znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 84/07-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosz, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti J. M., L., zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie svojej veci a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na verejné prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 31/07 z 8. februára 2007, za účasti Krajského súdu v Banskej Bystrici, takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. M. na verejné prerokovanie jeho veci a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na verejné prejednanie jeho záležitosti podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   sp.   zn. 2 To   31/07 z 8.   februára 2007 p o r u š e n é n e b o l i.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. apríla 2007 faxom   a následne   10.   apríla   2007   aj   poštou   doručená   sťažnosť   J.   M.,   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na verejné prerokovanie svojej veci a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na verejné prejednanie svojej záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To 31/07 z 8. februára 2007.

Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 4 T 5703 z 10. októbra 2006 rozhodol, že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, ktorá mu bola uložená trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 4 T 57/03 z 30. apríla 2003 pri odsúdení pre trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 213 ods. 1 v tom čase platného a účinného Trestného zákona, neosvedčil, a preto trest odňatia slobody vykoná, pričom ho zaradil „do ústavu so stredným stupňom   stráženia“. Okresný   súd   označené   uznesenie   odôvodnil   okrem   iného   tým,   že sťažovateľ mal pri uložení podmienečného trestu určenú aj povinnosť „snažiť sa v priebehu skúšobnej   doby   čím   skôr   vyrovnať   vzniklý   dlh“, pričom   zistil,   že   sťažovateľ „ani   len čiastočne   nevyrovnal   dlh   stanovený   rozhodnutím   súdu   a ďalej   bolo   preukázané   podľa názoru súdu, že v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia nežil riadnym životom, keďže v tejto dobe ani korunou neprispel na výživu svojich dvoch maloletých detí“.

Sťažovateľ   podal   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   sťažnosť,   o ktorej rozhodol   krajský   súd   na   neverejnom   zasadnutí   konanom   8.   februára   2007   napadnutým uznesením   tak,   že   sťažnosť   sťažovateľa   ako   nedôvodnú   zamietol.   Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že sťažovateľ vo svojom „písomnom vyjadrení uviedol, že ku   dňu   22.   12.   2006   vyrovnal   všetky   pohľadávky   voči   malol.   deťom   k rukám   bývalej manželky   a o čom   má   slúžiť   aj   čestné   prehlásenie   I.   M.   z 15.   1.   2007.   Toto   malo   byť prílohou k jeho vyjadreniu.... K tomuto vyjadreniu, resp. sťažnosti odsúdeného však nebola pripojená žiadna príloha a teda ani nebolo pripojené ods. M. uvádzané čestné prehlásenie svedkyne I. M.“. Krajský súd vyhodnotil vyjadrenie sťažovateľa ako účelovú obranu, keďže žiadne vyhlásenie do spisu založené nebolo ani dodatočne, a preto rozhodol tak, že jeho sťažnosť proti označenému uzneseniu okresného súdu ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   krajský   súd „pokiaľ   mal   akékoľvek pochybnosti   ohľadom   splnenia   zaostalého   výživného   mohol   tieto   pochybnosti   odstrániť jednoducho a to vypočutím prípadne vyjadrením matky malol. detí, aby tak overil moju obranu, čím by bol zistený skutkový stav veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie súdu (§ 2 ods. 10 Tr. por.), to isté platí o konaní odvolacom, ktoré prebehlo v rozpore s tým, aby mi bolo umožnené vyjadriť sa k predloženým dôkazom (§ 2 ods. 7 Tr. por.), ako aj zúčastniť sa konania pred súdmi, ktoré vo veci rozhodovali bez moje účasti a môjho vypočutia“.

Sťažovateľ priložil k svojej sťažnosti kópiu notársky overeného čestného vyhlásenia Y.   M.   z 15.   januára   2007,   v ktorom   je uvedené,   že „pohľadávky   zo   strany   J.   M.   voči maloletým deťom... sú ku dnešnému dňu vysporiadané a to nasledovne:

- ku dňu 22. 12. 2006 bolo uhradené v hotovosti 72.000,- Sk

- ku dňu 10. 1. 2007 bolo uhradených 42.000,- Sk“.

Opierajúc   sa   o uvedené   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   napadnutým   uznesením krajského súdu boli porušené jeho základné práva, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti takto rozhodol:

„1/ Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 31/07 zo dňa 08. 02. 2007   došlo   k porušeniu   základných   ľudských   práv   a slobôd   sťažovateľa   vyplývajúcich z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd čl. 6 ods. 1.

