo je čas dlhší ako tri roky a preto podľa § 27 ods. 12 banského zákona požiadal správny orgán ešte v decembri 2004 Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o uverejnenie oznámenia o začatí výberového konania podľa § 24 ods. 4 až 10 banského zákona, ktoré bolo uverejnené v Obchodnom vestníku 30. decembra 2004. Je zrejmé, že správny orgán v oznámení z 3. januára 2005 uviedol ako dôvod určenia dobývacieho priestoru „G.“ inej organizácii prerušenie banskej činnosti žalobcu na čas dlhší ako tri roky, pričom túto lehotu počítal od 1. októbra 2001, hoci zákon účinný v tom čase žiadnu lehotu pre začatie dobývania neurčoval.

Ako bolo uvedené vyššie, v prípade žalobcu mohla začať trojročná lehota uvedená v § 27 ods. 12 banského zákona plynúť až 1. januára 2002 a skončila 1. januára 2005, t. j. k tomuto dátumu bolo potrebné zo strany správneho orgánu skúmať, či žalobca začal alebo nezačal určený dobývací priestor „G.“ dobývať.

Zo spisového materiálu vyplýva, že Obvodný banský úrad v S. vydal 31. mája 2004 rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi povolená banská činnosť najneskôr do 13. novembra 2006   a   tiež   že   8.   decembra   2004   bola   pracovníkmi   Obvodného   banského   úradu   v   S. vykonaná miestna obhliadka za účelom kontroly vykonávania povolenej banskej činnosti v dobývacom   priestore   „G.“,   v   zápisnici   z   ktorej   sa   konštatovalo,   že   neboli   zistené skutočnosti svedčiace o porušovaní platných právnych predpisov.

Zo   zápisnice   nevyplýva,   či   žalobca   začal   alebo   nezačal   vykonávať   práce bezprostredne smerujúce k dobývaniu samotného ložiska, chýba taktiež fotodokumentácia zachytávajúca reálny stav na stavenisku, resp. v podzemných priestoroch. Skutočnosť, že žalobca nezačal s ťažbou mastenca vyplýva z ročných správ o banskej činnosti za rok 1999 až 2003. Správa z roku 2004 sa v administratívnom spise nenachádza.

V dôvodovej správe k novele banského zákona, ktorá zaviedla trojročnú lehotu (zák. č. 588/2001, § 27 ods. 12, bod 10 dôvodovej správy) sa uvádza, že: „... v praxi sú časté prípady,   keď   organizácia   má   určený   dobývací   priestor   viac   rokov,   ale   v   dobývacom priestore nevykonáva žiadnu činnosť z rôznych, niekedy aj špekulatívnych dôvodov a nemá ani záujem previesť dobývací priestor na inú organizáciu, ktorá by bola schopná výhradné ložisko dobývať a o dobývanie má záujem. Novelou banského zákona sa splnomocňuje obvodný banský úrad ako orgán Štátnej banskej správy vykonávajúci hlavný dozor nad využívaním nerastného bohatstva zrušiť dobývací priestor alebo tento určiť inej organizácii, ak   organizácia   do   troch   rokov   od   určenia   dobývacieho   priestoru   alebo   jeho   prevodu nezačala výhradné ložisko dobývať alebo dobývanie bezdôvodne prerušila na dobu dlhšiu ako tri roky (krátkodobé prerušenia dobývania sa nesčítavajú), a to formou výberového konania, uskutočneného podľa § 24 ods. 4 až 10 zákona...“.

Z uvedeného je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo zavedením trojročnej lehoty posilniť   ochranu   nerastného   bohatstva   okrem   iného   aj   jeho   racionálnym   a   čo najefektívnejším   využívaním   pri   súčasnom   zaistení   bezpečnosti   prevádzky   pri   banskej činnosti a zabezpečení starostlivosti o životné prostredie.

