znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 84/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Senica v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 18/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. októbra 2010 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 18/2005 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti, z jej príloh a zo zapožičaného súdneho súpisu vyplýva, že sťažovateľ podal   10.   februára   2004   Okresnému   súdu   Bratislava   III   žalobu,   ktorou   sa   domáhal vyslovenia neplatnosti darovacej zmluvy, pričom Okresný súd Bratislava III právnu vec sťažovateľa 10. januára 2005 z dôvodu výlučnej miestnej príslušnosti postúpil okresnému súdu ako súdu miestne príslušnému, a to na základe uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp. zn. 4 Ndc 4/2006 z 18. januára 2006 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu z 18. januára 2006“), ktoré bolo okresnému súdu doručené 6. februára 2006.

Sťažovateľ   okrem   iného   uviedol,   že „Okresný   súd   v Senici...   v konaní   sp. zn.: 5 C/18/2005, zákonná sudkyňa Mgr. S. K. a Mgr. K. V... brutálnym spôsobom porušujú základné právo garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keď žaloba bola podaná dňa 10. 02. 2004 bez meritórneho rozhodnutia, keď tento súd 6-rokov a 8-mesiacov vymáha protizákonným spôsobom súdne poplatky, keď žalobca je oslobodený od poplatkov zo zákona č. 71/1992 Zb. § 4 ods. 2 písm. f – navrhovateľ o neplatnosť darovacej zmluvy sa domáha náhrady škody spôsobenej trestným činom.“.

Na základe uvedeného sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vydal tento nález: „II.A. Okresný súd v Senici porušuje základné práva D. B. garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

II.B. Ústavný súd oslobodzuje D. B. od poplatkov z dôvodu, že sťažovateľ má byť oslobodený od poplatkov zo zákona, súčasne zrušuje všetky uznesenia o neoslobodení od poplatkov v konaní 5 C/18/2005.

II.C. Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu konať bez ďalších zbytočných prieťahov v konaní a rozhodnúť v lehote 3 mesiace od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu. II.D. Okresný súd je povinný zaplatiť D. B. pre početné protizákonnosti v konaní 5 C/18/2005 satisfakciu vo výške škody 170.000 EUR v lehote 15 dní od dňa právoplatnosti Nálezu Ústavného súdu.   V prípade omeškania je Okresný súd v Senici povinný zaplatiť úroky z omeškania vo výške 300 EUR za každý deň omeškania až do zaplatenia.

II.E.   Ústavný   súd   prikazuje   predsedovi   Okresného   súdu   v Senici   podať   trestné oznámenie proti sudkyniam Mgr. S. K. a Mgr. K. V. pre zneužívanie právomoci obzvlášť drastickým   spôsobom   (marenie   exekúcie   a znižovanie   dôstojnosti   a cti   žalobcu   D.   B. protizákonným   6-ročným   vymáhaním   súdneho   poplatku   –   ignorovaním   uznesenia 23 Co/90/2008-173 a ignorovaním zákona o poplatkoch. Ústavný súd prikazuje predsedovi súdu v regresnom konaní strhávať škodu súdu vo výške 170.000 EUR sudkyniam K. a V. až do úplného splatenia škody.“

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

III.

1. Vychádzajúc z uvedeného, predloženej sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho súdneho   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   5 C 18/2005   ústavný   súd   zistil,   že   uznesením najvyššieho súdu z 18. januára 2006 (doručeným 6. februára 2005) bolo rozhodnuté, že na prerokovanie a rozhodnutie veci je miestne príslušný okresný súd.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní   podľa   čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (napr.   m. m.   I. ÚS 178/09,   IV. ÚS 428/09).   Konanie   pred   ústavným   súdom   je   navyše ovládané princípom dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na rozhodnutie vo veci samej sa ústavný súd časťou konania, ktoré prebiehalo na Okresnom súde Bratislava III až do jeho postúpenia   okresnému   súdu   po   rozhodnutí   najvyšším   súdom   o miestnej   príslušnosti, nemohol zaoberať.

