znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 84/08-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. V., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   sp. zn.   15 Co 142/2007 z 26. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra 2007 doručená sťažnosť J. V. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom   Krajského súdu   v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 142/2007 z 26. septembra 2007 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedla,   že namietaným rozsudkom bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 29/2006 z 25. apríla 2007, ktorým okresný súd zamietol jej žalobu o určenie neplatnosti zmluvy o prevode členských práv a povinností v Stavebnom bytovom   družstve,   B.   (ďalej   len   „bytové   družstvo“),   alternatívne   o určenie   neúčinnosti právneho úkonu.

Pôvodnou   žalobou   sa   sťažovateľka   domáhala   iba   určenia   neplatnosti   dohody o prevode   členských   práv   a povinností   k družstevnému   bytu   uzatvorenej   medzi žalovanou v 1. rade a žalovaným v 2. rade (ďalej len „dohoda o prevode členských práv“) nachádzajúcemu sa na (...) v B. Sťažovateľka nebola účastníčkou predmetnej zmluvy.

Ešte   pred   začatím   konania   vo   veci   samej,   ako   aj   na   pojednávaní   uskutočnenom 13. novembra 2006 však sťažovateľka zmenila (rozšírila) petit svojej žaloby tak, že okrem určenia neplatnosti dohody o prevode členských práv sa alternatívne domáhala určenia, že právne úkony žalovanej v 1. rade, pokiaľ ukracujú uspokojenie vymáhateľných pohľadávok sťažovateľky, sú voči nej právne neúčinné.

Pojednávanie   v právnej   veci   sťažovateľky   nariadené   okresným   súdom na 13. november   2006   bolo   odročené   na   neurčito   s tým,   že   bolo   uložené   jej   právnemu zástupcovi odstrániť vady žaloby tak, aby špecifikoval alternatívny petit v časti týkajúcej sa neúčinnosti   právnych   úkonov,   a to   prevodu   hnuteľných   vecí   zo   žalovanej   v 1. rade na žalovaného v 2. rade. Nadväzne na to sťažovateľka písomným podaním z 23. novembra 2006   upresnila   petit   svojej   žaloby podľa   požiadaviek   okresného   súdu.   O sťažovateľkou navrhnutej   zmene   žaloby   rozhodol   okresný   súd   uznesením   na   pojednávaní   konanom 25. apríla   2007   tak,   že   pripustil   zmenu   žaloby   v zmysle   jej   návrhu   s výnimkou   časti týkajúcej sa určenia neplatnosti a neúčinnosti darovacích zmlúv, ktorou žalovaná v 1. rade previedla na žalovaného v 2. rade sťažovateľkou označené hnuteľné veci.

Výrok uznesenia okresného súdu z 25. apríla 2007, ktorým bola pripustená zmeny žaloby, považuje sťažovateľka za „nepresný, nejednoznačný, nekonkrétny a nezrozumiteľný a podľa jej názoru sa jej postupom okresného súdu odňala možnosť konať pred súdom – bolo   porušené   jej   ústavné   právo   na   prístup   k súdu   (čl. 46   ods. 1   ústavy). Sťažovateľka namieta   najmä   to,   že   vo   výroku   uvedeného   uznesenia   okresný   súd „jednoznačným a nezameniteľným   spôsobom   nekonkretizoval,   ktoré   zmeny   návrhu   žalobkyne   pripúšťa a ktoré nepripúšťa.

Proti uzneseniu prvostupňového súdu, ktorým sa nepripustila zmena návrhu, podľa § 202 ods. 3 písm. f) o. s. p. odvolanie nie je prípustné. Podľa názoru sťažovateľky toto ustanovenie   je   v rozpore   s Ústavou   Slovenskej   republiky   a súd   mal   podľa   § 109   ods. 1 písm. b) o. s. p. konanie prerušiť, lebo všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska, čo neurobil“.

Sťažovateľka vyslovuje názor, že „okresný súd tým, že sa na pojednávaní, konanom 13. 11. 2006, začal zaoberať jej zmeneným návrhom a určil jej lehotu na odstránenie vád žalobného návrhu, fakticky zmenu jej návrhu pripustil, avšak rozsudkom nerozhodol o celej prejednávanej   veci,   ani   ho   neoznačil   ako   čiastočný.   Sťažovateľka   toto   pochybenie namietala v odvolacom konaní. Odvolací súd považoval túto námietku za nedôvodnú. Vady konania, ktoré sa vyskytli pred súdom prvého stupňa, neboli odvolacím súdom odstránené, hoci mali byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia odvolacím súdom.

