znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 85/04-34

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   2.   júna   2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval sťažnosť M. K., bytom B., A. M., bytom P., V. M., bytom B., a Ing. D. M., CSc., bytom B., zastúpených advokátom JUDr. P. K., P., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní vedenom   pod sp. zn.   23 C 19/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K., A. M., V. M. a Ing. D. M., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 19/96   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 19/96   p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. K., A. M., V. M. a Ing. D. M., CSc.,   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K., A. M., V. M. a Ing. D. M., CSc.,   trovy   konania   vo výške   13   610   Sk   (slovom   trinásťtisícšesťstodesať   slovenských korún) do jedného mesiaca od doručenia tohto nálezu na účet ich právneho zástupcu JUDr. P. K., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2004 doručená   sťažnosť   M.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľka   v prvom   rade“),   A.   M.   (ďalej   len „sťažovateľka v druhom rade“), V. M. (ďalej len „sťažovateľ v treťom rade“) a Ing. D. M., CSc.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v štvrtom   rade“;   všetci   ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 19/96.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 85/04–19 z   24. marca 2004 prijal sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predsedníčka   okresného   súdu   JUDr.   H.   G.   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti zo 17. apríla 2004 okrem podrobnej chronológie úkonov okresného súdu uviedla, že

„Vzhľadom na uvedenú chronológiu úkonov súdu je zrejmé, že súd vo veci konal plynulo, k zbytočným prieťahom vo veci nedošlo, sťažnosť považujeme za nedôvodnú“.Z obsahu sťažnosti, z jej príloh, z vyjadrení účastníkov a zo spisu okresného súdu sp. zn. 23 C 19/96 ústavný súd zistil:

Sťažovatelia doručili okresnému súdu 7. februára 1996 žalobu „o náhradu škody, ušlého zisku a zaplatenie peňažných čiastok za užívanie majetku vo vlastníctve žalobcov“.Dňa 13. februára a 15. marca 1996 okresný súd vyzval sťažovateľov, aby odstránili nedostatky svojho podania.

Dňa 22. marca 1996 sťažovateľ v štvrtom rade oznámil okresnému súdu „vyčíslenie nároku za užívanie a náhradu škody“.

Dňa   26.   marca   1996   okresný   súd   vyzval   sťažovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku.

Dňa 1. apríla 1996 bol súdny poplatok zaplatený.Dňa 2. apríla 1996 sťažovateľka v druhom rade požiadala okresný súd o oslobodenie od súdnych poplatkov.

Dňa   18.   apríla   1996   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   14.   máj   1996. Pojednávanie bolo odročené na 11. jún 1996 pre neprítomnosť sťažovateľa v treťom rade a žalovaného.

Dňa 21. mája 1996 žalovaný doručil okresnému súdu vyjadrenie k žalobe.Dňa 11. júna 1996 sa konalo pojednávanie v neprítomnosti sťažovateľa v treťom rade, na ktorom okresný súd vypočul účastníkov a pojednávanie odročil na 9. júl 1996.Dňa 12. júna 1996 právny zástupca žalovaného a 17. júna 1996 sťažovateľ v štvrtom rade predložili okresnému súdu vyjadrenia.

Dňa   9.   júla   1996   bolo   pojednávanie   v neprítomnosti   sťažovateľky   v prvom   rade odročené na neurčito za účelom vykonania ohliadky.

Dňa 22. júla 1996 žalovaný doručil okresnému súdu vyjadrenie.Dňa 26. augusta 1996 určil okresný súd termín ohliadky na 18. september 1996.Dňa 18. októbra 1996 sudkyňa zisťovala stav konania vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 138/94.

Dňa 28. októbra 1996 okresný súd určil termín pojednávania na 19. november 1996. Dňa 7. novembra 1996 sťažovateľ v štvrtom rade doručil okresnému súdu vyjadrenie. Dňa   19.   novembra   1996   sa   konalo   pojednávanie   v   neprítomnosti   sťažovateliek v prvom a druhom rade, na ktorom právny zástupca sťažovateľov rozšíril žalobu a namietal zaujatosť   sudkyne   (v   zápisnici   o pojednávaní   sa   nachádza   i výrok,   že   bol   vyhlásený rozsudok).   Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom   predloženia   veci   na   rozhodnutie o námietke.

