znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 83/2014-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   28.   apríla   2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a sudcu Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca)   v   konaní   o   sťažnosti   M.   Š.,   zastúpeného advokátom   JUDr.   Ladislavom   Potockým,   Mydlárska 19,   Žilina,   vo   veci   namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného   súdu   Bratislava I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C 155/2000,   za   účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 155/2000   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 155/2000 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. Š. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 6 000 € (slovom šesťtisíc eur), ktoré mu j e   Okresný súdu Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. Š. trovy konania v sume 275,94   €   (slovom   dvestosedemdesiatpäť   eur   a deväťdesiatštyri   centov)   na   účet   jeho právneho zástupcu JUDr. Ladislava Potockého, Mydlárska 19, Žilina, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 83/2014   z 18.   februára   2014   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. Š. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 155/2000 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 20. októbra 2000 okresnému súdu návrh na   vydanie   osobného   motorového   vozidla,   alternatívne   na   zaplatenie   sumy   344 000   Sk (11 418,70 €) s príslušenstvom.

Sťažovateľ uvádza, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v jeho právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľ   v nadväznosti   na   to   navrhuje,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň navrhuje prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon sa domáha priznania finančného zadosťučinenia v sume 20 000 € a úhrady trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr. 3118/2014 (doručeným ústavnému súdu 24. marca 2014), v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Pokiaľ ide o Vašu otázku týkajúcu sa skutkovej a právnej zložitosti sporu, mám za to,   že   po   právnej   i   skutkovej   stránke   sa   jedná   o   štandardnú   občianskoprávnu   vec patriacu do rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva. Zložitou sa však vec vedená pod sp. značkou   10 C/155/2000   javí   z   dôvodu   viacerých   účastníkov   konania   vystupujúcich na strane odporcu, keď v rámci konania dochádzalo k rušeniu jednotlivých účastníkov – odporcov   a   prechodu   ich   práv   a   povinností   na   tretie   osoby   a   z   toho   vyplývajúcej komplikovanej situácie pri ustaľovaní okruhu účastníkov konania. Mám za to, že k celkovej dĺžke   súdneho   konania   prispel   i   samotný   navrhovateľ,   ktorý,   hoci   zastúpený   právnym zástupcom,   nesprávne   označil   jednotlivých   odporcov,   v   dôsledku   čoho   ho   súd   musel opakovane vyzývať na špecifikáciu účastníkov súladnú s ust. §-u 79 ods. 1 O. s. p. Zároveň v obdobiach od 11. 10. 2007 do 24. 2. 2009, od 11. 5. 2009 do 23. 4. 2010, od 30. 11. 2010 do 29. 7. 2011 a od 15. 4. 2013 do 6. 9. 2013 sa súdny spis nachádzal mimo dispozície tunajšieho súdu, bol na Krajskom súde v Bratislave.

Vzhľadom na uplynutie času od začatia konania na Okresnom súde Bratislava I však musím konštatovať, že konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi v konaní aj zo strany Okresného súdu Bratislava I.“

Súčasťou   vyjadrenia   okresného   súdu   k sťažnosti   bol   aj tento   prehľad procesných úkonov vykonaných v doterajšom priebehu napadnutého konania:

„Predmetným návrhom (doručeným okresnému súdu 20. októbra 2000, pozn.) sa sťažovateľ M. Š. voči odporcom označeným ako: 1. Ministerstvo vnútra SR, 2. Krajský úrad policajného zboru SR, Bratislava 3. R. F., 4. M. S., 5. Krajský úrad policajného zboru SR, Žilina, 6. Okresný úrad policajného zboru SR, Žilina, 7. Colný úrad, Bratislava, 8. Okresný úrad,   Bratislava   II,   9. M.   B.   domáhal   vydania   osobného   motorového   vozidla   alebo zaplatenia 344.000,- Sk s prísl.

Dňa 12. 3. 2001 daný pokyn na zaslanie žalobného návrhu odporcom spolu s výzvou na vyjadrenie sa k nemu.