Sťažovateľka   sa   uplatnených   nárokov   domáhala   z dôvodov   uvádzaných   ako v prvostupňovom, tak aj v odvolacom konaní a náležite odôvodnila aj svoj naliehavý právny záujem   na   takomto   určení,   ale   podľa   jej   názoru   napadnuté   rozhodnutie   spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že aj keby určil, že predmetná dohoda uzavretá medzi odporcami 1/ a 2/ je neplatná, prípadne voči sťažovateľke neúčinná, postavenie   sťažovateľky   by   to   nijako   nezmenilo.   V exekúcii   by   nebolo   možné   v zmysle ust. § 113   Exekučného   poriadku   postihnúť   členský   podiel   v bytovom   družstve,   ktorý   by potom   patril   odporkyni   1/   ako   iné   majetkové   právo.   Sťažovateľka   tak,   podľa   názoru okresného súdu, nepreukázala naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, ktorú podala. Odvolací   súd   sa   stotožnil   s názorom   prvostupňového   súdu,   že   na navrhovanom určení sťažovateľka nemá naliehavý právny záujem, lebo právne postavenie sťažovateľky by sa ani v prípade vyhovenia žalobe nijako nezmenilo, pretože navrhovateľka by nemohla úspešne viesť exekúciu na členský podiel v bytovom družstve“.

Sťažovateľka odmieta uvedený názor krajského súdu a tvrdí, že na správne posúdenie veci je potrebné vysporiadať sa s tým, či je členský podiel právom prevoditeľným alebo neprevoditeľným   a či   je   alebo   nie   je   právom   osobnej   povahy.   V súvislosti   s uvedeným poukazuje na to, že prevod práv a povinností spojených s členstvom v bytovom družstve na základe dohody nepodlieha súhlasu predstavenstva. Členské práva a povinnosti spojené s členstvom   prechádzajú   na   nadobúdateľa   vo   vzťahu   k družstvu   predložením   zmluvy o prevode členstva príslušnému družstvu alebo neskorším dňom uvedeným v tejto zmluve. Tie   isté   účinky   ako   predloženie   zmluvy   o prevode   členstva   nastávajú,   len   čo   príslušné družstvo   dostane   písomné   oznámenie   doterajšieho   člena   o prevode   členstva   a písomný súhlas   nadobúdateľa   členstva   (§ 230   Obchodného   zákonníka).   Na   základe   toho sťažovateľka   dospela   k záveru,   že   členské   práva   a povinnosti   sú   prevoditeľné,   čo konštatoval   aj krajský   súd.   Sťažovateľka   ďalej   tvrdí,   že   členské   práva   a povinnosti v bytovom   družstve   nie   sú   právom,   ktoré   patrí   len   povinnému   osobne.   Podľa   nej   ide o typicky majetkové právo, na čom nič nemení ani skutočnosť, že člen družstva vykonáva niektoré oprávnenia osobne.

