znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 84/2010-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. marca 2010 predbežne prerokoval sťažnosť A. F., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 26 ods. 2 v spojení s čl. 26 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 19 ods. 3 Medzinárodného paktu   o   občianskych   a   politických   právach   Slovenskou   televíziou   v súvislosti s neodvysielaním televíznej komédie L. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. F. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2008 doručená   sťažnosť   A.   F.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 26   ods. 2   v spojení   s čl. 26   ods. 3   a 4   Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   podľa   čl. 10   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 19 ods. 3   Medzinárodného   paktu   o   občianskych   a   politických   právach   (ďalej   len „medzinárodný   pakt“)   Slovenskou   televíziou   (ďalej   len   „STV“)   v súvislosti s neodvysielaním   televíznej   komédie   L.   (ďalej   aj   „audiovizuálne   dielo“   alebo   „dielo“), ktorej je sťažovateľ spoluautorom scenára.

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   STV   uzavrela   15.   decembra   1993 so sťažovateľom   a jeho   spoluautorom   zmluvu   o vytvorení,   použití   a šírení   slovesného, dramatického,   hudobného,   hudobno-dramatického,   choreografického   diela   a umeleckého prekladu (ďalej len „zmluva“), predmetom ktorej bolo vytvorenie audiovizuálneho diela – „pôvodnej   televíznej komédie zo   života súčasných páchateľov   počítačovej   kriminality   – cca 70 min.“. Potom, ako bolo audiovizuálne dielo nakrútené a pripravené na odvysielanie, uskutočnila sa 1. apríla 1996 jeho slávnostná predpremiéra za účasti hostí s radov novinárov a tvorcov.   Po   skončení   projekcie   tohto   audiovizuálneho   diela „sa   do   okraja   kinosály v budove   Slovenskej   televízie   postavil   M. P.,...   a hlučne   inscenáciu   odsúdil   ako protislovenskú, čím zabránil odvysielaniu diela podľa štandardne publikovaného programu STV   v pondelok   1.   apríla   1996.   Svoje   správanie   neskôr   v médiách   odôvodnil   ochranou duševného zdravia národa.“.

Následne   bol   nosič   s videozáznamom   audiovizuálneho   diela   uložený   do   trezoru a jeho odvysielanie sa neuskutočnilo ani po postupnom vystriedaní piatich riaditeľov STV, čo bolo zdôvodňované jeho nezaradením do programu. Ostatné zdôvodnenie neodvysielania audiovizuálneho diela bolo členom vedenia STV vysvetľované tým, že „predmetné dielo mohlo obsahovať prvky skrytej reklamy“.

Sťažovateľ zastáva názor, že STV «neodmietla odvysielať televíznu hru „L.“ kvôli vadám diela. Slovenská televízia neuplatnila iné súkromnoprávne prostriedky, napríklad odstúpenie od zmluvy. Slovenská televízia zmarila odvysielanie televíznej hry „L.“ pomocou verejnoprávneho   inštitútu   cenzúry.». Na   list   sťažovateľa   z 10. augusta   2008,   ktorým požiadal   súčasného   riaditeľa   STV   o zaradenie   audiovizuálneho   diela   do   verejného vysielania, mu nebolo odpovedané.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sa   sťažovateľ   venuje   otázke   právomoci   ústavného   súdu rozhodnúť   o jeho   sťažnosti   z hľadiska   právneho   postavenia   STV   a jej   vzťahu   k štátu. Aj na základe judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) pritom dospel k záveru, že STV „je verejnoprávnou inštitúciou, za ktorú Slovenská republika môže znášať   zodpovednosť,   napríklad   vtedy,   keď   dôjde   k sporu   o ochranu   základného   práva na slobodu prejavu, ako je to v okolnostiach prípadu“.