Podľa názoru odvolacieho súdu, v zmysle vyššie uvedených dôvodov, postup podľa § 27 ods. 12, t. j. určenie dobývacieho priestoru inej organizácii, resp. jeho zrušenie bol podľa   banského   zákona   účinného   do   31.   mája   2007   namieste   vtedy,   ak   po   dôkladnom prieskume vykonanom správnym orgánom vyšla najavo skutočnosť, že organizácia, ktorá má   určený   dobývací   priestor   v   dobývacom   priestore   nevykonáva   žiadnu   činnosť,   tento skutočne nevyužíva, nevykonáva bezdôvodne žiadne práce smerujúce k dobývaniu ložiska, prípadne sa správa špekulatívne.

V   prípade,   ak   organizácia,   ktorá   má   určený   dobývací   priestor   umelo   predlžuje začiatok dobývania ložiska, potom je určite efektívnejšie, z hľadiska jeho využitia, tento určiť inej organizácii.

V opačnom prípade, ak organizácia, ktorá má určený dobývací priestor, vykonáva v dobývacom   priestore   práce   smerujúce   k   začatiu   vlastného   dobývania,   avšak k predlžovaniu   prípravných   prác   resp.   k   odďaľovaniu   začatia   vlastnej   ťažby   dochádza napríklad pod vplyvom sťažených prírodných podmienok, potom určenie tohto priestoru inej organizácii bez náležitého vyhodnotenia efektívnosti a racionálnosti takéhoto postupu je otázne.

Táto otázka nadobúda na vážnosti o to viac v prípade ako je tento, keď 31. mája 2004 vydal Obvodný banský úrad v S. rozhodnutie, ktorým bola žalobcovi povolená banská činnosť   najneskôr   do   13.   novembra   2006,   8.   decembra   2004   bola   vykonaná   miestna obhliadka   za   účelom   kontroly   vykonávania   povolenej   banskej   činnosti   v dobývacom priestore „G.“, v zápisnici z ktorej sa konštatovalo, aké práce boli v dobývacom priestore vykonané   a   že   neboli   zistené   skutočnosti   svedčiace   o   porušovaní   platných   právnych predpisov a následne obvodný banský úrad s formálnym konštatovaním márneho uplynutia zákonnej lehoty, navyše počítanej nesprávne a bez relevantného prieskumu v dobývacom priestore, pristúpil predčasne k vyhláseniu výberového konania (30. december 2004, t. j. pred uplynutím zákonnej trojročnej lehoty) a bez akéhokoľvek vyhodnotenia efektívnosti takéhoto postupu určil dobývací priestor „G.“ inej organizácii.

Odvolací súd súhlasí s tvrdením žalovaného, že Ústava Slovenskej republiky zaväzuje správne orgány konať iba   na   jej   základe a   v jej medziach   a rozsahu   spôsobom,   ktorý ustanoví zákon.

Avšak v danom prípade podľa názoru odvolacieho súdu správne orgány podľa týchto zásad nepostupovali.

Predovšetkým   nesprávne   určili   lehotu   v   ktorej   mal   žalobca   začať   s   dobývaním určeného priestoru. Odvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, že krajský súd nemohol tento nedostatok odstrániť pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a správneho orgánu   prvého   stupňa,   keďže   úlohou   správneho   súdu   je   prieskum   zákonnosti   postupu a rozhodnutí   orgánov   verejnej   správy   a   nie   odstraňovanie   ich   nedostatkov.   „Uplynutie zákonom stanovenej trojročnej lehoty obvodný banský úrad ako aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí určili nesprávne, pretože začiatok jej plynutia počítali od určenia dobývacieho priestoru resp. jeho prevodu žalobcovi a nie až od nadobudnutia účinnosti zák. č. 558/2001 Z. z., a preto už len z tohto dôvodu nemožno v duchu zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ považovať postup správnych orgánov za zákonný.

