znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 84/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   družstva K.   v likvidaci, Česká   republika, zastúpeného advokátom Mgr. A. S., Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 15/2012 z 18. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť družstva K. v likvidaci   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2012 doručená sťažnosť družstva K. v likvidaci (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 15/2012 z 18. septembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je oprávneným z rozhodcovského rozsudku č. 614/07 vydaného 29. decembra 2007 rozhodcom Mgr. R. S., Česká republika, ktorým bola povinnej osobe (fyzickej osobe s bydliskom na území Slovenskej republiky) uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 7 220,12 € (217 513,51 Sk). Predmetný rozhodcovský rozsudok sa pre účely exekúcie v Slovenskej republike považuje za cudzí rozhodcovský rozsudok.

Sťažovateľ sa obrátil na súdneho exekútora JUDr. J. Ď... s návrhom na vykonanie exekúcie.   Súdny   exekútor   v nadväznosti   na to   požiadal   Okresný   súd Brezno   (ďalej   len „okresný   súd“)   o vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Okresný   súd   poveril 6. novembra   2008   menovaného   súdneho   exekútora   vykonaním   exekúcie   na   základe označeného rozhodcovského rozsudku znejúceho v prospech sťažovateľa.

Okresný   súd   ale   následne   uznesením   č. k.   4 Er 1044/2008-25   zo 17.   júna   2010 predmetnú exekúciu zastavil z dôvodu neprípustnosti, keďže zistil, že v danej veci neboli splnené podmienky na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku v Slovenskej republike v zmysle zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci   poskytovanej   justičnými   orgánmi   a   úprave   niektorých   právnych   vzťahov v občianskych a trestných veciach (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 193/1993 Z. z.). Proti uvedenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   sp. zn. 41 CoE/139/2011 z 13. júla 2011 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“) potvrdil uznesenie okresného   súdu   o zastavení   exekúcie.   Proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   podal sťažovateľ dovolanie.

Podľa   sťažovateľa   skutočnosť,   že   exekučný   súd   zastavil   exekúciu   (uznesenie krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie pre neprípustnosť)   a toto   zastavenie   odôvodnil   nesplnením   podmienok   na   uznanie   a výkon cudzieho rozhodnutia v Slovenskej republike, znamená, že exekučný súd odoprel uznanie a výkon   cudzieho   rozhodcovského   rozsudku   a vyhlásil   rozhodnutie   za   nevykonateľné. Podľa   jeho názoru je preto proti takému uzneseniu krajského súdu prípustné dovolanie podľa   § 239   ods. 2   písm. c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Podľa uvedeného ustanovenia je prípustné dovolanie proti uzneseniu o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   ako neprípustné, keďže dospel k názoru, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 237 až § 239   OSP.   Podľa   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   uznesenie   krajského   súdu, ktorým bolo potvrdené, nie je uznesenie okresného súdu o zastavení exekúcie na základe cudzieho rozhodcovského rozsudku uznesením o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia ani   o   jeho   vyhlásení   za   vykonateľné   (nevykonateľné)   na   území   Slovenskej   republiky v zmysle § 239 ods. 2 písm. c) OSP.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň sa domáha, aby ústavný súd napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie základného   práva podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy, ako aj práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie skúma spoločne.

Ústavný   súd nepovažoval   za nutné vyžiadať si   kompletný   súvisiaci   súdny   spis, keďže   zistil,   že   všetky   relevantné   skutočnosti   poskytujúce   dostatočný   podklad   pre rozhodnutie vyplývajú tak z obsahu sťažnosti, ako aj z k nej pripojenej kópie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha   (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit   (I. ÚS 316/09,   I. ÚS 98/2011,   II. ÚS 103/08,   II. ÚS 154/09,   III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

Sťažnosť smeruje iba proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie   odmietnuté   ako   neprípustné. Ústavný   súd   preto   nemohol   skúmať   ústavnú udržateľnosť dôvodov, ktoré okresný súd považoval za relevantné na zastavenie exekúcie v okolnostiach danej veci a s ktorými sa krajský súd stotožnil, keďže tieto neboli meritórne skúmané ani najvyšším súdom, ale mohol sa zaoberať len posúdením ústavnej udržateľnosti záverov,   ktorými   najvyšší   súd   odôvodnil   odmietnutie   dovolania   sťažovateľa   ako neprípustného, a to z hľadiska možného porušenia sťažovateľom označených práv.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s tým,   ako   najvyšší   súd   posúdil a odôvodnil neprípustnosť jeho dovolania podľa § 239 ods. 2 písm. c) OSP.

