znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 84/03-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2003 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L.   K.,   B.,   ktorou   namieta   porušenie   základného   práva zakazujúceho mučenie a podrobenie krutému, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo   trestu   podľa   čl.   16   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a ochranu mena a základného práva   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   a rodinného   života podľa čl. 19 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenie zákazu vyvlastnenia alebo núteného obmedzenia vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II, Okresnej prokuratúry Bratislava II, Krajskej prokuratúry v Bratislave, Okresného úradu vyšetrovania justičnej polície Policajného zboru Bratislava II, Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II, Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a obyvateľov vchodu č. 10 na N. ulici v B., a takto

r o z h o d o l:

1. Sťažnosť L. K.   o d m i e t a.

2. Žiadosti L. K. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2002   doručená   sťažnosť   L.   K.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označená   ako „Sťažnosť na Okresný súd BaII, Generálnu a Okresnú prokuratúru a Policajný zbor v obvode BaII“.

Sťažovateľ uviedol, že „Okresný súd BaII porušil moje ústavné práva, lebo mnou podanú   riadnu   žalobu   na   SBDBaII   ignoruje,   od   podania   z roku   1999   doteraz a v predmetnej veci nekoná. To už nie je prieťah vo vybavovaní veci, ale omnoho horšie, je to   zámer   odoprieť   mi   právo   dovolať   sa   pravdivého   vyriešenia   predmetu   mojej   žaloby súdnou cestou. Predmetom žaloby, okrem iného, je neprevedenie mnou riadne zaplateného družstevného bytu do osobného vlastníctva a pokus o jeho protizákonné odcudzenie“.

Sťažovateľ sa zmieňuje aj o tom, že „Ďalej je tu riešenie podvodnej pohľadávky OSBD BaII, ktorou ma vydiera od roku 1996 a s tým zdôvodňuje nevybavenie prepisu bytu do osobného vlastníctva“.

V spojení   s tým   podal   sťažovateľ „na   príslušné   osoby   trestné   oznámenie“, čo   rozpútalo   proti   nemu „šikanovanie   a teror“.   Ďalej podrobne   popisuje   ďalší   postup vo veci, označuje štátne orgány a osoby, ktoré požiadal o pomoc a zabezpečenie nápravy, a v závere oslovuje predsedu vlády Slovenskej republiky, aby sa o tento prípad zaujímal a pomohol mu odstrániť bezprávie.

Sťažnosť sťažovateľa nespĺňala náležitosti ustanovené v § 20 ods. 1 a § 50 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a nebolo k nej pripojené splnomocnenie pre   advokáta   alebo   komerčného   právnika   na   zastupovanie   sťažovateľa   pred   ústavným súdom, ako to požaduje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to ústavný súd vyzval 13. novembra 2002 sťažovateľa na odstránenie nedostatkov   sťažnosti   a zaslanie   kvalifikovaného   splnomocnenia   na   jeho   zastupovanie v súlade s citovaným ustanovením zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ na vyššie uvedenú výzvu reagoval listom doručeným ústavnému súdu 31.   decembra   2002,   z obsahu   ktorého   vyplývalo,   že   ním   namieta   predpojatosť   sudcu spravodajcu, ktorému bola jeho sťažnosť pridelená. Sudca námietky predpojatosti a svoje vyjadrenie   k námietkam   oznámil   predsedovi   ústavného   súdu,   ktorý   v zmysle   platného rozvrhu práce ústavného súdu predložil tieto námietky na rozhodnutie podľa § 28 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 15/03 z 22. januára 2003 rozhodol, že sudca spravodajca nie je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní o sťažnosti sťažovateľa.

Nadväzne na to vyzval ústavný súd sťažovateľa listom z 19. marca 2003 opakovane na   odstránenie   nedostatkov   jeho   sťažnosti.   Na   tento   list   reagoval   sťažovateľ   podaním doručeným ústavnému súdu 9. apríla 2003, v ktorom uviedol, že svojou sťažnosťou namieta porušenie základných ľudských práv, a to „HL II. 2 odd. čl. 16 ods. 2; čl. 19 ods. 1, 2; čl. 20 ods. 4 a 6 odd. čl. 48 ods. 2; ďalej VII odd. čl. 46; VIII odd. čl. 149“.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti Okresnému súdu Bratislava II (ďalej   len   „okresný   súd“),   sťažovateľ   ju   odôvodňuje   tým,   že   uvedený   súd „spôsobuje zbytočné   prieťahy   konať   vo   veci   nami   podanej   žaloby   z 29.   06.   1999   na   tento   súd“. Sťažovateľ   neuviedol   spisovú   značku,   pod   ktorou   by   malo   byť   predmetné   konanie na okresnom súde vedené. Ústavný súd z príloh pripojených k sťažnosti zistil, že predmetné konanie bolo na okresnom súde vedené pod sp. zn. 16 Nc 9/99.

