znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 84/2012-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   MUDr.   M. M.,   P.,   vo veci   namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 18 ods. 1 a čl. 23 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 9 ods. 1 a čl. 14 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj čl. 5 ods. 2 a čl. 45 ods. 1 Charty základných práv a slobôd Európskej únie nariadením pracovnej povinnosti v nadväznosti na uznesenie vlády Slovenskej republiky č. 752 z 28. novembra 2011 k návrhu na vyhlásenie núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny,   vojnového   stavu,   výnimočného   stavu   a   núdzového   stavu   v   znení   neskorších predpisov,   na   uloženie   pracovnej   povinnosti   na   zabezpečenie   výkonu   zdravotnej starostlivosti a zakázanie uplatňovania práva na štrajk niektorým pracovníkom a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. januára 2012 doručená sťažnosť MUDr. M. M., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl.   18 ods.   1   a čl.   23 ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 9 ods. 1 a čl. 14 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj čl. 5 ods. 2 a čl. 45 ods. 1 Charty základných práv a slobôd Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“)   nariadením   pracovnej   povinnosti   v nadväznosti   na uznesenie vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) č. 752 z 28. novembra 2011 k návrhu na vyhlásenie núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „ústavný   zákon   č.   227/2002   Z. z.“),   na   uloženie pracovnej   povinnosti   na   zabezpečenie   výkonu   zdravotnej   starostlivosti   a zakázanie uplatňovania práva na štrajk niektorým pracovníkom (uverejnené pod č. 421/2011 Z. z., pozn.).

Sťažovateľ vo   svojej sťažnosti   uviedol,   že bol   zamestnaný v Nemocnici   P.,   a. s. (ďalej   len   „nemocnica“),   kde   dal   výpoveď   a jeho   pracovný   pomer   skončil   uplynutím výpovednej lehoty 30. novembra 2011.

Dňa 30. novembra 2011 mu riaditeľ nemocnice doručil príkaz, ktorým mu nariadil pracovnú pohotovosť.

Sťažovateľ   tvrdí,   že „Nariadením   pracovnej   povinnosti   som   bol/a   podrobený/á nútenej   práci.   V súvislosti   s tým   bolo   porušené   aj   moje   právo   na   slobodný   pohyb   ako základné právo občana Európskej únie garantované čl. 45 ods. 1 Charty základných práv a slobôd Európskej únie, čl. 14 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 23 ods. 1 ústavy.“.

Poukazuje pritom na to, že vláda 28. novembra 2011 vyhlásila núdzový stav podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., čo sťažovateľ považuje za stav, ktorý je v rozpore s ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z., pričom uvádza dôvody takéhoto svojho stanoviska. Tvrdí,   že   dôvody   na vyhlásenie   núdzového   stavu   ustanovené   v čl.   5   ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. formou taxatívne vymedzených udalostí nenastali.

Podľa jeho názoru „skutočnosť, že na vyhlásenie núdzového stavu neboli naplnené podmienky podľa ústavného zákona č. 227/2002 Z. z., jasne naznačuje aj skutočnosť, že na pomoc   nebol   vyzvaný   k   súčinnosti   Slovenský   Červený   kríž,   ktorý   ani   na   základe vlastného   rozhodnutia   nepovažoval   túto   situáciu   za   núdzový   stav,   v   ktorej   má   nielen povinnosť na základe výzvy, ale aj právo konať“.

Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd „a)   vyslovil,   že   nariadením   pracovnej   povinnosti   v   prípade   sťažovateľa   bolo porušené jeho ľudské právo na slobodné vykonávanie povolania lekára, ktoré mu zaručujú čl. 5 ods. 2 Charty základných práv a slobôd Európskej únie, čl. 9 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 18 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a právo na slobodu pohybu, ktoré mu zaručujú čl. 45 ods. 1 Charty základných práv a slobôd Európskej únie, čl. 14 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 23 ods. 1 ústavy, a to v súvislosti s rozhodnutím vlády o vyhlásení núdzového stavu vydaného v rozpore s čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. a

b) rozhodol o finančnom zadosťučinení vo výške minimálne 10- násobku priemernej mzdy   v   národnom   hospodárstve,   s   ohľadom   na   vysokú   spoločenskú   nebezpečnosť zneužívania právomoci verejného činiteľa členmi vlády Slovenskej republiky.“.