Sťažovateľka   ďalej uvádza, že „Sám odvolací   súd považuje za sporné,   či možno vykonať exekúciu aj postihnutím členského podielu v bytovom družstve a na odôvodnenie svojho   názoru,   že   exekúcia   na   členský   podiel   v bytovom   družstve   nie   je   podľa   § 113 Exekučného poriadku prípustná, argumentuje na vec sa nevzťahujúcim ustanovením § 320 ods. 2 o. s. p. Exekučný poriadok podobné ustanovenie ako je § 320 ods. 2 o. s. p. nemá. Keby zákonodarca bol mienil vylúčiť prípustnosť exekúcie na členský podiel v bytovom družstve aj podľa exekučného poriadku, iste by to bol v zákone č. 233/1995 Z. z. expressis verbis vyjadril, tak ako to urobil v § 320 ods. 2 o. s. p. Členský podiel v bytovom družstve je voľne prevoditeľný, môže patriť komukoľvek a teda nejde o právo osobnej povahy a jeho exekúcia je podľa názoru sťažovateľky prípustná. Sťažovateľka teda preukázala naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa domáhala“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka tvrdí, že krajský súd vydal svoje rozhodnutie v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, preto bolo namietaným rozsudkom porušené jej základné právo na spravodlivý proces ustanovené v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento názor vyvodzuje aj z čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorým je priznaná „aj určitá kvalita súdneho konania a až dodržanie takejto kvality spočívajúcej v zákonnosti súdnych rozhodnutí považuje sťažovateľka za spravodlivý proces“. V súvislosti s tým sťažovateľka upriamuje pozornosť aj na čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa   ktorého   súdy   ako   orgány   štátnej   moci   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy,   v jej medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon   a z neho   vyplývajúci   princíp takejto činnosti súdov, ktorým je predvídateľnosť súdneho rozhodnutia. V nadväznosti na to uvádza,   že „účastníci   konania   pred   všeobecnými   súdmi   majú   právo   očakávať   od   súdu postup,   ktorý   je   upravený   zákonom   a ktorý   vyplýva   z okolností   konkrétneho   súdneho konania   a že   súd   ich   vec   bez   zbytočných   prieťahov   a správne,   podľa   zákonov,   posúdi a nepôjde cestou pokusov a omylov“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho splnomocneného právneho zástupcu domáha, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že: „Rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici, č. k. 15 Co/142/2007-139, zo dňa 26. 09. 2007,   v   právnej   veci   sťažovateľky   ako   žalobkyne   proti   žalovaným   1/   S. A.   (...) 2/ P. A. (...), o určenie neplatnosti zmluvy o prevode členských práv a povinností v SBD alternatívne o určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 03. 12. 2007, boli porušené základné práva J. V. (...), a to:

právo sťažovateľky na prístup k súdu, zakotvené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,   podľa   ktorého   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ako aj v čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   uverejneného   pod č. 209/1992 Zb.

právo   sťažovateľky   na   spravodlivý   proces,   zakotvené   v čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky,   podľa   ktorého   každý   sa   môže   domáhať   zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, ako aj v č1. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd, uverejneného pod č. 209/1992 Zb.

Ústavný súd podľa ust. § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. v z. n. p. zrušuje Rozsudok Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici,   č. k.   15 Co/142/2007-139,   zo   dňa   26. 09. 2007,   v právnej   veci   sťažovateľky   ako   žalobkyne   proti   žalovaným   1/   S.   A.   (...),   2/   P.   A.   (...), o určenie neplatnosti zmluvy o prevode členských práv a povinností v SBD alternatívne o určenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 03. 12. 2007 a podľa ust. § 56 ods. 3 citovaného zákona vracia vec Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka   zároveň   požaduje   aj   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v sume 100 000 Sk za neoprávnený zásah do jej práv a taktiež žiada priznať úhradu trov konania.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv   alebo   slobôd   upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o   ochrane   týchto   práv   alebo   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú ustanovené v zákone Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   niektorej   z nich   má   za   následok odmietnutie   sťažnosti   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25 ods. 2   zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto predbežne bez prítomnosti sťažovateľky prerokoval jej návrh podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom zisťoval, či neexistujú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V súvislosti s odmietnutím sťažnosti podanej proti rozhodnutiu všeobecného súdu z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   o zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   podľa   konštantnej   judikatúry   ide   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom všeobecného súdu a základným právom, ktorého porušenie sa namieta, prípadne z dôvodov, ktoré spočívajú v osobitnostiach konania pred všeobecným súdom. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje ústavný súd takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, ktorej opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 74/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   ak   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon   nie   je ani chrániť fyzické   osoby   a   právnické   osoby   pred   skutkovými   omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá   povinnosť súdu   o veci   konať a rozhodnúť (napr.   II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní.   Obdobne   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Ústavný   súd   je   oprávnený   a povinný   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp. rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až 48 ústavy). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielen že neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Procesný   postoj   účastníka   konania   zásadne   nemôže   bez   ďalšieho   dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu,   v ktorom   účastník   konania   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

