znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 83/2012-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., V., zastúpenej Mgr. O. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/17/2010 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti M., s. r. o., o d m i e t a ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júna 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   M.,   s.   r.   o.,   V.   (ďalej   len  ,,sťažovateľka“), zastúpenej Mgr. O. B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf/17/2010 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2010.

Sťažnosť sťažovateľky súvisí s rozhodnutím Daňového úradu V. (ďalej len „daňový úrad“)   č.   628/230/108-2112/09/Há   z   3.   apríla   2009   –   dodatočného   platobného výmeru, ktorým bola sťažovateľke vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2007 v   sume   14   125,17   €,   a rozhodnutím   Daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky č. I/224/10916-73526/2009/990268-r   z   23.   júla   2009,   ktorým   potvrdilo   rozhodnutie daňového úradu.

Sťažovateľka   podala   proti   predmetným   rozhodnutiam   správnych   orgánov   žalobu o preskúmanie ich zákonnosti podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), o ktorej rozhodol Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 11 S/108/2009-95   zo   16.   februára   2010   tak,   že   žalobu   sťažovateľky   zamietol.   Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom   sp.   zn.   6   Sžf/17/2010   z 27.   októbra   2010   tak,   že   rozsudok   krajského   súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Predmetom konania vo veci vyššie uvedenej je odopretie oslobodenia od dane pri vývoze tovaru a následné dorubenie dane na základe názoru žalovaného, že

(i) sťažovateľka nepredložením písomného colného vyhlásenia o prepustení tovaru do colného režimu vývoz v zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), v ktorom je potvrdený colným orgánom   výstup   tovaru   z   územia   Európskych spoločenstiev (ďalej   len „JCD“), neopomenula len určitú formalitu, ale že z hľadiska DPH predstavuje nepredloženie JCD zásadný nedostatok pri preukazovaní vývozu;

(ii) z hľadiska DPH nie je možné pri vývoze tovaru zohľadňovať aj tzv. alternatívne dôkazy, pretože to zákon o DPH neumožňuje.»

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   predmetným   rozsudkom   najvyššieho   súdu z 27. októbra 2010 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodu nesprávnej aplikácie právnej normy, nepreskúmateľnosti   rozsudku   najvyššieho   súdu,   odňatia   práva   na   zákonného   sudcu, nejednotnosti rozhodovania najvyššieho súdu a z dôvodu denegatio iustitiae.

V   súvislosti   s   námietkou   nesprávnej   aplikácie   právnej   normy   sťažovateľka „poukazuje na tú skutočnosť, že súd nevyhovel jej návrhu práve z dôvodu, že nepostupoval v súlade   s   platnou   právnou   úpravou,   t.   j.   neaplikoval   správne   ustanovenia,   a   to predovšetkým tým, že nezohľadnil právnu úpravu Spoločenstva, ako aj príslušnú judikatúru ESD“.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta,   že   predmetný   rozsudok   najvyššieho   súdu   je nepreskúmateľný,   pričom   poukazuje   na   to,   že   jej   argumentom, „ktorými   sa...   snažila poukázať na postup správneho orgánu pri výklade právnych noriem v rozpore s právom Spoločenstva, nie je v odvolaní venovaná akákoľvek pozornosť. Odvolací súd sa, rovnako ako Krajský súd v Nitre, plne stotožnil s argumentáciou žalovaného, a to bez akéhokoľvek vysporiadania   sa   s   argumentmi   žalobcu,   čím   spôsobil,   že   odvolací   rozsudok   je nepreskúmateľný.“.

Vo svojej sťažnosti sťažovateľka uvádza, že v predmetnej veci je potrebné aplikovať právny   poriadok   Spoločenstva   a   judikatúru   Súdneho   dvora   Európskej   únie.   V   tomto kontexte uviedla:

«Opierajúc sa o základné princípy Spoločenstva, tak ako ich Súdny dvor uviedol vo vyššie uvedených základných rozsudkoch, považuje žalobca za nutné zdôrazniť, že súd je pri aplikácii ustanovení právneho poriadku Slovenskej republiky z moci úradnej povinný zohľadniť   právo   Spoločenstva,   a   v   prípade   kolízie   ustanovenie   právneho   poriadku Slovenskej republiky nepoužiť.