2/ Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2 To 31/07 zo dňa 08. 02. 2007 a prikazuje mu vo veci konať na verejnom zasadnutí. 3/ Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť J. M. trovy konania v sume 6.825,-   Sk   (šesť   tisíc   osemsto   dvadsať   päť   slovenských   korún)   do   dvoch   mesiacov   od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. G., B.“

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   tiež   domáhal,   aby   ústavný   súd   rozhodol   aj o dočasnom opatrení, ktorým by okresnému súdu uložil, aby „do rozhodnutia Ústavného súdu nálezom tento súd nenariaďoval výkon trestu odňatia slobody“ s odôvodnením, že ide o krátkodobý   výkon   trestu   odňatia   slobody,   čím   by   sa   celé   sťažnostné   konanie   minulo účinkom a malo by len deklaratórny charakter.

Ústavný   súd   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   84/07-11   z 26.   apríla   2007   prijal   sťažnosť sťažovateľa   na   ďalšie   konanie,   pričom   jeho   návrhu   na   vydanie   dočasného   opatrenia nevyhovel.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa ústavnému súdu podaním z 27. apríla 2007 oznámil, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda   krajského   súdu   sa   vo   svojom   vyjadrení   z 30.   apríla   2007   obmedzil   na konštatovanie, že krajský súd sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol, a vo vzťahu k jeho námietke, že svojej manželke uhradil v hotovosti 72 000   Sk   22.   decembra   2006   a 42   000   Sk   10.   januára   2007, „čo   manželka   potvrdila čestným   prehlásením“, uviedol,   že „k   tejto   skutočnosti   sa   nemôžem   vyjadriť,   pretože z nášho zberného spisu sa tento stav nedá zistiť. Doporučujem Vám preto vyžiadať si spis Okresného súdu vo Zvolene sp. zn. 4 T 57/03“. Následne v prípise z 2. mája 2007 predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci. Ústavný súd za účelom preskúmania skutočností uvedených v sťažnosti žiadal od okresného   súdu   predloženie   dotknutého   súdneho   spisu.   Podpredseda   okresného   súdu v prípise doručenom 14. mája 2007 ústavnému súdu oznámil, že spis sp. zn. 4 T 57/03 nemôže   predložiť   vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   podal   vo   veci   dovolanie   a spis   bude predložený   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na rozhodnutie o dovolaní.

Ústavný súd rešpektujúc svoje subsidiárne postavenie v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v ďalšom období vo veci nekonal a pravidelne priebežne zisťoval na najvyššom súde stav konania o dovolaní sťažovateľa. Ústavný súd 16. apríla 2008 zistil, že najvyšší súd vo veci rozhodol uznesením sp. zn. 4 Tdo 27/2007 z 31. marca 2008 tak, že „Podľa   §   382   Tr.   por.   per   analogiam   sa   dovolanie   obvineného   J.   M.   odmieta“. V odôvodnení   označeného   uznesenia   najvyššieho   súdu   sa   okrem   iného   uvádza „... napadnuté rozhodnutie o neosvedčení sa obvineného v skúšobnej dobe podmienečného trestu odňatia slobody a premene tohto trestu na trest nepodmienečný nie je rozhodnutím vo veci samej a teda nie je proti nemu prípustné dovolanie v zmysle § 368 ods. 1 Tr. por. V ustanovení   §   382   Tr.   por.   sú   upravené   podmienky,   za   ktorých   dovolací   súd dovolanie   uznesením   na   neverejnom   zasadnutí   bez   preskúmania   veci   odmietne.   I keď Trestný poriadok upravuje podmienky prípustnosti dovolania (§ 368 ods. 1, § 566 ods. 3), v ustanovení § 382 Tr. por. absentuje neprípustnosť dovolania ako dôvod na odmietnutie veci   na   neverejnom   zasadnutí.   Nakoľko   právna   úprava   neobsahuje   iné   ustanovenie o spôsobe ako rozhodnúť o neprípustnom dovolaní, najvyšší súd na odmietnutie dovolania obvineného J. M. aplikoval analogicky ustanovenie § 382 Tr. por.“.

Následne ústavný súd opätovne požiadal predsedníčku okresného súdu o predloženie spisu sp. zn. 4 T 57/2003, ktorý mu bol doručený 5. mája 2008.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže od ústneho pojednávania nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ namieta, že uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To 31/07 z 8. februára 2007 došlo k porušeniu jeho základného práva na verejné prerokovanie jeho veci a v jeho prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na verejné prejednanie jeho záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Označeným   uznesením   krajský   súd   zamietol   ako   nedôvodnú   sťažnosť   sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 T 57/03 z 10. októbra 2006, ktorým tento rozhodol, že   sťažovateľ   sa   v   skúšobnej   dobe   neosvedčil,   a preto   trest   odňatia   slobody   v trvaní 6 mesiacov vykoná. Zo sťažnosti vyplýva, že svoje tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľ   vyvodzuje   predovšetkým   z   toho,   že   krajský   súd   založil   svoje   rozhodnutie   na nedostatočne zistenom skutkovom stave, keď totiž mal „akékoľvek pochybnosti ohľadom splnenia zaostalého výživného... odstrániť jednoducho a to vypočutím prípadne vyjadrením matky   malol.   detí,   aby   tak   overil   moju   obranu,   čím   by   bol   zistený   skutkový   stav   veci v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie súdu“.