Vo   vzťahu   k prípadnému   preskúmavaniu   postupu   Okresného   súdu   Bratislava III ústavný súd poukazuje tiež na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého poskytuje ochranu základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy,   ako   aj   právu   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   pred   ústavným   súdom   uplatnená   v čase,   keď k namietanému porušeniu označených práv ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. IV. ÚS 102/05). V danom prípade vec bola z Okresného súdu Bratislava III postúpená okresnému súdu, o ktorého miestnej príslušnosti bolo rozhodnuté uznesením   najvyššieho   súdu   z 18.   januára   2006,   pričom sťažnosť   ústavnému   súdu   bola doručená až 25. októbra 2010, teda v čase, keď k porušovaniu označených práv Okresným súdom   Bratislava III   už nemohlo   dochádzať.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   na   základe uvedeného by sťažnosť aj v prípade, ak by smerovala proti Okresnému súdu Bratislava III, bolo potrebné v tejto časti odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Pri skúmaní opodstatnenosti sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd prihliada najmä   na   dĺžku   trvania   namietaného   konania   vychádzajúc   súčasne   zo   svojej   doterajšej judikatúry, podľa ktorej môže odmietnuť sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú okrem iného v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré možno kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle uvedeného článku ústavy (napr. I. ÚS 57/01, II. ÚS 199/02, IV. ÚS 296/04).

Z prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú   zo   zapožičaného   súvisiaceho súdneho   spisu,   je   zrejmé,   že   sťažovateľ   sa   pojednávaní   nariadených   okresným   súdom na 3. máj 2006, 12. jún 2006, 13. september 2006 a 21. február 2007 nezúčastnil z rôznych dôvodov, pričom svoju neúčasť na pojednávaní nariadenom na 12. jún 2006 ani nijako neospravedlnil, čím sa výraznou mierou podieľal na neefektívnosti a predĺžení priebehu tejto časti napadnutého konania.

Napriek   uvedenému   okresný   súd   aj   pri   neúčasti   sťažovateľa   a odporcu na pojednávaní uskutočnenom 21. februára 2007 vo veci meritórne rozhodol.

Po   podanom   odvolaní   však   Krajský   súd   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) uznesením sp. zn. 23 Co/90/2008 z 15. októbra 2008 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“) zrušil   prvostupňové   rozhodnutie   okresného   súdu   z dôvodu   nedostatočne   zisteného skutkového   stavu   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Uvedenú   skutočnosť ústavný súd považuje za prejav neefektívnosti napadnutého konania okresného súdu, ktorá viedla   k spomaleniu   jeho   priebehu.   V uvedenej   súvislosti   však   ústavný   súd   poukazuje na svoju   ustálenú judikatúru,   z ktorej   vyplýva, že nie každý   zistený   neefektívny postup v súdnom   konaní   musí   mať   nevyhnutne   za   následok   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (m. m. I. ÚS 46/01,   I. ÚS 66/02).   Pojem   zbytočné   prieťahy   obsiahnutý v čl. 48   ods. 2   ústavy   je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi alebo obdobiami neefektívnej činnosti, ktoré by bolo možné bez ďalšieho kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   v období   po   zrušení   rozsudku   okresného   súdu z 21. februára 2007 uznesením krajského súdu z 15. októbra 2008 a vrátení spisu okresnému súdu bránili postupu v merite veci výlučne procesné aktivity sťažovateľa v súvislosti s jeho návrhmi na oslobodenie od súdnych poplatkov, keď sa postupne neúspešne odvolával proti rozhodnutiam okresného súdu o neoslobodení od poplatkov v prvostupňovom, odvolacom a aj dovolacom konaní.

