znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 83/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B.,   konajúca   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr. B.   F.,   vedené   pod   spisovými značkami:   Rvp 13383/2012,   Rvp 13384/2012,   Rvp 13385/2012,   Rvp 13386/2012 a Rvp 13387/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   Ústavy Slovenskej   republiky   a   čl. 14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom Okresného súdu Veľký Krtíš v konaniach vedených pod spisovými značkami: 5 Er 1665/2007   a uznesením   z 18.   novembra   2011,   5 Er 2683/2008   a uznesením z 5. decembra   2011,   5 Er 2167/2007   a uznesením   z 22. novembra   2011,   5 Er 2667/2006 a uznesením z 3. novembra 2011 a 5 Er 2938/2009 a uznesením zo 7. decembra 2011, ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaniach vedených pod spisovými značkami: 16 CoE 177/2012 a uznesením z 28. júna 2012, 13 CoE 124/2012 a uznesením z 18.   júla   2012,   17 CoE 144/2012   a uznesením   z 29. júna 2012,   17 CoE 143/2012 a uznesením z 29. júna 2012 a 43 CoE 112/2012 a uznesením z 28. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   spisovými   značkami: Rvp 13383/2012,   Rvp 13384/2012,   Rvp 13385/2012,   Rvp 13386/2012   a Rvp 13387/2012 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13383/2012.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 29. októbra 2012   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách   aj   „sťažovateľ“),   vedené   pod   spisovými   značkami:   Rvp 13383/2012, Rvp 13384/2012, Rvp 13385/2012, Rvp 13386/2012 a Rvp 13387/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Veľký Krtíš   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami: 5 Er 1665/2007   a uznesením   z 18.   novembra   2011,   5 Er 2683/2008   a   uznesením z 5. decembra   2011,   5 Er 2167/2007   a uznesením   z 22. novembra   2011,   5 Er 2667/2006 a uznesením z 3. novembra 2011 a 5 Er 2938/2009 a uznesením zo 7. decembra 2011 (ďalej spolu aj „napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   v konaniach   vedených   pod   spisovými   značkami:   16 CoE 177/2012   a uznesením z 28. júna   2012,   13 CoE 124/2012   a uznesením   z 18.   júla   2012,   17 CoE 144/2012 a uznesením   z 29.   júna   2012,   17 CoE 143/2012   a uznesením   z 29.   júna   2012 a 43 CoE 112/2012   a uznesením   z 28.   júna   2012   (ďalej   spolu   aj „napadnuté   uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného   zmluvami   o   úvere   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkmi   k   uzatvoreniu rozhodcovských doložiek, resp. rozhodcovských zmlúv, ktoré založili právomoc Stáleho rozhodcovského   súdu   zriadeného   S.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „Stály   rozhodcovský   súd“), rozhodovať   o   právnom   postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom na omeškanie dlžníkov a návrhy sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd „autoritatívne deklaroval   právo sťažovateľky na   úhradu   peňažn[ých] pohľadáv[ok] a uložil   dlžníko[m] povinnosť   plniť“, bola   dlžníkom na   základe   rozsudkov uložená   povinnosť   zaplatiť sťažovateľke jej pohľadávky spoločne s príslušenstvom. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany   dlžníkov   bola   sťažovateľka   nútená   domáhať   sa   splatenia   pohľadávky aj s príslušenstvom   prostredníctvom   exekúcií   na   podklade   exekučných   titulov   (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcií,   avšak   v   priebehu   ich   vykonávania   následne   ex   offo   exekúcie   napadnutými uzneseniami   zastavil;   na   základe   odvolaní   sťažovateľky   boli   napadnuté   uznesenia okresného súdu potvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu.