V súvislosti s otázkou právomoci ústavného súdu sťažovateľ konštatuje, že ústavný súd má právomoc konať o sťažnosti «iba subsidiárne, ak ochranu základnému právu alebo slobode neposkytuje iný súd (čl. 12 ods. 1 Ústavy SR). V okolnostiach prípadu sťažovateľ nevymáha plnenie záväzku, ktorý Slovenská televízia prijala zmluvou. Sťažovateľ namieta porušenie   svojho   základného   práva   priznaného   čl. 26   ods. 1   v spojení   s odsekom   2   a 4 verejnoprávnym aktom, ktorý je zakázaný čl. 26 ods. 3 Ústavy SR. Sťažovateľ sa uchádza o ochranu pred cenzúrou, ktorá nie je predmetom ochrany prostredníctvom iného súdu... V   okolnostiach   prípadu   právo   sťažovateľa   nie   je   porušené   formalizovaným rozhodnutím vydaným v správnom konaní alebo akokoľvek inak. Obmedzenie základného práva sa nedeje rozhodnutím s povahou res judicata. K obmedzeniu základného práva sťažovateľa   dochádza   nečinnosťou   každej   ďalšej   fyzickej   osoby   zastávajúcej   funkciu generálneho riaditeľa Slovenskej televízie pri uplatnení jeho právomoci ustanovenej prvou vetou § 17 ods. 1 zákona o Slovenskej televízii: „Generálny riaditeľ je štatutárnym orgánom Slovenskej televízie, ktorý riadi jej činnosť a koná v jej mene.“ Jeden z predchádzajúcich generálnych riaditeľov Slovenskej televízie uplatnil svoju právomoc štatutárneho orgánu na ujmu základného práva sťažovateľa, keď rozhodol, že televízny film „L.“ sa neodvysiela, ale odloží do trezoru. Každý nasledujúci generálny riaditeľ svojou nečinnosťou vo svojom mene   a   nezávisle   od   nečinnosti   všetkých   iných   generálnych   riaditeľov   postupne prichádzajúcich do funkcie vždy znovu ignoruje základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu a zákaz cenzúry a týmto postojom sťažovateľovo základné právo porušuje. Sťažovateľ   oslovil   súčasného   generálneho   riaditeľa   Slovenskej   televízie...   listom zo dňa   10.   augusta   2008.   Upozornil   ho   na   existujúci   skutkový   stav   a požiadal   ho   o zjednanie nápravy tak, aby Slovenská televízia upustila od cenzúry a prestala porušovať jeho   základné   právo.   Generálny   riaditeľ   Slovenskej   televízie...   na   tento   podnet   od sťažovateľa nereagoval, ani vo veci nezabezpečil zjednanie nápravy. Sťažovateľ podáva sťažnosť v lehote dvoch mesiacov, odkedy zistil, že generálny riaditeľ Slovenskej televízie nemá záujem uplatniť svoju zákonom ustanovenú právomoc tak, aby Slovenská televízia skoncovala s cenzúrou jeho diela a aby upustila od ďalšieho porušovania sťažovateľovho základného práva.».

Relevantná časť argumentácie sťažovateľa sa venuje právnej podstate namietaného porušenia jeho označených práv s poukazom na s touto problematikou súvisiacu judikatúru ústavného súdu a ESĽP a na názory z odbornej literatúry tvrdiac, že „aj v okolnostiach jeho prípadu v ochrane priznanej čl. 26 ods. 2 až 4 Ústavy SR, ale aj podľa čl. 10 Dohovoru a podľa čl. 19 ods. 2 a 3 Paktu OSN o občianskych a politických právach je implikované právo na prístup do masmédia, a to konkrétne do verejnoprávnej Slovenskej televízie, ktorá s ním uzavrela zmluvu o nakrútení televízneho filmu podľa scenára, na ktorom sa podieľal ako jeden z dvojice spoluautorov.

Slovenská   televízia   kontrahovaný   televízny   filmy   skutočne   nakrútila.   Slovenská televízia   dokonca   nechala   uverejniť   týždenný   program   svojho   vysielania,   v   ktorom   sa oznamovalo odvysielanie diela „L.“ v pondelok 1. apríla 1996 v hlavnom vysielacom čase. Až potom, bezprostredne pred uvedením diela na verejnosť, sa generálny riaditeľ Slovenskej televízie rozhodol zakázať odvysielanie diela „L.“. Tento stav trvá trinásty rok.“.