Konkrétne okresný súd uznesením sp. zn. 5 C/18/2005 z 15. októbra 2007 nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:«Súd nepriznal navrhovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov z toho dôvodu, že napriek   výzve   súdu   na   predloženie   aktuálnych   dokladov   o   osobných,   majetkových a zárobkových   pomeroch,   z   ktorých   by   bola   preukázateľná   odôvodnenosť   žiadosti navrhovateľa   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   navrhovateľ   žiadne   doklady   súdu nepredložil a oznámil, že ak ho súd bude vyzývať znova a „neprihodí mu do obálky s výzvou peniaze“   nebude   odpovedať,   z   čoho   teda   vyplýva,   že   navrhovateľ   žiadnym   spôsobom nepreukázal dôvodnosť svojej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a navyše zrejme vedome zamlčal skutočnosť, že v priebehu konania získal finančné prostriedky vo výške 10.000,- EUR (priznaná nemajetková ujma rozsudkom Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 8. 11. 2005 týkajúceho sa sťažnosti č. 46844/99) a vo výške 4.800,- EUR (priznaná nemajetková   ujma   rozsudkom   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   zo   dňa   27. 6. 2006 k sťažnosti č. 57678/00).»

Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu sa sťažovateľ odvolal, no krajský súd uznesením   sp. zn.   23 Co 285/07   z 22.   januára   2008   uznesenie   okresného   súdu   potvrdil, pričom v odôvodnení okrem iného uviedol, že „odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že niet dôvodu navrhovateľa oslobodiť od platenia súdneho poplatku, nakoľko   navrhovateľ   riadne   nepreukázal   svoje   pomery   a   ani   skutočnosť   ako   tvrdí,   že nedošlo   k   zmene   pomerov   od   rozhodnutia   o   oslobodení   od   platenia   súdneho   poplatku z návrhu. Odvolací súd dáva do pozornosti skutočnosť, že predchádzajúcim rozhodnutím Okresného   súdu   Bratislava   III   bol   navrhovateľ   oslobodený   iba   na   zaplatenie   súdneho poplatku z podaného návrhu vo výške 1.000,- Sk. Teda navrhovateľ bol oslobodený len v uvedenej časti, oslobodenie sa netýkalo celého konania. Taktiež je potrebné uviesť, že na navrhovateľa sa nevzťahuje osobné ani vecné rozsahy oslobodenia od súdnych poplatkov podľa ust. § 4 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov.“.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 5 C 18/2005 z 19. februára 2009 bol sťažovateľ opätovne vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku, na čo reagoval podaním z 28. februára 2009 s nevhodným a urážlivým obsahom (napr. „Nová zákonná sudkyňa sa ihneď blýska hlupotou   a zablysla   sa   zbytočnými   prieťahmi...”).   Krajský   súd   uznesením   sp. zn. 23 Co/97/2009 z 9. septembra 2009 zmenil uznesenie okresného súdu tak, že znížil sumu súdneho poplatku za návrh určenú okresným súdom. Na uvedené uznesenie krajského súdu sťažovateľ reagoval podaním doručeným okresnému súdu 30. októbra 2009 označeným ako „Dovolanie   proti   protizákonnému   a šikanóznemu   uzneseniu   justičnej   mafii   v trnavskej oblasti“.   V súvislosti   so   žiadosťou   o priznanie   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov za dovolanie   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby   v lehote   15   dní   predložil   spolu s vyplneným   tlačivom   „Potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch“ aj doklad o osvedčení terajších príjmov a aktuálne výpisy z listu vlastníctva. V odpovedi doručenej   okresnému súdu 18. marca 2010 sťažovateľ okrem iného uviedol, že „nemá na zaplatenie 2 Eurá za overenie podpisu na potvrdení“.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   5 C 18/2005   z 2.   júna   2010   rozhodol,   že sťažovateľovi nepriznáva oslobodenie od súdnych poplatkov v dovolacom konaní, pretože tento „ani   po   výzve   okresného   súdu   aktuálne   doklady   o osobných,   majetkových a zárobkových   pomeroch,   z ktorých   by   bola   preukázateľná   odôvodnenosť   žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov, nedoložil“.

