znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 84/02-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Mazáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 3. júla 2003 v konaní o sťažnosti Ing. M. Š., bytom K., zastúpenej komerčným právnikom JUDr. I. L., B., ktorou namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 495/96, za účasti Okresného súdu Košice II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. M. Š. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 495/96   b o l o   p o r u š e n é.

2. Okresnému súdu Košice II   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 495/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk (slovom Šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. M. Š. do 15 dní od   právoplatnosti   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   12   398   Sk   (slovom Dvanásťtisíctristodeväťdesiatosem   slovenských   korún)   na   účet   komerčného   právnika JUDr. I. L., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 84/02 z 3. decembra 2002 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   M.   Š.,   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   zastúpenej   komerčným   právnikom   JUDr.   I.   L.,   B.,   ktorou   namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 495/96.

Z prijatej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   22.   mája   1996   bývalému Obvodnému   súdu   Košice   2   (ďalej   len   „obvodný   súd“)   žalobu   proti   Úradu   životného prostredia   mesta   Košice,   ktorou   sa   domáhala   zaplatenia   rozdielu   na   mzde   za   obdobie od 1. októbra 1993 do 31. mája 1996 v sume 26 210 Sk z titulu nesprávneho mzdového zatriedenia. Ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu bola jej vec vedená na okresnom súde pod sp. zn. 20 C 495/96.

Sťažovateľka   uviedla,   že   od   podania   žaloby   boli   vo   veci   nariadené   iba   dve pojednávania, prvé 5. novembra 1997 a druhé 28. januára 1998. Vzhľadom na to, že ostatné pojednávanie bolo odročené na neurčito a okresný súd vo veci nekonal, podala 31. júla 2002 jeho predsedovi sťažnosť na prieťahy v konaní. Odpoveď na túto sťažnosť jej bola doručená 21.   augusta   2002.   Predseda   okresného   súdu   uznal   jej   opodstatnenosť   (odvolávajúc   sa na objektívne dôvody), ale napriek jeho prísľubu, že bude vec sledovať do jej právoplatného skončenia, k náprave nedošlo.

S tvrdením predsedu okresného súdu o objektívnosti dôvodov, v dôsledku ktorých došlo k prieťahom v označenom konaní, sťažovateľka nesúhlasí a domáha sa, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ďalej navrhuje, aby ústavný súd prikázal okresnému súdu konať tak, aby jej vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Napokon   žiada,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   „finančné   zadosťučinenie“   v   sume 100 000 Sk, čo odôvodňuje o. i. tým, že starobný dôchodok, do ktorého odišla v priebehu trvania   sporu,   jej   bol   v dôsledku   prieťahov   v napadnutom   konaní vypočítaný   z nižšieho priemerného zárobku, než na aký mala v skutočnosti nárok.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 1456/02 doručeným ústavnému súdu 27. decembra 2002. Okrem iného v ňom uviedol:

„Je pravdou, že návrh na zaplatenie sumy 26.210,- Sk bol podaný na tunajšom súde dňa 22. 5. 1996 a pridelený do súdneho oddelenia JUDr. J. S., ktorého zaujatosť namietala žalobkyňa písomným podaním zo dňa 3. 7. 1996. V dôsledku uplatnenej námietky bol spis predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Košiciach   dňa   15.   8.   1996,   odkiaľ   bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 5. 11. 1996.

Po odchode JUDr. J. S. z funkcie sudcu tunajšieho súdu bola vec podľa § 2 ods. 2 Spravovacieho poriadku presunutá do súdneho oddelenia JUDr. A. G., ktorá vo veci určila termín pojednávania na deň 5. 11. 1997. Uvedené pojednávanie bolo odročené na deň

28.   1.   1998.   Toto   však   bolo   z dôvodu   práceneschopnosti   konajúcej   sudkyne   odročené na neurčito.