Dňa 19. 2. 2003 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci, vyrubenie súdneho poplatku za návrh.

Dňa   30. 10. 2003   zákonná   sudkyňa   vo   veci   na   deň   3. 3. 2004   vytýčila   termín pojednávania.

Dňa 3. 3. 2004 a 8. 3. 2004 na súd doručené podanie navrhovateľa, ktorým upravil okruh účastníkov konania.

Dňa   3. 3. 2004   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   za   účelom   ustálenia okruhu účastníkov na strane odporcu odročené na neurčito.

Dňa 14. 6. 2004 výzva súdu adresovaná navrhovateľovi na doručenie potrebného počtu rovnopisov jeho podania upravujúceho okruh účastníkov na strane odporcu. Dňa 7. 1. 2005 súd vydal uznesenie č. kon.: 10 C/155/2000-62, ktorým pripustil, aby na   miesto   odporcu   v   2. rade   vstúpilo   Krajské   riaditeľstvo   PZ   SR   Bratislava,   namiesto odporcu v 5. rade vstúpilo Krajské riaditeľstvo PZ SR Žilina, namiesto odporcu v 7. rade Colné riaditeľstvo SR.

Dňa 14. 2. 2005 súd prostredníctvom Centrálneho registra obyvateľov zisťoval pobyt odporcu – R. F., dňa 22. 2. 2005 doručená odpoveď.

Dňa 22. 2. 2005 súd zisťoval, či odporca, ktorého označenie malo správne znieť R. F. nie je vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody.

Dňa 10. 8. 2005 odporcovi – R. F. ustanovená opatrovníčka. Dňa 8. 12. 2005 vo veci vytýčený termín pojednávania na deň 16. 1. 2006. Dňa   5. 1. 2006   vytýčený   termín   pojednávania   zrušený   z   dôvodu   dlhodobej   PN zákonnej sudkyne.

Dňa 13. 1. 2006 na tunajší súd doručené podanie navrhovateľa, v ktorom oznámil, že dopĺňa okruh účastníkov konania.

Dňa   9. 2. 2006   zákonná   sudkyňa   vo   veci   na   deň   10. 5. 2006   vytýčila   termín pojednávania.

Dňa   10. 5. 2006   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   deň 18. 9. 2006.

Dňa 8. 8. 2006 vyhotovené výzvy adresované Krajskému dopravnému inšpektorátu a Colnému úradu Bratislava.

Dňa   18. 9. 2006   zápisnica   o   pojednávaní,   ktoré   bolo   odročené   z   dôvodu telefonického   ospravedlnenia   navrhovateľa   a   jeho   PZ (právneho   zástupcu,   pozn.), predmetné   pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   29. 11. 2006.   Výzva   súdu   adresovaná obvodnému úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie, dňa 19. 10. 2006 doručená odpoveď.

Dňa   29. 11. 2006   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   z   dôvodu administratívneho pochybenia pri zápise do zápisnice z predch. pojednávania odročené na termín 31. 1. 2007.

Dňa   31. 1. 2007   sa   vo   veci   konalo   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   deň 12. 3. 2007.

Dňa   12. 3. 2007   sa   vo   veci   konalo   pojednávame,   na   ktorom   došlo   k   vyhláseniu rozsudku   vo   veci   č. kon.:   10 C/155/2000-224,   ktorým   bol   odporca   v   3. rade   zaviazaný zaplatiť navrhovateľovi sumu 344.000,- Sk s príslušenstvom, voči odporcom v 1., 2., 4., 5. a 6. rade návrh zamietnutý. Vydané uznesenie č. kon.: 10 C/155/2000-219, ktorým konanie voči   odporkyni   v VIII. rade   zastavené,   rozhodnuté   o   trovách   konania   v   uvedenej   časti, zároveň   vydané   uznesenie   č. kon.:   10 C/155/2000-222,   ktorým   súd   opravil   zápisnicu z pojednávania konaného dňa 10. 5. 2006.

