znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 84/2014-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti Československej obchodnej banky, a. s., Michalská 18, Bratislava, zastúpenej advokátom Mgr. Miroslavom Vilímom, Michalská 9, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č. k. 2 Cob 478/2012-74 z 26. septembra 2013, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

r o z h o d o l :

1. Základné   práva   Československej   obchodnej   banky,   a. s.,   podľa   čl. 46   ods. 1 a čl. 47   ods. 2   a 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave č. k. 2 Cob 478/2012-74 z 26. septembra 2013   p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 478/2012-74 z 26. septembra 2013   z r u š u j e   a vec   v r a c i a   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť Československej obchodnej banke, a. s., trovy konania v sume 213,94 € (slovom dvestotrinásť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet   jej právneho zástupcu   Mgr. Miroslava Vilíma, Michalská 9, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 84/2014   z 18.   februára   2014   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na ďalšie konanie sťažnosť   Československej   obchodnej   banky, a. s. (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách   aj   „žalobca“ alebo   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len   „krajský   súd“)   č. k.   2 Cob 478/2012-74   z 26.   septembra   2013   (ďalej   aj   „napadnuté uznesenie krajského súdu“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie označených práv rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) č. k. 29 Cb 82/2012-53   z 23.   októbra   2012,   bola   sťažnosť   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že «Sťažovateľ podal na Okresný súd Bratislava III návrh na začatie konania zo dňa 01. 06. 2012 voči odporcovi GOREX s. r. o., o zaplatenia sumy 22.021,36 € s príslušenstvom.

Okresný súd Bratislava III v danej veci rozhodol rozsudkom č. k. 29 Cb/82/2012-53 zo dňa 23. 10. 2012 tak, že odporcu zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 22.021,36 € s príslušenstvom,   avšak   nepriznal   sťažovateľovi   nárok   na   náhradu   trov   právneho zastúpenia. V odôvodnení rozsudku uviedol, že „súd nepovažuje trovy právneho zastúpenia žalobcu   za   účelne   vynaložené.   Dôvodom   je   skutočnosť,   že   právny   zástupca   žalobcu vykonáva právne služby pre žalobcu na základe paušálnej, resp. tarifnej odmeny, pričom žalobca   má   zriadené   právne   oddelenie,   resp.   zamestnáva   viacerých   zamestnancov s právnickým vzdelaním. To znamená, že pokiaľ žalobca disponuje viacerými pracovníkmi s právnickým vzdelaním, ktorí môžu hájiť jeho záujmy pred súdom, neexistuje žiaden dôvod na to, aby využíval služby advokáta. Na základe toho teda podľa právneho názoru súdu náhrada   trov   právneho   zastúpenia   žalobcu   nenapĺňa   zákonný   predpoklad   účelne vynaložených nákladov v zmysle § 142 ods. 1 O. s. p.“.

Predmetné   rozhodnutie   Okresného   súdu   Bratislava III   sťažovateľ   považoval za nesprávne, a preto voči rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 29 Cb/82/2012-53 podal   v   zákonnej   lehote   odvolanie,   v   ktorom   poukazoval   na   ustanovenia   Občianskeho súdneho   poriadku   a   judikatúru   súdov   Slovenskej   republiky,   z   ktorých   podľa   názoru sťažovateľa   vyplývalo,   že   Okresný   súd   Bratislava III   predmetnú   vec   nesprávne   právne posúdil.   Sťažovateľ   pri   tom   poukázal   na   jednu   zo   základných   zásad,   z   ktorej   súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádza – zásada zodpovednosti za úspech v konaní upravená v § 142 ods. 1 O. s. p. účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva   proti účastníkovi konania, ktorý vo veci úspech nemal.

Sťažovateľ, ktorý mal v súdnom konaní plný úspech vo veci, si uplatnil náhradu trov konania   (ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   uplatnením   svojho   nároku   na   súde)   vo   výške 1.419,73 € za tri úkony právnej služby, a to: 1/ prevzatie právneho zastúpenia, 2/ podanie návrhu, 3/ účasť na pojednávaní.».

Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že:«Sťažovateľ v odvolaní v prvom rade uviedol, že nesúhlasí s interpretáciou termínu „účelne vynaložené náklady“ Okresným súdom. Podľa jeho názoru je síce pravdou, že právo úspešného účastníka konania na náhradu trov konania ešte neznamená, že by súd mal   takémuto   účastníkovi   priznať   akékoľvek   trovy,   aj   nedôvodné,   resp.   neúčelne vynaložené, avšak rovnako z obsahu tohto pojmu nemožno vyvodiť, že by sa mala účelnosť trov konania posudzovať s prihliadnutím na to, či úspešný účastník konania, ktorý sa nechal v predmetnom   konaní   zastupovať   advokátom,   má   alebo   nemá   sám   právnické   vzdelanie, resp. zamestnancov s právnickým vzdelaním. Naopak, sťažovateľ zastáva názor, že účelnosť vynaložených trov konania je potrebné posudzovať výlučne z aspektu nevyhnutnosti, resp. potrebnosti   ich   vynaloženia   z   dôvodu   uplatnenia   si   práva   na   súde   a   jeho   následného priznania súdom; a žiadne iné kritériá pri posudzovaní účelnosti takto vynaložených trov v zmysle ust. § 142 ods.1I O. s. p. by sa nemali zohľadňovať.

Konkrétne, z hľadiska účelnosti, je potom potrebné prihliadať na to (i) prečo došlo k súdnemu konaniu, t. j. z akého dôvodu si navrhovateľ (sťažovateľ) uplatnil nárok súdnou cestou, (ii) ako v danom konaní postupoval navrhovateľ (sťažovateľ), resp. jeho právny zástupca (t. j. či z jeho strany nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní) a (iii) aké úkony uskutočnil právny zástupca navrhovateľa a za ktoré si uplatnil náhradu trov konania. Sťažovateľ v tomto smere poukázal na skutočnosť, že dôvodom pre podanie žaloby, resp. uplatňovanie si nároku na zaplatenie dlžnej sumy súdnou cestou bola skutočnosť, že odporca riadne a včas nesplácal úver poskytnutý sťažovateľom na základe úverovej zmluvy zo dňa 19. 06. 2009.

Dlžník   bol   vyzvaný   sťažovateľom,   ako   aj   právnym   zástupcom   sťažovateľa na dobrovoľné zaplatenie dlžnej sumy. Dlžník však na predmetné výzvy nijakým spôsobom nereagoval,   čím   dal   nepochybne   najavo,   že nemá   záujem   riešiť   danú   vec   mimosúdnou cestou. V prípade, že by dlžník na výzvu právneho zástupcu sťažovateľa reagoval, je veľmi pravdepodobné,   že   by   si   sťažovateľ   neuplatnil   svoj   nárok   na   zaplatenie   dlžnej   sumy v súdnom konaní, čo by súčasne malo za následok, že by nedošlo k zvýšeniu dlžnej sumy o trovy konania a pre obe strany by to predstavovalo úsporu nákladov.

Nakoľko dlžník neprejavil žiadny záujem na mimosúdnom riešení predmetnej veci, sťažovateľ   zastáva   názor,   že   výšku   trov   konania   zavinil   dlžník   svojím   správaním   ešte v predprocesnom štádiu konania.

Z tohto dôvodu sťažovateľ zastáva názor, že náhrada trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby uplatnená sťažovateľom ešte v prvostupňovom konaní je adekvátna a zároveň   vynaložené trovy – náklady   boli   potrebné   na   to,   aby   sa   sťažovateľ   domohol svojho práva na súde (keďže k mimosúdnemu vyriešeniu sporu z dôvodu zavinenia dlžníka nedošlo).

Sťažovateľ   si   v   druhom   rade,   v   súvislosti   s   nepriznaním   náhrady   trov   konania úspešnému navrhovateľovi (sťažovateľovi) z dôvodu, že tento sa nechal v konaní zastupovať advokátom napriek tomu, že má zriadené právne oddelenie, dovolil poukázať na to, že každý účastník má právo nechať sa v konaní zastúpiť advokátom, bez ohľadu na to, či konkrétny účastník má právnické vzdelanie (resp. zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním) alebo takéto vzdelanie nemá. Právne zastúpenie je teda ponechané výlučne na vôli účastníka bez ohľadu na skutočnosť, či by bol schopný sa zastupovať aj sám a bez ohľadu na jeho vzdelanie, vek, majetok, spoločenské postavenie a pod.

