znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 83/2011-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. T. L., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. A., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. 8 C 91/2007 z 19. mája 2009 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 143/2009 z 20. novembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. T. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. februára 2010   faxom   a 25.   februára   2010   poštou   doručená   sťažnosť   Ing.   T.   L.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   sa   domáhal, aby ústavný   súd   vyslovil   porušenie   jeho   základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný   súd“)   sp. zn.   8 C 91/2007   z   19.   mája   2009   (ďalej   aj   „napadnutý   rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 143/2009 z 20. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“) a aby označené   rozsudky   zrušil.   Za   dôvod   namietaného   porušenia   svojich   práv   sťažovateľ považuje   arbitrárnosť   právnych   záverov   všeobecných   súdov   oboch   stupňov   v konaní o určení   odstúpenia   od   kúpnej   zmluvy   a určení   vlastníckeho   práva.   Sťažovateľ   súčasne navrhol odložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.

Z obsahu   sťažnosti   a napadnutých   rozhodnutí   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ 2. septembra 1999 uzavrel so spoločnosťou P., konajúcou prostredníctvom konateľky M. L., kúpnu zmluvu, na základe ktorej táto obchodná spoločnosť previedla na neho vlastníctvo k nehnuteľnostiam   zapísaným   na   LV...   (ďalej   len   „predmetné   nehnuteľnosti“).   Vklad vlastníckeho práva bol povolený 19. mája 2000 pod č... Súčasťou zmluvy bol tiež záväzok sťažovateľa zaplatiť kúpnu cenu.

Dňa 5. apríla 2000 uvedená spoločnosť ako predávajúci doručila Okresnému úradu v Prešove,   katastrálnemu   odboru   (ďalej   len   „katastrálny   odbor   OÚ“),   prostredníctvom svojho právneho zástupcu oznámenie o odstúpení od predmetnej kúpnej zmluvy z 27. marca 2000   a zároveň   požiadala   o zastavenie   katastrálneho   konania   o povolenie   vkladu vlastníckeho práva. Splnomocnenie konať za spoločnosť udelil právnemu zástupcovi jej druhý konateľ Ing. M. H. Následne bolo 5. mája 2000 doručené katastrálnemu odboru OÚ ďalšie podanie uvedenej spoločnosti prostredníctvom advokáta JUDr. L. L., a to na základe splnomocnenia udeleného konateľkou M. L. V uvedenom podaní považuje právny zástupca odstúpenie od zmluvy zo strany uvedenej obchodnej spoločnosti za právne neúčinné, lebo podľa   neho   nie   je   zjavné,   aký   dôvod   by   mal   viesť   k odstúpeniu   od   zmluvy.   Zároveň z hľadiska právnej istoty konateľka M. L. oznámila, že berie odstúpenie späť. Rovnaké vyjadrenie k odstúpeniu od zmluvy bolo zaslané aj právnemu zástupcovi JUDr. P. Č. Napadnutým   rozsudkom   určil   okresný   súd   vo   veci   žaloby   Ing.   M.   H. proti sťažovateľovi ako žalovanému, za účasti JUDr. M. P., správcu konkurznej podstaty úpadcu obchodnej spoločnosti P. vlastnícke právo uvedenej obchodnej spoločnosti k predmetným nehnuteľnostiam, ako aj to, že patria do konkurznej podstaty úpadcu v konkurznej veci Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1 K 65/00. V prevyšujúcej časti, ktorou žalobca žiadal určenie   právnej   účinnosti   odstúpenia   od   zmluvy,   a to,   aby   sťažovateľ   strpel   zápis vlastníckeho práva uvedenej obchodnej spoločnosti do katastra nehnuteľností k predmetným nehnuteľnostiam, žalobu zamietol.

Sťažovateľ podal proti tomuto rozsudku odvolanie, ktorým namietal jeho vyhovujúci výrok   a výrok   o trovách   konania.   Krajský   súd   o ňom   rozsudkom   sp. zn.   4 Co 143/2009 z 20. novembra   2009   rozhodol   tak,   že   rozsudok   prvostupňového   súdu   vo   vyhovujúcom výroku potvrdil.