Dňa 19. 6. 2007, 21. 6. 2007 na súd doručené odvolanie navrhovateľa podané voči uzneseniu č. kon.: 10 C/155/2000-219.

Dňa   9. 7. 2007   súdny   spis   predložený   na   rozhodnutie   o   podanom   odvolaní Krajskému súdu v Bratislave, dňa 23. 7. 2007 vyžiadaný späť, nakoľko navrhovateľ dňa 13. 7. 2007 doručil odvolanie podané i voči rozsudku vo veci č. kon. 10 C/155/2000-224. Dňa 17. 7. 2007 odvolanie navrhovateľa zaslané ostatným účastníkom konania, dňa 16. 8. 2007 navrhovateľ vyzvaný na úhradu súdneho poplatku za podané odvolanie. Dňa   11. 10. 2007   súdny   spis   predložený   na   rozhodnutie   Krajskému   súdu   v Bratislave.

Dňa   24. 2. 2009   bol   súdny   spis   tunajšiemu   súdu   vrátený   za   účelom   vydania opravného uznesenia k rozsudku vo veci – ohľadom dátumu vyhlásenia rozsudku.

Dňa 19. 3. 2009 súd vydal opravné uznesenie č. kon.: 10 C/155/2000-276 a súdny spis dňa 11. 5. 2009 opätovne predložený KS BA (Krajskému súdu v Bratislave, pozn.)Dňa   23. 4. 2010   odvolací   súd   súdny   spis   tunajšiemu   súdu   opätovne   vrátil   ako predčasne predložený s odôvodnením, že je potrebné rozhodnúť o návrhu navrhovateľa z 3. 3. 2004.

Dňa 30. 4. 2010 výzva súdu adresovaná Okresnému úradu Policajného zboru SR Žilina, dňa 26. 5. 2010 doručená žiadaná odpoveď.

Dňa 1. 7. 2010 výzva súdu adresovaná Okresnému riaditeľstvu policajného zboru SR Žilina,   dňa   4. 8. 2010   doručená   odpoveď   z   Krajského   riaditeľstva   policajného   zboru v Žiline.

Dňa 3. 9. 2010 vydané uznesenie o zastavení konania voči odporcovi v 8. rade – Okresnému úradu Policajného zboru SR Žilina.

Dňa   30. 11. 2010   súdny   spis   opätovne   predložený   Krajskému   súdu   v   Bratislave na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku č. kon.: 10 C/155/2000-224.

Dňa   31. 5. 2011   Krajský   súd   v   Bratislave   uznesením   č. kon.:   4Co/453/2010-288 zo dňa 31. 5. 2011 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Dňa 29. 7. 2011 súdny spis vrátený tunajšiemu súdu na ďalší postup, dňa 2. 8. 2011 účastníkom doručované rozhodnutie odvolacieho súdu.

Dňa   5. 9. 2011   výzva   zákonnej   sudkyne   adresovaná   právnemu   zástupcovi navrhovateľa, aby tento upresnil okruh odporcov v súlade s uznesením odvolacieho súdu č. kon.: 4 Co 453/2010-288.

Dňa   2. 11. 2011   právny   zástupca   doručil   súdu   žiadosť   o   predĺženie   lehoty na vyjadrenie.

Dňa 1. 1. 2012 opätovná výzva súdu adresovaná právnemu zástupcovi navrhovateľa, aby   tento   upresnil   okruh   odporcov   v   súlade   s   uznesením   odvolacieho   súdu č. kon.: 4 Co 453/2010-288.

Dňa 9. 1. 2012 na súd doručené podanie právneho zástupcu navrhovateľa. Dňa 17. 2. 2012 daný pokyn vyššej súdnej úradníčky na lustráciu pobytu odporcu – R. F., dňa 23. 2. 2012 a 7. 3. 2012 doručené odpovede.

Dňa   29. 3. 2012   súd   uznesením   vyzval   navrhovateľa   na   presnú   špecifikáciu odporcov, súladnú s ust. §-u 79 ods. 1 O. s. p.