Okresnému   súdu   bolo   19.   júla   2010   doručené   odvolanie   proti   jeho   uzneseniu z 2. júna 2010, ktorého obsah mal urážlivý až vulgárny charakter. Krajský súd uznesením sp. zn. 23 Co/259/2010 z 23. decembra 2010 (doručeným okresnému súdu 25. januára 2011) uznesenie okresného súdu z 2. júna 2010 potvrdil, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:„Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že navrhovateľ spolu s podaním žiadosti o oslobodenie od súdneho poplatku a ustanovení mu zástupcu z radov advokátov nedoložil žiadne dôkazy preukazujúce jeho pomery a neurobil tak ani na výzvu prvostupňového súdu. Pokiaľ   súd   prvého   stupňa   nepriznal   navrhovateľovi   oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov   s odôvodnením   nepreukázania   pomerov   navrhovateľa,   z ktorých   by   vyplývala jeho finančná neschopnosť zaplatiť súdny poplatok, rozhodol vecne správne. O priznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   možno   rozhodnúť   len   na   návrh,   pričom   dôkazná povinnosť preukázania pomerov odôvodňujúcich priznanie oslobodenia zaťažuje žiadateľa o priznanie   tohto   oslobodenia.   Správny   bol   záver   súdu   prvého   stupňa,   že   navrhovateľ nepreukázal   svoje   pomery,   ktoré   by   odôvodňovali   priznanie   oslobodenia   od   súdneho poplatku, a to ani na základe opakovanej výzvy zo strany súdu a nebolo povinnosťou súdu prvého stupňa zaobstarať si takéto podklady z úradnej povinnosti.“

Ústavný   súd   hodnotiac   doterajší   postup   okresného   súdu   v napadnutom   konaní konštatuje, že aj keď nebol vždy bez prieťahov, zjavne sa nevyznačuje takými významnými obdobiami nečinnosti, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd dodáva, že nemožno pričítať na ťarchu orgánom verejnej moci (v danom prípade všeobecnému súdu) predĺženie konania v dôsledku nutnosti reagovať na návrhy, opravné prostriedky, prípadne námietky účastníka konania.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto neprichádza do   úvahy, aby ústavný súd   mohol   postup okresného   súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3. Pokiaľ sa sťažovateľ domáha, aby ho ústavný súd oslobodil od súdnych poplatkov, ústavný súd konštatuje, že túto právomoc majú výlučne všeobecné súdy, ktoré v okolnosti danej   veci   o žiadostiach   sťažovateľa   o oslobodenie   od súdnych   poplatkov   aj   opakovane rozhodovali. Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity obsiahnutý v čl. 127 ods. 1 ústavy zásadne bráni ingerencii ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných súdov,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Sťažovateľ   sa   ďalej   domáha   aj „zrušenia   všetkých   uznesení   o neoslobodení od poplatkov v konaní 5 C/18/2005“. V súvislosti s uvedeným ústavný súd poznamenáva, že   keďže   všetky   uznesenia   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 C 18/2005 týkajúce sa rozhodovania o oslobodení od súdnych poplatkov boli na základe sťažovateľom podaných odvolaní preskúmané v odvolacích konaniach (podrobne vyhodnotené na inom mieste   tohto   uznesenia,   pozn.),   ich   navrhovanému   zrušeniu   ústavným   súdom   bráni nedostatok právomoci na takéto rozhodnutie (čl. 127 ods. 1 ústavy) vyplývajúci z princípu subsidiarity, ktorý znamená, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné   súdy.   Právomoc   odvolacieho   súdu   v   danom   prípade   vzhľadom   na   princíp subsidiarity vylučuje právomoc ústavného súdu.

4.   Sťažovateľ napokon   navrhuje, aby ústavný súd   prikázal predsedovi   okresného súdu podať trestné oznámenie proti sudkyniam Mgr. S. K. a Mgr. K. V. pre zneužívanie právomoci „obzvlášť drastickým spôsobom“.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   nie   je   oprávnený   posudzovať   trestnú   zodpovednosť sudcov všeobecných súdov za konanie spojené s výkonom ich funkcie. Obdobne ústavný súd nemá kompetenciu prikázať predsedovi okresného súdu v regresnom konaní „strhávať škodu sudcom až do úplného splatenia škody“.

Na základe uvedeného ústavný súd uzavrel, že sťažnosť je potrebné aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011