Sťažovateľka   v sťažnostiach   v obšírnej   argumentácii   namieta,   že   napadnutými postupmi   a uzneseniami   okresného   súdu   a krajského   súdu boli   porušené   jej   označené základné   práva   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru   a   dodatkového   protokolu,   ako aj označené články ústavy a dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o neprípustnosti exekúcií a o ich zastavení a zároveň jej mal odňať možnosť konať pred súdom. Okresný súd i krajský súd podľa sťažovateľky tiež nedostatočne zistili skutkový stav a nesprávne právne posúdili veci,   keď   chybne   interpretovali   a aplikovali   pre   rozhodnutia   relevantné   právne   normy. Sťažovateľka   taktiež   v   sťažnostiach   tvrdí,   že   tým,   že   v jej   označených   veciach   neboli nariadené ústne pojednávania, bolo jej odňaté právo konať pred súdom.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1   dodatkového   protokolu   postupom   krajského   súdu   v napadnutých   konaniach   a   jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uznesenia okresného súdu a napadnuté uznesenia krajského   súdu   zruší   a   veci   vráti   na   ďalšie   konanie   a   zároveň   jej   prizná   finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka   zároveň   ústavnému   súdu   navrhla, aby v zmysle § 52 ods. 2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   odložil   vykonateľnosť   napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1   K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   môže   súd   v   záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   § 31a   zákona   o   ústavnom   súde   možno   v   konaní o   sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   spisovými značkami:   Rvp 13383/2012,   Rvp 13384/2012,   Rvp 13385/2012,   Rvp 13386/2012 a Rvp 13387/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, proti ktorým sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy, práv   podľa   dohovoru   a   dodatkového   protokolu,   ako   aj   k porušeniu   označených článkov ústavy a dohovoru

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.2.1   K napadnutým postupom a uzneseniam okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m.   m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia a postupy okresného súdu, ktoré predchádzali ich vydaniu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosti v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.2   K napadnutým postupom a uzneseniam krajského súdu

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   potvrdil   napadnuté   rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekúcií, čo malo mať za následok porušenie jej označených práv.

Formuláciou   uvedenou   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a   aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III. ÚS 151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   v   danom   prípade   považoval   za   významné   vyriešiť   zásadnú   otázku vyplývajúcu   zo   sťažností,   a to,   či   krajský   súd   rozhodujúci   v   rámci   exekučných   konaní o odvolaní   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorými   boli   exekúcie   zastavené,   mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcií z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo na rozhodcovskú doložku uzatvorenú medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

Ústavný súd po preskúmaní sťažností zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade predchádzajúcich sťažností, ktoré už riešil   ústavný   súd   tak,   že   ich   odmietol   vo   vzťahu   ku   krajským   súdom   ako   zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka označila len iné rozhodnutia krajského súdu, ktorými malo dôjsť k porušeniu jej označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu. Z argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti, identickej s jej   predchádzajúcimi   sťažnosťami,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenie   napadnutých rozhodnutí krajského súdu obsahovalo, čo sa týka skutkových zistení a právneho posúdenia veci krajským súdom, obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už ústavným súdom   boli preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že exekučný súd   je   nielen   oprávnený,   ale   aj   povinný   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by   bolo   potrebné   už   začaté   exekučné   konanie   zastaviť   podľa   § 57   ods. 2   Exekučného poriadku,   a   v   tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal   na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri rozsudok sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.   januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk   Najvyššieho súdu   SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).

V nadväznosti na to sa pri predbežnom prerokovaní týchto sťažností ústavný súd plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011   z 31.   mája 2011,   sp.   zn.   II. ÚS 303/2011   z 24.   augusta   2012, sp.   zn. I. ÚS 382/2012   z   22.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 409/2012   z   22.   augusta   2012, IV. ÚS 467/2012   z 18.   septembra   2012,   ako   aj   ďalších   rozhodnutiach   týkajúcich sa obdobných   sťažností   sťažovateľky,   ktorými   boli   rovnaké   a   opakujúce   sa   sťažnosti sťažovateľky z dôvodu   ich zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných súdov o vyhlásení exekúcií za neprípustné a ich zastavení v celom rade   prípadov,   pretože   rozhodcovské   rozsudky   neboli   podľa   názoru   exekučných   súdov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym názorom   účastníka   súdneho   konania,   resp.   právo   na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   ich   zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka aj napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda ani s jeho   rozhodnutiami   o predchádzajúcich   typovo   zhodných   sťažnostiach   sťažovateľky. Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   vyvstáva   otázka,   aký   význam   a   efektivitu   má   pre   ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl. 13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov   nápravy,   ku   ktorým   patria   požiadavka   ich   prístupnosti,   adekvátnosti a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké   Komentáře.   Praha:   C. H. Beck,   2012,   s.   198).   Povinnosť   vyčerpať   prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto   sa   však   uplatní   v prípadoch,   keď   pochybnosti   sťažovateľa   o   účinnosti   prostriedku nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že

takýto   prostriedok   nápravy   ponúka   primerané   vyhliadky   na   úspech,   napr.   s   ohľadom na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013