znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 85/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. R. C., N., zastúpenej advokátom JUDr. M. C., N., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp. zn.   6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007 a základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 133/1993 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 35/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. R. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. augusta 2007 doručená sťažnosť MUDr. R. C. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007 (ďalej aj „namietané uznesenie“) a základného práva na prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 18 C 133/1993 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 35/2007.

Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedla,   že „je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností (pozemku a stavby) zapísanej na LV č. 1649 vedenom Správou katastra... kat. územie..., pričom veľkosť jej podielu je 1/6.

Svojím   návrhom   podaným   dňa   15. 7. 1993   na   Okresný   súd   v Nitre   (sp. zn. 18 C 133/93) sa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia od ostatných spoluvlastníkov, keďže títo poberali nájomné resp. bývali v uvedenej nehnuteľnosti a sťažovateľka nemala žiaden   podiel   na   ziskoch   takto   plynúcich.   Okrem   iného   nemala   prístup   do uvedenej nehnuteľnosti   a bol   jej   úplne   obmedzený   výkon   spoluvlastníckych   práv   a povinností zo strany ostatných spoluvlastníkov.“.

V sťažnosti sa ďalej poukazuje na to, že okresný súd po dobu dlhšiu ako dvanásť rokov   meritórne   v jej   právnej   veci   nerozhodol,   a preto   sťažovateľka   podala   návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového   spoluvlastníctva   prikázaním veci.   Zároveň   vzala späť svoj   návrh   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   z 15.   júla 1993,   o čom   rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 18 C 133/1993 z 5. júna 2006 a konanie v tejto veci zastavil. Súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Proti výroku uvedeného   uznesenia,   ktorým   okresný   súd   nepriznal   žiadnemu   z účastníkov   právo na náhradu trov konania, podali v zákonnej lehote odvolania odporcovia v 1., 3. až v 5. rade. V súvislosti   s tým   sťažovateľka   upriamuje   pozornosť   na   to,   že   tieto   odvolania   jej   boli zaslané   na   vyjadrenie   až   19.   marca   2007,   teda   takmer   rok   po   vydaní   predmetného uznesenia.

Zo   sťažnosti   ďalej   vyplýva,   že „Krajský   súd   v   Nitre   dňa   27. 04. 2007   svojím rozhodnutím   (č. k.   6 Co 35/2007-310)   doručeným   dňa   30. 07. 2007   zmenil   uznesenie Okresného súdu v Nitre zo dňa 05. 06. 2006 v časti trov konania a odporcom v 1., 3. až

5. rade priznal trovy v celkovej výške (spolu s trovami odvolacieho konania) 209.977,50 Sk. Ako dôvod tohto rozhodnutia uviedol, že konanie sa zastavilo vinou navrhovateľky (§ 146 ods. 2 prvá veta OSP).“.

Sťažovateľka v súvislosti s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy poukazuje na to, že ju krajský súd zaviazal zaplatiť trovy   konania v celkovej   sume 209 977,50 Sk napriek tomu, že k zastaveniu konania viedli prekážky na strane súdu, ktorý nedokázal vec rozhodnúť,   a jednak   aj   prieťahy,   ktoré   možno   pripísať   na   vrub   ostatným   účastníkom konania. Vychádzajúc zo znenia § 146 ods. 2 a § 150 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyslovuje sťažovateľka názor, že „Krajský súd v Nitre nezobral do úvahy dĺžku konania   ani   prieťahy   spôsobené   konaním   okresného   a   aj   krajského   súdu   (od podania odvolania   po   doručenie   rozhodnutia   ubehol   rok,   pritom   nebolo   treba   nariaďovať pojednávanie). Okrem toho sa nevysporiada! s ustanovením § 146 ods. 2 OSP druhá veta, keď nebral do úvahy prieťahy spôsobené odporcami.

Ďalej   nebral   do   úvahy   § 150   OSP   tak,   ako   to   vo   svojom   vyjadrení   k odvolaniu odporcov žiadala navrhovateľka, a nevysporiadal sa okolnosťami, ktoré viedli k uplatneniu práva a aj k zastaveniu konania.

Sme toho názoru, týmto rozhodnutím Krajského súdu v Nitre vznikla sťažovateľke neprimeraná škoda vo výške 209.977,50 Sk. Táto škoda zahŕňa len trovy konania a nie celkovú škodu, ktorá vznikla prieťahmi v konaní.“.