Sťažovateľka predložila ústavnému súdu prvostupňový rozsudok v jej veci (sp. zn. 19 C 29/2006   z 25. apríla 2007),   ako   aj   rozsudok   krajského   súdu,   ktorým   bol   tento rozsudok v celom rozsahu potvrdený (sp. zn. 15 Co 142/07 z 26. septembra 2007). Z obsahu odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu   vyplýva,   že   prvostupňový   súd   výrok   rozsudku založil na dostatočnom dokazovaní, ktoré vyhodnotil a vyvodil z neho aj právne závery. Odvolací súd nevyhovel odvolaniu sťažovateľky vo veci samej a stotožnil sa so skutkovými zisteniami,   ako   aj   právnym   hodnotením   prijatým   prvostupňovým   súdom.   Odôvodnenia oboch   rozsudkov   uvádzajú   dostatočné   skutkové   aj   právne   dôvody,   pre   ktoré   oba   súdy rozhodli vo veci sťažovateľky. Tieto dôvody nie sú rozporné alebo svojvoľné a popisujú skutkový stav vytvorený na základe dokazovania, ktoré navrhli účastníci konania.

Hodnotenia dôkazov nevykazujú žiadne odchýlky od pravidiel logického uvažovania, ktoré by vyústili do nezrozumiteľného alebo nejasného záveru o zisteniach oboch súdov, z ktorých krajský súd v podstate prevzal skutkový stav, ako ho ustálil prvostupňový súd, a stotožnil sa aj s jeho právnym názorom.

Podľa   záverov   namietaného   rozhodnutia   krajského   súdu,   ktorý   si   osvojil   názor prvostupňového súdu, sťažovateľka nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe.

V súvislosti s tým krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 15 Co 142/2007 z 26. septembra 2007,   ktorým potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   sp. zn.   19 C 29/2006 z 25. apríla 2007, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľky o určenie neplatnosti zmluvy o prevode   členských   práv   a povinností   v   bytovom   družstve   alternatívne   o určenie neúčinnosti právneho úkonu, okrem iného uviedol:

„Navrhovateľka chce vydaním rozsudku v tomto konaní vyhovením niektorému z ňou uplatnených žalobných petitov dosiahnuť zmenu jej právneho postavenia v tom, aby sa mohla domáhať nariadenia exekúcie na členský podiel v bytovom družstve. Okresný súd správne skúmal, či by sa zmenilo právne postavenie navrhovateľky v prípade určenia, že dohoda   medzi   odporkyňou 1/   a odporcom 2/   je   neplatná,   prípadne   voči   navrhovateľke právne neúčinná. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že právne postavenie navrhovateľky by sa ani v prípade vyhovenia žalobe nijako nezmenilo, pretože navrhovateľka by nemohla úspešne viesť exekúciu na členský podiel v bytovom družstve. Podľa   ustanovenia   § 113   veta   prvá   zákona   č. 233/1995   Z. z.   v   znení   neskorších predpisov (Exekučný poriadok) ak podkladom na vykonanie exekúcie je rozhodnutie, ktorým sa   oprávnenému   priznáva   peňažná   pohľadávka,   môže   exekútor   vykonať   exekúciu aj postihnutím   iného   majetkového   práva,   ktoré   je   prevoditeľné   a   nie   je   peňažnou pohľadávkou ani právom, ktoré patrí len povinnému osobne.

Jednou z podmienok možnosti viesť exekúciu podľa uvedeného ustanovenia je, že ide o   právo   prevoditeľné.   Na   prevod   členských   práv   a   povinností   spojených   s   členstvom v bytovom   družstve   netreba   v   zmysle   ustanovenia   § 230   Obchodného   zákonníka   súhlas predstavenstva   bytového   družstva,   teda   podmienka   prevoditeľnosti   členských   práv a povinností spojených s členstvom v bytovom družstve by bola splnená.   Z ustanovenia § 113 Exekučného poriadku však vyplýva, že z exekúcie je vylúčené také právo, ktoré nie je výlučne   majetkovej povahy.   V   súdnej   praxi ešte pred   prijatím zákona   č. 233/1995   Z. z. pri výkone rozhodnutia postihnutím iných majetkových práv podľa § 320 O. s. p. (ktorého text v ods. 1 znie obdobne ako ustanovenie § 113 Exekučného poriadku) bolo sporné, či takýmto spôsobom výkonu rozhodnutia možno postihnúť členský podiel v bytovom družstve. Vzhľadom na rôznosť názorov na výklad § 320 O. s. p.   potom zákonodarca novelizoval uvedené ustanovenie doplnením ods. 2, ktorým jednoznačne vyhlásil za neprípustný výkon rozhodnutia proti členovi družstva postihnutím členského podielu v stavebnom bytovom družstve   za   trvania   členstva   povinného.   Aj   keď   Exekučný   poriadok   takéto   výslovné ustanovenie   nemá,   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   ani   exekúcia   na   členský   podiel v bytovom družstve podľa § 113 Exekučného poriadku nie je prípustná. Krajský súd sa stotožňuje   s   právnym   názorom   okresného   súdu,   že   členský   podiel   v   bytovom   družstve predstavuje súbor majetkových, ale aj nemajetkových (osobných) práv a povinností člena družstva. Člen bytového družstva okrem iného má právo zúčastňovať sa osobne na rokovaní a rozhodovaní členskej schôdze družstva, má aktívne i pasívne volebné právo do orgánov družstva, má právo zúčastňovať sa aj na inej činnosti družstva a pod.

