znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 85/07-17

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3.   mája 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   M.,   spol.   s r.   o.,   so   sídlom   M.,   zastúpenej advokátkou E. M., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 293/2001 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M., spol. s r. o., o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. apríla 2005 doručená sťažnosť spoločnosti M., spol. s r. o., so sídlom M. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo   „žalobca“),   zastúpenej   advokátkou   E.   M.,   M.,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v dovolacom konaní vedenom pod sp. zn. 1 Obo 293/2001.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že spoločnosť M., s. r. o., M. (ďalej len „pôvodná žalobkyňa“), sa žalobou z 9. júna 1997 domáhala náhrady škody s príslušenstvom proti jej spoločníkovi, pričom vec bola Krajským súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) vedená pod sp. zn. 44 Cb 52/97. Uznesením krajského súdu č. k. 4 K 250/99-40 z 26. apríla 2000 v spojení s opravným uznesením č. k. 4 K 250/99-43 z 10. mája 2000 bol na majetok pôvodnej žalobkyne nariadený konkurz.

Správca konkurznej podstaty ako predávajúci a sťažovateľka ako kupujúca uzavreli 21. mája 2001 zmluvu o predaji vecí, práv a iných majetkových hodnôt, na základe ktorej boli nehnuteľné a hnuteľné veci, cenné papiere a iné práva pôvodnej žalobkyne prevedené za odplatu do výlučného vlastníctva sťažovateľky. Krajský súd od podania žaloby vo veci náhrady škody vedenej pod sp. zn. 44 Cb 52/97 vykonal len jeden úkon. Sťažovateľka „v dôsledku straty dôvery v účinnosť rozhodnutia ktoré by malo byť vydané s takým dlhým časovým   odstupom...“ podaním   z 10.   júla   2001   (ešte   pred   prvým   pojednávaním)   vzala žalobný   návrh   späť   a   súčasne   požiadala   o vrátenie   súdneho   poplatku.   Krajský   súd uznesením   č.   k.   44   Cb   52/97-48   z 26.   júla   2001   konanie zastavil.   V odôvodnení   tohto uznesenia   krajský   súd   uviedol,   že „Podľa   §   13   ods.   3   zák.   č.   71/1992   Zb.   o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov súd nepriznal žalobcovi právo na vrátenie súdneho poplatku, pretože bol zaplatený 5. 8. 1997“.

V dovolaní proti uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obo 293/2001 z 28. júna 2002, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu č. k. 44 Cb 52/97-48 z 26. júla 2001 sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že „... v dôsledku prieťahov v konaní o náhradu škody nastala situácia, že pôvodný žalobca sa nedovolal svojich práv a preto nadobúdateľ pohľadávky vzal žalobu späť v nádeji, že mu bude vrátený aspoň súdny poplatok“. Dovolací súd však podľa tvrdení sťažovateľky od podania dovolania 9. septembra 2002 vyše 2,5 roka nekoná, čo   má za následok   porušenie jej základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Základné právo M., spol. s r. o. na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu SR vo veci spis. zn. 1 Obo 293/2001 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Najvyšší súd SR vo veci vedenej pod sp.zn. 1 Obo 293/2001 konal. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   je   možné   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov.   Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo   na   prerokovanie   záležitosti   v primeranej   lehote.   Z uvedeného   dôvodu   nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 20/02).

Ústavný súd v rámci preskúmania priebehu dovolacieho konania vedeným najvyšším súdom   pod   sp.   zn.   Obdo   V   52/2003   zistil,   že   spis   krajského   súdu   vedený   pod   sp. zn. 44 Cb 52/97   bol   najvyššiemu   súdu   doručený   10. júla   2003   za   účelom   rozhodnutia o dovolaní, ktoré podala sťažovateľka 9. septembra 2002.

Najvyšší súd prípisom sp. zn. Obdo V 52/2003 z 25. februára 2004 vrátil predmetný spis krajskému súdu ako predčasne predložený, pričom v prípise uviedol, že „... v žiadosti žalobcu (t. j. sťažovateľky, pozn.) o vrátení súdneho poplatku (č. l. 14) súd prvého stupňa postupom   podľa   ustanovenia   §   11   zák.   č.   71/1992   Zb.   v znení   jeho   noviel   doposiaľ nerozhodol,   keďže   obsah rozhodnutia   týkajúci   sa   vrátenia   súdneho   poplatku   vo výroku uznesenia vyjadrený doposiaľ nebol (§ 167 ods. 1 v spojení s § 155 ods. 1 OSP). Preto je potrebné, aby súd prvého stupňa o uvedenej žiadosti riadne rozhodol, v prípade podaného odvolania vec predložil odvolaciemu súdu a po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo rozhodnuté   o žiadosti   žalobcu   o vrátenie   súdneho   poplatku,   spis   opätovne   predložil dovolaciemu súdu, a to aj v prípade, pokiaľ by žalobca v súčasnosti podané dovolanie vzal späť“ (č. l. 66).

