znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 84/05-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť R. c. – f. K., zastúpenej správcom f. J. F., právne zastúpenej advokátom JUDr. D. D., P., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 676/2002, a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 676/2002 p o r u š i l základné právo R. c. – f. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. R. c. – f. K. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný   súd   Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť   R.   c.   –   f.   K.   trovy   právneho zastúpenia v sume 9 465 Sk (slovom deväťtisícštyristošesťdesiatpäť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. D. D., P., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 84/05-15 z 23. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej   republiky   č.   38/1993   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť R. c. – f. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12   C   676/2002   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

V tejto veci pôvodne prijímal sťažnosť IV. senát ústavného súdu, pretože v roku 2004 a v roku 2005 v súlade s rozvrhom práce na tento rok bol sudca spravodajca Juraj Horváth členom IV. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu uznesením z 31. mája 2005 Dodatkom č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky na rok 2005 sp. zn. Spr 1164/04 rozhodlo, že s účinnosťou od 8. júna 2005 sa sudca spravodajca Juraj Horváth stal členom I. senátu ústavného súdu. Plénum ústavného súdu zároveň rozhodlo, že veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Juraj Horváth, sa prejednajú v I. senáte ústavného súdu. Z tohto dôvodu sa táto vec prejednala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

1.   1   Sťažovateľka   vo svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedla: „Ja,   sťažovateľ,   sa písomne podaným návrhom zo dňa 15. 08. 2002 voči odporcovi – S., a. s., K. a spol., na Okresnom   súde   Trenčín   domáham   určenia   neplatnosti   právnych   úkonov,   ktoré   urobil správca konkurznej podstaty, hoci prebiehal spor o reštitúciu cirkevného majetku vedený na Okresnom súde   Považská Bystrica   pod č.   5   C 360/96.   Okresný súd   Považská   Bystrica uznesením 5 C 360/96 zo dňa 13. 12. 2002 prerušil konanie až do právoplatného skončenia sporu vedeného na Okresnom súde Trenčín 12 C 676/2002.“

Od podania návrhu okresnému súdu do podania sťažnosti ústavnému súdu nie je vo veci   rozhodnuté.   Rozhodnutie   okresného   súdu   je   pre   sťažovateľku   dôležité   z dôvodu ukončenia iného sporu vedeného na Okresnom súde Považská Bystrica.

Sťažovateľka je toho názoru, že postupom okresného súdu dochádza k porušovaniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom   je   presvedčená,   že „porušenie   môjho   základného   práva   nemožno   napraviť obnovením stavu pred jeho porušením a len žiadaný deklarujúci výrok Ústavného súdu nemožno   považovať   za   dostatočnú   účinnú   nápravu,   a to   jednak   z dôvodu   neprimeranej dĺžky   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a jednak   z dôvodu   spočívajúcom   v charaktere predmetu   sporu.   Na   výsledok   tohto   sporu   v podstate   čaká   aj   Okresný   súd,   Považská Bystrica v konaní 5 C 360/96“.

Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 676/2002 porušil právo R. f., K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému súdu   v Trenčíne v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   12 C 676/2002   sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. R. f., K. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 200.000,-, ktoré mu je Okresný súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd v Trenčíne je povinný zaplatiť sťažovateľom všetky trovy konania a právneho zastupovania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. M. T., listom z 23. februára 2005 a JUDr. D. V. poverený výkonom funkcie predsedu okresného súdu listom z 13. mája 2005   sp.   zn.   Spr.   212/05   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedeným vyjadreniam okresného súdu z 2. júna 2005.

2. 1 Okresný súd zaujal k veci nasledovné stanovisko:

„Sťažovateľka podala na tunajšom súde dňa 21. 8. 2002 žalobu, ktorou sa domáhala určenia neplatnosti právnych úkonov. Jej právny zástupca dňa 28. 8. 2002 túto žalobu dopĺňal   o ďalších   účastníkov   na   strane   žalovaných.   Dňa   30.   10.   2002   bol   doručený tunajšiemu súdu ďalší návrh na zmenu, a to rozšírenie žaloby.

V predmetnej   veci   sa   nekonalo   do   decembra   2004   (...).   Následne   na   to   bola sťažovateľka vyzvaná na doplatenie súdneho poplatku a bolo vydané uznesenie o pripustení ďalšieho účastníka do konania (31. 1. 2005). (...)

O skutkovej   a právnej   zložitosti   sporu   svedčí   samotný   postup   sťažovateľky   pri podávaní   žaloby.   (...)   Neplatnosť   právneho   úkonu   sťažovateľka   namieta   v súvislosti s reštitučnými konaniami,   ktoré prebiehali   mimo   sporu   vedeného tunajším súdom.   Spor vedený pod sp. zn. 12 C 676/02 je skutkovo a právne náročný. (...)