Ak   okresný   súd   návrh   zamietol   pre   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu na strane navrhovateľky na požadovanom určení, rozhodol podľa názoru odvolacieho súdu správne. Odvolací súd nezistil existenciu žiadneho z odvolacích dôvodov podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a/ až f/ O. s. p. Krajský súd nezistil, že by v konaní pred súdom prvého stupňa bolo došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O. s. p. prípadne k iným vadám, ktoré by   mohli   mať   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci.   Súd   prvého   stupňa pre rozhodnutie vo veci zistil skutkový stav úplne, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil.“

Posúdenie naliehavého právneho záujmu podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) krajským súdom by sa v okolnostiach danej veci mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 17/01). Podľa názoru ústavného súdu ale výklad krajského súdu vyúsťujúci   v podstate   do   záveru,   že   ani prípadné   určenie   neplatnosti   zmluvy   o prevode členských   práv   a povinností   v   bytovom   družstve   by   neovplyvnilo   právne   postavenie sťažovateľky v tom zmysle, že by sa mohla domáhať nariadenia exekúcie na členský podiel v bytovom   družstve,   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne preskúmanie preto ústavný súd nie je oprávnený. Záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľky v danej veci nemá preto ústavný súd dôvod spochybňovať.

Ústavný súd nemôže prisvedčiť tvrdeniu sťažovateľky, podľa ktorej „Sám odvolací súd   považuje   za   sporné,   či   možno   vykonať   exekúciu   aj   postihnutím   členského   podielu v bytovom   družstve   a na   odôvodnenie   svojho   názoru,   že   exekúcia   na   členský   podiel v bytovom družstve nie je podľa § 113 Exekučného poriadku prípustná, argumentuje na vec sa   nevzťahujúcim   ustanovením   § 320   ods. 2   o. s. p.   Exekučný   poriadok   podobné ustanovenie   ako   je   § 320   ods. 2   o. s. p.   nemá.   Keby   zákonodarca   bol   mienil   vylúčiť prípustnosť exekúcie na členský podiel v bytovom družstve aj podľa exekučného poriadku, iste by to bol v zákone č. 233/1995 Z. z. expressis verbis vyjadril, tak ako to urobil v § 320 ods. 2   o. s. p.   Členský   podiel   v bytovom   družstve   je   voľne   prevoditeľný,   môže   patriť komukoľvek   a teda   nejde   o právo   osobnej   povahy   a jeho   exekúcia   je   podľa   názoru sťažovateľky prípustná. Sťažovateľka teda preukázala naliehavý právny záujem na určení, ktorého sa domáhala.“

Sťažovateľka   prezentujúc   uvedený   názor   vychádza   zrejme   z ustanovenia   § 113 Exekučného poriadku, podľa ktorého možno postihnúť majetok povinného označený ako iné majetkové právo za splnenia týchto predpokladov:

a) postihované právo má majetkový charakter,

b) právo   majetkovej   povahy   musí   byť   prevoditeľné,   to   znamená,   že   ním   možno disponovať   prostredníctvom   právnych   úkonov,   ktorých   dôsledkom   je   zmena subjektov tohto práva,

c) z postihnutia sú vylúčené práva spojené výlučne s osobou povinného,

d) exekvované právo nesmie byť peňažnou pohľadávkou, pretože v takomto prípade by sa musel uplatniť iný spôsob exekúcie.