Na základe pokynu najvyššieho súdu krajský súd uznesením č. k. 44 Cb 52/97-67 z 10. mája 2005 návrh sťažovateľky na vrátenie súdneho poplatku zamietol a súčasne vydal pokyn kancelárii, aby po doručení uznesenia sťažovateľke a „plynutí lehoty na odvolanie“ bol   spis   predložený   najvyššiemu   súdu.   Krajskému   súdu   bolo   11.   júla   2005   doručené odvolanie sťažovateľky proti predmetnému uzneseniu. Spis bol 17. októbra 2005 doručený najvyššiemu   súdu   s predkladacou   správou   na   rozhodnutie   o odvolaní   a   bol   vedený   pod sp. zn.   1   Obo   336/2005   (č.   l.   79).   Najvyšší   súd   uznesením   č.   k.   1   Obo   336/2005-86 z 27. júla 2006 potvrdil uznesenie krajského súdu č. k. 44 Cb 52/97-67 z 10. mája 2005. Uvedené   uznesenie   najvyššieho   súdu   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   nadobudlo právoplatnosť 16. decembra 2006.

Následne bolo krajskému súdu 15. januára 2007 doručené dovolanie sťažovateľky proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   č.   k.   1   Obo   336/2005-86   z 27.   júla   2006.   Spis   bol 14. februára   2007   predložený   najvyššiemu   súdu   na   rozhodnutie   o dovolaní   podanom sťažovateľkou,   kde   mu   bola   pridelená   sp.   zn.   1   Obdo   V 13/07.   Najvyšší   súd   dosiaľ o dovolaní nerozhodol.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností zistil, že spis sa v dôsledku podaného dovolania na najvyššom súde nachádzal od 10. júla 2003 do 25. februára 2004, kedy bol krajskému   súdu   vrátený   ako   predčasne   predložený   s pokynom,   ako   v tejto   veci   ďalej postupovať.   Na   základe   toho   ústavný   súd   konštatoval,   že   nečinnosť   najvyššieho   súdu v období 7,5 mesiaca nemožno považovať za takú významnú, aby ju bolo možné posúdiť ako   porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. m. m. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/01). Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry   už   viackrát   vyslovil,   že   pojem   zbytočné   prieťahy   obsiahnutý   v čl. 48   ods.   2 ústavy   je   pojem   autonómny,   ktorý   nemožno   vykladať   a aplikovať   len   s ohľadom   na zákonom   ustanovené   lehoty   na   vykonanie určitého   úkonu   sudcom   alebo   iným   štátnym orgánom. S prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci sa ani v týchto prípadoch totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (mutatis mutandis I. ÚS 11/00).

Najvyšší súd pri vrátení spisu odvolaciemu súdu   v prípise sp.   zn. Obdo 52/2003 z 25. februára 2004 dal pokyn, aby mu bol spis po rozhodnutí krajským súdom o návrhu sťažovateľky na vrátenie súdneho poplatku opätovne predložený na rozhodnutie o dovolaní sťažovateľky z 5. septembra 2003. Nedodržanie uvedeného postupu krajským súdom však nie je možné pripísať na ťarchu najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný návrhom na začatie konania. Keďže   sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   práv   len   postupom   najvyššieho   súdu v dovolacom konaní, nemohol sa ústavný súd zaoberať postupom krajského súdu.

V prípade,   keď   ústavný   súd   zistí,   že   postup   všeobecného   súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku   (II.   ÚS   57/01,   III.   ÚS   30/03),   alebo   ho   odmietne   ako   zjavne   neopodstatnený (I. ÚS 17/01, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 38/04). Ústavný súd s prihliadnutím na dĺžku dovolacieho konania v spojení s činnosťou najvyššieho súdu v danej veci neposúdil jeho postup ako taký, ktorý by mohol signalizovať príčinnú súvislosť s možným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti sťažnosť   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (napr.   návrhom   na   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. mája 2007