Podľa   sťažovateľky   z princípov,   ktoré   vyplývajú   z   § 142   až   § 151   OSP,   možno vyvodiť, že všeobecný súd rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad a podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami. Odvolávajúc   sa   na   judikatúru   ústavného   súdu,   podľa   ktorej   možno   rozhodnutiami všeobecných   súdov   o trovách   konania   zasiahnuť   do   základných   práv   a slobôd   (napr. IV. ÚS 45/06),   sťažovateľka   tvrdí,   že „krajský   súd   rozhodol   nesprávne   v   zmysle   § 146 ods. 2 prvej vety OSP, pričom nesprávne určil zodpovednosť za zastavenie konania. Okrem toho bolo povinnosťou krajského súdu ako odvolacieho súdu, aby dal jednoznačnú odpoveď na tvrdenia sťažovateľky vo svojom podaní (vyjadrenie k odvolaniu). Odpoveď, prečo nie sú dané dôvody osobitného zreteľa v zmysle § 150 OSP, predmetné odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Nitre neobsahuje.“.

Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy, sťažovateľka   predovšetkým   zdôraznila,   že   doba   od   podania   jej   návrhu   do   zastavenia konania predstavuje v okolnostiach daného prípadu dvanásť rokov. Ďalej opätovne tvrdí, že dôvodom späťvzatia návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia z jej strany boli prieťahy v konaní, v dôsledku čoho nevidela možnosť nápravy svojich porušených práv. Následne podala   novú   žalobu,   ktorou   sa   domáha   zrušenia   a vyporiadania   podielového spoluvlastníctva   k nehnuteľnostiam.   Aj   napriek   späťvzatiu   žaloby   je   sťažovateľka   toho názoru,   že   v označených   konaniach   bolo   porušené   jej   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov.   Zároveň   sa   domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 400 000 Sk (100 000 Sk od krajského súdu a 300 000 Sk od okresného súdu) dôvodiac, že „nemožno   v súčasnej   dobe   dosiahnuť   nápravu   konštatovaním,   že   bolo   porušené sťažovateľkine právo alebo príkazom súdu, aby vo veci konal bez prieťahov“.

S poukazom na tieto dôvody sťažovateľka navrhuje, aby bola jej sťažnosť prijatá na ďalšie   konanie   a vo   veci   samej   bolo   rozhodnuté   v súlade   s návrhom   na   rozhodnutie (petitom) sťažnosti tohto znenia:

„1. Sťažovateľkine právo podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky bolo uznesením Krajského súdu v Nitre zo dňa 27. 04. 2007 č. k. 6 Co 35/2007-310 porušené.

2. Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   v   Nitre   zo   dňa   27. 04. 2007 č. k. 6 Co 35/2007-310 a prikazuje mu vo veci ďalej konať.

3. Sťažovateľkine   právo   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   bolo postupom Krajského súdu v Nitre v konaní č. 6 Co 35/2007 a postupom Okresného súdu v Nitre v konaní č. k. 8 C 133/93 porušené.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300.000,- Sk, ktoré je povinný uhradiť Okresný súd v Nitre do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.

5. Ústavný súd priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ktoré je povinný uhradiť Krajský súd v Nitre do dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia.“

Ďalej sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie povolil odloženie vykonateľnosti uznesenia krajského súdu sp. zn. 6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007 až do rozhodnutia vo veci samej.

Ústavný   súd   si   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   stanovisko okresného súdu aj krajského súdu, ktoré mu boli doručené 26. marca 2008 a 1. apríla 2008.

Okresný súd vo svojom vyjadrení poukázal najmä na to, že konanie, ktoré bolo ním vedené   pod   sp. zn.   18 C 133/1993, „je   v merite   veci   právoplatne   skončené   dňom 19. 2. 2007.   Rozhodnutie   súdu   o náhrade   trov   konania   nadobudlo   právoplatnosť   dňa 6. 8. 2007.“. Pretože   sťažovateľka   vo   vzťahu   k okresnému   súdu   namieta   iba   porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, okresný súd sa odvoláva na stabilnú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej ochrana základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia   tejto   ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   mohlo   trvať.   Preto   v danom prípade   podľa   okresného   súdu   nemá   už   sťažnosť   v časti   smerujúcej   voči   nemu opodstatnenie. Okresný súd sa taktiež zmienil o tom, že napriek celkovej dĺžke konania neeviduje   sťažnosť   sťažovateľky   na   prieťahy „podanú   podľa   zákona   č. 80/1992   Zb., resp. podľa   zák.   č. 757/2004   Z. z.“.   Vzhľadom   na   to   navrhuje   sťažnosť   v rámci predbežného prerokovania v časti smerujúcej proti nemu odmietnuť.