Správne   orgány   taktiež   nedostatočne   zistili   skutkový   stav,   keď   sa   nezaoberali s aktuálnym stavom prác na otvárke, príprave a dobývaní ložiska v dobývacom priestore „G.“ ku dňu uplynutia zákonnej lehoty, napriek tomu že z miestnej obhliadky z 8. decembra 2004 im bolo známe, že žalobca v predmetnom dobývacom priestore činnosť vykonáva a z tvrdení žalobcu vyplývalo, že žalobca na uvedenom dobývacom priestore už preinvestoval cca 120 000 000 Sk. Inými slovami nevysporiadali sa s otázkou, či došlo k faktickému splneniu   predpokladu   pre   postup   podľa   § 27   ods. 12   banského   zákona   a   napriek   tomu vyhlásili výberové konanie podľa § 24 ods. 4 až 10 banského zákona.

Odvolací súd upozorňuje na tú skutočnosť, že zákonná definícia pojmu dobývanie, ako Činnosti organizácie v dobývacom priestore, prostredníctvom ktorej dôjde k získaniu nerastu z ložiska dobývacími metódami, bola zavedená do banského zákona až novelou

-zák. č. 219/2007 Z. z. účinným od 1. júna 2007, preto reštriktívny výklad pojmu „začatie dobývania“ výhradného ložiska, ktorý si osvojili správne orgány v decembri 2004, bez náležitého odôvodnenia nie je správny.

Na záver odvolací súd upozorňuje na to, že právne normy nepôsobia vo vákuu, ale v spoločnosti a ich hlavným cieľom je úprava spoločenských vzťahov tak, aby dochádzalo iba v nevyhnutných prípadoch a v súlade s verejným záujmom k čo najmenším zásahom do práv a právom chránených záujmov právnických a fyzických osôb.

Preto správny orgán pri vydaní individuálneho správneho aktu, ktorým nepochybne vždy dochádza k zásahu do subjektívnych práv jednotlivcov musí tento zásah vyhodnotiť zo všetkých hľadísk, najmä pokiaľ ide o jeho súlad s verejným záujmom a proporcionalitu. V danom prípade nepochybne verejným záujmom bolo čo najefektívnejšie využitie dobývacieho priestoru „G.“, avšak bez akéhokoľvek vyhodnotenia a porovnania výhodnosti ponechania   predmetného   dobývacieho   priestoru   žalobcovi,   resp.   jeho   určenia   inej organizácii,   bolo   rozhodnutie   žalovaného   predčasné,   nezrozumiteľné   a nedostatočne odôvodnené.

Z uvedených dôvodov sa Najvyšší súd Slovenskej republiky nestotožnil s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach a uznal námietky žalobcu za dôvodné, nakoľko dospel k záveru, že postup žalovaného a napadnuté rozhodnutie nie je v súlade so zákonom, keďže zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci, a preto sú tu dôvody na zrušenie rozhodnutia žalovaného aj správneho orgánu prvého stupňa podľa § 250j ods. 2 písm. c) OSP. Keďže   Krajský   súd   v   Košiciach   žalobu   zamietol,   postupoval   odvolací   súd   podľa § 250ja   ods. 3   OSP   tak,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   zmenil,   keďže   neboli   splnené podmienky na jeho zrušenie ani potvrdenie.

Vzhľadom na to, že podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu nie je úlohou súdov pri preskúmavaní rozhodnutí správnych orgánov nahrádzať ich činnosť najmä pokiaľ ide o riadne zistenie skutkového stavu, zrušil odvolací súd napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa a vrátil im vec na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že v ďalšom konaní budú správne orgány viazané právnym názorom odvolacieho súdu, za účelom riadneho zistenia skutočného stavu doplnia dokazovanie v naznačenom smere, zvážia proporcionalitu ochrany legitímneho cieľa a intenzity zásahu do žalobcových práv garantovaných zákonom a na základe toho vo veci opätovne rozhodnú, pričom svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnia.»

V súvislosti s preskúmaním rozsudku najvyššieho súdu, ktorý bol vydaný v konaní podľa   V.   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   podľa   názoru   ústavného   súdu   treba predovšetkým zohľadniť špecifiká tohto konania (správne súdnictvo).