Ústavný   súd   posudzoval   sťažnosť   sťažovateľa   na   základe   ním   predloženej dokumentácie a dokumentácie obsiahnutej v spise okresného súdu sp. zn. 4 T 57/03, pričom zistil toto:

1. Sťažovateľ bol trestným rozkazom okresného súdu sp. zn. 4 T 57/03 z 30. apríla 2003 uznaný za vinného z trestného činu zanedbania povinnej výživy svojich maloletých detí podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona a bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní šesť mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní jeden rok. Zároveň mu bolo uložené   primerané   obmedzenie,   a to   povinnosť   v priebehu   skúšobnej   doby   čím   skôr vyrovnať   vzniklý   dlh   na   výživnom.   Označený   trestný   rozkaz   nadobudol   právoplatnosť 27. mája 2003, odkedy sťažovateľovi plynula skúšobná doba do 27. mája 2004. Po uplynutí tejto doby okresný súd nemohol rozhodnúť o tom, či sa sťažovateľ (ne)osvedčil, keďže sa zdržiaval   na   neznámom   mieste   v Českej   republike.   Uznesením   policajného   orgánu Policajného zboru Zvolen z 15. mája 2004 bolo proti sťažovateľovi začaté nové trestné stíhanie pre neplnenie vyživovacej povinnosti, keďže matka maloletých Y. M. v priebehu roka 2004 okresnému súdu oznámila, že sťažovateľ si naďalej neplní vyživovaciu povinnosť a jeho dlh na výživnom narástol na 74 000 Sk.

2.   Okresný   súd   na   verejnom   zasadnutí   10.   októbra   2006   po   oboznámení   sa s uvedenými skutočnosťami (bod 1) vypočul sťažovateľa, ktorý na svoju obranu uviedol, že od   apríla   2004   sa   zdržiaval   v Českej   republike,   kde „vykonával   príležitostné   stavebné práce“, ale to, čo zarobil, minul na ubytovanie a stravu, a teda dlh na výživnom nemohol uhradiť.   Sťažovateľ   zároveň   uviedol,   že   v súčasnosti   je   zamestnaný   na   dobu   určitú v kúpeľoch   Dudince   a v priebehu   mesiacov   august   a september   2006   zaslal   matke maloletých detí spolu sumu 4 000 Sk.

3.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   4   T   57/03   z 10.   októbra   2006   rozhodol,   že sťažovateľ sa v skúšobnej dobe neosvedčil, a preto trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov vykoná. V odôvodnení tohto uznesenia sa okrem iného uvádza:

„...   Vykonaným   dokazovaním   mal   súd   preukázané,   že   odsúdený   pri   uložení podmienečného trestu mal stanovenú aj povinnosť - vo forme primeraného obmedzenia a to povinnosť snažiť sa v priebehu skúšobnej doby čím skôr vyrovnať vzniklý dlh na výživnom... Predovšetkým z písomného vyjadrenia matky detí ale napokon aj z doznania odsúdeného a z nového trestného stíhania bolo potrebné konštatovať, že odsúdený nesplnil primerané obmedzenie keď ani len čiastočne nevyrovnal dlh stanovený rozhodnutím súdu a ďalej bolo preukázané   podľa   názoru   súdu,   že   v skúšobnej   dobe   podmienečného   odsúdenia   nežil riadnym   životom   keďže   v tejto   dobe   ani   korunou   neprispel   na   výživu   svojich   dvoch maloletých detí... Skutočnosť, že sa odsúdený teraz zamestnal a v súčasnej dobe začal plniť vyživovaciu   povinnosť   nemohla   byť   bratá   v úvahu,   môže   sa   zohľadňovať   pri   novom trestnom stíhaní, pri určení výšky zmeškaného dlhu za nové obdobie.“

4.   Sťažovateľ   podal   proti   označenému   uzneseniu   okresného   súdu   priamo   na pojednávaní   sťažnosť,   ktorú   písomne   odôvodnil   podaním   z 15.   januára   2007,   v   ktorom okrem iného uviedol, že k 22. decembru 2006 „vyrovnal všetky dlžné pohľadávky voči mal. deťom J. M. a T. M.“ s odkazom na čestné vyhlásenie Y. M. z 15. januára 2007, ktoré ale k tomuto podaniu nepriložil.