Dňa   25.   novembra   1996   právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   okresnému   súdu písomné zdôvodnenie námietky zaujatosti sudkyne.

Dňa 12. decembra 1996 okresný súd predložil spis sp. zn. 23 C 19/96 Krajskému súdu v Bratislave.

Dňa   5.   mája   1997   Krajský   súd   v Bratislave   doručil   okresnému   súdu   uznesenie z 31. januára 1997, ktorým rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci.

Dňa 26. mája 1997 okresný súd určil termín pojednávania na 12. jún 1997.Dňa 11. júna 1997 sťažovateľ v štvrtom rade ospravedlnil neúčasť právneho zástupcu a sťažovateľov v druhom a treťom rade na pojednávaní.

Dňa 12. júna 1997 bol v neprítomnosti sťažovateľov vyhlásený rozsudok.Dňa 13. júna 1997 právny zástupca žalovaného doručil okresnému súdu vyčíslenie trov právneho zastúpenia.

Dňa 26. júna 1997 okresný súd vypracoval písomné vyhotovenie rozsudku.Dňa   22.   júla   1997   podali   sťažovatelia   proti   rozsudku   okresného   súdu   odvolanie a žiadosť o oslobodenie od súdneho poplatku za odvolanie a opätovne vzniesli námietku zaujatosti sudkyne.

Dňa 23. septembra 1997 žalovaný doručil okresnému súdu vyjadrenie k odvolaniu a 25. septembra 1997 okresný súd uznesením priznal sťažovateľom oslobodenie od súdneho poplatku za podané odvolanie.

Dňa 2. októbra 1997 žalovaný doručil okresnému súdu vyjadrenie.Dňa   29.   októbra   1997   bol   spis   predložený   Krajskému   súdu   v Trnave   (ďalej   len „krajský súd“).

Dňa 10. decembra 1997 krajský súd vrátil spis ako predčasne predložený z dôvodu, že sudkyňa sa má vyjadriť k námietke zaujatosti.

Dňa 11. decembra 1997 a 20. januára 1998 okresný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľov, aby sa vyjadril k námietke zaujatosti zákonnej sudkyne.

Dňa   25.   februára   1998   právny   zástupca   sťažovateľov   oznámil   okresnému   súdu, že námietku zaujatosti nevzniesol.

Dňa 2. marca 1998 sa sudkyňa vyjadrila k námietke zaujatosti a 12. marca 1998 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý 20. mája 1998 určil termín pojednávania na 17. jún 1998. Krajský súd na tomto pojednávaní v neprítomnosti sťažovateľov v treťom a štvrtom rade napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.Dňa 22. septembra 1998 krajský súd doručil uznesenie okresnému súdu. Dňa   3.   decembra   1998   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   sťažovateľov   na špecifikáciu žaloby.

Dňa 20. januára 1999 okresný súd opätovne vyzval sťažovateľov na špecifikáciu žaloby.

Dňa 9. marca 1999 okresný súd opätovne vyzval právneho zástupcu na špecifikáciu žaloby a 16. marca 1999 právny zástupca doručil okresnému súdu vyjadrenie.

Dňa   10.   mája   1999   okresný   súd   vyzval   právneho   zástupcu   žalovaného,   aby   sa vyjadril k špecifikácii žaloby a 16. júna 1999 mu právny zástupca doručil vyjadrenie.Dňa 1. júla 1999 okresný súd určil termín pojednávania na 16. september 1999.Dňa   11.   augusta   1999   právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   okresnému   súdu vyjadrenie k námietkam právneho zástupcu žalovaného.

Dňa 16. septembra 1999 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z dôvodu, že „právny zástupca žalobcov vyčísli v lehote 20 dní podľa uznesenia KS Trnava a zdôvodní všetky nároky jednotlivo a navrhne dôkazy“.