V súvislosti s predložením dôkazov preukazujúcimi porušenie svojich práv uvádza, že „S   ohľadom   na   všeobecnú   záväznosť   Uznesenia   vlády   Slovenskej   republiky   č.   752 z 28. novembra 2011 k návrhu na vyhlásenie núdzového stavu podľa čl. 5 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového   stavu   v   znení   neskorších   predpisov,   na   uloženie   pracovnej   povinnosti na zabezpečenie výkonu zdravotnej starostlivosti a zakázanie uplatňovania práva na štrajk niektorým pracovníkom nenavrhujem žiadne dôkazy; domnievam sa, že predložené dôkazy preukazujúce porušenie mnou uvedených práv by mohli byť postačujúce.“.

Za porušiteľa označených práv v nadväznosti na uvedené označil sťažovateľ vládu. Z príloh priložených k sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľovi bol 29. novembra 2011 príkazom na pracovnú povinnosť č. p.: 1/2011/13174-7 vydaným Obvodným úradom P. (ďalej len „obvodný úrad“) na základe uznesenia vlády č. 752 z 28. novembra 2011, ktorým vyhlásila   núdzový   stav   podľa   čl.   5   ods.   1   ústavného   zákona   č.   227/2002   Z.   z. na zabezpečenie zmiernenia krízovej situácie podľa čl. 5 ods. 3 písm. b) ústavného zákona č.   227/2002   Z.   z.,   daný   príkaz   na   pracovnú   pohotovosť,   ktorý   obsahoval   povinnosť sťažovateľa   podriadiť   sa   pracovnej   povinnosti   na   zabezpečenie   výkonu   zdravotnej starostlivosti. Na tento účel sa mal dostaviť 1. decembra 2011 do 7.00 h na personálny útvar nemocnice,   v prospech   ktorej   mal   v čase   núdzového   stavu   plniť   pracovnú   povinnosť. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ uzavrel 1. decembra 2011 s nemocnicou pracovnú zmluvu „na   dobu   určitú   do   skončenia   uloženej   pracovnej   povinnosti   zamestnancovi na výkon   zdravotnej   starostlivosti   v súlade   s Príkazom   Obvodného   úradu   P.   v kontexte uznesenia Bezpečnostnej rady obvodu P.“ do času zrušenia núdzového stavu vyhláseného uznesením vlády č. 752 z 28. novembra 2011. Pracovná povinnosť uložená sťažovateľovi príkazom na pracovnú povinnosť č. p.: 1/2011/13174-7 vydaným obvodným úradom z 29. novembra 2011 bola sťažovateľovi rozhodnutím obvodného úradu č. p.: 1/2011/13174-38 z 8. decembra 2011 zrušená v nadväznosti na uznesenie vlády č. 777 zo 7. decembra 2011, ktorým   vláda   ukončila   núdzový   stav   a zrušila   uloženie   pracovnej   povinnosti   na zabezpečenie výkonu zdravotnej starostlivosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mal preskúmať po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07, III. ÚS 214/2010).

V nadväznosti na to ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ tvrdí, že porušiteľom ním označených práv je vláda, ktorá podľa jeho názoru   vyhlásila   núdzový   stav,   hoci   na   toto   vyhlásenie   neboli   splnené   podmienky ustanovené ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z.