V   prípade   nejasnosti   výkladu   práva   Spoločenstva   ustanovuje   čl.   267   Zmluvy o fungovaní Európskej únie možnosť, resp. za určitých okolností povinnosť, súdov obrátiť sa na Súdny dvor s otázkou výkladu príslušného nejasného ustanovenia Zmluvy. Tento výklad je v následnom konaní pre vnútroštátny súd záväzný....

V rámci predmetného konania bolo sťažovateľkou uvedených niekoľko rozsudkov Súdneho dvora, ako aj podporných argumentov k nesúladu interpretácie správneho orgánu, ako   aj   samotných   súdov   s   právom   Spoločenstva,   no   žiadnym   z   nich   nebola   venovaná pozornosť. V rámci časti odopretia oslobodenia od dane pri vývoze tovaru a následného dorubenia   dane   sa   odvolací   súd   plne   stotožnil   s   názorom   žalovaného   a   nezohľadnil argumenty   sťažovateľky   -   predovšetkým   nesúlad   uplatňovania   formálnych   kritérií   §   47 ods. 3 Zákona o DPH s výkladom práva Spoločenstva, najmä Smernice rady 2006/112/ES, ktorý sťažovateľka podporila rovnako aj citáciami rozsudku Súdneho dvoru vo veci „Albert Colleé“.».

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   jej   základného   práva   na   zákonného   sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka «zastáva názor, že:

(i) rešpektujúc právne mantinely pre položenie predbežnej otázky, tak ako ich Súdny dvor stanovil v rozhodnutiach „CILFIT“ a „Intermodal“;

(ii) vychádzajúc z nejasnosti výkladu práva Spoločenstva nevyhnutne potrebného pre rozhodnutie súdu vo veci;

(iii)   berúc   na   vedomie   skutočnosť,   že   Najvyšší   súd   je   súdom,   proti   ktorého rozhodnutiu nie je možné podať opravný prostriedok

bol Najvyšší súd povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor. Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   má   sťažovateľka   za   to,   že   nepoloženie   predbežnej otázky v predmetnom konaní viedlo k odňatiu jej základného práva na zákonného sudcu zaručené v čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Tento názor vyslovil aj Ústavný súd SR v uznesení IV. ÚS 206/08-50...».

V sťažnosti sťažovateľka poukazuje na nejednotnosť rozhodovania najvyššieho súdu, «kedy v konaniach týkajúcich sa obdobnej veci s rovnakým právnym základom iný senát Najvyššieho súdu dospel k odlišnému právnemu záveru, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty...

...   v   obdobnom   konaní   sp.   zn.:   3   Sžf   19/2010   vedenom   sťažovateľkou   proti žalovanému vo veci dodania tovaru do tretej krajiny a nepreukázania oslobodenia od dane prostredníctvom JCD a nepriznania dane zo služieb dodaných zahraničnou osobou z iného členského   štátu   rozhodol   iný   senát   Najvyššieho   súdu   v   prospech   sťažovateľky   tým,   že Najvyšší súd zmenil rozsudok príslušného Krajského súdu tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec žalovanému vrátil na ďalšie konanie.

V odôvodnení predmetného rozsudku konštatoval Najvyšší súd niekoľko významných poznatkov a skutočností, na ktoré je podľa názoru sťažovateľky v zmysle zásady jednotnej rozhodovacej praxe súdov nutné prihliadať aj v tomto prípade....