Dňa 24. 5. 2012 výzva súdu adresovaná subjektu - Obvodnému úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie ohľadom preukázania jeho právnej subjektivity.

Dňa   24. 7. 2012   opätovná   výzva   súdu   adresovaná   Obvodnému   úradu   pre   cestnú dopravu   a   pozemné   komunikácie   ohľadom   preukázania   jeho   právnej   subjektivity,   dňa 13. 8. 2012 doručená žiadaná odpoveď.

Dňa 23. 9. 2012 súd opätovne uznesením vyzval navrhovateľa na presnú špecifikáciu odporcov, súladnú s ust. §-u 79 ods. 1 O. s. p.

Dňa 31. 10. 2012 súd uznesením č. kon. 10 C/155/2000-316 zastavil konanie voči odporcom v 6. a 7. rade.

Dňa 26. 11. 2012 na súd doručené odvolanie navrhovateľa podané voči uzneseniu č. kon. 10 C/155/2000- 316, toto dňa 28. 11. 2012 na vedomie zaslané zvyšným účastníkom. Dňa 22. 1. 2013 na súd doručené podanie Krajského riaditeľstva policajného zboru v ZA (v   Žiline,   pozn.) –   oznámenie   o   prechode   práv   a   povinností   z   tohto   subjektu na Ministerstvo vnútra SR.

Dňa 27. 2. 2013 vykonaná opätovná lustrácia odporcu – R. F., a to prostredníctvom Sociálnej poisťovne, registra obyvateľov a ústrednej evidencie väzňov.

Dňa   13. 3. 2013   daný   pokyn   vyššej   súdnej   úradníčky   na   ďalší   postup   vo   veci   – reklamácia doručenky zo zásielky adresovanej odporcovi v 4. rade a doručovanie zásielky opatrovníčke odporcu – R. F.

Dňa 15. 4. 2013 súdny spis predložený na Krajský súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní podanom navrhovateľom voči uzneseniu č. kon. 10 C/155/2000-316.

Krajský   súd   v   Bratislave   vo   veci   rozhodol   uznesením   č. kon.   4 Co/200/2013-334 zo dňa 24. 7. 2013, napadnuté uznesenie súdu zrušil. Súdny spis vrátený tunajšiemu súdu dňa 6. 9. 2013. Rozhodnutie odvolacieho súdu účastníkom doručované dňa 13. 9. 2013. Dňa 8. 10. 2013 daný pokyn vyššej súdnej úradníčky na ďalší postup vo veci. Dňa   24. 10. 2013   zákonná   sudkyňa   vo   veci   na   deň   5. 3. 2014   vytýčila   termín pojednávania.

Dňa   22. 1. 2014   súd   uznesením   nariadil   vo   veci   preklad   písomností,   ustanovil do konania prekladateľa a tlmočníka.

Dňa 3. 2. 2014 na súd doručené preložené písomnosti spolu s vyúčtovaním odmeny. Dňa 7. 2. 2014 súd ustanovenej prekladateľke uznesením priznal odmenu za preklad. Dňa 10. 2. 2014 na súd doručené podanie odporcu v 7. rade pôvodne Krajského úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Bratislave), ktorým súdu oznámil, že jeho právnym nástupcom sa stal Okresný úrad Bratislava, Staromestská 6, Bratislava. Dňa 5. 3. 2014 sa vo veci konalo pojednávanie, ktoré bolo odročené na 7. 5. 2014 z dôvodu žiadosti právneho zástupcu navrhovateľa, ktorý vzhľadom na výpoveď právneho zástupcu odporcu v siedmom rade požiadal súd o poskytnutie lehoty, počas ktorej zdôvodní podanie žaloby voči odporcovi v 7. rade.“

