znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 85/2010-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   M.   T.,   B.,   zastúpenej   Advokátskou   kanceláriou..., s. r. o., konajúcej prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. A. D., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   sp. zn. 24 Co/337/2007, 24 Co/338/2007 z 25. marca 2009 v časti, v ktorej rozhodol o trovách konania, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna 2009 doručená sťažnosť Ing. M. T. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 24 Co/337/2007, 24 Co/338/2007 z 25. marca 2009   (ďalej aj „namietaný rozsudok“),   a   to v časti,   v   ktorej   bolo rozhodnuté o trovách konania.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   krajský   súd   (ako   súd   odvolací)   namietaným rozsudkom rozhodol o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 5 C 130/2003-178 z 18. júna 2007, ako aj proti jeho uzneseniu č. k. 5 C 130/2003-189 zo 16. júla 2007 tak, že:

„Rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti   zrušenia   a   vyporiadania podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam medzi sťažovateľkou a odporcom P. Š.,... v časti:

- výšky náhrady zmenil tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke 17 025,- Eur do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku,

- a v časti zrušenia podielového spoluvlastníctva rozsudok potvrdil,

- v napadnutej časti o náhradu trov konania rozsudok zmenil tak, že navrhovateľka i odporca sú povinní zaplatiť náhradu trov konania štátu Okresnému súdu Senica každý po 88,64 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia,

- ďalej zaviazal navrhovateľku aj odporcu na zaplatenie trov štátu Krajskému súdu Trnava, každému po 22,35 Eur, do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia,

- v časti o náhradu trov konania rozsudok zmenil tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania,

- žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.“

Sťažnosť   smeruje   najmä   proti   výroku   namietaného   rozsudku,   ktorým   zmenil uznesenie   okresného   súdu   č. k.   5 C 130/2003-189   zo   16.   júla   2007   v   napadnutej   časti týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   medzi   sťažovateľkou   (v   procesnom   postavení navrhovateľky) a odporcom tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, ale aj proti ďalším výrokom týkajúcim sa náhrady trov konania. Sťažovateľka podrobne špecifikuje trovy konania, ktoré sú predmetom jej sťažnosti.

Sťažovateľka ďalej uvádza: „K podaniu návrhu cestou Okresného súdu v Senici sťažovateľka pristúpila dňa 3. 9. 2003 po tom, čo nebola úspešná pri riešení spoluvlastníctva s odporcami dohodou k nehnuteľnosti,   ktorá   je   vedená   Správou   katastra   v S.   na   LV...   a   to   parc.   č. 1164/1 o výmere 490 m2, zast. plochy a nádvoria, parc. č. 1164/3 o výmere 401 m2, záhrady, a na parc. č. 1164/1 stojaceho rodinného domu..., ku ktorým mala spoluvlastnícky podiel 3/8-iny. V čase podania návrhu boli na LV... vyznačené spoluvlastnícke podiely účastníkov v konaní č. 5 C/130/2003 nasledovné:

- navrhovateľka – sťažovateľka Ing. M. Š.,... podiel 3/8-iny,

- odporca v 1. r. J. Š.,... 1/8-ina,

- odporca v 2. r. P. Š.,... 3/8-iny,

- odporca v 3. r. V. Š.,... 1/8-ina. Sporné   spoluvlastnícke   podiely   k   nehnuteľnosti   vznikli   súrodencom   v   dôsledku dedičského konania po matke M. Š.,...

V   deň   smrti   matky   mali   okrem   sťažovateľky   všetci   odporcovia   vyriešenú   bytovú situáciu vlastnými rodinnými domami, resp. bytom, čo bolo v konaní aj preukázané. Táto skutočnosť viedla sťažovateľku k uplatneniu práva na zrušenie spoluvlastníctva a prikázaním nehnuteľnosti do jej výlučného vlastníctva s povinnosťou vyplatiť odporcov v sume určenej znaleckým posudkom.