V nadväznosti na to zastáva sťažovateľ stanovisko, že obmedzenie jeho základného práva   sa   v okolnostiach   daného   prípadu   neudialo   v súlade   s čl. 26   ods. 4   ústavy   ani s podmienkami podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru alebo v súlade s čl. 19 ods. 3 medzinárodného paktu. Rovnako tak sa obmedzenie jeho základného práva nedeje ani na základe zákona, nie je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti, ani neslúži na ochranu záujmov chránených podľa čl. 26 ods. 4 ústavy.

Podľa sťažovateľa zásah do jeho základného práva mal a stále má povahu cenzúry a týmto inštitútom sa v ďalšej časti sťažnosti podrobne zaoberá a poukazuje tiež na to, že zverejnenie jeho „diela nie je možné iným spôsobom, ako prostredníctvom elektronického masmédia“.

Požiadavku   priznania   finančného   zadosťučinenia   odôvodňuje   sťažovateľ   najmä pocitmi „neistoty,   krivdy,   vyplývajúcich zo situácie,   keď jeho dielo ocenené v kategórii pôvodnej   televíznej   tvorby   sa   nedostalo   k televíznemu   divákovi,   hoci   zámerom   jeho vytvorenia bolo oslovenie diváckej verejnosti prostredníctvom televízneho vysielania“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci prijal tento nález:«1. Právo   A.   F.   priznané   čl. 26   ods. 2   v   spojení   s   ods. 3   a   4   Ústavy   Slovenskej republiky, čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách a čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 19 ods. 3 Paktu OSN o občianskych a politických právach porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prikazuje Slovenskej televízii, aby upustila od ďalšej cenzúry porušujúcej základné právo A. F. na rozširovanie informácií prostredníctvom umeleckého diela nazvaného „L.“ a aby toto dielo odvysielala najneskôr do dvoch mesiacov o vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vysielacom čase, v ktorom obvykle vysiela pôvodné filmové diela.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva   sťažovateľovi   A.   F.   za   porušenie   jeho   základných   práv   primerané   finančné zadosťučinenie   250.000   (slovom:   dvestopäťdesiat   tisíc)   Slovenských   korún.   Slovenská televízia je povinná vyplatiť toto zadosťučinenie do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Slovenská televízia platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej A. F. uvedie.

4. Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7. 556 Sk, ktorú je   Slovenská   televízia   povinná   vyplatiť   advokátovi   JUDr.   J.   D.   do dvoch   mesiacov od vyhlásenia tohto nálezu v sídle Ústavného súdu Slovenskej republiky. Slovenská televízia platbu vykoná na číslo účtu, ktorý jej JUDr. J. D. uvedie.»

Ústavný súd požiadal STV   pred predbežným prerokovaním   sťažnosti   podľa   § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), aby sa k nej vyjadrila. Urobila tak podaním z 19. decembra 2008, v ktorom navrhla odmietnuť sťažnosť v celom rozsahu ako zjavne neopodstatnenú   zastávajúc   názor,   že   z jej   strany   nedošlo   k porušeniu   označených   práv sťažovateľa,   pretože „jej   konanie   nemôže   napĺňať   zákonom   stanovené   znaky   cenzúry. Z uvedeného   dôvodu   nemožno   žalovanej   uložiť   povinnosť,   aby   toto   audiovizuálne   dielo odvysielala,   nakoľko   právo   na   šírenie   diela   sťažovateľovi   nevzniklo.“. STV   ďalej argumentuje tým, že aj keď nespochybňuje, že uzatvorila so sťažovateľom 15. decembra 1993   zmluvu,   táto   autorská   zmluva   je „v celom   obsahu   zmluvou   oprávňujúcou   nie zaväzujúcou“. Podľa   STV   obsah   tejto   zmluvy „nestanovuje   záväzok   žalovanej   AVD odvysielať,   takáto   povinnosť   z nej   nevyplýva,   nejde   v danom   prípade   o zmluvu   o šírení diela“. STV ďalej tvrdí, že v danej veci ide o scenárnu zmluvu, za ktorú sťažovateľovi riadne vyplatila autorský honorár, čím získala licenciu na odvysielanie diela, ale povinnosť dielo odvysielať jej nevznikla.