Sťažovateľ v podaní z 15. apríla 2014 súhlasil s upustením od ústneho pojednávania v konaní pred ústavným súdom, pričom k vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti stanovisko nezaujal.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení zo 17. marca 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   § 6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1.   Predmetom   posudzovaného   konania   je   rozhodovanie   o návrhu   sťažovateľa v občianskoprávnej   veci „o   vydanie   osobného   motorového   vozidla   alebo   zaplatenie 344 000 Sk   a prísl.“. Ústavný   súd   v zhode   s názorom   predsedníčky   okresného   súdu uvedeným vo vyjadrení k sťažnosti nepovažuje vec za právne zložitú a konštatuje, že patrí do   štandardnej   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov.   Podľa   názoru   ústavného súdu možno   však   pripustiť   určitú   mieru   skutkovej   zložitosti   v súvislosti   s ustálením   okruhu odporcov,   čo   však   nemôže   zbaviť   okresný   súd   zodpovednosti   za   stav   konania   v čase rozhodovanie o sťažnosti ústavným súdom.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania je druhým kritériom pri   rozhodovaní   o tom,   či   v   napadnutom   konaní   pred   okresným   súdom   mohlo   dôjsť k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   priebeh   napadnutého   konania   bol   ovplyvnený aj opakovanou   zmenou   okruhu   účastníkov   na   strane   odporcov,   pričom   na   uvedenej skutočnosti majú podiel tak okresný súd, ako aj sťažovateľ, a to napriek tomu, že v konaní pred okresným súdom bol kvalifikovane zastúpený advokátom. Ústavný na to prihliadol v súvislosti s posudzovaním nároku na priznanie finančného zadosťučinenia.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či mohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd v priebehu napadnutého konania zistil jedno obdobie takmer 2-ročnej nečinnosti   okresného   súdu,   a to   od   12.   marca   2001   (okresný   súd   vyzval   odporcov na vyjadrenie k návrhu) do 19. februára 2003 (pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci).

Okrem nečinnosti bol postup okresného súdu v konaní poznačený neefektívnosťou aj nesústredenosťou, o ktorej okrem iného svedčí aj skutočnosť, že Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) ako súd odvolací opakovane vrátil okresnému súdu súdny spis (24. februára 2009 a 23. apríla 2010) ako predložený predčasne na odstránenie nedostatkov.O   nesústredenosti   postupu   okresného   súdu   v konaní   taktiež   svedčí   to,   že   zrejmú nesprávnosť v písaní musel napraviť vydaním uznesenia z 19. marca 2009, v dôsledku čoho došlo k spomaleniu priebehu napadnutého konania.

Neefektívnosť postupu okresného súdu vyplýva predovšetkým z toho, že krajský súd uznesením sp. zn. 4 Co 453/2010 z 31. mája 2011 zrušil meritórny rozsudok okresného súdu z 12. marca 2007 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení uznesenia z 31. mája 2011 okrem iného uviedol:

„Súd   prvého   stupňa   si   neujasnil   základnú   otázku,   kto   je   účastníkom   konania, t. j. okruh účastníkov na strane odporcov, či sú všetci účastníci spôsobilí byť účastníkmi konania a aké procesné dispozície s návrhom proti nim navrhovateľ v konaní urobil, čo viedlo k zmätočnosti celého konania, nakoľko z jeho jednotlivých priebežných procesných rozhodnutí nie je celkom zrejmé koho sa týkali. Z týchto skutočností vyplýva, že pokiaľ aj súd prvého stupňa reagoval na jednotlivé nejasné dispozície navrhovateľa s návrhom a rozhodol   o   zmene   účastníkov,   prípadne   zastavil   proti   niektorým   konanie   urobil   to spôsobom, ktorý je zmätočný a navyše ho nie je možné preskúmať, pretože nebol žiadnym spôsobom odôvodnený.“

Ako neefektívny je potrebné vyhodnotiť aj postup okresného súdu v súvislosti s jeho uznesením   z 31.   októbra   2012,   ktorým   zastavil   konanie   voči   odporcom   v 6.   a 7. rade. Po podaní   odvolania   proti   tomuto   uzneseniu   ho   totiž   krajský   súd   uznesením   sp. zn. 4 Co 200/2013 z 24. júla 2013 zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom v jeho odôvodnení okrem iného uviedol:

„V občianskom súdnom konaní sú účastníkmi konania (pozri § 90 O. s. p.) žalobca a žalovaný.   Podľa   § 19   O. s. p.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania   má   ten,   kto   má spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva. V zmysle § 103 O. s. p. je súd povinný kedykoľvek za konania prihliadať na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Ak ide o taký nedostatok podmienky konania,   ktorý   možno   odstrániť,   súd   konanie   zastaví   (§ 104   ods. 1   O. s. p.).   Ak   ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia, pritom   spravidla   môže   pokračovať   v   konaní,   ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví (§ 104 ods. 2 O. s. p.)...

