znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 85/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť V. F., t. č. vo výkone trestu, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Okresného   súdu   Trenčín   sp. zn. 1 Pp/52/2010 z 1. júla 2010 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos/52/2010 zo 16. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2010 doručená sťažnosť V. F. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.   1 Pp/52/2010   z 1.   júla   2010   (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“) a uznesením Krajského súdu   v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Tos/52/2010 zo 16. septembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sestra sťažovateľa návrhom z 15. apríla 2010   požiadala okresný   súd,   aby rozhodol   o sťažovateľovom   podmienečnom   prepustení z výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len „podmienečné prepustenie“), pretože podľa jej názoru boli splnené formálne aj materiálne predpoklady na jeho prepustenie, o čom svedčilo aj hodnotenie z Nemocnice pre obvinených a odsúdených a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody   Trenčín   (ďalej   len   „NOO   a ÚVTOS“),   z ktorého   jednoznačne   vyplýva,   že u sťažovateľa   došlo   k splneniu   účelu   trestu,   a preto   bolo   odporúčané   jeho   podmienečné prepustenie.

S uvedeným   názorom   sa   však   okresný   súd   nestotožnil   a   uznesením   sp. zn. 1 Pp/52/2010   z 1.   júla   2010   konštatoval   nesplnenie   materiálnych   predpokladov podmienečného prepustenia a návrh zamietol. Proti tomuto uzneseniu podal sťažovateľ, ako aj jeho sestra sťažnosť krajskému súdu, ktorá však bola uznesením sp. zn. 2 Tos/52/2010 zo 16. septembra 2010 zamietnutá.

Podľa sťažovateľa oboma napadnutými uzneseniami boli porušené jeho označené práva,   keď   oba   súdy   nedostatočným   spôsobom   odôvodnili   svoje   rozhodnutia,   a tieto rozhodnutia   sú   preto   arbitrárne.   Pri   rozhodovaní   o podmienečnom   prepustení   vzali všeobecné   súdy   do   úvahy   predovšetkým   správanie   sťažovateľa   počas   výkonu   väzby, a nie počas   výkonu   trestu   odňatia   slobody   (čo   im   zákon   neumožňuje)   a   poukázali aj na závažnosť   a spôsob   vykonania   trestného   činu   sťažovateľom,   ako   aj   na   spôsobený následok, pričom tieto okolnosti boli už zohľadnené pri ukladaní trestu, a preto nemôžu sťažovateľa   opäť   negatívne   postihovať   pri   rozhodovaní   o návrhu   na   podmienečné prepustenie.   Taktiež   sťažovateľ   vytýka   súdom   oboch   stupňov,   že   vôbec   nebrali   zreteľ na pozitívne hodnotenia NOO a ÚVTOS, ako aj to, že sa nevysporiadali s konštatovaním kladnej prognózy sťažovateľa a s odporúčaním na jeho prepustenie. Oba napadnuté súdy podľa   názoru   sťažovateľa   neuviedli,   na   základe   akých   skutočností   mali   za   preukázané nesplnenie materiálnych predpokladov podmienečného prepustenia, ani neuviedli právne úvahy,   ktorými   sa   pritom   spravovali.   Krajský   súd   sa   napokon   nevysporiadal   ani s námietkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti a jeho stanoviskom.

Vychádzajúc z   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol   ústavnému   súdu   vydať tento nález:

„Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. 1 Pp/52/2010 zo dňa 1. 7. 2010 a Krajský súd v Trenčíne uznesením sp. zn. 2 Tos/52/2010 zo dňa 16. 9. 2010 porušili základné právo V. F. na spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie   Okresného   súdu   Trenčín   sp. zn.   1 Pp/52/2010   zo   dňa   1. 7. 2010 a uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 Tos/52/2010 zo dňa 16. 9. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

V. F. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1.000,- Eur... V. F. priznáva náhradu trov konania...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 ústavy a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý   proces   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   sp. zn. 1 Pp/52/2010   z 1.   júla   2010   a uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   2 Tos/52/2010 zo 16. septembra 2010.