5.   Krajský   súd   o sťažnosti   sťažovateľa   rozhodol   napadnutým   uznesením   na neverejnom zasadnutí 8. februára 2007 tak, že ju ako nedôvodnú zamietol.

6. Zo spisu vyplýva, že sťažovateľom uvádzané čestné vyhlásenie Y. M. z 15. januára 2007 o uhradení dlhu na výživnom nebolo v čase rozhodovania krajského súdu priložené k spisu,   pričom   právny   zástupca   sťažovateľa   ho   do   spisu   predložil   až   spolu   s podaním dovolania (12. marca 2007).

7. V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza: „... Preskúmaním trestného spisu krajský súd musí dať za pravdu okresnému súdu, že tento zisťoval, či skutočne počas plynutia skúšobnej doby sa obžalovaný vysporiadal so svojou   povinnosťou,   ktorá   mu   bola   uložená,   aby   nahradil   podľa   svojich   možností a schopností spôsobenú škodu na výživnom a zistil jednak z vlastnej vykonávanej činnosti, ale   aj   sám   obžalovaný   pri   svojej   výpovedi   na   verejnom   zasadnutí   potvrdil,   že   neplatil peniaze   za   výživné,   dokonca   priznal,   že   bývalá   manželka   podala   na   neho   nové   trestné oznámenie za to, že neplatil výživné a priznal, že si je vedomý toho, že dlh, ktorý mu bol vyčíslený narástol.

Keďže aj vyjadrenie odsúdeného uvedené v jeho sťažnosti, že mal vyrovnať bývalej manželke všetky dlžné pohľadávky sa javí krajskému súdu, ako len účelová obrana, nakoľko žiadne   prehlásenie   v smere,   ktorý   urobil   odsúdený,   do   spisu   založené   nebolo   a ani dodatočným   podaním   inej   osoby   ako   odsúdeného   sa   tak   nestalo,   krajský   súd   dospel k záveru, že odsúdený neviedol v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia riadny život a keďže nevyrovnal dlh, ktorý mu bol rozhodnutím okresného súdu uložený ako povinnosť uhradiť, musel krajský súd jeho sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť s tým, že nariadený trest odňatia slobody v dĺžke šesť mesiacov v ústave so stredným stupňom stráženia vykoná.“V nadväznosti   na uvedené   ústavný   súd   poukázal na   svoju   konštantnú   judikatúru, podľa   ktorej   zásadne   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,   alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

O sťažnosti proti rozhodnutiu prvostupňového súdu podľa § 419 ods. 1 Trestného poriadku (rozhodnutie o tom, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, alebo sa nariadi výkon   trestu   odňatia   slobody)   rozhoduje   druhostupňový   súd   zásadne   na   neverejnom zasadnutí (§ 301 Trestného poriadku). Vzhľadom na okolnosti prípadu a obsah spisu, na základe   ktorého   krajský   súd   rozhodoval   o sťažnosti   sťažovateľa,   nebolo   podľa   názoru ústavného   súdu   potrebné,   aby   krajský   súd   v danej   veci   nariadil   verejné   zasadnutie. K uvedenému záveru ústavný súd dospel na základe svojich zistení, z ktorých vyplýva, že aj na základe dokumentácie nachádzajúcej sa v spise mohol krajský súd napadnuté uznesenie, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o tom, že sa sťažovateľ v skúšobnej dobe neosvedčil, a preto trest odňatia slobody vykoná, ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom   odôvodniť.   Ústavný   súd   konkrétne   poukazuje   najmä   na   skutočnosť   zistenú okresným   súdom   a   nespochybňovanú   ani sťažovateľom,   že   v skúšobnej   dobe   neuhradil žiadnu sumu z dlžného výživného (prvýkrát tak urobil až v auguste 2006, t. j. viac ako 2 roky po jej uplynutí), a tiež skutočnosť, že medzičasom jeho dlh na výživnom narástol a z toho dôvodu bolo proti nemu začaté nové trestné stíhanie. Už tieto skutočnosti podľa názoru ústavného súdu zakladali dostatočné dôvody na potvrdenie rozhodnutia okresného súdu. Navyše v konkrétnych okolnostiach prípadu je podľa jeho názoru akceptovateľný aj záver krajského súdu   o účelovosti   obrany sťažovateľa, keďže   písomnosť,   ktorá   ju mala preukázať, do spisu predložil po uplynutí viac ako mesiaca od rozhodnutia krajského súdu.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým uznesením krajského súdu nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na tento záver bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. mája 2008