Zo žiadnych ustanovení Ústavy Slovenskej republiky, ani z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné vyvodiť záver, že v prípade účastníkov konania, ktorí majú zamestnancov s právnickým vzdelaním, resp. sami majú právnické vzdelanie a napriek tomu si zvolia zástupcu z radov advokátov, náhrada trov konania im z tohto dôvodu nepatrí.»

Sťažovateľka   završuje   svoju   argumentáciu,   poukazujúc «... na   rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 45/06-32, v ktorom ÚS konštatoval, že v čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava platenia a náhrady trov   konania   obsiahnutá   najmä   v Občianskom   súdnom   poriadku   určuje,   či   sa   právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré   upravujú   platenie   a   náhradu   trov   konania,   treba   vykladať   v   súlade   s   takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Zároveň sťažovateľ poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2 Cdo 44/2007, ktorý sa v predmetnom rozhodnutí zaoberal otázkou priznania náhrady trov konania účastníkovi, ktorý bol v konaní zastúpený právnym zástupcom – advokátom, napriek tomu, že mal sám právnické   vzdelanie.   NS   SR   v   tejto   súvislosti   dospel   k   záveru,   že   každý   z   účastníkov občianskeho   súdneho   konania   má   rovnaké   práva   a   povinnosti   (bez   ohľadu   na   to,   či konkrétny účastník má sám právnické vzdelanie alebo nie), pričom skutočnosť, že zastúpený účastník   konania   má   sám   právnické   vzdelanie,   nemá   dopad   na   právo   tohto   účastníka na náhradu účelne vynaložených trov konania.

Tento záver NS SR   potvrdil aj v rozhodnutí sp. zn.   7 Cdo 93/2012,   v ktorom NS uzavrel, že: „účelnosť vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolností danej veci.   Záver   o   neúčelnosti   trov   právneho   zastúpenia   (v   konaní   úspešných)   žalovaných odvolací súd vyvodil z právneho názoru, podľa ktorého nie je možné považovať za účelne vynaložené trovy konania pozostávajúce z odmeny advokáta v prípade, ak právnická osoba, ktorá   udelila   plnú   moc   na   zastupovanie   v   konaní   advokátovi,   zamestnáva   osoby s právnickým vzdelaním alebo má aj vlastný právny útvar. Akceptácia o neúčelnosti trov konania (právneho zastúpenia) v týchto prípadoch by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania, ktorý zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním alebo sám má právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu v rozpore nielen s ustanovením § 25 ods. 1 O. s. p., ale aj v rozpore s ústavným   princípom   rovnosti   občianskeho   súdneho   konania   (pozri   Občiansky   súdny poriadok I. diel Komentár JUDr. Jaroslav Krajčo a kolektív str. 556).“

Je teda zrejmé, s prihliadnutím na vyššie uvedené rozhodnutia NS SR, že aj keď má navrhovateľ   sám   právnické   vzdelanie,   resp.   zamestnáva   osoby   s   právnickým   vzdelaním (pôsobiacich   v   rámci   zriadeného   právneho   oddelenia),   nemôže   byť   táto   skutočnosť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech.

Navyše súd prvého stupňa, ani odvolací súd, pri rozhodovaní o nepriznaní náhrady trov konania úspešnému účastníkovi – sťažovateľovi, vôbec nevzal do úvahy skutočnosť, že aj keď navrhovateľ má v centrále zriadené právne oddelenie, toto vedie rozsiahlu právnu agendu, a vzhľadom na počet sporov plynúcich z uzatvorených úverových zmlúv, nie je možné a ani efektívne, aby tieto boli všetky riešené prostredníctvom predmetného právneho oddelenia...