1.   Pri   prerokovaní   námietok   sťažovateľa   z hľadiska   možného   porušenia   jeho označených práv napadnutým uznesením okresného súdu ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Je   nepochybné,   že   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   mal   sťažovateľ právo   podať sťažnosť. Ústavný súd   konštatuje,   že sťažovateľ toto   právo   využil   a proti prvostupňovému   rozhodnutiu   podal   sťažnosť,   o ktorej rozhodol   krajský   súd   uznesením sp. zn. 2 Tos/52/2010   zo   16.   septembra   2010. Z uvedeného   teda   vyplýva,   že námietka porušenia   označených   práv   sťažovateľa   v podobe   podanej   sťažnosti   proti   napadnutému uzneseniu okresného súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu, ktorý svoj právny názor vyjadril v označenom uznesení tak, že sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Vzhľadom   na   to,   že   na preskúmanie napadnutého uznesenia   okresného   súdu   bol v prvom rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu,   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

2. Ústavný súd sa v rámci predbežného prerokovania sťažnosti ďalej zaoberal tou časťou, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie označených práv uznesením krajského súdu sp. zn. 2 Tos/52/2010 zo 16. septembra 2010, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 Pp/52/2010 z 1. júla 2010.

Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že uvedené zákonné ustanovenie rozlišuje   okrem   iného   aj   osobitnú   kategóriu   návrhov,   ktorými   sú   návrhy   „zjavne neopodstatnené“. Týmto zákon o ústavnom súde v záujme účelnosti a procesnej ekonómie poskytuje   ústavnému   súdu   príležitosť   preskúmať   v   štádiu   predbežného   prerokovania sťažnosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde) možnosť jej prípadného odmietnutia jednak na základe obsahu namietaných právoplatných rozhodnutí, charakteru namietaných opatrení alebo   iných   zásahov,   ktorými   malo   dôjsť   k   porušeniu   základných   práv   alebo   slobôd navrhovateľa,   a   z   nich   vyplývajúcich   skutkových   zistení,   a   jednak   tiež   na   základe argumentácie, ktorú proti nim sťažovateľ v návrhu uplatnil (IV. ÚS 157/09).

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti   poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je opravnou inštanciou   všeobecných   súdov   (napr.   I. ÚS 31/05),   a   preto   nemôže   preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základnými právami zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu ústavný súd pristúpil aj k posúdeniu napadnutého uznesenia krajského súdu.

V odôvodnení napadnutého rozhodnutia krajského súdu sa okrem iného uvádza: „Krajský súd v Trenčíne podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnostiach preskúmal   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovatelia   podali sťažnosti, ako i konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia a takto zistil, že sťažnosti odsúdeného V. F. a navrhovateľky M. H. nie sú dôvodné.

Krajský   súd   po   preskúmaní   spisového   materiálu   sa   plne   stotožnil   s   napadnutým rozhodnutím okresného súdu, ktoré považuje za zákonné a vecne správne s tým, že si plne osvojil   závery   okresného   súdu,   ako   i   dôvody,   pre   ktoré   bol   návrh   navrhovateľky na podmienečné   prepustenie   odsúdeného   V.   F.   zamietnutý.   Taktiež   prijal   konštatovanie okresného súdu, že závažnosť a spôsob vykonania trestného činu odsúdeným, spôsobený následok,   ale   aj   negatívne   správanie   a   povahové   vlastnosti   odsúdeného   počas   výkonu väzby, ktorá bola v jeho prípade dlhšia ako samotný výkon trestu odňatia slobody, kedy sa odsúdený   správal   nedisciplinovane,   bol   opakovane   disciplinárne   trestaný,   nedávajú dostatočnú záruku jeho skutočného polepšenia.“

K v sťažnosti   uvedenej   námietke,   že   sťažovateľ   dostal   priestor   na   vyjadrenie až po prednesení konečných návrhov, keď sa senát odobral na poradu, krajský súd uviedol, že toto sa nezakladá na pravde a že „zo zápisnice o verejnom zasadnutí, ktoré sa konalo dňa 1. 7. 2010 na č. l. 10-11 je zrejmé, že predseda senátu udelil slovo na konečné návrhy, v rámci ktorých sa postupne vyjadrili do zápisnice o verejnom zasadnutí všetky prítomné procesné   strany.   Postupne   sa   vyjadrili   prokurátorka,   navrhovateľka   M.   H.,   obhajca JUDr. K. a na záver odsúdený V. F. A až potom senát okresného súdu vykonal neverejnú poradu, na ktorej rozhodoval o návrhu navrhovateľky M. H. a toto rozhodnutie verejne potom vyhlásil, tak ako je to zachytené v zápisnici o verejnom zasadnutí.“.

V odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu, s ktorým sa krajský súd plne stotožnil a ktorého závery si osvojil, sa uvádza:

„Senát okresného súdu po oboznámení sa so spisovým materiálom, predovšetkým potom   s   návrhom   sestry   odsúdeného,   hodnotením   ústavu,   skráteným   výpisom   klienta a pripojeným trestným spisom Okresného súdu Trenčín pod sp. zn. 8 Pp/123/2009, uvádza, že u odsúdeného V. F. je síce splnená formálna podmienka na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody (lehota na podanie návrhu o podmienečné prepustenie), ale nie   je   u   neho   splnená   podmienka   materiálna,   nakoľko   predpokladom   na podmienečné prepustenie   z   výkonu   trestu   je   v   tomto   prípade   súčasné   splnenie   troch   zákonných podmienok, a to, že odsúdený vykonal už dve tretiny uloženého trestu, vo výkone trestu plnením   si   svojich   povinností   a   správaním   preukázal   polepšenie   a   môže   sa od neho očakávať,   že   v budúcnosti   povedie   riadny   život,   pričom   sa   prihliada   aj   na   to, do ktorej   nápravnovýchovnej   skupiny   je   odsúdený   zaradený.   Oproti   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu o návrhu na podmienečné prepustenie z výkonu trestu pri tom došlo   len   k   jednej   zmene,   a   to   tej,   že   odsúdený   obdržal   ďalšiu   odmenu.   Inak   je   jeho hodnotenie   totožné,   a   keďže   na   strane   odsúdeného   nenastala   za   tak   krátky   čas od predchádzajúceho rozhodnutia taká podstatná zmena okolností, ktorá by preukazovala odôvodnené očakávanie, že sa polepšil a v budúcnosti povedie riadny život, senát okresného súdu nemohol vyhovieť návrhu sestry odsúdeného, nakoľko k tomu neboli splnené zákonné podmienky. Taktiež závažnosť a spôsob vykonania trestného činu odsúdeným, spôsobený následok,   ale   aj   negatívne   správanie   a   povahové   vlastnosti   odsúdeného   počas   výkonu väzby, ktorá bola v jeho prípade dlhšia ako samotný výkon trestu odňatia slobody, kedy sa odsúdený   správal   nedisciplinované,   bol   opakovane   disciplinárne   trestaný,   nedávajú dostatočnú záruku jeho skutočného polepšenia.

Z   uvedených   dôvodov   preto   zamietol   návrh   sestry   odsúdeného   o   podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko odsúdený nespĺňa dôsledne všetky zákonom stanovené podmienky pre také rozhodnutie.“

Ústavný   súd   pripomína,   že   zmysel podmienečného   prepustenia   z výkonu   trestu odňatia   slobody   nie   je   v tom,   aby   za   dobré   správanie   bol   odsúdený   automaticky podmienečne   prepustený   po uplynutí   ustanovenej doby   bez   zreteľa   na   účel   trestu. Je potrebné   vziať   do   úvahy   i samotný   účel   trestu,   ktorý   obsahuje   viac   komponentov, na ktoré   súdy   pri   svojom   rozhodovaní   musia   prihliadať.   Podstatou   ich   úvah   je   potom v konečnom   dôsledku   dôvodnosť   predpokladu,   že   odsúdený   povedie   v budúcnosti i na slobode   riadny   život   s minimalizáciou   rizika   jeho   recidívy   (IV. ÚS 53/08).   Pokiaľ všeobecný   súd   prihliadol   na   okolnosť,   že   vzhľadom   na   závažnosť   a spôsob   vykonania trestného   činu,   spôsobený   následok,   ako   aj   negatívne   správanie   sťažovateľa   a jeho povahové   vlastnosti   počas   výkonu   väzby   nedávajú   dostatočnú   záruku   jeho   skutočného polepšenia, a preto nie je zabezpečená podmienka budúceho riadneho života sťažovateľa, je to výlučne iba vecou jeho uváženia, ak dospel k záveru, že doterajší výkon trestu odňatia slobody neodstránil charakterové vlastnosti, ktoré sťažovateľa viedli k páchaniu závažnej trestnej činnosti.