Najvyšší   súd   sa   po   rekapitulácii   dôvodov   prípustnosti   dovolania   v zmysle   § 239 ods. 2   OSP,   osobitne   vo   vzťahu   k uzneseniu   krajského   súdu   (a jemu predchádzajúcemu uzneseniu   okresného   súdu),   obmedzil   na   konštatovanie,   že   uznesenie   krajského   súdu nespĺňa ani jednu z podmienok uvedených v označenom ustanovení, a preto nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 239 ods. 2 písm. c) OSP. Podľa najvyššieho súdu dovolaním napadnuté uznesenie o zastavení exekučného konania nepredstavuje uznesenie, ktorým by súd rozhodol o uznaní alebo neuznaní rozhodcovského rozsudku, keďže ten bol neformálne uznaný tak, že bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie na jeho základe. Predmetné   uznesenie   krajského   súdu   nie   je   podľa   najvyššieho   súdu   ani   rozhodnutím, ktorým by bola vyslovená vykonateľnosť, resp. nevykonateľnosť cudzieho rozhodnutia na území Slovenskej republiky. Ďalej najvyšší súd dospel k záveru, že nie sú splnené ani iné dôvody prípustnosti dovolania, a preto dovolanie sťažovateľa odmietol bez toho, aby vec meritórne preskúmal.

Podľa   § 239   ods. 2   OSP dovolanie   je prípustné   tiež   proti   uzneseniu   odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak:

a)   odvolací   súd   vyslovil   vo svojom   potvrdzujúcom   uznesení,   že   je   dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b)   ide   o   uznesenie   o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade cudzozemského rozhodnutia,

c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   odôvodňuje   svoju   sťažnosť   troma   ťažiskovými   námietkami.   Po   prvé tvrdí, že najvyšší súd nesprávne aplikoval § 239 ods. 2 písm. c) OSP na dovolanie a tento svoj   záver   neodôvodnil   ústavne   udržateľným   spôsobom.   Po   druhé   namieta,   že   tým,   že krajský   súd   zastavil   exekúciu   vedenú   na základe okresným súdom   vydaného poverenia na vykonanie   exekúcie   na   podklade   cudzieho   rozhodcovského   rozsudku,   ignoroval prekážku   rozhodnutej   veci,   pretože   exekúcia   už   prebiehala,   nebolo   podľa   neho   možné v tomto   štádiu   opätovne   skúmať   splnenie   podmienok   na   uznanie   a výkon   cudzieho rozhodcovského nálezu. Napokon, po tretie sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil princíp právnej istoty a predvídateľnosti rozhodnutí.

1. Vo vzťahu k prvej námietke o nesprávnej aplikácii dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 239 ods. 2 písm. c) OSP a v nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej základné právo podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   zahŕňa   aj   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej právo na spravodlivý proces tiež zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997,   Recueil   III/1997,   m.   m.   pozri   tiež   rozsudok   vo   veci   Ruiz   Torija   c.   Španielsko z 9. decembra   1994,   Annuaire,   č. 303-B).   Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov preto tvorí súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   sťažovateľa   skutočnosť,   že   exekučný   súd   zastavil   exekúciu   (uznesenie krajského   súdu,   ktorým   bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu)   a toto   zastavenie odôvodnil nesplnením podmienok na uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia v Slovenskej republike, znamená, že exekučný súd odoprel uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku a vyhlásil rozhodnutie za nevykonateľné. Preto je podľa jeho názoru uznesenie krajského súdu,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení   exekúcie,   takým uznesením,   proti   ktorému   je   prípustné   dovolanie   podľa   § 239   ods. 2   písm. c)   OSP pripúšťajúceho dovolanie proti uzneseniu o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho   vyhlásení   za   vykonateľné   (nevykonateľné)   na   území   Slovenskej   republiky. Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd nesprávnym a neodôvodneným rozhodnutím porušil jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   sťažovateľ   ani   v dovolaní   a ani v sťažnosti neuvádza, že by boli splnené dôvody   prípustnosti dovolania v zmysle § 239 ods. 2 písm. b) OSP, podľa ktorého je prípustné dovolanie proti potvrdzujúcim uzneseniam o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia. Zrejme preto najvyšší súd v napadnutom uznesení nevenoval viac priestoru odôvodneniu neprípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Ústavný súd   by   neodôvodnene   zasahoval   do   právomoci   najvyššieho   súdu,   ak   by   mal   opätovne posúdiť prípustnosť dovolania podľa iných dôvodov, ako tých, ktoré boli sťažovateľom namietané v dovolaní, ak navyše takáto argumentácia nevyplýva ani zo samotnej sťažnosti. Ústavný   súd   preto   preskúmal   len   ústavnú   udržateľnosť   úvahy   najvyššieho   súdu,   podľa ktorej   uznesenie krajského súdu,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   o zastavení exekúcie   vedenej   na   základe   cudzieho   rozhodcovského   rozhodnutia,   nespĺňa   dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 239 ods. 2 písm. c) OSP.

Ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd v dostatočnom rozsahu odôvodnil svoj záver, prečo nie je uznesenie krajského súdu uznesením o uznaní ani o neuznaní cudzieho rozhodcovského rozsudku, tým, že funkciu rozhodnutia o uznaní cudzieho rozhodcovského rozsudku plní (pozitívne) rozhodnutie o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie. Ústavný súd nepovažuje za ústavne neudržateľnú ani argumentáciu najvyššieho súdu, podľa ktorej nie je uznesenie o zastavení exekúcie uznesením o nevykonateľnosti cudzieho rozhodnutia v zmysle § 239 ods. 2 písm. c) OSP, a to vzhľadom na skutočnosť, že pojem vyhlásenie vykonateľnosti,   resp.   nevykonateľnosti   cudzieho   rozhodnutia   používa   právny   poriadok [normy   medzinárodného   práva   súkromného   a procesného   –   napríklad   § 68h   zákona č. 97/1963   Zb.   o medzinárodnom   práve   súkromnom   a procesnom   v znení   neskorších predpisov, nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných   veciach alebo Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003   z   27.   novembra   2003   o   právomoci   a   uznávaní   a   výkone   rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností] na situácie odlišné ako sú   okolnosti   danej   veci   a aj   Občiansky   súdny   poriadok   rozlišuje   medzi   vyhlásením o vykonateľnosti   a výkonom, resp.   exekúciou   cudzieho rozhodnutia   (§ 77a   OSP).   Podľa názoru   ústavného   súdu   nie   je   síce   úvaha   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorej   rozhodnutie o zastavení exekúcie nepredstavuje uznesenie v zmysle § 239 ods. 2 písm. c) OSP, jediným možným výkladom predmetného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, ale zároveň nie   je   sama   osebe   ani   zjavne   odporujúca   zmyslu   a účelu   týchto   noriem   Občianskeho súdneho   poriadku   (upravujúcich   výnimočné   postavenie   mimoriadneho   opravného prostriedku), a preto nevykazuje znaky arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie zásady res iudicata tým, že exekučné súdy rozhodovali   dvakrát   o tej   istej   veci,   a   poukazuje   na   to,   že   okresný   súd   najprv   vydal poverenie   na   výkon   exekúcie   a následne   po   viac   ako   dvoch   rokoch   exekúciu   zastavil z dôvodu,   že   rozhodcovský   rozsudok   vôbec   nemal   byť   uznaný.   Tým   mal   okresný   súd opätovne posudzovať otázku, ktorú už skôr posúdil v rámci konania o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto druhom štádiu nebolo podľa sťažovateľa možné dospieť   k inému   záveru,   ako   je   záver,   ku   ktorému   už   okresný   súd   predtým   dospel   pri vydávaní   poverenia   na   výkon   exekúcie.   Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   na   túto   jeho námietku nereagoval.

Ústavný súd v prvom rade uvádza, že námietka sťažovateľa sa v podstate týka vecnej nesprávnosti uznesenia okresného súdu a krajského súdu a netýka sa napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol dovolanie ako neprípustné bez   toho,   aby   sa   venoval   vecnej   správnosti   úvah,   na   ktorých   bolo   založené   uznesenie krajského súdu napadnuté dovolaním.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (napr. I. ÚS 380/2012, II. ÚS 304/2012, II. ÚS 545/2010), podľa ktorej je exekučný súd nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by   bolo   potrebné   už   začaté   exekučné   konanie   zastaviť.   Ústavný   súd   v   nadväznosti na uvedené poukazuje aj na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   stránke   formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“. Vzhľadom   na   okolnosti   veci,   v ktorej   ide   o   cudzie   rozhodcovské   rozhodnutie,   ktorého proces uznávania a výkonu je predmetom úpravy medzinárodnej zmluvy, musia byť ale dôvody neuznania alebo odopretia výkonu ustanovené medzinárodnou zmluvou zohľadnené aj pri výklade ustanovení Exekučného poriadku.