Aj krajský súd vo svojom vyjadrení navrhol, aby ústavný súd sťažnosť odmietol. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, krajský súd iba uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím sp. zn. 6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007, v ktorom podľa   neho „podrobne   rozviedol   skutkové   a právne   dôvody   svojho   zmeňujúceho rozhodnutia. Vyporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami účastníkov konania.“.

V súvislosti   s namietaným porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy krajský súd odmietol tvrdenie sťažovateľky o prieťahoch   v odvolacom   konaní   poukazujúc   na   to,   že „vec   napadla   na   odvolací   súd

9. 2. 2007 a odvolací súd vo veci rozhodol 27. 4. 2007“.

Sťažovateľka   v reakcii   z 10.   apríla   2008   k argumentácii   okresného   súdu   zotrvala na stanovisku, že v konaní pred ním došlo evidentne k prieťahom. Tvrdenia okresného súdu o nedostatkoch návrhu nie sú podľa nej relevantnými skutočnosťami zakladajúcimi dôvod trvania konania v dĺžke 13 rokov. Ak návrh nebol kompletný, mal ju okresný súd vyzvať na jeho   doplnenie,   alebo   mal   konanie   zastaviť.   Ak   sa   odporcovia   nedostavovali   bez ospravedlnenia   na   pojednávania,   okresný   súd   mohol   pojednávať   v ich   neprítomnosti. Pri takom   postupe   okresného   súdu,   keď   odročoval   pojednávania   v ročných   intervaloch, sťažovateľka nevidela perspektívu, že by konanie mohlo byť v dohľadnej dobe skončené. Sťažovateľka   pripustila,   že   žiadala o odročovanie   pojednávaní za   účelom   mimosúdneho vyrovnania, avšak prvotná iniciatíva v týchto prípadoch vzišla vždy zo strany odporcov. Sťažovateľka napriek judikatúre ústavného súdu, na ktorú sa odvoláva okresný súd, zastáva názor, že ústavnému súdu nič nebráni, aby jej sťažnosti vyhovel. V spojitosti s tým spomína aj prípady z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, v ktorých boli sťažnosti prijaté aj napriek tomu, že konania už boli skončené.

K argumentácii   krajského   súdu   sťažovateľka   uviedla,   že „Krajský   súd   v Nitre vo svojom   vyjadrení   neuvádza   nič,   čo   by   nejakým   spôsobom   vyvracalo   tvrdenia sťažovateľky o tom, že súd nepostupoval v zmysle zákona (OSP)... Krajský súd vo svojom uznesení nezohľadnil dĺžku konania ani okolnosti, ktoré viedli k jeho zastaveniu. Ako súdny orgán   právneho   štátu   sa   mal   v   prvom   rade   riadiť   platnými   medzinárodnými   zmluvami a Ústavou SR, ktorá zaručuje právo na spravodlivé konania a teda mal z úradnej povinnosti skúmať, či konania bolo ako celok spravodlivé. Napriek tomu, že sťažovateľka upozornila na   okolnosti,   ktoré   by   umožňovali   uplatnenie   § 150   OSP,   súd   sa   týmto   vo   svojom odôvodnení   vôbec   nevysporiadal.   Skutočnosť,   že   konanie   trvalo   od   roku   1994 a sťažovateľka nevidela nádej na jeho skončenie ani v novom tisícročí, stiahla svoj návrh a nahradila ho iným, v tej chvíli považovaný za najlepší, mal súd zohľadniť. Pritom treba zdôrazniť fakt, že stiahnutím návrhu sa neukončil stav právnej neistoty sťažovateľky, ale trval i keď už pod inou spisovou značkou, ale- stále na tom istom súde.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd na predbežnom prerokovaní preskúmal sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 133/1993 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Co 35/2007

Medzi tie skutočnosti, ktoré ústavný súd skúma podľa svojej štandardnej judikatúry pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti,   ktorou   je namietané porušenie   ústavou   zaručené právo na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, patrí aj skutočnosť, či vec nebola právoplatne skončená skôr, ako sa sťažovateľ domáhal ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti, ktorej namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   vychádzal   ústavný   súd   zo   svojej doterajšej stabilizovanej   judikatúry,   podľa   ktorej   podstatou,   účelom   a cieľom   práva na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej   neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň z tejto judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd   poskytuje   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   podaná   v čase,   keď k namietanému porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte môže trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07).