Dňa   18.   októbra   1999   právny   zástupca   sťažovateľov   doručil   okresnému   súdu „špecifikáciu uplatnených pohľadávok“.

Dňa 8. novembra 1999 okresný súd vyzval právneho zástupcu žalovaného, aby sa vyjadril k špecifikácii, ktorý požadované vyjadrenie 7. decembra 1999 zaslal okresnému súdu.

Dňa 28. februára 2000 okresný súd vyzval Obecný úrad Trebatice (ďalej len „obecný úrad“) na zaslanie „Všeobecne záväzného nariadenia o určení cien nájomného“ a v prípade, ak nie je vydané, ho požiadal o podanie vyjadrenia o obvyklej cene za nájom nebytových priestorov v obci.

Dňa 15. marca 2000 obecný úrad doručil okresnému súdu vyjadrenie. Dňa   26.   mája   2000   okresný   súd   odňal   sťažovateľom   oslobodenie   od   súdneho poplatku za odvolanie.

Dňa   14.   júna   2000   sťažovatelia   doručili   okresnému   súdu   rozšírenie   a doplnenie žaloby o náhradu škody s dôkazmi.

Dňa 16. júna 2000 právny zástupca sťažovateľov doručil okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu z 26. mája 2000.

Dňa 27. júla 2000 okresný súd predložil spis krajskému súdu a 10. októbra 2000 mu postúpil   podanie   sťažovateľa   v štvrtom   rade   označené   ako „súdny   spor   23   C   19/96 doplnenie dôkazovej dokumentácie“ zo 4. októbra 2000.

Dňa   17.   novembra   2000   krajský   súd   vrátil   spis   okresnému   súdu   ako   predčasne predložený   bez   vydania   rozhodnutia   o odvolaní   z dôvodu,   že   splnomocnenie na zastupovanie mal len sťažovateľ v štvrtom rade.

Dňa 4. apríla 2001 sťažovateľ v štvrtom rade oznámil okresnému súdu, že zastupuje v spore všetkých sťažovateľov.

Dňa 22. júna 2001 okresný súd určil termín pojednávania na 15. november 2001. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že spis bude predložený krajskému súdu.Dňa 31. decembra 2001 bol spis predložený krajskému súdu. Dňa 19. júna 2002 krajský súd doručil okresnému súdu uznesenie z 30. apríla 2002.Dňa 30. septembra 2002 okresný súd určil termín pojednávania na 26. november 2002. Dňa   25.   novembra   2002   sťažovatelia   doručili   okresnému   súdu „doplnenie a spresnenie špecifikácie o náhradu škody“, ktorá nahradila špecifikáciu z marca 1999.Dňa   26.   novembra   2002   sa   konalo   pojednávanie   v neprítomnosti   sťažovateľa v treťom rade, ktoré bolo odročené „na neurčito s tým, že po obdržaní dokladov žalobcom tieto budú zaslané PZ žalovaného, ktorý sa v lehote 30 dní písomne vyjadrí“.

Dňa   23.   apríla   2003   okresný   súd   vyzval   žalovaného,   aby   sa   vyjadril   k podaniu sťažovateľov.

Dňa   28.   novembra   2003   uznesením   vyzval   zástupcu   sťažovateľov,   aby   návrh doplnili, špecifikovali a uhradili doplatok súdneho poplatku.

Dňa   22.   decembra   2003   podali   sťažovatelia   odvolanie   proti   vyššie   uvedenému uzneseniu okresného súdu.