Na rozdiel   od rozhodovania   vo   veci   napadnutého rozsudku   sa v konaní   sp.   zn.: 3 Sžf 19/2010   Najvyšší   súd   zaoberal   správnou   aplikáciou   smernice,   jej   účelom a predovšetkým,   opierajúc   sa   o   základné   princípy   Spoločenstva,   preskúmal   súlad slovenských právnych noriem s právom Spoločenstva. V zmysle eurokonformného výkladu (vrátane výkladu v súlade so smernicou), tak ako ho ESD judikoval v prípade „von Colson und   Kamann“,   je   správny   orgán   a   rovnako   aj   súd   pri   aplikácii   ustanovení   právneho poriadku   Slovenskej   republiky   z   moci   úradnej   povinný   zohľadniť   právo   Spoločenstva, a v prípade kolízie ustanovenie právneho poriadku Slovenskej republiky nepoužiť. Práve interpretáciou v zmysle smernice a zohľadnením jej cieľov a účelov dospel Najvyšší súd v konaní sp. zn.: 3 Sžf 19/2010 k vyššie uvedeným záverom....

Z uvedeného vyplýva, že v predmetnom konaní došlo k porušeniu princípu právnej istoty a tým aj práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, teda jeho práva konať pred súdom, nakoľko rovnakú skutkovú podstatu posúdili rôzne senáty Najvyššieho súdu rozdielnym spôsobom, pričom tento postup súdov nemožno objektívne a rozumne odôvodniť....

Z   vyššie   uvedeného   vyplýva,   že   v   rozhodovaní   o   uvedenom   prípade   sa   tak na prvostupňovom súde, ale najmä na súde odvolacom, prejavila ľubovôľa súdu. Akákoľvek ľubovôľa pri postupe alebo rozhodovaní súdu je však neprípustná, je v priamom rozpore so zákonom (najmä OSP), ale i s Ústavou SR.».

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   svojím   postupom   a   rozhodnutím   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 17/2010 porušil základné právo sťažovateľky... na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na zákonného sudcu   zaručené   v   článku   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jej   právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 27.10.2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 17/2010 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľke... primerané finančné zadosťučinenie v sume 1.500,- EUR (slovom: jedentisíc päťsto eur), ktoré jej je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke...   trovy právneho zastúpenia v sume 311,56 EUR... na účet jej právneho zástupcu... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila takto:„Výšku   primeraného   zadosťučinenia,   ktorá   by   dokázala   aspoň   trochu   zmierniť náklady   na   vynaložené   úsilie   a   prostriedky   na   domáhanie   sa   práva   alebo   frustráciu sťažovateľky z nezákonného rozhodovania súdov Slovenskej republiky, je ťažké stanoviť. S prihliadnutím   na   okolnosti   prípadu   sťažovateľka   navrhuje,   aby   jej   bolo   priznané primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.500,- EUR...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie   konania   okrem   prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   na   začatie   konania   sa   prejavuje   predovšetkým   vo   viazanosti petitom   návrhu   na   začatie   konania,   teda   tou   časťou   sťažnosti   (v   konaní podľa   čl.   127 ústavy), v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha (§ 20   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde),   čím   zároveň   vymedzí   predmet   konania   pred ústavným   súdom   z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Z   obsahu   sťažnosti   a   zo   znenia   jej   petitu   je   zrejmé,   že   sťažovateľka   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Sžf/17/2010 a jeho rozsudkom z 27. októbra 2010.

Podľa   §   49   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, I. ÚS 24/05).

Sťažovateľka   v   sťažnosti   poukazuje   na   to,   že   v   záujme „vyčerpania   všetkých dostupných opravných prostriedkov, podala sťažovateľka voči rozsudku Najvyššieho súdu, sp.   zn.:   6   Sžf   17/2010   rovnako   dovolanie.   Predmetné   konanie   však   bolo   uznesením Najvyššieho súdu sp. zn.: 1 Sdo 10/2010 zo dňa 23. 03. 2011 zastavené.“.

Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

V   správnom   súdnictve   vytvára   Občiansky   súdny   poriadok   osobitný   systém opravných   prostriedkov,   ktorý   je   vymedzený   odchylne   od   všeobecných   predpokladov prípustnosti   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa   štvrtej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   predovšetkým   tým,   že   vylučuje   niektoré   rozhodnutia z prieskumu   opravným   súdom   a   zásadným   vylúčením   možnosti   napadnúť   rozhodnutie najvyššieho súdu ako súdu v správnom súdnictve akýmkoľvek opravným prostriedkom.

Proti rozsudkom, ktorými sa zamietli žaloby proti postupu a rozhodnutiu správneho orgánu (okrem rozsudkov najvyššieho súdu), je prípustné odvolanie (§ 250ja ods. 1 OSP). Dovolanie   nie   je   prípustné,   pretože   jeho   prípustnosť   v   §   250ja   OSP   nie   je   výslovne ustanovená.

V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd na povahu a špecifiká správneho súdnictva podľa   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorého   úlohou   nie   je   nahradzovať činnosť   orgánov   verejnej   správy,   ale   len   preskúmať   zákonnosť   rozhodnutí   a   postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP), teda preskúmať to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených v návrhu rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne   predpisy.   Preto   treba   vziať   do   úvahy,   že   správny   súd   nie   je   súdom skutkovým,   ale je súdom,   ktorý   posudzuje   iba   právne   otázky   napadnutého   rozhodnutia a postupu orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Vzhľadom na to, že už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné,   aby   kontrola   verejnej   správy   bola   ešte   kontrolovaná   prostredníctvom   inštitútu dovolania.   Okrem   toho   správne   súdnictvo   nemusí   byť   zjednocované   prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou   historických   okolností   obsiahnuté   v   jednom   procesnom   kódexe   (m.   m. IV. ÚS 208/08). Vzhľadom na uvedené je tiež vylúčené, aby bolo dovolanie v správnom súdnictve prípustné na základe dovolacích dôvodov podľa § 237 OSP.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   odvodzuje   plynutie   dvojmesačnej   lehoty   na   podanie sťažnosti proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžf/17/2010 z 27. októbra 2010 od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo/10/2010 z 23. marca 2011, ktorým bolo konanie o dovolaní zastavené, t. j. od 18. apríla 2011.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   s uvedeným   právnym   názorom sťažovateľky o plynutí lehoty na podanie sťažnosti nemožno súhlasiť.

Sťažovateľka   doručila   ústavnému   súdu   sťažnosť   proti   namietanému   rozsudku elektronickým podaním 20. júna 2011, t. j. podala ju zjavne po uplynutí lehoty uvedenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti (III. ÚS 370/2010) vyslovil, že sa nemožno stotožniť s názorom, podľa ktorého plynutie zákonnej lehoty sa odvíja iba od doručenia   rozhodnutia   dovolacieho   súdu,   ktorým   zastavil   dovolacie   konanie   pre neprípustnosť,   pretože   týmto   rozhodnutím   už   najvyšší   súd   nemohol   spôsobiť   porušenie označených práv, keď správne v súlade s Občianskym súdnym poriadkom a judikatúrou ústavného   súdu   odmietol   sťažovateľkou   podané   dovolanie   (resp.   konanie   o dovolaní zastavil) z dôvodu, že v správnom súdnictve je vylúčené.

Keďže sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 108/02) a ústavný súd lehotu na podanie sťažnosti ustanovenú v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k namietanému postupu najvyššieho súdu (ktorý vyplýval   z   odôvodnenia   sťažnosti)   v   označenom   konaní   nepovažoval   za   zachovanú, odmietol ju v tejto časti ako podanú oneskorene.

Takýto záver je v súlade aj s judikatúrou ústavného súdu z ostatného obdobia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), podľa ktorej lehota na prípadné   podanie   sťažnosti   po   rozhodnutí   o dovolaní   bude   považovaná   v zásade za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu,   avšak s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Takouto výnimkou je   práve   rozhodnutie   o zastavení   dovolacieho   konania   v prípade   správneho   súdnictva, v ktorom je dovolacie konanie vylúčené.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. februára 2012