V danej veci sa navrhovateľ domáhal vydania motorového vozidla zn... zelenej farby, evidenčné číslo..., číslo motora..., číslo karosérie... aj s dvoma kusmi kľúčov s diaľkovým ovládaním   alebo   solidárneho   zaplatenia   344.000,-   Sk   s   príslušenstvom.   Zo   spisu   mal odvolací   súd   za preukázané,   že   navrhovateľ   v   priebehu   konania   viacerými   podaniami upravoval a menil okruhu odporcov, na upresnenie ktorého ho súd prvého stupňa dňa 05. 09. 2011 vyzval. Navrhovateľ podaním doručeným súdu dňa 09. 01. 2012, doplneným dňa 30. 04. 2012 a dňa 26. 09. 2012 označil ako odporcu v 6. rade Slovenskú republiku zastúpenú Colným riaditeľstvom SR a ako odporcu v 7. rade označil Slovenskú republiku zastúpenú Obvodným úradom pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že neoznačenie toho, kto má za štát konať, má za následok neúplnosť návrhu so súčasným vznikom povinnosti súdu pokúsiť sa o odstránenie tejto vady postupom podľa § 43 O. s. p. V prípade, že navrhovateľ síce štátny orgán, ktorý má za štát konať, označí subjekt, ktorý štátnym orgánom nie je, resp. nie je ani právnym subjektom, nejde o vadu návrhu ani o nedostatok podmienky konania. V predmetnom konaní sa súd prvého stupňa pokúsil odstrániť vady návrhu v zmysle § 43 O. s. p., pričom navrhovateľ označil ako odporcu v 6. aj 7. rade Slovenskú republiku. Nesprávne však označil orgán, ktorý má za štát konať. Podľa názoru odvolacieho súdu je síce toto vadou konania, ale vadou odstrániteľnou.

Vzhľadom na to, že navrhovateľ v odvolaní voči uzneseniu súdu prvého stupňa tento nedostatok odstránil a správne označil odporcu v 6. a 7. rade, je potrebné v konaní s týmito účastníkmi ďalej pokračovať.“

V súvislosti s neefektívnym a nesústredeným postupom okresného súdu ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre zdôraznil, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna (nesústredená a neefektívna) činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a to v prípade,   ak   táto   činnosť   štátneho   orgánu   nesmerovala   k odstráneniu   právnej   neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Ústavný súd napokon dodáva, že z ústavnoprávneho hľadiska nemožno akceptovať, aby   konanie   pred   všeobecným   súdom   nebolo   po   viac   ako   13   rokoch   od   jeho   začatia právoplatne skončené.

Vychádzajúc z uvedeného,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   10 C 155/2000   došlo   k   zbytočným prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bolo postupom okresného   súdu porušené,   prikázal   mu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádza   sťažovateľ   domáhajúci   sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v sume   20 000   € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Svoj pocit právnej neistoty odôvodňuje tým, že „za   obdobie   13   rokov   od   podania   návrhu   nebolo   v dôsledku   prieťahov   zo   strany prvostupňového súdu právoplatne rozhodnuté v merite veci“.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 10 C 155/2000, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   6 000   €   za   primerané   finančné   zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v   konaní   o jeho   sťažnosti   advokátom JUDr. Ladislavom Potockým. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v   odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2012, ktorá bola 781 €.

Úhradu   priznal   za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   prípravu   zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu 260,32 €, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s § 149   OSP)   v lehote uvedenej v bode 4 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2014