V   reakcii   sťažovateľa   na   vyjadrenie   STV,   ktorá   bola   doručená   ústavnému   súdu 13. januára 2009, sťažovateľ odmietol v celom rozsahu jej argumentáciu poukazujúc na to, že   sa   nijako   nedotkla   ústavy,   dohovoru   a medzinárodného   paktu   ako   prameňov   práva, od ktorých   odvíjal   porušenie   svojich   základných,   resp.   ľudských   práv.   Sťažovateľ z vyjadrenia STV ďalej vyvodil, že pokiaľ sa v ňom vyskytujú tvrdenia „právnej povahy, tam ako prameň práva pre svoju obranu použila zákon alebo zmluvný záväzok. Ponúka sa záver, že STV pokladá Ústavu SR aj relevantné medzinárodné dohovory za mimoprávne materiály azda politického významu, ktorých právnu záväznosť si ani neuvedomuje, nie to aby akceptovala svoju povinnosť správať sa v súlade s nimi.“. Sťažovateľ zároveň odmietol aj s odvolaním sa na judikatúru ESĽP prípadné úvahy o právnej kvalifikácii neodvysielania diela   ako   legitímneho   postupu   STV   z dôvodu   predbežnej   cenzúry.   Argumentáciu sťažovateľa, že dielo obsahuje skrytú reklamu denníka Nový čas, sťažovateľ neakceptoval, označujúc   ju   za   rýdzo   účelovú   a použitú   iba   z nedostatku   vecnejších   argumentov. K námietke STV, že dielo robí skrytú reklamu na viac druhov tovaru, sťažovateľ dôvodí tým,   že «Predely   deja   v diele   „L.“   reklamou   sú   paródiou   na   reklamu», a zároveň na podporu tohto názoru uvádza príklady. Ďalej pripomína, že v súvislosti s kvalifikáciou „reklamných   predelov“   ako   komerčného   prejavu   podliehajúceho   obmedzeniam   zákona č. 147/2001   Z. z.   o reklame   v znení   neskorších   predpisov   a zákona   č. 308/2000   Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o retransmisii“)   navrhol   vykonať   v konaní o sťažnosti dôkaz projekciou diela, čím by si ústavný súd mohol utvoriť vlastný úsudok o právnej   relevancii   vyjadrenia   STV.   Čo   sa   týka   tvrdeného   nesúhlasu   sponzora   diela s odvysielaním   programu,   je   sťažovateľ   presvedčený,   že   nedostatky   zmluvy,   ktorú uzatvorila STV so sponzorom, ho nemôžu „zbaviť ochrany, ktorú mu poskytuje Ústava SR a namietané   ustanovenia   v sťažnosti   označených   medzinárodných   dohovorov   o ľudských právach“. Napokon   sťažovateľ   nesúhlasí   ani s tým   dôvodom   STV,   že predmetné   dielo nespĺňa povinnosť ustanovenú podľa § 38 ods. 3 zákona o retransmisii považujúc za celkom absurdné, že subjekt povinnosti označuje svoje protiprávne správanie za právne významnú skutočnosť, ktorá má legitimizovať porušenie jeho práv.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   20.   augusta   2009   oboznámil   sťažovateľ ústavný súd „s niektorými ďalšími okolnosťami významnými pre konanie“. Okrem iného ide o informáciu, že STV na objednávku zasiela žiadateľom za úhradu DVD s prepisom relácie audiovizuálneho   diela,   čo   znamená,   že   dielo   je   STV   rozširované.   V súvislosti   s tým sťažovateľ   uviedol,   že «spôsob,   akým   to   robí,   nemožno   hodnotiť   ako   rovnocenný a zameniteľný s verejným odvysielaním prostredníctvom STV 1 alebo STV 2. V okolnostiach prípadu predajom „prepisu relácie“ sa nerieši ani jedna z podstatných otázok ústavnej sťažnosti   –   nemení   sa   námietka   sťažovateľa   o zmarení   prístupu   do   verejnoprávneho masmédia a v celom rozsahu zachovaná zostáva aj námietka o porušení zákazu cenzúry.».