Sťažovateľ tiež nesúhlasí s aplikáciou nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 78/03 z 09. 09. 2004, nakoľko rozhodnutie sa týka nepriznania trov právneho zastúpenia orgánu štátnej správy – Ministerstvu financií Slovenskej republiky. Sťažovateľ zastáva   názor,   že   prípad   prejednávaný   pred   Ústavným   súdom   ešte   v   roku   2004 nekorešponduje s prípadom sťažovateľa, nakoľko sťažovateľ nie je orgánom štátnej správy, ale bankou, zapísanou v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, ktorá podniká, vedie si vlastné účtovníctvo a platí dane, aj trovy právneho zastúpenia platí z vlastných finančných zdrojov, ktoré musí vlastným pričinením nadobudnúť.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa, Československej obchodnej banky, a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, právo rovnosti účastníkov v konaní podľa   čl. 47 ods. 3 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na   spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd... rozsudkom (správne má byť uznesením, pozn.) Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob/478/2012-74 z 26. 09. 2013 boli porušené.

2. Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.)... Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob   478/2012-74   z   26. 09. 2013   sa   zrušujú   a vec   sa   vracia   súdu   prvého   stupňa (Okresnému súdu Bratislava III) na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka sa taktiež domáha priznania úhrady trov konania.

II.

Ústavný   súd   24.   februára   2014   vyzval   krajský   súd,   aby   sa   k sťažnosti   vyjadril. Predseda   krajského   súdu   v prípise   sp. zn.   Spr. 3141/14   z 18.   marca   2014   okrem   iného uviedol:

„Vec Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 29 Cb 82/2012 napadla na Krajský súd v Bratislave dňa 21. 12. 2012 a bola jej pridelená sp. zn. 2 Cob 478/2012. Dňa 26. 09. 2013 tunajší   súd   uznesením   č. k.   2 Cob 478/2012-74   právoplatne   rozhodol   vo   veci   samej a následne dňa 10. 10. 2013 bol spis odoslaný Okresnému súdu Bratislava III.

Z vyjadrenia JUDr. Oľgy Bahníkovej, predsedníčky senátu 2 Cob zo dňa 14.   03. 2014 vyplýva,   že tunajší súd ako odvolací súd pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľa posudzoval   účelnosť   vynaložených   trov   konania   spočívajúcich   v   trovách   právneho zastúpenia, ktoré vznikli žalobcovi titulom zastupovania na základe plnej moci udelenej advokátovi.

Senát 2 Cob pri svojom rozhodovaní vychádzal z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II ÚS 78/03 zo dňa 09. 09. 2004, v zmysle ktorého všeobecný súd neporuší zásadu práva na spravodlivý proces podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ak účastníkovi,   ktorý   disponuje   viacerými   pracovníkmi,   ktorí   majú   právnické   vzdelanie, neprizná náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ich nepovažuje za účelne vynaložené. Sťažnosť   Československej   obchodnej   banky,   a. s.,   Michalská   18,   Bratislava, zastúpenej Mgr. Miroslavom Vilímom, advokátom, Michalská 9, Bratislava, smeruje proti rozhodovacej činnosti všeobecného súdu; odvolací súd zotrváva na dôvodoch uvedených v odôvodnení uznesenia č. k. 2 Cob 478/2012-74 zo dňa 26. 09. 2013. Sťažnosť považuje za neopodstatnenú.“

K vyjadreniu   predsedu   krajského   súdu   sťažovateľka   zaujala   stanovisko prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podaním   z 15.   apríla   2014,   v ktorom   okrem iného uviedla:

„V predmetnej veci uvádzame, že porušovateľ vo vyjadrení neuviedol žiadne nové skutočnosti,   ku   ktorým   by   sťažovateľ   nepodal   vyjadrenie   už   vo   svojej   sťažnosti   zo   dňa 16. 12. 2013.