Prieťahy,   ktoré   spôsobila   sťažovateľka   spočívajú   v nesústredenosti   právneho zástupcu,   ktorý   neuplatnil   žalobu   riadne,   ale   následne   ju   dopĺňal   a upresňoval   (...). Neoznámil súdu, že konanie, ktoré bezprostredne súvisí s prejednávanou vecou a je vedené na Okresnom súde v Považskej Bystrici bolo prerušené do právoplatného skončenia sporu sp. zn. 12 C 676/2002. (...)

Prieťahy na tunajšom súde boli spôsobené od 1. 11. 2002 do decembra 2004, kedy sa vo veci nekonalo.

Tieto   prieťahy   neboli   zavinené   subjektívnym   správaním   zákonnej   sudkyne,   ale nedostatočným obsadením Okresného súdu Trenčín sudcovskými miestami. V rokoch 1997- 2002 mal každý sudca tunajšieho súdu vo svojom oddelení viac ako 1000 spisov. Vzhľadom na túto skutočnosť nebolo možné predsedom súdu prijať žiadne opatrenie na zabránenie prieťahov v konaní.“

2. 2 Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení k uvedenému stanovisku okresného súdu uviedol najmä, že „(...) nemôže ísť o spor po skutkovej a právnej o spor zložitý, čo nakoniec súd aj realizoval, že vydal rozhodnutie v priebehu krátkeho času od mojej   sťažnosti.   (...)   súd   konštatuje   –   uznáva   prieťahy   v konaní   od   01.   11.   2002   do decembra 2004. (...).

Súhlasíme   aby   Ústavný   súd   upustil   od   ústneho   pojednávania   o prijatom   návrhu, pretože od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci“.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto   základného   práva   –   ústavný   súd   nepovažuje   ani   za   vhodný,   ani   za   nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 41/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 12 C 676/2002:

1.   Konanie   začalo   podaním   žaloby   21.   augusta   2002,   v ktorej   sa   sťažovateľka domáhala   určenia   neplatnosti   právnych   úkonov   a   ktorú   rozšírila   o ďalšieho   odporcu podaním   doručeným   okresnému   súdu   28.   augusta   2002   a upravila   podaním   doručeným okresnému súdu 30. októbra 2002.

2.   Sťažovateľka   14.   decembra   2004   podala   v predmetnej   veci   okresnému   súdu sťažnosť na prieťahy v konaní.

3.   Okresný   súd   14.   januára   2005   vyzval   sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho poplatku, ktorý sťažovateľka čiastočne zaplatila 24. januára 2005.

4. Uznesením z 31. januára 2005 okresný súd pripustil, aby do konania na strane odporcu ako odporca v 4. rade pristúpil správca konkurznej podstaty.

5. Dňa 3. februára 2005 okresný súd vyzval sťažovateľku na doplatenie súdneho poplatku a 4. februára 2005 nariadil termín pojednávania na 23. marec 2005.

6. Právny zástupca sťažovateľky 7. marca 2005 predložil okresnému súdu aktuálny list vlastníctva sporných nehnuteľností.

7.   Dňa   23.   marca   2005   okresný   súd   na   pojednávaní   vypočul   právneho   zástupcu sťažovateľky   a právneho   zástupcu   žalovaného.   Pojednávanie   bolo   odročené   za   účelom opätovného   predvolania   odporcov   v 2.,   3.   a 4.   rade   a za   účelom   zabezpečenia   ďalších dokladov súvisiacich so sporom.

8.   Dňa 12.   apríla 2005 nariadil   okresný   súd   pojednávanie na 18.   apríl   2005,   na ktorom vyhlásil rozsudok, ktorým žalobu zamietol.

9. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu z 12. apríla 2005 odvolanie a na základe výzvy okresného súdu 18. mája 2005 zaplatil súdny poplatok za odvolanie.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na   prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní o určenie neplatnosti právnych úkonov vedenom pod sp. zn. 12 C 676/2002, v ktorom   sťažovateľka   vystupuje   ako   navrhovateľka,   došlo   k porušeniu   jej   základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o kritérium   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatuje,   že   dĺžka   tohto občianskoprávneho konania, ktoré trvá viac než dva roky a deväť mesiacov, podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľky, ústavný súd zistil, že sťažovateľka súdny poplatok za návrh zaplatila po vyše dvoch rokoch od podania žaloby, túto skutočnosť ústavný súd musel zohľadniť na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k zbytočným prieťahom. Na skutočnosť, že sťažovateľka na zaplatenie súdneho poplatku v správnej výške musela byť vyzvaná ešte aj 3. februára   2005,   ústavný   súd   nemohol   neprihliadnuť   pri   určení   výšky   primeraného finančného   zadosťučinenia.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   si   neplnila   riadne a včas svoju poplatkovú povinnosť, čo je okolnosť, na ktorú ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť vo veci samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (I. ÚS 55/02, II. ÚS 10/01). A fortiori musel   ústavný   súd   na   túto   okolnosť   prihliadnuť   v danej   veci   vzhľadom   na   to,   že sťažovateľka ako navrhovateľka v konaní pred okresným súdom bola kvalifikovane právne zastúpená.