Po nástupe JUDr. G. na materskú dovolenku bol spis dňa 12. 7. 1999 presunutý opatrením predsedu súdu do súdneho oddelenia Mgr. J. M. Potom, čo sa Mgr. M. vzdal funkcie sudcu, bola vec dňa 2. 10. 2000 opäť presunutá do súdneho oddelenia JUDr. G., ktorá   vykonávala   úkony   smerujúce   k zisteniu   právneho   nástupcu   žalovaného,   nakoľko pôvodne žalovaný účastník po podaní žaloby na súd zanikol.

V danom prípade teda skutočne došlo k prieťahom v konaní i zo strany súdu, avšak tieto sú zapríčinené čiastočne i samotou žalobkyňou, ktorá po zániku pôvodne označeného žalovaného neuviedla správne pasívne legitimovaného účastníka, hoci ako žalobkyni jej takáto povinnosť vyplýva z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

V súvislosti   s podanou   sťažnosťou   poukazujem   aj   na   skutočnosť,   že   v dôsledku pretrvávajúceho   vysokého   nápadu   na   občianskoprávnom   úseku,   ako   aj   personálneho oslabenia tohto úseku v priebehu tohto kalendárneho roka, sa počet nevybavených vecí v jednotlivých súdnych oddeleniach neustále zvyšuje a u JUDr. G. je ich počet k 31. 11. 2002 604, z toho je 190 vecí starších ako dva roky. Takýto stav bráni vykonávaniu úkonov a rozhodovaniu vecí v účastníkmi predpokladaných lehotách.“

Právny zástupca sťažovateľky sa nestotožnil s vyjadrením predsedu okresného súdu a vo svojom stanovisku k nemu zo 6. marca 2003 o. i. uviedol: „Pokiaľ ide o vyjadrenie predsedu Okresného súdu Košice II, konštatujem, že tvrdenie o tom, že prieťahy zapríčinila i samotná žalobkyňa, je nepravdivé a bez vecného i právneho základu. Žaloba bola podaná 22. 5. 1996 proti žalovanému Úrad životného prostredia mesta Košice, v ktorého územnom obvode   pôsobili   Obvodné   úrady   životného   prostredia   Košice   I.   až   V.   Podľa   zákona č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy práva a povinnosti orgánov životného prostredia ex lege prešli na okresné a krajské úrady. Skutočnosti, ktoré vyplývajú zo zákona, nemôžu byť predmetom dokazovania a súdy sú povinné na ne prihliadať ex offo.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania žaloby okresnému súdu do 27. decembra 2002, keď bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. 20 C 495/96.

Žaloba   sťažovateľky   proti   Úradu   životného prostredia   mesta   Košice o   zaplatenie rozdielu   na   mzde   z titulu   nesprávneho   mzdového   zatriedenia   bola   obvodnému   súdu doručená 22. mája 1996.

Obvodný   súd   zaslal   žalobu   na   vyjadrenie   žalovanému,   ktorému   bola   doručená 21. júna 1996. Vyjadrenie žalovaného došlo obvodnému súdu 18. júla 1996.

Podaním doručeným obvodnému súdu 3. júla 1996 namietala sťažovateľka zaujatosť zákonného sudcu. Na základe toho bol spis 15. augusta 1996 predložený na rozhodnutie o námietke   zaujatosti   Krajskému   súdu   v Košiciach,   odkiaľ   bol   obvodnému   súdu vrátený   5.   novembra   1996   (Krajský   súd   v   Košiciach   nevylúčil   sudcu   z prejednávania a rozhodovania veci sťažovateľky).

Dňa 4. júla 1996 nadobudol účinnosť zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 222/1996 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o organizácii miestnej štátnej správy“), ktorým došlo k zrušeniu žalovaného   a prechodu   práv   a povinností   z pracovnoprávnych   vzťahov   na   novozriadený subjekt uvedený v § 13 citovaného zákona.

Po odchode zákonného sudcu z funkcie sudcu obvodného súdu bola vec pridelená inej   sudkyni   tohto   súdu,   ktorá   2.   októbra   1997   nariadila   vo   veci   pojednávanie na 5. november 1997. Okresný súd doručoval predvolanie na toto pojednávanie Okresnému úradu   Košice   II,   ktorý   však   podľa   zákona   o organizácii   miestnej   štátnej   správy   nebol právnym nástupcom pôvodného žalovaného.