Zo sťažnosti a z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté konania pred okresným súdom a krajským   súdom   boli   v merite   veci   právoplatne skončené   19.   februára   2007   a   v časti týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   6.   augusta   2007.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (13. augusta 2007) už okresný súd ani krajský súd vo veci sťažovateľky nekonali, a preto nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať   priebeh   namietaného   konania   ani   spôsobovať   prieťahy   v ňom (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV. ÚS 46/07). Účel základného práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   bol   už   ku   dňu   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu v okolnostiach daného prípadu zavŕšený.

Navyše, vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu treba uviesť, že dĺžka odvolacieho konania v trvaní   4   mesiacov   (od   9. februára   2007,   keď   mu vec bola postúpená   prvostupňovým súdom, do 27. apríla 2007, keď rozhodol o odvolaní, resp. do 7. júna 2007, keď bol spis vrátený   okresnému   súdu) vylučuje,   aby   konanie   vedené   krajským   súdom   pod   sp. zn. 6 Co 35/2007 bolo možné pokladať za konanie so zbytočnými prieťahmi.

Vzhľadom   na   celkovú   dĺžku   konania   vedeného   krajským   súdom   nepovažoval ústavný súd jeho postup za taký, ktorý by mohol byť východiskom na vyvodenie záveru o príčinnej súvislosti s možným porušením základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažnosť sťažovateľky bolo preto v tejto časti potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu sp. zn. 6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní   pred   súdom   každému,   kto   žiada   o ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96). Článkom 46 ústavy sa zaručuje predovšetkým prístup k súdu, pretože len v takom prípade sa vytvárajú podmienky na domáhanie sa   práva na súdnu ochranu oprávnenou osobou. Súdne konanie musí mať zákonom určenú kvalitu. To okrem iného znamená, že súd musí byť nestranný a nezávislý (m. m. II. ÚS 71/97, III. ÚS 154/04).

K časti sťažnosti namietajúcej porušenie označeného základného práva napadnutým uznesením krajského súdu ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98).   Teda   úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v tom,   aby   určil,   či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo medzinárodným dohovorom, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.

Ak ústavný súd nezistil relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (III. ÚS 263/03, III. ÚS 300/06).

Obsahom práva   na súdnu   ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   je ratione   materiae aj právo   na   rozhodnutie   o trovách   konania,   resp.   o náhrade   trov   konania   v súlade so zákonom (Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).

Ústavný súd už skôr vyslovil, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi   je   zásadne   výsadou   týchto   súdov.   V tom   sú   vyjadrené   atribúty   ich   nezávislého súdneho rozhodovania. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov   a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti,   pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou voči všeobecným súdom. Ústavný súd preto iba celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov   o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. IV. ÚS 170/08).

Krajský súd svoje uznesenie sp. zn. 6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť odporcom v 1., 3. až 5. rade trovy konania v celkovej sume 209 977,50 Sk, odôvodnil najskôr poukazom na § 146 ods. 2 OSP prvú vetu, podľa ktorej ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ďalej v relevantnej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol:

„O trovách   zastaveného   konania môže   súd   rozhodnúť   podľa   ustanovenia   § 146 ods. 1 písm. c/ alebo podľa ustanovenia § 146 ods. 2 OSP. Ak došlo k zastaveniu konania nemá v zásade žiadny z účastníkov právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku. Výnimočne   je   možné   podľa   § 146   ods. 2   OSP   uložiť   niektorému   z účastníkov   uhradiť druhému z účastníkov náklady zastaveného konania, a to podľa prvej vety tohto ustanovenia tomu z účastníkov, ktorý zavinil, že konanie muselo byť zastavené, a podľa druhej vety tohto ustanovenia   odporca   v prípade,   že pre   jeho   správanie   bol   vzatý späť návrh,   ktorý bol podaný dôvodne. Ustanovenie § 146 ods. 2 vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Otázka zavinenia podľa prvej vety uvedeného ustanovenia sa však hodnotí iba podľa procesného výsledku. Nerozhoduje, aký by bol výsledok konania, keby nedošlo k spaťvzatiu návrhu, ale to, že odporca splní to, čoho sa navrhovateľ domáhala a len preto navrhovateľ vezme návrh späť alebo to, že navrhovateľ vzal návrh späť bez toho, aby odporca splnil to, čoho sa petitom domáhal. Preto súd prvého stupňa nesprávne rozhodol o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 1 písm. c)   OSP,   ak   rozhodol   tak,   že   žiaden   z   účastníkov   nemal   právo   na   náhradu   trov konania. Odvolací súd mal za to, že navrhovateľka zapríčinila zastavenie konania tým, že zobrala svoj návrh späť bez toho, aby jej odporcovia v 1. až 5. rade splnili to, čoho sa domáhala.“