Sťažovateľ doplnil naposledy svoju sťažnosť podaním doručeným ústavnému súdu 14. decembra 2009. Poukazuje v ňom na zmeny, ktoré nastali od „udalosti“, ktorá bola príčinou podania jeho sťažnosti, najmä na množstvo zmien týkajúcich sa prameňov práva vzťahujúcich sa na tento prípad. Ďalej predkladá argumenty, ktorými sleduje preukázanie včasnosti   podania   sťažnosti.   Účelom   konania o jeho sťažnosti   pred ústavným súdom   je podľa   neho   preskúmať   pôvodný   dôvod   odmietnutia   odvysielať   dielo,   za   ktorý   STV označila „ochranu   duševného   zdravia   národa“,   a to   z hľadiska   jeho   súladu   s ústavou a kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami, porušenie ktorých namieta. Sťažovateľ sa podrobne venuje aj splneniu zákonnej podmienky prípustnosti jeho sťažnosti z hľadiska § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospejúc k záveru, že „v okolnostiach prípadu nemal k dispozícii   právny prostriedok,   ktorý by mu   zákon poskytoval   na účinnú ochranu jeho slobody prejavu a základného práva rozširovať informácie“.

Za účelové považuje sťažovateľ tvrdenie STV, že zmluvu neuzavrela so zámerom ďalšieho šírenia sťažovateľovho diela, čo podľa neho odhaľuje aj ďalšie správanie STV, ktorá rozširuje jeho dielo distribúciou DVD nosičov za cenu podstatne vyššiu než je bežná cena iných diel zaznamenaných na DVD nosiči. Aj toto správanie STV nasvedčuje podľa názoru sťažovateľa tomu, že s ním uzavrela nielen zmluvu o realizácii audiovizuálneho diela, ale aj zmluvu zahrňujúcu jeho šírenie.

II.

O nedostatku právomoci ústavného súdu

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo slobôd upravených   buď v ústave,   alebo v medzinárodnej   zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Táto ústavná a zákonná úprava konštituuje sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako osobitný   ústavný   prostriedok   ochrany   základných   práv   a slobôd   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne opravné   prostriedky   v inom   type   konaní   (občianskom   súdnom   konaní,   trestnom   konaní a správnom konaní).

Vo všeobecnej rovine vyplýva rozsah právomocí ústavného súdu z princípu deľby moci,   pričom   ústavnému   súdu   ako   nezávislému   súdnemu   orgánu   ochrany   ústavnosti zaradenému   ústavou   do   moci   súdnej   (siedma   hlava   ústavy)   prislúcha   v rámci   konania o sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   výkon   súdnej   kontroly   činnosti   verejnej   moci. Konanie o sťažnosti podľa uvedeného článku ústavy predstavuje jediný ústavný prostriedok priameho prístupu fyzických osôb a právnických osôb k ochrane ústavnosti poskytovanej ústavným súdom vo vzťahu k základným ľudským právam a slobodám.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach, ako aj ich zákonom predpísané náležitosti sú upravené v zákone o ústavnom súde, pričom nesplnenie niektorej z nich má za následok odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   skúmajúc,   či   neexistujú   dôvody   na   jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Jednou zo základných ústavných a zákonných procesných podmienok nevyhnutných na to, aby ústavný súd mohol prijať sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej meritórne rozhodnúť, je právomoc ústavného súdu, ktorá sa nemôže v konaní o sťažnostiach opierať iba o čl. 124 ústavy, ale v súlade s princípom subsidiarity aj o splnenie ďalších základných predpokladov, ktoré sú vymedzené v ústave aj v zákone o ústavnom súde.

Podľa čl. 127 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde je daná právomoc ústavného súdu   chrániť   základné   práva   a slobody   iba   za   splnenia   predpokladu,   že   o tejto   ochrane nerozhoduje iný súd,   teda že právna úprava takémuto základnému právu alebo slobode neposkytuje účinnú ochranu (I. ÚS 78/99). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd preto nezakladá automaticky   aj právomoc ústavného súd na konanie o nich (I. ÚS 107/03).