Pojednávanie   nariadené   na   5.   november   1997,   na   ktorom   sa   zúčastnila   iba sťažovateľka a jej právny zástupca, bolo odročené na 28. január 1998. Toto pojednávanie sa však neuskutočnilo z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne.

Dňa 29. januára 1998 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie Krajského úradu Košice,   ktorým   mu   na   jeho   výzvu   potvrdzuje   svoje   právne   nástupníctvo   (pasívnu legitimáciu) v spore.

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   z 12.   júla   1999   bol   spis   z dôvodu   nástupu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku pridelený na prejednanie a rozhodnutie inému sudcovi. Po tom, ako sa tento sudca vzdal funkcie sudcu, bola vec 2. októbra 2000 opäť pridelená pôvodnej zákonnej sudkyni, ktorá sa medzitým vrátila z materskej dovolenky. V nasledujúcom období až do predloženia súdneho spisu ústavnému súdu spočívala činnosť okresného súdu výlučne v zasielaní výziev na okresné a krajské úrady smerujúcich k zisťovaniu právneho nástupcu žalovaného.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   konštantne   vychádza   z toho,   že   „účelom   práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej   sa   nachádza   osoba   domáhajúca   sa   rozhodnutia   súdu,   pričom   k naplneniu   tohto práva dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím“, čo sa v celom rozsahu uplatňuje vo   veci   sťažovateľky,   predmetom   ktorej   je   spor   o mzdový   nárok   (napr.   I.   ÚS   55/97, II. ÚS 813/00, II. ÚS 114/02, I. ÚS 27/03).

Rýchlosť,   účinnosť   a výsledok   (odstránenie   právnej   neistoty   účastníka)   každého súdneho konania je podmienená (objektívne aj subjektívne) charakterom, ako aj právnou a faktickou   zložitosťou   prejednávanej   veci,   ďalej   správaním   účastníka   súdneho   konania a napokon aj činnosťou súdu. Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, a napokon z § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní (podobne I. ÚS 57/97).

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 3/00, I. ÚS 20/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1.   Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   mzdový   nárok   sťažovateľky. Pracovnoprávny spor vo veci mzdového nároku nemožno podľa názoru ústavného súdu pokladať za skutkovo a právne zložitú vec. V týchto sporoch sa používa základná právna úprava prijatá v Zákonníku práce (zákon č. 65/1965 Zb. v znení neskorších predpisov), ako   aj   vo   vykonávacích   predpisoch,   ktorých   výklad   a používanie   boli   stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu všeobecných súdov v pracovnoprávnych veciach.

Doterajšie trvanie konania a jeho priebeh nie je preto možné považovať za dôsledok vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej veci. Na právnu ani faktickú zložitosť ako dôvod doterajšej dĺžky trvania súdneho sporu nepoukazoval ani okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   súdneho konania.   Zo   spisu   okresného   súdu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   skutočnosť,   ktorá   by nasvedčovala   tomu,   že   sťažovateľka   sa   v preskúmavanej   veci   akýmkoľvek   spôsobom podieľala   na   vzniku   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   sa   nestotožňuje   s názorom okresného   súdu,   podľa   ktorého   k   vzniku   zbytočných   prieťahov   prispela   i samotná sťažovateľka, a to tým, že „po zániku pôvodne označeného žalovaného neuviedla správne pasívne   legitimovaného   účastníka,   hoci   ako   žalobkyni   jej   táto   povinnosť   vyplýva z ustanovení Občianskeho súdneho poriadku“. Treba totiž poukázať na ustanovenie § 107 ods. 4 OSP, ktoré upravuje postup súdu v prípade, ak počas konania zanikne právnická osoba. Súd má v takomto prípade povinnosť pokračovať v konaní s jej právnym nástupcom a iba   ak   právneho   nástupcu   niet,   konanie   zastaví.   To,   kto   sa   stal   právnym   nástupcom pôvodne   označeného   žalovaného,   vyplývalo   v danom   prípade   explicitne   z   citovaného zákona o organizácii miestnej štátnej správy (II. časť na str. 5 tohto nálezu). V právnom štáte   sa   musí dôsledne uplatňovať zásada   iura   novit   curia, ktorá   predstavuje integrálnu súčasť spravodlivého procesu. Súd preto mohol a mal v danej veci konať ex offo.