Podľa názoru ústavného súdu rozhodol krajský súd potom, ako okresný súd zastavil celé konanie na základe oznámenia sťažovateľky, že berie návrh na začatie konania v celom rozsahu späť, o odvolaní odporcov v 1., 3. až 5. rade, ktorým zmenil uznesenie súdu prvého stupňa   v napadnutej   časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   v   súlade   s   procesnými možnosťami ustanovenými Občianskym súdnym poriadkom (čl. 2 ods. 2 ústavy). Krajský súd nepoužil iné než dovolené náhradové ustanovenia (§ 224 ods. 1 OSP v spojení s § 146 ods. 2 prvou vetou OSP) a ich aplikáciu odôvodnil v rozsahu, ktorý vylučuje, že výrok o náhrade   trov   konania   bol   vynesený   v zrejmom   omyle alebo   v   rozpore   so   zákonnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom   súdnej   ochrany   (III. ÚS 209/04,   IV. ÚS 115/03).   Európsky   súd   pre   ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená,   že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom   na konkrétny   prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

Pri posudzovaní trov konania v spojení s ustanovením § 146 ods. 2 prvou vetou OSP je všeobecný súd povinný skúmať, či niektorý z účastníkov konania zavinil, že konanie sa muselo   zastaviť.   K zastaveniu   konania   môže   dôjsť   v dôsledku   procesného   zavinenia niektorého   z účastníkov.   Zákon   ustanovuje   len   jeden   druh   prípadov   zastavenia   konania pre späťvzatie žaloby, ku ktorému došlo pre správanie odporcu, pričom žaloba bola podaná dôvodne, čo zakladá právo žalobcu na náhradu trov zastaveného konania. O takýto prípad však v okolnostiach danej veci nešlo.

Sťažovateľka vzala v tejto veci svoj návrh na začatie konania späť bez toho, aby išlo o prípad podľa § 146 ods. 2 druhej vety OSP, a vzhľadom na to za takejto situácie podľa stabilnej judikatúry všeobecných súdov z procesného hľadiska zásadne platí, že zavinila zastavenie   konania,   a   preto   je   povinná   nahradiť   odporcom   trovy   konania   (uznesenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   27. októbra 1992   sp. zn.   2 Obo 183/92 publikované pod č. R 49/1993). Takto koncipované odôvodnenie napadnutého uznesenia dáva zároveň odpoveď na to, prečo neboli v danom prípade splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia § 150 OSP.

Ústavný   súd   preto   rozhodnutie   krajského   súdu   priznať   náhradu   trov   konania úspešným odporcom považuje za ústavne akceptovateľné, ktoré nie je v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady trov konania, a spôsob, akým krajský súd rozhodol o trovách konania, nemožno považovať ani za arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený a ako taký odporujúci základnému právu zaručenému v čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obsahom základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že postup súdu vychádzajúci z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy nemožno hodnotiť ako nezákonný (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by   po   prípadnom   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohli viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľky, a rovnako   nezistil   ani   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením   krajského   súdu   sp. zn. 6 Co 35/2007 z 27. apríla 2007 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   sťažnosť   aj   v tejto   časti   odmietol   po   jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   nebolo   už   potrebné   rozhodovať   o   takých   nárokoch na ochranu ústavnosti, uplatnenie a použitie ktorých predpokladá aspoň čiastočnú úspešnosť sťažnosti. Ústavný súd preto nerozhodoval o zrušení namietaného uznesenia ani o návrhu na vydanie dočasného opatrenia, ktoré sťažovateľka požadovala (čl. 127 ods. 2 ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009