Druhým   predpokladom,   ktorý   musí   byť   zásadne   splnený   na   konštatovanie o existencii právomoci ústavného súdu, je to, že sťažovateľ vyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Súčasťou   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého zmyslom a účelom princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio, inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásady uvedenej predovšetkým v čl. 127 ods. 1 ústavy a zopakovanej v   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   (III. ÚS 149/04,   IV. ÚS 135/05,   I. ÚS 48/2010). Až v prípade,   že   nie   je   dosiahnutá   náprava   v systéme   všeobecného   súdnictva,   môže   sa uplatniť ochrana poskytovaná ústavným súdom, avšak iba v rozsahu limitovanom aspektom ústavnosti.

Inak povedané, ak sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich uplatnením úspešný, môže predložiť – s použitím sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietané porušenie tohto práva alebo základnej slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ   nemá   podľa   ústavy   a zákona   o ústavnom   súde   a stabilizovanej   judikatúry ústavného   súdu   na   výber,   ktorý   z oboch   ústavne   existujúcich   systémov   súdnej   ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej   ochrane,   na   ktorú   je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a 7 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)].

Ústavný   súd   nie   je   aj   podľa   svojej   doterajšej   judikatúry   oprávnený   a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi   (podobne   napr.   m. m.   I. ÚS 85/97,   II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa   čl. 142   ods. 1   ústavy   má   aj   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1 ústavy (II. ÚS 54/02).

Inými   procesnými   prostriedkami,   ktoré   zákon   poskytuje   fyzickým   osobám a právnickým osobám na ochranu ich práv, sú okrem riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov bezpochyby aj tie, s uplatnením ktorých je spojené začatie súdneho konania (alebo tiež iného zákonom upraveného konania) vrátane žalôb, ktorými začínajú spory pred občianskoprávnym súdom.

Ochrana sťažovateľa iným súdom

Podľa   čl. IV   bodu   7   zmluvy   vo   veciach   ňou   osobitne   neupravených   platia ustanovenia zákona č. 35/1965 Zb. o literárnych, vedeckých a umeleckých dielach (autorský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „autorský zákon“), Občianskeho zákonníka a vykonávacích predpisov. Podľa § 53 ods. 1 autorského zákona platného a účinného v čase uzatvorenia zmluvy, pokiaľ z ustanovení tohto zákona alebo z predpisov na jeho vykonanie nevyplýva niečo iné, spravuje sa právny vzťah autorov a výkonných umelcov, ktorý vznikol v súvislosti s vytvorením a použitím ich diel a výkonov, všeobecnými predpismi.

Podľa § 53 ods. 2 autorského zákona spory o nárokoch vyplývajúcich z tohto zákona rozhodujú súdy.

Pre úplnosť treba uviesť, že právny stav, týkajúci sa sporov o nároky vyplývajúce z autorských práv sa nezmenil ani po prijatí nových právnych úprav, najprv podľa § 44 zákona č. 383/1997 Z. z. autorský zákon a zákon, ktorým sa mení a dopĺňa Colný zákon v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 234/2000 Z. z. a teraz podľa § 56 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon) v znení neskorších predpisov, hoci je zjavné, že pri ochrane nárokov zo zmluvy, ktorú sťažovateľ uzavrel s STV, by sa museli použiť ustanovenia hmotného práva platné v čase uzavierania tohto právneho úkonu.

Podľa   § 7   ods. 1   OSP   v znení   účinnom   ku   dňu   podania   sťažnosti   v   občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych,   pracovných,   rodinných,   obchodných   a hospodárskych   vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Ochrana   autorských   diel   a autorov   sa   poskytuje,   ako   to   vyplýva   z Občianskeho súdneho   poriadku,   v   občianskoprávnom   konaní   a autor   diela,   autorské   práva   ktorého (vyplývajúce, či už zo zmluvy alebo zo všeobecne záväzných právnych predpisov)   boli porušené,   môže   sa   domáhať   ich   ochrany   žalobou   podanou   na   príslušnom   súde. Ak sťažovateľ tvrdí, že zmluva zahŕňa v jeho prípade aj šírenie diela, potom v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s § 7 ods. 1 a § 79 ods. 1 OSP a podľa § 53 ods. 2 autorského zákona mal právo podať žalobu, právnym dôvodom ktorej by boli zmluvné ustanovenia o šírení diela,   ako aj zodpovedajúce ustanovenia   autorského zákona, a skutkovo   sa   taký právny dôvod   žaloby   mohol   vymedziť   tvrdením   o cenzúre,   ktorá   zabránila   šíreniu,   resp. odvysielaniu diela. Takúto žalobu však sťažovateľ nikdy nepodal.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v danej   veci   ústavný   súd   nemá   právomoc   konať a rozhodovať   o sťažnosti,   lebo   bez   akýchkoľvek   pochýb   sa   sťažovateľ   mohol   a musel domáhať ochrany svojich základných práv a slobôd v konaní pred všeobecným súdom.