3.   Posledným   kritériom,   použitím   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu. Pri skúmaní toho, či v dôsledku jeho postupu došlo k sťažovateľkou namietanému porušeniu   označeného   základného   práva,   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   sťažnosť sťažovateľky   je   opodstatnená   v dôsledku   nekonania   okresného   súdu   (bez   existencie zákonnej   prekážky)   a aj   v dôsledku   jeho   postupu,   ktorý   však   nesmeroval   k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky vo veci, s ktorou sa obrátila na súd.

Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že súdne konanie, ktoré v právnej veci sťažovateľky   začalo 22.   mája 1996,   je   stále   vedené   na   súde   prvého   stupňa   bez toho, aby   bolo   do   dňa   vydania   tohto   nálezu   rozhodnuté   vo   veci   samej.   Ústavný   súd   preto konštatuje, že okresný súd v právnej veci sťažovateľky nepostupoval plynulo a dôsledne.

Prvé pojednávanie vo veci nariadil okresný súd po 17 mesiacoch od začatia konania, (na 5. november 1997), avšak žalovaný sa na ňom nezúčastnil. Predvolanie na pojednávanie bolo však doručované inému subjektu než právnemu nástupcovi pôvodného žalovaného. Druhé a zároveň posledné pojednávanie nariadené do doručenia sťažnosti ústavnému súdu sa   malo   uskutočniť   28.   januára   1998. Ako   už   bolo   uvedené,   toto   pojednávanie   sa   pre práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne   nekonalo   a bolo   odročené   na   neurčito.   Za   celé ústavným   súdom   vyhodnocované   obdobie   trvania   sporu   sa   neuskutočnilo   ani   jedno pojednávanie, na ktorom by sa bolo vykonávalo dokazovanie, resp. akékoľvek iné úkony zásadnej povahy. Od dátumu posledného pojednávania až do predloženia spisu ústavnému súdu spočívala činnosť okresného súdu v neefektívnych úkonoch, ktorými zisťoval, na koho prešli   práva   a povinnosti   z pracovnoprávnych   vzťahov   z pôvodnej   žalovanej   (zrušenej) právnickej osoby, aj keď táto skutočnosť vyplývala z § 13 zákona o organizácii miestnej štátnej správy. V priebehu konania sa vyskytli obdobia, v ktorých okresný súd za obdobie viac   než   jedného   roka   neurobil   ani   jeden   úkon.   Ide   o obdobie   od   28.   januára   1998 (od   termínu   nariadenia   ostatného   pojednávania)   do   26.   februára   1999   (zaslanie   výzvy okresného   súdu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky)   a druhým   obdobím   nečinnosti   je obdobie od 12. júla 1999 (keď vec bola z dôvodu nástupu zákonnej sudkyne na materskú dovolenku pridelená na prejednanie a rozhodnutie inému sudcovi) do 2. októbra 2000 (keď bola vec opäť pridelená pôvodnej zákonnej sudkyni).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresnému   súdu   trvalo   viac   než   6   rokov,   kým   si zabezpečil   aspoň   základné   podklady   pre   svoje   meritórne   rozhodnutie   v   právnej   veci sťažovateľky.

Ako vyplýva zo stanoviska okresného súdu k predmetu sťažnosti, okresný súd uznal existenciu prieťahov v konaní, avšak kvalifikoval ich ako prieťahy objektívneho charakteru spôsobené vysokým nápadom na občianskoprávnom úseku a nedostatočným personálnym obsadením sudcovských funkcií na tomto úseku.