K tvrdeniu porušovateľa, že senát vychádzal pri rozhodovaní z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 78/03, opätovne uvádzame, že rozhodnutie sa týka nepriznania   trov   právneho   zastúpenia   orgánu   štátnej   správy   –   Ministerstvu   financií Slovenskej republiky. Sťažovateľ zastáva názor, že prípad prejednávaný pred Ústavným súdom ešte v roku 2004 nekorešponduje s prípadom sťažovateľa, nakoľko sťažovateľ nie je orgánom   štátnej   správy,   ale   bankou   zapísanou   v   obchodnom   registri   Okresného   súdu Bratislava I, ktorá podniká, vedie si vlastné účtovníctvo a platí dane, aj trovy právneho zastúpenia   platí   z   vlastných   finančných   zdrojov,   ktoré   musí   vlastným   pričinením nadobudnúť.“

Keďže   sťažovateľka   aj   predseda   krajského   súdu   oznámili   ústavnému   súdu,   že súhlasia v tejto veci s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a to za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   (čl. 124   ústavy)   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov,   a   že   jeho   úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 37/95,   II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný   súd   opakovane   vyslovil,   že   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   musí predchádzať   jeho   postup   zodpovedajúci   garanciám   spravodlivého   súdneho   konania v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a   príslušnej   medzinárodnej   zmluvy   o   ľudských právach a základných slobodách, najmä garanciám obsiahnutým v práve na spravodlivý proces, v princípe rovností zbraní a v práve na kontradiktórne konanie (m. m. I. ÚS 230/03).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je teda – okrem práva domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu) – aj právo na určitú kvalitu súdneho   konania,   ktorá   okrem   iných   procesných   záruk   kladie   dôraz   aj   na   zachovanie kontradiktórnosti   konania a „rovnosti   zbraní“ (podobne napr. III. ÚS 402/08).   Podstatou kontradiktórnosti a s ňou súvisiacou „rovnosťou zbraní“ je, aby všetci účastníci konania mali   reálnu   možnosť   využiť   svoje   procesné   práva   predložiť   argumenty   a   reagovať na „protiargumenty“ protistrany. Osobitne to platí o sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný, a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania (napr. IV. ÚS 42/09, IV. ÚS 147/04).

Ústavný súd pripomína, že aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v súvislosti s rovnosťou účastníkov konania používa pojem „rovnosť zbraní,“ podľa svojej konštantnej judikatúry vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predložiť svoju záležitosť a príslušnú argumentáciu za rovnakých podmienok (napr. v prípade Beer proti Rakúsku 2004, Baumann proti Rakúsku 2001, Dombo Beheer B. V. proti Holandsku 1993, Ankerl proti Švajčiarsku 1996, Komanický proti Slovensku 2002).

Obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je ratione materiae aj právo na rozhodnutie o trovách konania, resp.   o   náhrade   trov   konania   v   súlade   so   zákonom   (Robins   c.   Spojené   kráľovstvo z 23. 9. 1997, IV. ÚS 348/2011).

Ústavný   súd   už   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   vyslovil,   že   aj   rozhodnutiami všeobecných   súdov   o trovách   konania   možno   zasiahnuť   do   základných   práv   a slobôd. Rozhodnutím   o trovách   konania možno   predovšetkým   porušiť   právo   na súdnu   ochranu. Ústavný   súd   už   viackrát   rozhodol   o   (ne)ústavnosti   rozhodnutí   o trovách   konania (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, II. ÚS 56/05).

Rozhodovanie o trovách konania patrí v zásade do výlučnej pôsobnosti všeobecných súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava   rozhodnutia   všeobecných   súdov o trovách konania, keďže táto problematika by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade, že postup všeobecného súdu extrémne vybočoval z pravidiel upravujúcich súdne konanie v dôsledku jeho závažného pochybenia (napr. IV. ÚS 348/2011). V okolnostiach danej veci nemusel ústavný súd korigovať tento právny názor, keďže sťažnosť sťažovateľky nastoľuje   podľa   jeho   názoru   otázky   zásadného   právneho   významu,   ktoré   dosahujú ústavnoprávnu dimenziu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa vzťahujú na   obe   označené   práva,   ktorých   porušenie   sťažovateľka   okrem   iného   touto   sťažnosťou namieta.