Ústavný   súd   považuje   za   nevyhnutné   sa   venovať   aj   tvrdeniam   sťažovateľa o existencii   právomoci   ústavného   súdu   a nadväzne na   to   aj   jeho   požiadavke   uplatnenej podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

O tvrdeniach sťažovateľa o existencii právomoci ústavného súdu

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 14. decembra 2009 sa sťažovateľ podrobne venuje otázke splnenia zákonnej podmienky ustanovenej v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorú môže ústavný súd podľa jeho názoru zvažovať aj v okolnostiach danej veci z hľadiska rozhodovania podľa § 25 zákona o ústavnom súde. V súvislosti s tým sťažovateľ vyslovil názor, že „prostriedok podľa § 53 sa spája s formálnou podmienkou, aj s materiálnou   podmienkou.   Formálnou   podmienkou   je   podmienka   zákona,   priznanie prostriedku v prameni práva so silou zákona. Materiálnou podmienkou je, aby prostriedok neslúžil   na   uspokojenie   akéhokoľvek   práva   sťažovateľa,   ale   aby   využitím   daného prostriedku sťažovateľ mal možnosť dosiahnuť ochranu toho záujmu, o ktorého ochranu pred ústavným súdom sa uchádza.“.

Vo väzbe na to sťažovateľ uvažuje o troch možných alternatívach, a to, či:„- nemal podať sťažnosť Rade Slovenskej televízie podľa § 8 ods. 1 písm. m) zákona o Slovenskej televízii, alebo sťažnosť adresovanú Rade pre vysielanie a retransmisiu podľa § 14a zákona o vysielaní a retransmisii, prípadne sťažnosť podľa zákona 152/1998 Z. z. o sťažnostiach,

- nemal podať žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy, alebo

- nemal   podať   žalobu   na   všeobecný   súd,   aby   sa   domáhal   rozhodnutia   o zrušení zmluvy s STV.“

Vo vzťahu ku všetkým uvedeným variantom uvažovanej ochrany svojich práv dospel sťažovateľ   po   ich   podrobnej   analýze   k záveru,   že   v jeho   prípade   nepredstavujú   účinný prostriedok   podľa   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde,   ktorý   mal   uplatniť   na   ochranu svojho právneho postavenia garantovaného ústavou pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. O ďalších možnostiach domáhať sa ochrany svojich práv prostredníctvom všeobecného súdu sťažovateľ neuvažuje.

Sťažovateľ na jednej strane výslovne zdôrazňuje, že v okolnostiach daného prípadu nevymáha   plnenie   záväzku,   ktorý   STV   prijala   zmluvou,   ale   namieta   porušenie   svojich označených práv uchádzajúc sa o ochranu pred cenzúrou. V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 14. decembra 2009 však uvádza:

„STV predstiera, že zmluvu neuzavrela za účelom šírenia sťažovateľovho diela jeho odvysielaním, ale neskorším vlastným správaním odhaľuje účelovosť tohto tvrdenia. STV rozširuje sťažovateľovo dielo distribúciou DVD nosičov so zvukovoobrazovým záznamom L. na žiadosť tretích osôb za cenu, ktorá je podstatne vyššia než cena, za akú sa v Slovenskej republike predávajú kópie filmových a hudobných diel zaznamenaných na DVD nosiči... Ak by sa STV nazdávala, že predaj DVD nosičov so záznamom L. nie je súčasťou zmluvy uzatvorenej   so   sťažovateľom,   dopúšťala   by   sa   protiprávneho   konania,   lebo   by   sa   L. rozširovala   v rozpore   s Autorským   zákonom.   Aj   na   strane   STV   teda   existuje   správanie nasvedčujúce tomu, že STV uzavrela nielen zmluvu o realizácii audiovizuálneho diela L., ale aj zmluvu zahŕňajúcu šírenie diela.“