K požiadavke   ústavného   súdu,   aby   sťažovateľ   v súlade   s   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde preukázal, že pred tým, než podal sťažnosť ústavnému súdu, využil právny prostriedok, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších   predpisov,   sťažovateľ   uviedol,   že „v priloženom   listovom   doklade   o vrátení zásielky je moje upozornenie na nekonanie súdu, čo považujem za opravný prostriedok podľa § 53 zák. č. 38/1993 Z. z.“

Sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   Okresnej   prokuratúre   Bratislava   II,   Krajskej prokuratúre v Bratislave, Okresnému úradu vyšetrovania justičnej polície Policajného zboru Bratislava   II   a   Okresnému   riaditeľstvu   Policajného   zboru   Bratislava   II   spočíva v nespokojnosti   sťažovateľa   so   spôsobom   vybavenia   jeho   oznámení   o podozrení zo spáchania trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 Trestného zákona, ktoré podal na pracovníkov S. b. d. Bratislava II a iné osoby.

Pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   obyvateľom   vchodu   č.   10 na   N.   ulici   v   B.,   ktorých   sťažovateľ   označuje   ako „sprisahancov   z   našej   bytovky“, sťažovateľ   im   vyčíta,   že   boli   nápomocní   v   neprávostiach   páchaných   proti   nemu   a jeho rodine.

Osobitným podaním zo 4. apríla 2003 požiadal sťažovateľ ústavný súd, aby mu bol právny zástupca v konaní pred ním ustanovený. Túto žiadosť odôvodnil tým, že: „Nakoľko v danom prípade nejde o svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie či bránenie nášho práva, vzniká nám predpoklad pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Je tu objektívna potreba väčšej ochrany našich záujmov vzhľadom na povahu veci a našu celkovú situáciu.“ Ďalej uviedol, že ako on, tak aj jeho manželka sú dôchodcovia žijúci v spoločnej domácnosti s dcérou, ktorú finančne podporujú.

Čo   sa   týka   návrhu   na   rozhodnutie,   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   vydal rozhodnutie tohto znenia:

„Je   bezpodmienečne   nutné   odstrániť   všetky   previnilé   osoby,   dotknuté   prípadom zo   svojich   miest,   lebo   nie   je   tu   predpoklad   pre   morálnu   nápravu.   A   treba   zvážiť, či   za   6   rokov   bezohľadného   vydierania   vymyslenou   sumou   vo   výške   cca   22   000   SK a doterajšie   bezdôvodné   zdržovanie   prepisu   nášho   bytu   do   osobného   vlastníctva   a tiež arogantné tvrdenie riaditeľovi prezidentskej kancelárie, že máme u nich dlžoby, by mal ísť pán Š. za mreže.

Za všetky amorálnosti spáchané proti nám, t. j. hanobenie nášho dobrého mena, trestný   čin   vydierania   spojený   s podvodom,   vykonštruované   vylúčenie   zo   SBD s nezmyselným zdôvodnením, upieranie našich zákonných práv teroristickým spolčovaním najvyšších orgánov štátu, čo je zločinom proti ľudskosti, je šikanovaním najhrubšieho zrna. V zmysle uvedeného žiadame náhradu za závažnú nemajetnú ujmu pri finančnom vyjadrení vo výške 250 000 SK, ktoré zďaleka nie je adekvátne našej spoločenskej ujme.

Žiadame   tiež,   aby   uvedená   čiastka   rozdelená   podľa   miery   zavinenia,   bola previnilcom zosobnená.“

II.

Ústavný súd je podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   sťažnosť   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ak   ústavný   súd   sťažovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť (§ 25 ods. 2 posledná veta zákona o ústavnom súde).

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy tým, že okresný súd spôsobuje prieťahy vo veci jeho žaloby, ktorú podal tomuto súdu 29. júna 1999, skúmal dôvody na jej odmietnutie podľa §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   so   zameraním   na   to,   či   sťažnosť   nie   je   zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú je možné považovať takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Ústavný súd 15. apríla 2003 na okresnom súde zistil, že konanie, v ktorom malo podľa sťažovateľa dochádzať k zbytočným prieťahom, vedené na tomto súde pod sp. zn. 16 Nc 9/99 bolo zastavené podľa § 43 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že sťažovateľ (v procesnom postavení žalobcu) nedoplnil svoju žalobu v lehote určenej vo výzve okresného súdu z 27. júla 1999. Uznesenie, ktorým okresný súd predmetné konanie zastavil, nadobudlo právoplatnosť 11. novembra 1999.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   odmieta   sťažnosti   ako   zjavne neopodstatnené, keď „tie konania, v ktorých bolo namietané porušenie základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   boli   právoplatne   skončené   ešte   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu“ (II. ÚS 194/02 a judikatúra tam uvedená).