IV.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti,   z jej   príloh   a vyjadrenia   účastníkov   konania   zistil,   že krajský súd po podaní odvolania sťažovateľky proti výroku rozsudku okresného súdu sp. zn. 29 Cb 82/2012 z 23. októbra 2012 o nepriznaní trov právneho zastúpenia uznesením sp. zn. 2 Cob 478/2012 z 26. septembra 2013 napadnutý výrok potvrdil. Krajský súd v odôvodnení okrem iného uviedol, že „je nepochybné, že účastník konania má právo zvoliť si v súdnom konaní   právneho   zástupcu   –   advokáta   (§ 25   O. s. p.).   Trovy   právneho   zastúpenia   sa všeobecne považujú za účelne vynaložené trovy, avšak v každom konkrétnom prípade je potrebné   posudzovať   nevyhnutnosť   (účelnosť)   trov   samostatne.   V danom   prípade   sa   aj podľa názoru odvolacieho súdu nejednalo v prípade trov právneho zastúpenia o nevyhnutné trovy, pretože žalobca má zriadené svoje právne oddelenie, ktoré vedie právnu agendu. Uvedená skutočnosť má dopad na nepriznanie trov právneho zastúpenia súdom, pretože tieto trovy za danej situácie neboli vynaložené účelne.“.

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka považuje uvedený názor krajského súdu za “absolútne nesprávny“ a v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov konania [§ 18 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)], základným právom na právnu pomoc v konaní pred   súdmi (čl. 47   ods. 2   ústavy),   ako aj základnými zásadami,   na ktorých   je občianske   súdne   konanie založené.   Ústavný   súd   sa   s   uvedenými názormi   sťažovateľky stotožňuje.

Sťažovateľka v sťažnosti poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 45/06 z 20. apríla 2006, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „v čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že si uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.“.

Za   ústavne   konformný,   zabezpečujúci   plnohodnotnú   realizáciu   základného   práva sťažovateľky   na   súdnu   ochranu   považuje   ústavný   súd   právny   názor   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   vyslovený   v odôvodnení   jeho   uznesenia   sp. zn.   7 Cdo 93/2013 z 19. júla   2012,   na   ktorý   poukazuje   aj   sťažovateľka,   kde   sa   okrem   iného   uvádza,   že „účelnosť vynaložených trov bude vždy závisieť od konkrétnych okolnosti danej veci. Záver o   neúčelnosti   trov   právneho   zastúpenia   (v   konaní   úspešných)   žalovaných   odvolací   súd vyvodil z právneho názoru, podľa ktorého nie je možné považovať za účelne vynaložené trovy   konania   pozostávajúce   z odmeny   advokáta   v   prípade,   ak   právnická   osoba,   ktorá udelila plnú moc na zastupovanie v konaní advokátovi, zamestnáva osoby s právnickým vzdelaním   alebo   má   aj   vlastný   právny   útvar.   Akceptácia   o   neúčelnosti   trov   konania (právneho zastúpenia) v týchto prípadoch by v konečnom dôsledku znamenala, že účastník konania,   ktorý   zamestnáva   osoby   s právnickým   vzdelaním   alebo   sám   má   právnické vzdelanie, musí znášať aj trovy právneho zastúpenia sám. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho   súdu v rozpore nielen s ustanovením § 25 ods. 1 O. s. p.,   ale   aj v rozpore s ústavným princípom rovnosti občianskeho súdneho konania.“.

Ústavný   súd   prisvedčuje   názoru   sťažovateľky,   v zmysle   ktorého   zo žiadnych ustanovení   ústavy   ani   Občianskeho   súdneho   poriadku   nemožno   vyvodiť   záver,   že   by účastníkovi konania (konkrétne v prerokúvanej veci právnickej osobe súkromného práva), ktorý má zamestnancov s právnickým vzdelaním a napriek tomu si zvolí zástupcu z radov advokátov, nemala byť priznaná náhrada trov konania.

Ústavný súd v uvedenej súvislosti zastáva názor, že interpretáciu a aplikáciu § 142 ods. 1   OSP,   ktorá   vedie   k opačnému   záveru,   je   potrebné   vyhodnotiť   ako   ústavne nekonformnú.

Pokiaľ   krajský   súd   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia,   ale   aj   vo   vyjadrení k sťažnosti argumentoval nálezom ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004, ústavný súd poukazuje na to, že v uvedenom náleze posudzoval nepriznanie trov právneho zastúpenia   Ministerstvu   financií   Slovenskej   republiky,   zastúpenému   advokátom,   teda ústrednému   orgánu   štátnej   správy,   na   rozdiel   od   napadnutého   konania,   v ktorom   je predmetom   posúdenia   priznanie   trov   právneho   zastúpenia   advokátovi,   zastupujúcemu sťažovateľku, ktorá je ako obchodná spoločnosť subjektom súkromného práva.