Podmienečné prepustenie je trestnoprávnym inštitútom, ktorý sa realizuje na základe návrhu   oprávnenej   osoby   (§ 415   ods. 1   Trestného poriadku)   pri   splnení   formálnych podmienok   (zákonom   ustanovená   doba   povinnosti   vykonať   určitú   časť   trestu   odňatia slobody)   a materiálnych podmienok (správanie odsúdeného počas výkonu trestu   odňatia slobody   a pozitívna   prognóza   vedenia   riadneho   života   v budúcnosti)   ustanovených Trestným zákonom, pričom predpoklady splnenia týchto podmienok bližšie uvádza zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody. Posledné dva spomenuté právne predpisy v týchto súvislostiach ustanovujú o hodnotení ústavu, ktoré si všeobecný   súd   vyžiadava   k návrhu   na podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu   odňatia slobody odsúdeného. Všeobecný súd, ktorý o takomto návrhu rozhoduje, nemá vo vzťahu k zisteniu   splnenia   tej   materiálnej   podmienky,   ktorá   súvisí   so správaním   odsúdeného vo výkone trestu odňatia slobody, iné dôkazy, len tie, ktoré mu predostrie ústav, a práve z nich je potom pri svojom rozhodnutí povinný vychádzať.

Ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd rozhodujúci o podmienečnom prepustení musí zohľadniť všetky zadovážené dôkazy, ktoré mu poskytnú komplexný obraz o osobe odsúdeného a jeho celkovom správaní a plnení povinností vo výkone trestu, pretože aj tieto okolnosti   vedia   do   istej   miery   ovplyvniť   predpoklad   o tom,   aké   správanie   možno od odsúdeného   očakávať   potom,   ako   opustí   ústav   na   výkon   trestu   odňatia   slobody. Pri skúmaní   splnenia   materiálnych   podmienok   týkajúcich   sa   možnosti   podmienečného prepustenia odsúdeného na slobodu je preto pre všeobecný súd dôležité zistiť a vyhodnotiť správanie odsúdeného (v danom prípade sťažovateľa) počas výkonu trestu odňatia slobody. Pritom správanie odsúdeného je determinované samotným výkonom trestu odňatia slobody, ako aj plnením jeho účelu, ktorý spočíva v prevencii pred ďalším páchaním trestnej činnosti a výchove   odsúdeného   k vedeniu   morálneho   a slušného   života.   Podľa   názoru   ústavného súdu   ak sa   do výkonu   trestu   odňatia   slobody   započítava   u odsúdeného   vykonaná väzba (§ 45   Trestného   zákona),   potom   je   legitímny   aj   postup   všeobecného   súdu,   ktorý   pri preskúmaní   splnenia   materiálnych   podmienok   podmienečného   prepustenia   sťažovateľa berie do úvahy jeho správanie nielen počas výkonu samotného trestu odňatia slobody, ale aj počas výkonu väzby.