Ústavný súd vychádza z toho, že aj po vydaní poverenia na výkon exekúcie môže exekučný   súd   rozhodnúť   o návrhu   na   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú   a zastaviť exekučné konanie, a to v súvislosti s preskúmaním dôvodov na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku (III. ÚS 152/2012).

Navyše, ústavný súd pripomína, že ak by rozhodnutie exekučného súdu o vydaní poverenia   na   vykonanie   exekúcie   predstavovalo   prekážku   rozhodnutej   veci   vo   vzťahu k uznaniu   cudzieho   rozhodnutia,   obmedzila   by   sa   tým   možnosť   brániť   sa   povinnému a uplatniť   tak   dôvody   neuznania   cudzieho   rozhodnutia   alebo   odopretia   jeho   výkonu, ak musia byť tieto dôvody uplatnené námietkou, alebo sú založené na informáciách, ktoré oprávnený ani exekútor exekučnému súdu v žiadosti o vydanie poverenia neuviedol.

3. Obsahom tretej námietky sťažovateľa je tvrdenie, že najvyšší súd v podobných prípadoch   zastáva   diametrálne   odlišné   stanoviská.   Poukázal   a priložil   v kópii   tri   iné uznesenia   najvyššieho   súdu   (uznesenia   sp. zn.   6 Cdo 77/2012   z 25.   apríla   2012, sp. zn. 3 Cdo 34/2012 z 13.   septembra 2012 a sp. zn. 3 Cdo 14/2012 z 9. februára 2012),   ktoré podľa   sťažovateľa   podporujú   úvahy   uvedené   v sťažnosti   a odporujú   tým,   ktorými   sa najvyšší súd riadil v napadnutom uznesení.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   uviesť,   že   najvyšší   súd   v   sťažovateľom označenom uznesení sp. zn. 6 Cdo 77/2012 z 25. apríla 2012 neposudzoval podobnú otázku, ako je namietaná v sťažnosti. V danom uznesení najvyšší súd pripustil na základe odlišného skutkového   stavu   (v   danom   prípade   bolo   odvolanie   odvolacím   súdom   odmietnuté   ako neprípustné smerujúce proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmania   v odvolacom   konaní,   čím   malo   dôjsť   k odňatiu   možnosti   konať   pred odvolacím súdom) dovolanie z dôvodu § 237 písm. f) OSP, a nie z dôvodu § 239 ods. 2 písm. c) OSP ako v napadnutom uznesení. V druhom sťažovateľom označenom uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 34/2012 z 13. septembra 2012 išlo tiež o skutkovo a právne odlišnú otázku, teda o prípustnosť dovolania proti uzneseniu krajského súdu, ktorým bola zamietnutá   žiadosť   exekútora   o vydanie   poverenia   na   výkon   exekúcie,   na   rozdiel od napadnutého uznesenia týkajúceho sa zastavenia exekúcie.

Ústavný   súd   ale   súhlasí   so   sťažovateľom,   že   v treťom ním   označenom prípade rozhodol   najvyšší   súd   skutkovo   a právne   podobnú   vec   odlišne,   ako   ju   rozhodol v napadnutom uznesení. V uznesení sp. zn. 3 Cdo 14/2012 z 9. februára 2012 najvyšší súd rozhodol,   že   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o odvolaní   oprávneného   proti   uzneseniu o zastavení exekúcie na základe cudzieho rozhodcovského rozsudku je uznesením vydaným v rámci   § 239   ods. 2   písm. c)   OSP   zakladajúceho   procesnú   prípustnosť   dovolania   proti takému uzneseniu.

V súvislosti   s rozdielnymi   právnymi   názormi   rôznych   senátov   najvyššieho   súdu poukazuje ústavný súd na svoju stabilizovanú judikatúru (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy aj princíp právnej istoty. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na   určitú   právne   relevantnú   otázku   sa   pri   opakovaní   v rovnakých   podmienkach   dáva rovnaká   odpoveď   (napr.   I. ÚS 87/93,   PL. ÚS 16/95   a II. ÚS 80/99,   III. ÚS 356/06). Diametrálne   odlišná   rozhodovacia   činnosť   všeobecného   súdu   o   tej   istej   právnej   otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).