Dňa   23.   januára   2004   bolo   doručené   okresnému   súdu   vyjadrenie   žalovaného k odvolaniu sťažovateľov a 9. februára 2004 okresný súd doručil spis krajskému súdu. Dňa 3. mája 2004 krajský súd vrátil spis okresnému súdu spolu s uznesením, ktorým odvolanie sťažovateľov odmietol.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 23 C 19/96 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovatelia   sa   podanou   sťažnosťou   domáhali   vyslovenia   porušenia   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV.   ÚS   15/03,   II.   ÚS   66/03),   v súlade   s ktorou   možno   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej   neistoty   zákonom   dovoleným   spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní okresného súdu sp. zn. 23 C 19/96 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   konania   (2)   a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 23 C 19/96 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania na okresnom súde   je   nárok   sťažovateľov   na   náhradu   škody   a   ušlého   zisku   z titulu   užívania   ich nehnuteľného   majetku.   Ide   o spor   podľa   všeobecnej   právnej   úpravy   obsiahnutej v Občianskom   zákonníku. Výklad a používanie tejto   úpravy   sú   stabilizované,   judikatúra v týchto sporoch poskytuje dostatok návodov na postup súdov. Konanie nevykazuje črty mimoriadnej   faktickej   a právnej   zložitosti.   Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   ani nenamietal, že ide o skutkovo a právne zložitú vec.  

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v konaní pred označeným porušovateľom práva došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník povinný postupovať podľa § 6 a § 120 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a vyvíjať všetko úsilie na   súčinnosť   so   súdom   tak,   aby   súd   mohol   o uplatnenej   ochrane   rozhodnúť   v súlade so zákonom.

Správanie   sťažovateľov   nebolo   v   súlade   s ich   právami   a povinnosťami   ako účastníkov   konania.   Uplatnený   nárok   bol   neurčitý,   nebol   presne   vyčíslený,   čo   je povinnosťou účastníka. Za účelom odstraňovania nedostatkov podania musel okresný súd niekoľkokrát vyzývať sťažovateľov a ich právneho zástupcu (napr. 13. februára, 15. marca 1996, 3. decembra 1998, 20. januára 1999 a 9. marca 1999). Svoje nároky sťažovatelia niekoľkokrát upresňovali aj bez výzvy okresného súdu (napr. 18. októbra 1999, 14. júna 2000,   25.   novembra   2002).   Naposledy   okresný   súd   ešte   28.   novembra   2003   vyzval sťažovateľov,   aby   opravili   a špecifikovali   svoje   nároky   a uhradili   doplatok   súdneho poplatku.

Sťažovatelia pri podaní žaloby taktiež nezaplatili súdny poplatok, čím si nesplnili poplatkovú povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení   neskorších predpisov,   ktorá   im   vznikla   v zmysle   citovaného   ustanovenia   podaním   žaloby.   Súdny poplatok   zaplatili   až   na   základe   výzvy   okresného   súdu   1.   apríla   1996   a na   základe upraveného návrhu žaloby sťažovateľov súdny poplatok ešte nebol doplatený.

Na ťarchu sťažovateľov možno pripísať aj to, že sa nezúčastňovali pojednávaní, napr. sťažovateľ   v treťom   rade   a   sťažovateľka   v prvom   rade   sa   nezúčastnili   na   troch pojednávaniach a sťažovateľka v druhom rade na dvoch pojednávaniach. Ich nejasné návrhy predlžovali konanie. Svedčí o tom skutočnosť, že 22. júla 1997 v závere odvolania proti rozsudku   okresného   súdu   uviedli: „Zároveň   navrhujeme,   aby   bola   vec   prikázaná na prejednanie inému sudcovi Okresného súdu v Trnave, prípadne inému okresnému súdu“, pričom svoju námietku nezdôvodnili, a po výzve okresného súdu, aby podanú námietku odôvodnili,   právny   zástupca   25.   februára   1998   okresnému   súdu   oznámil,   že   námietku zaujatosti „konajúceho sudcu, resp. iného sudcu Okresného súdu Trnava sme nevzniesli“.

Vychádzajúc   zo   svojej   ustálenej   judikatúry   (napr.   IV.   ÚS   22/03)   ústavný   súd pripomína,   že   v sporovom   konaní,   akým   je   aj   posudzované   konanie,   nesie   procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie vo veci samej, postup vo veci samej,   predkladanie   dôkazov   a iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   takého konania vo výraznej miere účastník (§ 6, § 120 ods. 1 a iné OSP).