Podstatou   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   podľa sťažovateľa skutočnosť, že právne závery okresného súdu a krajského súdu sú arbitrárne a v rozpore so základnými zásadami logiky a právneho poriadku. Z ústavného hľadiska sú teda neospravedlniteľné a neudržateľné. Zároveň pritom porušujú aj jeho právo na pokojné užívanie svojho majetku a na jemu zodpovedajúcu ochranu pred nezákonným zbavením majetku. Toto tvrdenie sa týka týchto právnych záverov:

V prvom rade sťažovateľ nesúhlasí s takým výkladom čl. IV bodu 4.4 kúpnej zmluvy z 2. septembra 1999, že obsahuje dohodu o možnosti odstúpenia od zmluvy z iných ako zákonných dôvodov. Aj keby bola táto interpretácia všeobecných súdov správna, bolo by v rozpore so zákonom, a teda neplatné odstúpenie od zmluvy z 27. marca 2000. Sťažovateľ pritom   poukazuje   na   znenie   § 497   druhej   vety   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého nemôže od zmluvy odstúpiť, a to ani v prípade, keď poskytne odstupné, ten, kto zmluvu splnil aspoň z časti alebo prijal hoci len čiastočné plnenie. Ako totiž vyplýva z čl. III bodu 3.3 dodatku č. 1 kúpnej zmluvy, časť kúpnej ceny bola kupujúcim uhradená v hotovosti 17. marca 2000, teda desať dní pred uskutočnením právneho úkonu odstúpenia od zmluvy. Najneskôr od tohto okamihu pritom už ani jedna zo zmluvných strán nemohla v zmysle § 497 druhej vety Občianskeho zákonníka od zmluvy odstúpiť, a to ani v prípade, pre ktorý si dohodli odstupné.

Sťažovateľ   ale   poukazuje   aj   na   ďalšie   (z jeho   pohľadu)   pochybenia   súdov. Predovšetkým   spochybňuje   ich   skutkový   záver,   že   odstúpenie   od   zmluvy   muselo   byť sťažovateľovi doručené najneskôr 5. mája 2000. Tento záver bol vyvodený z jeho tvrdenia, že ho v danej dobe zastupoval advokát JUDr. L. L. a akákoľvek korešpondencia adresovaná žalovanému bola následne postupovaná tomuto právnemu zástupcovi, ako aj z toho, že tento zástupca 5. mája 2000 doručil katastrálnemu odboru OÚ vyjadrenie k odstúpeniu od zmluvy ako zástupca predávajúceho. Súdy sa podľa sťažovateľa vôbec nezaoberali otázkou, ako sa JUDr. L., ktorý predmetné vyhlásenie zasielal ako zástupca predávajúceho, teda subjektu, ktorý   odstupoval   od   zmluvy,   dozvedel   o odstúpení   od zmluvy,   a prečo   robil   v tejto súvislosti úkon za predávajúceho, a nie kupujúceho. Informácie o odstúpení totiž mohol mať z rôznych zdrojov. Napokon skutočnosť, že všetky listiny doručené žalovanému boli následne   oznamované   JUDr. L.,   čo   by   v danom   prípade   muselo   byť   preukázané, neznamená,   že   to   bolo   i naopak.   Pokiaľ   teda   JUDr. L.   mal   vedomosť   o odstúpení od zmluvy, neznamená to, že sa o túto vedomosť podelil so žalovaným.

Ďalšia námietka spočívala v tom, že podľa § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka malo byť   odstúpenie   od   zmluvy   uskutočnené   písomnou   formou.   V danej   veci   sa   však   súdy nezaoberali   tým,   či   list,   ktorým   predávajúci   odstupoval   od   zmluvy,   bol   doručený žalovanému, alebo sa ten o jeho obsahu dozvedel inak, a či vôbec v čase, keď malo byť odstúpenie od zmluvy doručované, sa zdržiaval na adrese trvalého bydliska. Aj keby sa preto   domnienky   súdov   oboch   stupňov   ukázali   ako   pravdivé,   nepreukazovali   by   podľa sťažovateľa platné písomné odstúpenie od zmluvy.

Sťažovateľ   nesúhlasil   ani   s hodnotením   výpovede   JUDr.   Č.,   ktorý   uviedol,   že oznámenie   o odstúpení   od   kúpnej   zmluvy   bolo   katastrálnemu   odboru   OÚ   doručované až po vykázanom   doručovaní   žalovanému.   Tvrdenie   označuje   za   účelové   a   nijakými ďalšími dôkazmi nepreukázané. Logické by totiž bolo, keby odstúpenie od zmluvy zaslal tomuto úradu až potom, ako nadobudol vedomosť o jeho doručení sťažovateľovi. List pre kataster by bol preto napísaný v iný neskorší deň, než bolo napísané odstúpenie od zmluvy. Za nedostatočný dôkaz považuje aj vyvodenie preukázania doručenia odstúpenia od zmluvy sťažovateľovi citáciou z vyjadrenia JUDr. L. o späťvzatí odstúpenia od zmluvy.