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať „zákonnosť“ ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu   verejnej   správy   (napr.   IV. ÚS 155/2012).   Z hľadiska   týchto   špecifík   správneho súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľky proti označenému rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   pre   posúdenie   ústavnosti   vo   vzťahu   k   odôvodneniu   namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu považoval za kľúčové posúdenie, či spôsob, ktorým najvyšší súd zdôvodnil svoj právny názor o nezákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov, ako aj záver o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom, je ústavne konformný. Úlohou   ústavného   súdu   bolo   ďalej   posúdiť,   či   spôsob   výkladu   príslušných   zákonných ustanovení,   ktorými   najvyšší   súd   zdôvodnil   svoje   rozhodnutie,   vzhľadom   na   zistený skutkový   stav   nie   je   svojvoľný   (arbitrárny)   alebo   ústavne   neudržateľný   pre   zjavné pochybenia alebo omyly v posudzovaní obsahu aplikovanej právnej úpravy.

Odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo/132/2010 z 18. mája 2011, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu č. k. 7 S/25/2009-207 z 3. februára 2010 tak, že rozhodnutie Hlavného banského úradu č. 26/34/2009 z 12. januára 2009, ako aj rozhodnutie obvodného banského úradu č. 329-1506/2008 z 2. júla 2008 zrušil a vec vrátil správnym orgánom na ďalšie konanie, je podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľné.

Podľa ústavného súdu najvyšší súd neopúšťa svoj vlastný právny názor, ako to tvrdí sťažovateľka, naopak, zotrváva pri kľúčovom argumente o „povinnosti správneho orgánu skúmať, či... začal alebo nezačal určený dobývací priestor dobývať v lehote od 1. 1. 2002 do 1.   1.   2005“. Najvyšší   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   akceptovateľným spôsobom vyložil a aplikoval vo svojom rozsudku § 27 ods. 12 banského zákona, ktorý bol zavedený   zákonom   č. 558/2001   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 44/1988   Zb. o ochrane   a využití   nerastného   bohatstva   (banský   zákon)   v   znení   zákona   Slovenskej národnej rady č. 498/1991 Zb. (ďalej len „novela banského zákona“), účinným od 1. januára 2002 o povinnosti do 3 rokov od určenia dobývacieho priestoru alebo jeho prevodu začať výhradne ložisko dobývať alebo dobývanie neprerušiť na čas dlhší ako 3 roky a vo svojom rozhodnutí uzavrel   spor   o plynutie 3-ročnej   lehoty   na dobývanie,   pričom   nesúhlasil   ani s názorom žalobcu, že táto lehota plynie od 30. novembra 2001 (faktické prerušenie banskej činnosti),   ani   s názorom   žalovaného,   že   lehota   plynie   od   1.   októbra   2001   (prvotné oznámenie   o prerušení   banskej   činnosti).   Najvyšší   súd   konštatoval,   že   v zmysle   jeho ustálenej judikatúry 3-ročná lehota zavedená novelou banského zákona platila nielen pre organizácie, ktorým bol určený dobývací priestor po 1. januári 2002, ale aj pre organizácie, ktorým bol určený dobývací priestor pred 1. januárom 2002, s tým, že v druhom prípade  a taký bol aj tento prípad  3-ročná lehota začala plynúť od nadobudnutia účinnosti novely banského zákona, t. j. od 1. januára 2002. Z uvedeného vyplýva, že žalobca mal začať s dobývaním   výhradného   ložiska   v určenom   dobývacom   priestore   najneskôr   1.   januára 2005.