Až v súdnom konaní bolo preukázané, že odporcovia v 1. r. a v 3. r. svoje podiely previedli na odporcu v 2. r., ktorý sa tak stal vlastníkom 5/8-in, ktorý využil skutočnosť, že po nehode sa sťažovateľka podrobila kúpeľnej liečbe a tak sa prichýlil k výmene zámkov na dome   a   na   vstupnej   bráne,   čím   jej   zabránil   vstupu   do   domu   a   dvora,   čo   viedlo sťažovateľku k podaniu trestného oznámenia, ktorého kópia sa nachádza v spise.

Sťažovateľka bola nútená si hľadať podnájom najprv v B. a po uzavretí manželstva dňa 9. 7. 2005 riešila si bytovú otázku podnájmom v B.

Na   základe   týchto   skutočností   pristúpila   sťažovateľka   k   rozhodnutiu   zmeniť   petit návrhu   a   to   tak,   aby   súd   nehnuteľnosť   prikázal   do   vlastníctva   odporcu   s   povinnosťou vyplatiť navrhovateľku primeranou náhradou vo výške určenej znaleckým posudkom, čím sa stal jej návrh spolu s protinávrhom odporcu v 2. r. doručeného súdu dňa 2. 2. 2004 v časti o prikázaní nehnuteľnosti do výlučného vlastníctva odporcovi v 2. r. zhodným,   nakoľko o prikázanie nehnuteľnosti do vlastníctva požiadal aj odporca v 2. r. svojím protinávrhom.“

Poukazujúc   na   takto   opísaný   skutkový   stav   sťažovateľka   zastáva   názor,   že   jej všeobecným súdom v okolnostiach daného prípadu neboli zaručené jej označené práva. Podľa sťažovateľky v tomto prípade krajský súd nesprávne aplikoval § 142 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) pri rozhodovaní o trovách konania, či je v rozpore s jej právami, keďže v konaní preukázala, že iná možnosť na riešenie spoluvlastníckych práv ako právo domáhať sa súdom zrušenia spoluvlastníctva a jeho vyporiadania nebola aktuálna. Navyše tvrdí, že tento stav odporcovi plne vyhovoval, pretože celú nehnuteľnosť od roku 2003 neobmedzene sám užíval.

Sťažovateľka dospela k záveru, že bola v predmetnej právnej veci plne úspešná, pretože odporcovi bola uložená povinnosť zaplatiť jej primeranú náhradu, vyplateniu ktorej sa   bránil,   resp.   bol   ochotný   vyplatiť   iba   sumu   156   000   Sk,   čo   nezodpovedalo   výške primeranej náhrady. Vzhľadom na to sťažovateľka vyslovila názor, že v danom prípade bola dôvodná aplikácia § 142 ods. 1 OSP a krajský súd jej mal priznať náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci nemal úspech.

Sťažovateľka nesúhlasí s tou časťou odôvodnenia (na s. 7) namietaného rozsudku, v ktorom sa uvádza, že „bol čiastočný úspech každého z účastníkov, bolo nevyhnutným každého z nich rovnakou mierou zaviazať na náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu“, a upozorňuje aj na skutočnosť, že krajský súd opomenul rozhodnúť o trovách odvolacieho konania, ktoré boli zaplatené v sume 11 992 Sk.