Ústavný   súd   však   upriamuje   pozornosť   predovšetkým   na ustanovenie § 61a Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciou nemožno postihnúť majetok alebo práva, ktoré podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov nepodliehajú exekúcii alebo sú z exekúcie vylúčené, alebo na ktoré je exekúcia neprípustná. Účelom § 61a Exekučného poriadku je vylúčiť z exekúcie majetok, t. j. veci a práva, ktoré vzhľadom na svoj špecifický zákonom určený charakter nemôžu podliehať režimu exekučného konania.

Takýmto   osobitným   predpisom   je   nepochybne   aj   § 320   ods. 2 OSP,   na   ktorý sa odvoláva v namietanom rozsudku aj krajský súd, a ktorý výslovne vylučuje prípustnosť výkonu   rozhodnutia   proti   členovi   družstva   postihnutím   členského   podielu   v stavebnom bytovom   družstve   za   trvania   členstva   povinného.   V súvislosti   s citovaným   ustanovením treba   tiež   upozorniť   aj   na   § 233   Exekučného   poriadku,   podľa   ktorého   tam,   kde   sa v osobitných právnych predpisoch hovorí o súdnom výkone rozhodnutia, rozumie sa tým vykonávanie exekúcie aj podľa tohto zákona.

Aj keď sa krajský súd (a rovnako tak pred ním ani okresný súd) výslovne neodvoláva na citovaný § 61a Exekučného poriadku, sú skutkové a právne závery, ku ktorým dospel, akceptovateľné   a nevyplýva   z nich   svojvoľnosť   ani jednostrannosť   alebo taká   aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené nedomnieva, že by závery krajského súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami ústavy a dohovoru.

Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva neskúma, či sú dôvody uvedené   v sťažovateľkou   predloženom   rozhodnutí   vecne   správne   (Van   de   Hurk v. Holandsko   z 19. apríla 1994, séria A,   č. 288,   § 61,   správa   Komisie   vo   veci   Fouquet v. Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s. 29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený, a nie je arbitrárny.

Výhrady sťažovateľky napokon smerujú aj proti výroku uznesenia okresného súdu z 25.   apríla   2007,   ktorým   bola pripustená   zmeny   žaloby   a ktorý   považuje   sťažovateľka za „nepresný,   nejednoznačný,   nekonkrétny   a nezrozumiteľný   a podľa   jej   názoru   sa   jej postupom okresného súdu odňala možnosť konať pred súdom – bolo porušené jej ústavné právo na prístup k súdu (čl. 46 ods. 1 ústavy)“. Vzhľadom na to, že podľa § 202 ods. 3 písm. f)   OSP   nebolo   proti   tomuto   uzneseniu   prípustné   odvolanie,   je   podľa   názoru sťažovateľky toto ustanovenie „v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a súd mal podľa § 109 ods. 1   písm. b)   o. s. p.   konanie prerušiť,   lebo všeobecne záväzný   právny   predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska,   čo   neurobil“. Aj   v tomto   postupe   vidí   sťažovateľka   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa názoru ústavného súdu to, že všeobecný súd nepostupoval podľa § 109 ods. 1 písm. b)   druhej   vety   OSP,   neznamená,   že   na   základe   toho   mohlo   dôjsť   k porušeniu základného   práva   sťažovateľky   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.   S   poukazom   na judikatúru   všeobecného   súdnictva   (R 53/1999)   ústavný   súd uvádza, že   prerušiť   konanie   podľa   ustanovenia   § 109   ods. 1   písm. b)   druhej   vety   OSP možno len vtedy, ak konajúci súd dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, so zákonom alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. K tomuto záveru musí dospieť súd, a nie účastník konania.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde uzavrel, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné   so   sťažovateľkou   označenými   právami   podľa   ústavy   a dohovoru   a namietaný rozsudok nemožno dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by mohla byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej, sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z tohto dôvodu ústavný súd už nerozhodoval ani o návrhoch sťažovateľky, ktorými sa domáhala zrušenia namietaného rozsudku krajského súdu, ako aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov právneho zastúpenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008