Najvyšší   súd   by   mal   pritom   vždy   rozhodovať   so   zreteľom   na   svoje   vrcholné postavenie v sústave všeobecných súdov, ako aj so zreteľom na svoju funkciu zabezpečovať jednotný výklad a používanie zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov [§ 22 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)], a to bez ohľadu na to, že v danom prípade neuplatňoval svoju právomoc podľa § 22 zákona o súdoch (obdobne II. ÚS 177/06, IV. ÚS 92/09).

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (IV. ÚS 209/2010)   v   zhode a s poukazom na judikatúru ESĽP konštatoval, „že rozdiely v súdnych rozhodnutiach sú prirodzene obsiahnuté v každom súdnom systéme, ktorý je založený na existencii viacerých nižších súdov s obmedzenou územnou pôsobnosťou“, ale zároveň zdôraznil, že „úlohou najvyššieho   súdu   je   práve   usmerňovať   tieto   protirečivé   rozsudky   (Zielinski,   Pradal, Gonzales   a   ďalší   v.   Francúzsko,   sťažnosti   č. 24846/94   a   č. 34165/96   až   č. 34173/96, bod 59). Podľa názoru ESĽP je preto v rozpore s princípom právnej istoty, ktorý je zahrnutý v niekoľkých článkoch dohovoru a tvorí jeden zo základných elementov právneho štátu, situácia,   keď   najvyšší   súd   (ako   zjednocovateľ   rozdielnych   právnych   názorov)   je   sám zdrojom   hlbokých   a   trvalých   inkonzistencií   (m. m.   Beian   v.   Rumunsko,   sťažnosť č. 30658/05, Baranowski   v.   Poľsko,   sťažnosť   č. 28358/95). Rozporné   právne   názory najvyššieho súdu na identické situácie sú tak v konečnom dôsledku spôsobilé podkopávať dôveru   verejnosti   v   súdny   systém   (m. m. Sovtransavto   Holding   v.   Ukrajina,   sťažnosť č. 48553/99).“.

Ústavný   súd   vo   vzťahu   k okolnostiam   tohto   prípadu   dodáva,   že   dôveru   v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia   prax   súdu   najvyššej   inštancie,   ktorá   sa   ustálila   po   určitú   dobu,   nie   však ojedinelé rozhodnutie súdu v podobnej veci. Požiadavka právnej istoty taktiež automaticky neznamená, že sa judikatúra najmä najvyššieho súdu nemôže vyvíjať, resp. že v prípade, ak je prijaté ojedinelé rozhodnutie, vybočujúce z doterajšej   línie rozhodovacej   praxe,   sa konajúci súd nemôže vrátiť na pôvodnú líniu rozhodovacej činnosti. Samotná skutočnosť, že pred vyhlásením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vydal iný senát najvyššieho súdu   uznesenie,   v ktorom   podobnú   otázku   posúdil   odlišne   od   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu, nemá sama osebe vplyv na súlad napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   s ústavou   a možnosť,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   boli   porušené označené práva sťažovateľa.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   sa   ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie.   V tomto rozsahu (potrebnom   na posúdenie prípustnosti   dovolania a bez toho,   aby   najvyšší   súd   posudzoval   správnosť   skutkových   alebo   právnych   záverov, ku ktorým dospel krajský súd) najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu   dostatočne   reagoval   na tvrdenie   sťažovateľa   o prípustnosti   dovolania   podľa   § 239 ods. 2 písm. c)   OSP.   Na   tomto   základe ústavný súd   dospel   k záveru,   že právny   názor, na ktorom   je   založené   namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie sťažovateľa   z dôvodu   jeho   neprípustnosti,   je   síce   odôvodnený   stručne,   ale vo   výsledku z ústavného hľadiska akceptovateľným spôsobom.

Kritériom   na   rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   v zmysle   jeho   doterajšej judikatúry najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú   takú   intenzitu,   ktorá   už   naznačuje,   že   nimi   došlo   k neprípustnému   zásahu do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo   slobôd,   t. j.   musí   ísť   o zistenie,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   zjavne   došlo k takému   zásahu   do   právom   chránenej sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje neprípustné obmedzenie,   resp.   odopretie   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   (m. m.   II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa, ktorou odôvodňuje námietku porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 čl. ods. 1 dohovoru, ako nedostatočnú na to, aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie označených práv. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

Ústavný súd s odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery odmietol sťažnosť pri predbežnom   prerokovaní   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia   najvyššieho   súdu   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práv   alebo   slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tomto návrhu nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013