S   prihliadnutím   na   uvedené   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Základné   právo   sťažovateľky   zaručené   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR   a   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   základných   práv   a   ľudských   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Trnave   sp. zn.   24 Co/337/2007   a   24 Co   /338/2007   zo   dňa   25. 3. 2009   porušené   bolo, a preto   Ústavný   súd   SR   Rozsudok   Krajského   súdu   Trnava   v   časti,   ktorým   rozhodol o trovách   konania   zrušuje   a   vec   vracia   na   nové   konanie   a   rozhodnutie.   Sťažovateľke priznáva trovy právneho zastúpenia v sume 530,24 Eur, t. j. za dva právne úkony po 265,12 Euro, ktoré je povinný súd zaplatiť na účet právneho zástupcu do 3 dní od doručenia Ústavného nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v   konaní   pred orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú, aby tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malo podľa nej dôjsť nesprávnou aplikáciou § 142 OSP pri rozhodnutí o trovách konania a nedostatočným odôvodnením rozsudku krajského súdu sp. zn. 24 Co/337/2007, 24 Co/338/2007 z 25. marca 2009 v spojení s jeho výrokmi týkajúcimi sa náhrady trov konania.   Základom   sťažnosti   proti   označenému   rozsudku   krajského   súdu   je   v podstate námietka   nepreskúmateľnosti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku,   ktorým   krajský   súd rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 130/2003-178 z 18. júna 2007 ako jeho uznesenie č. k. 5 C 130/2003-189 zo 16. júla 2007 v napadnutej časti náhrady trov konania zmenil „tak, že navrhovateľka (t. j. sťažovateľka, pozn.) i odporca (2) sú povinní zaplatiť náhradu trov konania   štátu   Okresnému   súdu   Senica   každý   po   88,64   Eur,   do   troch   dní   odo dňa nadobudnutia   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia“.   Krajský   súd   v   ďalšom   bode   výroku namietaného rozsudku   uložil   sťažovateľke   i   odporcovi   povinnosť   zaplatiť   náhradu   trov konania štátu, a to každému z účastníkov po 22,35 € do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti   tohto   rozhodnutia.   V   treťom   bode   výroku   rozhodol   krajský   súd   tak,   že „uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania medzi navrhovateľkou   a   odporcom   (2)   mení   tak,   že   žiadny   z   týchto   účastníkov   nemá   právo na náhradu   trov   konania“.   Napokon   v   poslednom   bode   výroku   namietaného   rozsudku rozhodol krajský súd tak, že „žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   by   mohlo   dôjsť rozhodnutím   všeobecného   súdu   nielen   tým,   ak   by   tento   fakticky   odňal   možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale   aj   tým,   ak   by   tento   súd   rozhodol   arbitrárne,   bez   náležitého   odôvodnenia   svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).

Podľa   § 142 ods. 1 OSP účastníkovi, ktorý   mal vo veci   plný úspech,   súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 142 ods. 2 OSP ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Podľa § 224 ods. 1 OSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvého stupňa platia i pre odvolacie konanie.

Práva na súdnu ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch   a k zrušeniu   napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom   výnimočných   okolností.   Ústavný   súd   môže   zasiahnuť   do   rozhodnutí všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu.

V zásade je vo výlučnej právomoci všeobecných súdov posúdiť mieru úspechu strán podľa § 142 ods. 2 OSP (aplikovanom aj v okolnostiach daného prípadu) a na základe toho rozhodnúť   o   ich   pomernom   rozdelení   alebo   vyslovení,   že   žiaden   z   účastníkov   nemá na náhradu trov právo. Dôvodom na použitie uvedeného ustanovenia je, že účastník mal iba čiastočný úspech vo veci (IV. ÚS 182/09).

Súčasťou   obsahu   základného   práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04, IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Podľa   § 157   ods. 2   OSP   v   odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov,   stručne,   jasne   a   výstižne   vyloží,   ktoré   skutočnosti   považuje   za   preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo   nevykonal   i   ďalšie   dôkazy   a   posúdi   zistený   skutkový   stav   podľa   príslušných ustanovení, ktoré použil.