Správne konanie o určenie dobývacieho priestoru v inej organizácii bolo začaté pred účinnosťou   zákona   č. 219/2007   Z.   z.,   ktorým   sa   mení   a   dopĺňa   zákon   č. 44/1988   Zb. o ochrane   a   využití   nerastného   bohatstva   (banský   zákon)   v   znení   neskorších   predpisov urobením prvého úkonu prvostupňového správneho orgánu z 3. januára 2005. Prvostupňový správny orgán v rámci tohto úkonu oznámil žalobcovi, že 1. októbra 2001 bola prerušená banská činnosť v dobývacom priestore a bola obnovená až 18. novembra 2004, čo je čas dlhší ako 3 roky. Podľa najvyššieho súdu je zrejmé, že prvostupňový správny orgán uviedol ako   dôvod   určenia   dobývacieho   priestoru   inej   organizácii   prerušenie   banskej   činnosti žalobcu na čas dlhší ako 3 roky, pričom túto lehotu nesprávne počítal od 1. októbra 2001, keďže banský zákon účinný v tom čase žiadnu lehotu na začatie dobývania neustanovoval. Otázka počítania lehoty nadobúdala na vážnosti v súvislosti s tým, že obvodný banský úrad vydal   31.   mája   2004   rozhodnutie   o povolení   banskej   činnosti   žalobcovi   najneskôr do 13. novembra 2006; pritom 8. decembra 2004 bola vykonaná miestna obhliadka na účel kontroly   vykonávania   povolenej   banskej   činnosti   v dobývacom   banskom   priestore. Následne   obvodný   banský   úrad   formálne   konštatoval   márne   uplynutie   zákonnej   lehoty (navyše   počítanej   nesprávne)   a bez   dostatočného   prieskumu   v dobývacom   priestore predčasne pristúpil k vyhláseniu výberového konania (30. december 2004) pred uplynutím zákonnej 3-ročnej   lehoty   a bez vyhodnotenia   účinnosti   takéhoto postupu   určil   dobývací priestor inej organizácii. Z uvedených dôvodov sa najvyšší súd nestotožnil s rozhodnutím krajského súdu a uznal námietky žalobcu za dôvodné, pretože dospel k záveru, že postup žalovaného a napadnuté rozhodnutie nie sú v súlade so zákonom, keďže zistenie skutkového stavu   bolo   nedostatočné   na   posúdenie   veci,   a   preto   konštatoval   existenciu   dôvodov na zrušenie rozhodnutí správnych orgánov podľa § 250j ods. 2 písm. c) OSP.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľky   týkajúcej   sa   nedostatočného   „nesprávne zisteného“   skutkového   stavu   ústavný   súd   tiež   uvádza,   že   podľa   § 250i   ods. 1   OSP   pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia, t. j. ktorý tu bol v čase rozhodovania žalovaného správneho orgánu o odvolaní proti prvému rozhodnutiu.

Podľa názoru ústavného súdu sa odôvodneniu právneho názoru najvyššieho súdu nedá   vyčítať   svojvoľnosť.   O   svojvôli   pri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od   príslušných   ustanovení zákona, že by zásadne   poprel   ich   účel   a význam. V   danom prípade výklad dotknutých ustanovení banského zákona (§ 24 ods. 4 až 10, § 27 ods. 12) vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o zmene rozhodnutia krajského súdu a o zrušení rozhodnutí správnych orgánov korešponduje so skutkovým stavom, nie je popretím   ich zmyslu, a je preto ústavne udržateľný.

Pre   rozhodnutie   ústavného   súdu   bola   podstatná   aj   informácia   o tom,   že obvodný banský úrad aj Hlavný banský úrad sa vysporiadali s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.   2 Sžo 132/2010   z 18.   mája   2011,   ktorým   zrušil   ich   rozhodnutia   a   vrátil   im   vec na opätovné rozhodnutie, a že vec bola 6. augusta 2012 právoplatne uzavretá v prospech sťažovateľky   nadobudnutím   právoplatnosti   rozhodnutia   Hlavného   banského   úradu č. 808-1482/2012 z 1. augusta 2012 v spojení s rozhodnutím obvodného banského úradu č. 157-920/2012   z   30.   marca   2012.   Vychádzajúc   z uvedených   skutočností,   ústavný   súd sťažnosti nevyhovel.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto nálezu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013