Rozhodovanie   o tom,   či   rozhodnutie   o vyhlásení   výnimočného   stavu   alebo núdzového stavu vládou a na toto rozhodnutie nadväzujúce ďalšie rozhodnutia boli vydané v súlade s ústavou a ústavným zákonom č. 227/2002 Z. z., je síce v právomoci ústavného súdu, ale domáhať sa takéhoto rozhodnutia možno len v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy, a nie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Podľa § 74a ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania o súlade rozhodnutia   o   vyhlásení   núdzového   stavu   a   ďalších   rozhodnutí   nadväzujúcich   na   toto rozhodnutie podľa čl. 129 ods. 6 ústavy sú oprávnené podať osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm.   a)   a   b)   zákona   o ústavnom   súde.   Účastníci   konania   sú   navrhovateľ   a   prezident Slovenskej   republiky.   Podľa   §   18   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   začne konanie, ak návrh podá najmenej pätina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky [písm. a)], prezident Slovenskej republiky [písm. b)].

Ústavnému súdu však nebol doručený žiaden návrh aktívne procesne legitimovanej osoby, na základe ktorého by mohol/mal rozhodovať o tom, či vyhlásenie núdzového stavu bolo   v súlade   s ústavou   alebo   ústavným   zákonom   č.   227/2002   Z.   z.   Sťažovateľ   nebol oprávnenou   osobou   na   podanie   takéhoto   návrhu;   pokiaľ   by   ústavný   súd   kvalifikoval podanie sťažovateľa ako návrh na začatie konania podľa čl. 129 ods. 6 ústavy, musel by jeho podanie odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bol podaný zjavne   neoprávnenou   osobou.   Sťažovateľ   však   zreteľne   označil   svoje   podanie   ako „Sťažnosť podľa čl. 127 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky...“.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd považoval za potrebné poukázať na právny názor vyplývajúci z jeho ustálenej judikatúry, podľa ktorého „každé konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže   tvoriť   súčasť   iného   druhu   konania   pred   ústavným   súdom   a na   základe   jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť   iného druhu   konania (konaní) pred   ústavným súdom.“   (II.   ÚS   66/01,   tiež II. ÚS 184/03,   III.   ÚS   184/06,   IV.   ÚS   314/07).   Z citovaného   okrem   iného   vyplýva,   že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní podľa čl. 129 ods. 6 ústavy, t. j. v konaní, ktorého predmetom okrem   iného   je   aj   rozhodovanie   o tom,   či   vyhlásenie   núdzového   stavu   bolo   v súlade s ústavou alebo ústavným zákonom. Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru má nesporne   aj   ústavnú   relevanciu,   a to   zvlášť   v prípadoch,   ak   by   sa   v konaní,   ktoré   patrí v zmysle   čl.   131   ods.   2   ústavy   do   pôsobnosti   senátu   ústavného   súdu,   mala   uplatniť právomoc, ktorú ústava zveruje do pôsobnosti pléna (čl. 131 ods. 1 ústavy), čo je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný čl. 2 ods. 2 ústavy, a preto si senát ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany základných práv a slobôd (m. m. IV. ÚS 50/2010).

Bez existencie rozhodnutia pléna ústavného súdu podľa čl. 129 ods. 6 ústavy o tom, že   vyhlásenie   núdzového   stavu   uznesením   vlády   č.   752   z 28.   novembra   2011   nebolo v súlade   s ústavným   zákonom   č.   227/2002   Z.   z.,   nemôže   preto   senát   ústavného   súdu rozhodnúť v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o tom, že týmto rozhodnutím vlády   došlo   k porušeniu   sťažovateľom   označených   práv,   o to   viac,   že   z okolností posudzovaného prípadu zjavne vyplýva, že k nariadeniu pracovnej povinnosti sťažovateľa došlo   nie   priamo   týmto   rozhodnutím   vlády,   ale   príkazom   na   pracovnú   povinnosť č. 1/2011/13174-7   z 29.   novembra   2011,   ktorý   vydal   obvodný   úrad,   pričom   navyše preskúmanie   ústavnosti   a zákonnosti   takéhoto   príkazu   patrí   do   pôsobnosti   všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva (§ 246 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   sťažovateľom   namietaným   porušením   jeho   práv   podľa   ústavy,   listiny   a charty a uznesením vlády č. 752 z 28. novembra 2011 neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012