Toto   zákonné   ustanovenie   je   potrebné   z   hľadiska   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26)   tak,   že   rozhodnutie   súdu   musí   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   základe   ktorých   je založené. Rozsah tejto povinnosti   sa   môže meniť podľa   povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Z napadnutého rozsudku vyplýva, že ho krajský súd odôvodnil v časti týkajúcej sa náhrady trov konania takto:

„Čo sa týka náhrady trov konania včítane náhrady trov štátu, ktoré v konaní vznikli, odvolací súd zohľadnil skutočnosť, že obaja účastníci v priebehu konania svoje návrhu menili.   Obaja   sa   od   počiatku   domáhali   zrušenia   a   vyporiadania   podielového spoluvlastníctva. Navrhovateľka sa pôvodne domáhala, aby boli nehnuteľnosti prikázané do jej   vlastníctva   a   aby   bola   zaviazaná   vyplatiť   odporcu   podľa   znaleckého   posudku. Odporca sa domáhal, aby boli nehnuteľnosti prikázané jemu do výlučného vlastníctva a on aby bol zaviazaný vyplatiť navrhovateľku z celkovej hodnoty nehnuteľnosti 416.000,- Sk. Po zmene návrhu a vzájomného návrhu sa obaja naďalej domáhali zrušenia podielového spoluvlastníctva,   obaja   sa   už   zhodne   domáhali   prikázania   nehnuteľností   do   výlučného vlastníctva odporcu (2), avšak navrhovateľka sa domáhala výplaty zo sumy 1.400.000,- Sk a odporca   zo   sumy   870.000,-   Sk   vychádzajúc   zo   znaleckého   posudku   podaného v prvostupňovom konaní. V odvolacom konaní potom navrhovateľka uspela v tom, že bolo zadané   vypracovanie   znaleckého   posudku   porovnávacou   metódou.   Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že každý z účastníkov mal v konaní úspech len čiastočný, ktorý vzhľadom na predmet a okolnosti sporu nie je možné vyčísliť pomerom a rozhodnutím   bol   vyriešený   vzťah   oboch   účastníkov,   ktorí   sa   nedokázali   vzájomne mimosúdne dohodnúť. Z uvedených dôvodov odvolací súd na rozhodnutie o náhrade trov konania aplikoval ust. § 142 ods. 2 O. s. p. V dôsledku toho bolo nevyhnutným v zmysle § 220 O. s. p. zmeniť uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov konania v napadnutej časti, ktorou bola navrhovateľke uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania odporcovi (2) tak, že žiaden z týchto účastníkov na náhradu trov konania nemá právo. Z rovnakých dôvodov s použitím § 142 ods. 2 s použitím ust. § 224 ods. 1 O. s. p. bolo obdobne rozhodnuté, že žiaden z týchto účastníkov nemá právo ani na náhradu trov odvolacieho konania.

Vychádzajúc zo záverov uvedených vyššie bolo nevyhnutným pristúpiť tiež k zmene rozhodnutia   prvostupňového   súdu   o   náhrade   trov   štátu,   ktoré   vznikli   v   prvostupňovom konaní. Keďže v zmysle § 148 ods. 1 O. s. p. štát má právo na náhradu trov konania proti účastníkom   podľa   výsledkov   konania,   pričom   výsledkom   podľa   vyššie   uvedeného   bol čiastočný úspech každého z účastníkov, bolo nevyhnutným každého z nich rovnakou mierou zaviazať na náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu s prihliadnutím na to, že u žiadneho z nich nebolo preukázané splnenie predpokladov pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Trovy štátu v prvostupňovom konaní na znalečnom predstavujú podľa obsahu spisu sumu   spolu   11.341,-   Sk   (10.941   +   400),   pričom   navrhovateľka   i   odporca   (2)   uhradili preddavok   na   znalečné   po   3.000,-   Sk   spolu   6.000,-   Sk,   v   dôsledku   čoho   nezaplatenou zostala   časť   5.341,-   Sk,   ktorej   polovica   predstavuje   2.670,50   Sk,   resp.   88,64   Eur.   S poukazom   na uvedené   odvolací   súd   zmenil   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   v preskúmavanom rozsudku o náhrade trov konania štátu tak, že rovnako navrhovateľku ako i odporcu zaviazal zaplatiť trovy štátu vo výške 88,64 Eur Okresnému súdu Senica do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Obdobne odvolací súd pristúpil i k rozhodnutiu o náhrade trov konania štátu, ktoré vznikli   v   odvolacom   konaní   na   znalečnom.   V   zmysle   uznesenia   odvolacieho   súdu   č. k. 24 Co/337, 338/2007-551 zo dňa 17. 3. 2009 bolo znalcovi Ing. J. K. priznané znalečné vo výške 376,65 Eur. Uznesením, ktorým bol znalec pribratý do konania, bola každému z účastníkov uložená povinnosť zložiť preddavok na znalečné po 5.000,- Sk. Navrhovateľka tento preddavok nezložila a je predmetom vymáhania.   Odporca tento preddavok zložil. Zostal tak neuhradený zbytok znalečného v sume 44,70 Eur. Odvolací súd s poukazom na vyššie   uvedenú   argumentáciu   zaviazal   každého   z   účastníkov   odvolacieho   konania zaplatiť trovy konania štátu na účet Krajského súdu v Trnave po 22,35 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.“