Túto argumentáciu sťažovateľa nemožno prijať, pretože v jej obsahu úplne chýba odôvodnenie, na ktorom spočíva princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu v tomto prípade,   t. j.   zákonná   možnosť   podať   žalobu   o ochranu   podľa § 53   ods. 2   autorského zákona, ktorý sa týka všetkých sporov (zákon ustanovuje o sporoch a neobmedzuje ich inak, než že ide o nároky podľa autorského zákona) o nároky vyplývajúce z tohto zákona a nielen zrušenia zmluvy s STV, resp. podľa nadväzujúcich nových právnych úprav autorských práv. Dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde

Pokiaľ sťažovateľ vyvodzuje použitie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   túto   podmienku   nesplnil   z dôvodov   hodných osobitného   zreteľa,   je   potrebné   uviesť,   že   v danom   prípade   nie   je podmienka   takéhoto spôsobu prijatia sťažnosti splnená.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ proti namietanému zásahu do jeho práv zo   strany   STV   neuplatnil   pred   podaním   sťažnosti   žiadny   procesný   prostriedok   a aj   tie prostriedky, ktoré mal k dispozícii, boli by podľa jeho právneho názoru neúčinné.

Dôvodom   hodným   osobitného   zreteľa   však   nemôže   byť   len   presvedčenie sťažovateľa, že právny prostriedok na ochranu jeho práv a oprávnených záujmov by nebol aj v prípade jeho použitia účinný, resp. úspešný. Takto by dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde úplne záviseli od subjektívneho presvedčenia sťažovateľa.   Účel   tohto   ustanovenia   však   sleduje   skôr   ospravedlnenie   nedostatku podmienky podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a prijatie sťažnosti na ďalšie konanie z hľadiska   dôvodov,   ktoré   sa   dajú   aj   určitým   spôsobom   objektivizovať,   napríklad prostredníctvom stabilnej judikatúry všeobecných súdov.

V tomto prípade sa dá uviesť aj to, že sťažovateľ si pri snahe aplikovať § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde vnútorne odporuje. Najprv tvrdí, že existujúce právne prostriedky by boli neúčinné, takže ich nemusel využiť, ale vzápätí sa domáha výnimky podľa § 53 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde,   ktorá   sa   vzťahuje   len   na   účinné   právne   prostriedky v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   v posudzovanom   prípade   pri   predbežnom prerokovaní   sťažnosti   dospel   k záveru,   že   je   potrebné   ju   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2 v spojení s § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Ústavný   súd,   aj   keď   sa   predovšetkým   so   zreteľom   na   argumentáciu   sťažovateľa venoval otázke základného významu, ktorým je existencia jeho právomoci, uvádza, že petit sťažnosti   je   zjavne   neurčitý.   Predovšetkým   z neho   nie   je   zrejmé,   akým   právoplatným rozhodnutím, opatrením, prípadne iným zásahom [§ 50 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom súde]   malo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom   označených   práv.   Právoplatné   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah musí pritom sťažovateľ označiť spôsobom, akým sa evidujú alebo označujú podľa osobitných, spravidla procesnotechnických predpisov upravujúcich postupy porušovateľa základných práv alebo základných slobôd. V bode 1 návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľ iba navrhuje, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základného práva podľa čl. 26 ods. 2 v spojení s čl. 26 ods. 3 a 4 ústavy, práva podľa čl. 10 dohovoru a práva podľa čl. 19 ods. 2 v spojení s čl. 19 ods. 3 medzinárodného paktu bez akejkoľvek konkretizácie   právoplatného   rozhodnutia,   opatrenia   alebo   iného   zásahu,   z ktorých vyvodzuje namietané porušenie týchto práv, čo   logicky   nachádza výraz v nedostatočnej a nejasnej   formulácii   vlastného   sťažnostného   návrhu   (petitu).   Uvedená   skutočnosť umožňovala   podľa   názoru   ústavného   súdu   odmietnuť   sťažnosť   aj   z dôvodu   nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených v jej petite nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 11. marca 2010