Ústavný súd v náleze sp. zn. II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004 vychádzal z toho, že ak   je   štát   na   ochranu   svojich   záujmov   vybavený   príslušnými   organizačnými   zložkami finančne aj personálne zaistenými zo štátneho rozpočtu, nie je zásadne dôvod, aby výkon svojich   práv   a povinností   v tejto   oblasti   prenášal   na   súkromný   subjekt,   napr.   advokáta. Pokiaľ tak napriek tomu urobí, potom spravidla nie je dôvod na uznanie týchto nákladov ako účelne vynaložených.

Tento   právny   názor   uplatnený   ústavným   súdom   v náleze   sp. zn.   II. ÚS 78/03 z 9. septembra 2004 však nemožno bez ďalšieho aplikovať v napadnutom konaní, keďže sťažovateľka   sa   priznania   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   advokátom   v okolnostiach danej veci domáhala v súlade s § 142 ods. 1 OSP ako subjekt súkromného práva, ktorý mal v merite veci plný úspech.

Ústavný súd ďalej dodáva, že za účelne vynaložené trovy konania podľa § 142 ods. 1 OSP možno pokladať iba také, ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na   to,   aby   mohla   riadne   obhajovať   svoje   porušené   alebo   ohrozené   subjektívne   právo na príslušnom   súde.   Trovy   konania   vzniknuté   v súvislosti   so   zastúpením   účastníka advokátom je potrebné zásadne považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp.   bránenie   práva   a súde.   Iba   v celkom   výnimočných   situáciách,   najmä   v prípade zneužitia práva na zastúpenie advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať   ako   vynaložené   účelne.   V danej   veci   však   podľa   názoru   ústavného   súdu zo strany sťažovateľky o prípad zneužitia práva na zastúpenie advokátom nešlo.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že výklad krajského súdu v napadnutom rozsudku je arbitrárny a ústavne neudržateľný, keďže popiera účel náhrady trov konania, ktorým je kompenzácia výdavkov účastníkovi konania, ktoré musel vynaložiť v dôsledku protiprávneho konania, na účelné uplatňovanie alebo bránenie svojho práva. V súlade   s tým   je   zákonná   úprava   náhrady   trov   konania   založená   na   zásade   úspechu v konaní, nie na zásade zásluhovosti.   Úspešný je vo veci ten účastník konania, ktorého meritórnemu návrhu bolo vyhovené (mal vo veci plný úspech), čo je aj prípad sťažovateľky.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti sťažovateľky zobral v neposlednom rade tiež do úvahy, že namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu, ktoré je v demokratickej   spoločnosti   natoľko   favorizované,   že   pri   jeho   výkone   neprichádza do úvahy (zo strany súdov) jeho zužujúci výklad a ani také formálne interpretačné postupy, následkom ktorých by mohlo byť jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (I. ÚS 2/08, IV. ÚS 197/2010).

Ústavný   súd   po   posúdení   argumentácie,   na   základe   ktorej   krajský   súd   potvrdil rozsudok   okresného súdu č. k. 29 Cb 82/2012-53 z 23. októbra 2012 vo výroku, ktorým sťažovateľke nepriznal trovy právneho zastúpenia, vzhľadom na vyslovené úvahy dospel k záveru, že krajský súd neposkytol sťažovateľke účinnú ochranu jej práv, a v nadväznosti na to konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd preto napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vrátil mu vec na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom   bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj finančné zadosťučinenie. Sťažovateľka sa nedomáha, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie, a preto o tomto nároku nerozhodoval.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v   dôsledku   jej   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jej   sťažnosti   advokátom Mgr. Miroslavom Vilímom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov konania za dva úkony právnej služby vrátane DPH a režijného paušálu v sume 213,94 € je nižšia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Ústavný súd preto priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume uplatnenej jej právnym zástupcom.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014