Využitie   možností   daných   sťažovateľke   (pred   všeobecným   súdom   navrhovateľke) procesnými   predpismi   (napr.   návrh   na   zmenu   žalobného   návrhu   podľa   Občianskeho súdneho poriadku) na uplatňovanie a presadzovanie jej práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje   síce   predĺženie priebehu konania,   nemožno ho však kvalifikovať   ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).

3.   Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   postupom   okresného   súdu   a   konštatuje,   že okresný   súd   bol   v   predmetnej   veci   bez   akýchkoľvek   zákonných   alebo   iných   dôvodov nečinný, konkrétne v období od 30. októbra 2002 (doručenie návrhu na úpravu žaloby) do 14. januára 2005 (súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku). Okresný súd teda   počas   dvoch   rokov   a dvoch   mesiacov   vo   veci   nevykonal   prakticky   žiadny   úkon smerujúci k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka vo veci o určenie   neplatnosti   právnych   úkonov   počas   súdneho   konania   nachádza,   čo   je základným účelom práva zaručeného v citovaných článkoch ústavy a dohovoru (pozri napr. I. ÚS 41/02). K prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci, ale predovšetkým v dôsledku   postupu   súdu.   Obranu okresného   súdu,   podľa   ktorého „(...) prieťahy   neboli zavinené   subjektívnym   správaním   zákonnej   sudkyne,   ale   nedostatočným   obsadením Okresného   súdu   Trenčín   sudcovskými   miestami.   V rokoch   1997-2002   mal   každý   sudca tunajšieho súdu vo svojom oddelení viac ako 1000 spisov“, nemožno akceptovať. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že ústavný súd pri posudzovaní toho, či bolo porušené právo sťažovateľky   na prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov,   posudzoval   postup   súdu, a nie to, či toto právo bolo porušené činnosťou (nečinnosťou) alebo postupom konkrétneho sudcu vybavujúceho danú vec. Preto pri posudzovaní odôvodnenosti sťažnosti nemožno prihliadnuť na skutočnosti označované ako objektívne vo vyjadrení predsedníčky okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd už uviedol (pozri napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo   vecí,   v ktorých   sa   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   by   mohlo   len   dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne   opatrenia.   Ústava   v čl.   48   ods.   2   zaväzuje predovšetkým   súdy   ako   garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým vykonanie spravodlivosti   v primeranej   lehote.   Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu nevyplýva prijatie účinných opatrení.

Skutočnosť,   že   okresný   súd   mal   personálne   problémy,   ktoré   nedokázal   riešiť, nemôže byť pripočítaná na ťarchu účastníka konania a nemá povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na to, že okresný súd 12. apríla 2005 vyniesol vo veci rozsudok, teda vo veci rozhodol, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000   Sk,   a „to   jednak   z dôvodu   neprimeranej   dĺžky   zbytočných   prieťahov   v konaní, a jednak z dôvodu spočívajúcom v charaktere predmetu sporu.   Na výsledok tohto sporu v podstate čaká aj Okresný súd, Považská Bystrica v konaní 5 C 360/96“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú   nečinnosť okresného   súdu,   ako   aj   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   si   neplnila   riadne   a včas   svoju poplatkovú povinnosť, považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške zaokrúhlene 9 465 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia.

Právny zástupca sťažovateľky v prílohe podania doručeného ústavnému súdu 6. júna 2005 predložil osvedčenie, že od 1. februára 2001 je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (príprava a prevzatie zastúpenia, podanie sťažnosti 24. januára 2005 a podanie písomného stanoviska k vyjadreniu okresného súdu 6. júna 2005). Za tri úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena trikrát po 2 501 Sk a režijný paušál trikrát po 150 Sk (§ 1   ods.   3,   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú sumu 7 953 Sk, ku ktorej bolo treba   pripočítať   19   %   DPH,   teda   sumu   1 511,70   Sk,   t.   j.   trovy   právneho   zastúpenia sťažovateľky predstavujú zaokrúhlene sumu 9 465 Sk.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľky rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 3 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2005