Krajský súd sa vo svojom rozhodnutí zameral na zistenie splnenia všetkých do úvahy prichádzajúcich   predpokladov   (formálnych   a materiálnych)   na   uplatnenie   tohto trestnoprávneho inštitútu. Vo vzťahu k splneniu materiálnych podmienok na podmienečné prepustenie sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (hoci len formou stotožnenia sa s odôvodnením prvostupňového súdu a osvojením   si   jeho   záverov),   že   pokiaľ   ide   o materiálnu   podmienku   súvisiacu   s jeho správaním   vo väzení,   táto   splnená   nebola.   Vychádzal   pritom   aj   z hodnotenia NOO a ÚVTOS,   v ktorom   bolo   jeho   správanie   počas   výkonu   väzby   hodnotené   ako negatívne. Druhostupňový súd jasne formuloval, z akých dôkazov vychádzal. Prvoradé bolo preňho spomínané hodnotenie, ktoré popisovalo správanie sťažovateľa aj vo väzení, ako aj spis   okresného   súdu   sp. zn.   8 Pp/123/2009   (rozhodovanie   o predchádzajúcom   návrhu sťažovateľa na podmienečné prepustenie, ktoré bolo právoplatne skončené len štyri mesiace pred   vydaním   napadnutého   rozhodnutia   okresného   súdu   o zamietnutí   návrhu na sťažovateľovo   podmienečné   prepustenie).   Po   vyhodnotení   zadovážených   dôkazov a aplikácii na vec sa vzťahujúcich všeobecne záväzných právnych predpisov dospel krajský súd k záveru, že doterajším a komplexným správaním vo väzení sťažovateľ neplnil účel trestu   a v istom,   ale významnom   časovom   období,   keď   sa   nachádzal   vo   väzbe, sa nepodriaďoval   ustanovenému   režimu.   Preto   odôvodnenie   nesplnenia   jednej   časti materiálnej podmienky podmienečného prepustenia sťažovateľa jeho negatívnym správaním počas   výkonu   väzby   (nedisciplinované   správanie,   opakované   disciplinárne   potrestanie), ktorá   bola   v jeho   prípade   dlhšia   ako   samotný   výkon   trestu   (čiže   vzorné   správanie sťažovateľa   vo výkone   trestu   odňatia   slobody   trvalo   kratšie   ako   negatívne   vo   výkone väzby),   sa   nejaví,   ako   uviedol   sťažovateľ,   arbitrárnym.   Navyše,   od predchádzajúceho zamietajúceho   rozhodnutia   o jeho   podmienečnom   prepustení   pre   krátkosť   času   nedošlo k takej podstatnej zmene okolností, ktoré by odôvodňovali všeobecnému súdu rozhodnúť o návrhu   na podmienečné   prepustenie   sťažovateľa   inak.   Podľa   názoru   ústavného   súdu úvahy   krajského   súdu   o tom,   prečo   u sťažovateľa   nedošlo   k splneniu   spomínanej materiálnej   podmienky,   nemožno   v žiadnom   prípade   kvalifikovať   ako   povrchné   alebo neodôvodnené.

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd v namietanom uznesení správne aplikoval s vecou súvisiace právne predpisy, pri ich aplikácii sa neminul s ich účelom a zmyslom, ktoré   sledujú,   a svoje   tvrdenia   odôvodnil   skutkovými   okolnosťami   tak,   že   tým   vytvoril preskúmateľné   a odôvodnené   rozhodnutie   bez   akýchkoľvek   známok   svojvôle.   Napokon krajský   súd   vzhľadom   na   eventualitu   prijatého   záveru,   aký   prichádza   do   úvahy pri rozhodovaní   o podmienečnom   prepustení,   nebol   povinný   vyhovieť   požiadavke sťažovateľa, bol len povinný vysvetliť a zdôvodniť mu, na základe čoho dospel k prijatým záverom. Podľa názoru ústavného súdu si krajský súd túto úlohu splnil, a tým si zastal svoju pozíciu   orgánu,   ktorý   je   v prvom   rade   povinný   poskytnúť   ochranu   základným   právam a slobodám sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným.

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   uznesenia   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami a argumentáciou sťažovateľa v sťažnosti zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie,   že   sťažovateľ   v tomto   konaní   dostal   odpoveď   na   všetky   podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne realizované   právo   účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).   Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu   vo vykonanom   dokazovaní.   Pretože   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne   odôvodnené   na   základe   jeho   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (taktiež základné právo podľa čl. 17 ods. 1 ústavy) a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť podľa názoru ústavného súdu porušené zamietnutím návrhu na podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody ani zamietnutím sťažnosti   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa,   ktorým   bol   zamietnutý   návrh na podmienečné prepustenie odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody, pokiaľ všeobecné súdy   riadne   preskúmali   a posúdili   splnenie   zákonných   podmienok   na   aplikáciu   tohto inštitútu   a svoje   úvahy   v tomto   smere   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnili. Pretože   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   to tak   bolo aj v okolnostiach   danej   veci,   bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celom   rozsahu   stratilo   už   opodstatnenie, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011