Toto   odôvodnenie   krajského   súdu   vo   vzťahu   k   výroku   o   náhrade   trov   konania nemožno   podľa   názoru   ústavného   súdu   považovať   za   odporujúce   citovaným   článkom ústavy a dohovoru. Pokiaľ § 157 ods. 2 OSP ustanovuje aj „stručnosť“ odôvodnenia, týka sa to   predovšetkým   odôvodnenia   o   trovách   konania.   Podľa   názoru   ústavného   súdu odôvodnenie   o   trovách   konania   treba   posudzovať   v   kontexte   celého   rozhodnutia (I. ÚS 230/04). Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia akcentoval najmä to, že podľa záverov, ku ktorým došiel, nemožno zo strany žiadneho z účastníkov konania hovoriť o prevažnom úspechu vo veci, ale iba o úspechu čiastočnom, považuje ústavný súd takéto odôvodnenie namietaného rozsudku za ústavne udržateľné a akceptovateľné.Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto odôvodnenia. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu interpretácia § 142 ods. 2 OSP a jeho odôvodnenie krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje a nevyžaduje ústavno-súdnu korekciu.

K   tomu   treba   dodať,   že   vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon v zásade nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Pokiaľ   sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   opomenul   rozhodnúť   v   danej   veci o trovách   odvolacieho   konania,   ktoré   boli   zaplatené   v   sume   11 992   Sk,   ústavný   súd poukazuje   na   to,   že   sťažovateľka   mohla   v   spojitosti   s   tým   využiť   postup   ustanovený v druhej vete § 166 ods. 1 OSP, podľa ktorého ak nerozhodol súd v rozsudku o niektorej časti   predmetu   konania,   o   trovách   konania   alebo   o   predbežnej   vykonateľnosti,   môže účastník   do   pätnástich   dní   od   doručenia   rozsudku   navrhnúť   jeho   doplnenie.   Súd môže rozsudok,   ktorý   nenadobudol   právoplatnosť,   doplniť   aj   bez   návrhu.   Z   vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súd však nevyplýva, že by sťažovateľka túto možnosť využila a podala ešte pred doručením namietaného rozsudku krajského súdu (na vyhlásení ktorého bola osobne prítomná a rovnako aj jej právna zástupkyňa), teda predtým, ako nadobudol právoplatnosť,   návrh   na   jeho   doplnenie.   Nevyužitie   tejto   možnosti   nemožno   nahrádzať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, a preto je táto námietka sťažovateľky neprípustná (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd preto konštatoval, že v okolnostiach daného prípadu nezistil priamu súvislosť   medzi   odôvodnením   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   24 Co/337/2007, 24 Co/338/2007 z 25. marca 2009 v časti týkajúcej sa náhrady trov konania a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uplatnenými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. marca 2010