Tieto skutočnosti ústavný súd vyhodnotil tak, že aj samotní sťažovatelia sa svojím konaním výrazne podieľali na zbytočných prieťahoch v konaní pred okresným súdom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   23   C   19/96.   Pokiaľ   ide   o postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní, ústavný súd prihliadal na ustanovenie § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, a ďalej na ustanovenie § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   bol   nečinný   v období od 26. novembra 2002, keď bolo pojednávanie odročené na neurčito za účelom vyjadrenia žalovaného k podaniu sťažovateľov, do 28. novembra 2003, keď súd vyzval sťažovateľov na špecifikáciu žaloby a úhradu doplatku súdneho poplatku (teda v trvaní 12 mesiacov). V tomto období okrem toho, že 23. apríla 2003 okresný súd urobil neefektívny úkon, keď vyzval   žalovaného,   aby   predložil   vyjadrenie   (mohol   tak   urobiť   už   na   pojednávaní 26. novembra 2002), nevykonal žiadny úkon.

Činnosť   okresného   súdu   bola   aj   nesústredná,   v dôsledku   čoho   sa   konanie predlžovalo, výsledkom jeho nesústredenej činnosti bol postup 29. októbra 1997 a 27. júla 2000, keď predložil spis krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní, no v obidvoch prípadoch   mu   bol   spis   vrátený   z krajského   súdu   (v   prvom   prípade   10.   decembra   1997 a druhýkrát   17.   novembra   2000)   ako   predčasne   predložený,   pretože   okresný   súd   ho nepripravil tak, aby krajský súd mohol riadne o podanom odvolaní rozhodnúť.

Okresný   súd   síce   vo   veci   12.   júla   1997   rozhodol,   ale   stav   právnej   neistoty neodstránil, pretože jeho rozhodnutie bolo rozhodnutím odvolacieho súdu zrušené z dôvodu, že rozsudok nebol preskúmateľný pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 221 ods. 1 písm. c) OSP).

Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho doterajšieho priebehu a z dosiahnutých výsledkov okresného súdu ústavný súd uzavrel, že v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 23 C 19/96 bolo porušené základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 23 C 19/96 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   žiadali   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia pre každého vo výške 200 000 Sk. Žiadosť odôvodnili tým, že „porušením základného práva už osem rokov nemôžu vykonávať svoje vlastnícke právo, z toho dôvodu dochádza na ich majetku ku škodám a priznanie primeraného finančného zadosťučinenia je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy a trpenia právnej neistoty“.

Z citovaného   textu   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   môže,   avšak   nemusí   priznať primerané finančné zadosťučinenie. Ústavný súd vychádzal pri svojom rozhodovaní z toho, že sťažovatelia ako účastníci konania výrazne prispeli svojím správaním k tomu, že spor sa neúmerne predlžoval a vznikali zbytočné prieťahy. Sťažovatelia ako žalobcovia svoj nárok spočiatku nevyčíslili, nezaplatili súdny poplatok pri podaní žaloby, ale až na základe výzvy súdu,   niekoľkokrát   žalobu   dopĺňali   a upresňovali,   nezúčastňovali   sa   nariadených pojednávaní a na výzvy súdu v primeranej lehote neodpovedali. Ústavný súd pripomína, že v sporovom   konaní   musí   účastník   počítať   s tým,   že   ak   jeho   úkony   (neúčasť na pojednávaniach, nejasné podanie, nereagovanie na výzvy súdu) predĺžia konanie, pôjde to v každom prípade na jeho ťarchu (§ 6, § 101 ods. 2, § 120 ods. 1 OSP).

Za   týchto   okolností   potom   konanie   a nález   ústavného   súdu   (najmä   vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázanie okresnému súdu, aby vo veci ďalej konal bez zbytočných prieťahov, a priznanie úhrady trov konania)   sú   podľa   názoru   ústavného   súdu   dostatočnými   opatreniami   na   nápravu   stavu spôsobeného porušením základného práva.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 OSP ústavný súd rozhodol aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľov,   ktoré   im   vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. K. Sťažovatelia požadovali úhradu trov konania vo výške 13 610 Sk.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 13 610 Sk je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   a neodporuje   tejto   vyhláške.   Preto   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľov úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške.  

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2004