Obranu   okresného   súdu   spočívajúcu   vo   vysokom   nápade   vecí   a   v   personálnych problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy v konaní,   ústavný   súd   neakceptoval.   Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99, III. ÚS 17/02, I. ÚS 20/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   pracovníkov   na   súde,   ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, by mohli iba dočasne ospravedlniť   vzniknuté   prieťahy,   a   to   len   v prípade,   že   sa   za   tým   účelom   prijali   včas adekvátne   opatrenia   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   39/00,   I.   ÚS   55/02),   inak   vyjadrené, preťaženosť   súdov,   ich   personálne   a organizačné   problémy   nie   sú   v zásade   ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).

Okresným   súdom   uvádzané   skutočnosti   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú   štát   povinnosti   za   pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom konaní.   Povahu   objektívnych   príčin   možno   priznať právnym   udalostiam,   ale uplatnenie ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).

Ústavný súd už vyslovil, že v právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem   iných   stelesnené   také   princípy,   ako   sú   právna   istota   a   spravodlivosť   (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 24/03).

Vychádzajúc z platnej právnej úpravy a so zreteľom na všetky uvedené dôvody (v   prvom   rade   hodnotenie   kritéria   postupu   a nečinnosť   okresného   súdu)   ústavný   súd konštatoval,   že   v občianskoprávnom   konaní   vedenom   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn. 20 C 495/96 nie je možné hodnotiť postup súdu ako taký, ktorý by zodpovedal ústavou priznanému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a   príslušným ustanoveniam   Občianskeho   súdneho   poriadku,   čo   je   nevyhnutným   predpokladom spoločensky efektívneho, t. j. rýchleho a účinného poskytnutia právnej ochrany.

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol, že v dôsledku zbytočných prieťahov došlo počas   celého   doterajšieho   priebehu   uvedeného   konania   k porušeniu   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   20   C   495/96   konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods.   5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk. Pokiaľ ide o dôvody, z akých sa ho domáhala, argumentovala tým, že   okresný   súd   porušil   jej   základné   práva   ustanovené   v čl.   46   a čl.   48   ústavy. K požadovanému rozsahu primeraného finančného zadosťučinenia uviedla, že „vychádzala jednak z každoročnej inflácie v priemere 6 %, z úrokov z omeškania vo výške 3 % do 30. 4. 1995, 22 % do 5. 10. 1955 (správne má byť 1995), 19,5 % do 12. 1. 1996 a 17,6 % do zaplatenia, ako aj zo skutočnosti, že výška môjho priemerného zárobku mala vplyv na výšku starobného dôchodku, ktorý od 1. 1. 1997 poberám“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 27/03).

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne   okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa pritom   riadil   zásadou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   reparácia nemajetkovej   ujmy,   nie   prípadná   náhrada   škody,   ktorá   by   sa   po   splnení   zákonných podmienok mohla uplatňovať v konaní pred všeobecnými súdmi.

Vzhľadom na celkovú doterajšiu dobu nečinnosti a neefektívnosti postupu okresného súdu vo veci sp. zn. 20 C 495/96, berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o prieťahy v konaní nijako   nepričinila,   a zohľadňujúc   aj   konkrétne   okolnosti   prípadu   vrátane   pozície sťažovateľky, jej pretrvávajúci pocit neistoty a v neposlednom rade tiež naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie sumy 60 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde v spojení s § 56 ods. 4 tohto zákona.

Ústavný súd podľa   § 36   ods.   2 zákona o ústavnom   súde rozhodol   o úhrade trov konania vo výške 12 398 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3, § 22 a § 24 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 591/2002 Z. z. o odmenách komerčných právnikov za poskytovanie právnej pomoci], pričom vo vzťahu k dvom   úkonom   právnej   služby   uskutočneným   v roku   2002   (prevzatie   a   príprava a   napísanie   sťažnosti)   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   roku   2001,   ktorá   bola   11   963   Sk, a pri   odmene   za   jeden   úkon   právnej   služby   (vyjadrenie   zo   6.   marca   2003)   vychádzal z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   prvý polrok roku 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Na základe toho bola náhrada priznaná za dva úkony právnej pomoci vo výške 3 900 Sk a 2 x režijný paušál po 100 Sk a za jeden úkon právnej pomoci vo výške 4 270 Sk a 128 Sk režijný paušál.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2003