Pretože   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   dospel k záveru,   že   sťažovateľ   ňou   namieta   prieťahy   v takom   súdnom   konaní   pred   okresným súdom, ktoré bolo právoplatne ukončené pred podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu, rozhodol o jej odmietnutí z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie základných práv podľa čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 4, čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť postupom Okresnej prokuratúry Bratislava II, Krajskej prokuratúry v Bratislave, Okresného úradu vyšetrovania justičnej polície Policajného zboru Bratislava II a Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II pri vybavovaní jeho oznámení o podozrení zo spáchania trestného činu poškodzovania cudzích práv podľa § 209 Trestného zákona, ktoré podal na pracovníkov S. b. d. Bratislava II a iné osoby, ústavný súd dospel k záveru,   že   postup   uvedených   orgánov   nemohol   viesť   k následkom   uvádzaným sťažovateľom.

Skutočnosť, že Okresná prokuratúra Bratislava II zamietla sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu policajného orgánu o odložení veci pre podozrenie zo spáchania trestného činu a   že   s   týmto   postupom   sa   stotožnila   aj   Krajská   prokuratúra   v   Bratislave,   nemožno kvalifikovať   ako   porušenie   ústavou   zaručených   vyššie   označených   základných   práv sťažovateľa,   ktorých   ochrana   patrí   do   právomoci   ústavného   súdu.   Ústavou   zaručené subjektívne   právo   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   na   to,   aby   iné   osoby   boli na základe podaného trestného oznámenia trestne stíhané, nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a nie je ho možné od niektorého zo základných práv alebo slobôd odvodiť (II. ÚS 42/00, I. ÚS 76/03).

Sťažovateľ namietal aj porušenie čl. 16 ods. 2 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno mučiť ani podrobiť krutému mučeniu, neľudskému či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu, avšak nekonkretizuje, ako mali označené subjekty porušiť toto jeho základné právo. Vzhľadom na to ústavný súd nemohol zistiť vzájomnú príčinnú súvislosť medzi postupom uvedených štátnych orgánov a uvedeným základným právom sťažovateľa.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K porušeniu   označených   základných   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť   tiež   jemu adresovaným listom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. Gn 2788/99-40 z   3.   júla   2001,   ktorý   sa   týka   postupu   prokurátorov   pri   vybavovaní   jeho   oznámení a podnetov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Výnimky a odpustenie dodržania tejto lehoty zákon o ústavnom súde nedovoľuje (II. ÚS 29/03, II. ÚS 58/03).

V nadväznosti na citované zákonné ustanovenie ústavný súd konštatuje, že vo vzťahu k predmetnému listu nebola zachovaná zákonom ustanovená zákonná lehota na podanie sťažnosti.

Vzhľadom   na túto   skutočnosť ústavný súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto časti ako podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. Čo sa týka tvrdenia sťažovateľa, že konaním vyššie uvedených štátnych orgánov, ako   aj   niektorých   obyvateľov   vchodu   č.   10   na   N.   ul.   v B.   bolo   zasiahnuté   do   práva na ochranu jeho osobnosti („hanobenie mena“), ústavný súd pripomína, že nárok na ochranu osobnosti patrí do právomoci všeobecných súdov, ktorých právomoc nemôže nahrádzať, pretože by to bolo v rozpore s čl. 2 ods. 2 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy.

Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie.

5.   K sťažovateľom   namietanému   porušeniu   čl.   149   ústavy   ústavný   súd   uvádza, že tento článok vymedzuje pôsobnosť prokuratúry Slovenskej republiky a z toho dôvodu tento   článok   ústavy   neupravuje   základné   práva   alebo   slobody   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktoré by mohli byť aplikovateľné v individuálnych sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, nezaoberal.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 30 ods. 1 a 2 a § 138 ods. 1 OSP môže   ústavný   súd   ustanoviť   fyzickej   osobe   alebo právnickej   osobe   právneho   zástupcu, advokáta,   ak   taká   osoba   o to   požiada,   ak   to   odôvodňujú   jej   pomery   a nejde   o zrejme bezúspešné   uplatňovanie   nároku   na   ochranu   ústavnosti.   Tieto   tri   predpoklady na   ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ústavným   súdom   musia   byť   splnené súčasne.   Ak   hoci   len   jeden   z týchto   predpokladov   nie   je   splnený,   nemožno   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Sťažovateľ   si   v danom   prípade   uplatňuje   nárok   na   ochranu   ústavnosti,   ale   jeho sťažnosť v predloženej podobe nespĺňa predpoklady na to, aby mohla byť podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde prijatá na ďalšie konanie.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že u sťažovateľa ide o zrejme bezúspešné uplatnenie nároku na ochranu ústavnosti, a preto nebolo možné jeho žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom vyhovieť.

P o u č e n i e:   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košice 24. apríla 2003