Napokon   nesúhlasil   ani   s tým,   ako   sa   súdy   vysporiadali   s otázkou   aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý žiadal, aby súd určil vlastnícke právo tretej osobe, čo vylučovalo naliehavý   právny   záujem   žalobcu.   Navyše,   nemožno   rozhodnutím   súdu   ukladať   práva a povinnosti tretej osobe, ktorá nie je účastníkom konania, a tým menej možno pripustiť, aby sa subjekt, ktorý nie je (domnelým) vlastníkom, domáhal ochrany tohto vlastníckeho práva. Odkazuje pritom na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v jeho rozsudku z 27. marca 2003 sp. zn. M Cdo 36/2000 publikovanom pod č. 62/2004. V danej veci sa teda mohol vlastníctva veci domáhať len ten, kto sa cíti byť vlastníkom, čo ale nebol prípad žalobcu. Ten sa súčasne nemohol domáhať ani určenia, že majetok patrí do konkurznej podstaty úpadcu, pretože zákon o konkurze upravuje, kto a akým spôsobom zisťuje, čo patrí do konkurznej podstaty, a spoločník úpadcu nemá podľa zákona o konkurze v súvislosti s konkurznou podstatou žiadne oprávnenia.

II.

Ústavný súd si vyžiadal vyjadrenie krajského súdu a príslušný spis vedený okresným súdom pod sp. zn. 8 C 91/2007.

Krajský   súd   vo   svojom   vyjadrení   zo   14.   apríla   2010   navrhol   neprijať   sťažnosť na ďalšie   konanie.   K námietkam   sťažovateľa   týkajúcim   sa   otázky   dohodnutia   možnosti odstúpenia   od   zmluvy,   samotného   odstúpenia   a aktívnej   legitimácie   žalobcu   na podanie určovacej žaloby zopakoval niektoré právne závery obsiahnuté vo svojom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí okresného súdu.

Na toto vyjadrenie krajského súdu reagoval sťažovateľ stanoviskom z 11. mája 2010, v ktorom   označil   vyjadrenie   krajského   súdu   za   nereagujúce   na   tvrdenia   uvedené v prerokúvanej   sťažnosti,   resp.   len   sumarizujúce   alebo   opakujúce   už   uvedené   právne závery.

III.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   prerokuje   každý   návrh   predbežne   na neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   pričom   skúma,   či   dôvody   uvedené   v ustanovení   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde nebránia prijatiu návrhu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia môže ústavný   súd   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť i návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom okresného súdu sp. zn. 8 C 91/2007 z 19. mája 2009

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu   vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných   práv   a slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu na konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľom   uplatnených   námietkach porušenia jeho základných práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľ mohol domáhať a aj sa domáhal podaním odvolania proti nemu. Ústavný súd   z tohto   dôvodu   sťažnosť   v tej   časti,   ktorá   smeruje   proti   napadnutému   rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety   zákona   o ústavnom   súde.   Ďalej   sa   preto   zaoberal   sťažnosťou   len   vo   vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu.

2.   K namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 143/2009 z 20. novembra 2009

V tomto rozsahu tvorili sťažnosť námietky týkajúce sa porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre   konštatuje,   že   pokiaľ   rozhoduje   o sťažnosti   smerujúcej   proti   rozhodnutiu všeobecného   súdu,   je   oprávnený   preskúmať   len   to,   či   v konaní,   ktoré   rozhodnutiu predchádzalo,   alebo   samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody.   Zásadne   pritom   nie   je   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (napr. II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01). Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 153/07).

Krajský   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozsudku   stotožnil   s právnymi   závermi okresného súdu vo vzťahu k otázke, či súčasťou predmetnej kúpnej zmluvy z 2. septembra 1999 bola aj dohoda o možnosti odstúpenia od zmluvy. Vo svojom rozsudku uviedol, že okresný   súd   postupoval   pri   výklade   čl. IV   bodu   4.4   kúpnej   zmluvy   v súlade s interpretačným pravidlom obsiahnutým podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď dospel   k záveru,   že   účastníci   si   dohodli   možnosť   odstúpenia   od   zmluvy   pred   zápisom vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností pre prípad uzavretia ďalšej kúpnej zmluvy. Podľa   uvedeného   ustanovenia   zmluvy „pre   prípad   odstúpenia   od   tejto   zmluvy   pred povolením   vkladu   vlastníckeho   práva   do   KN   alebo   uzavretia   ďalšej   kúpnej   zmluvy, prípadne   iného   spôsobu   naloženia   s predmetnými   nehnuteľnosťami   zjednávajú   účastníci okrem   povinnosti   vrátiť   to,   čo   už   bolo   plnené   aj   odstupné,   podľa   § 497   OZ   vo   výške 3.000.000,-   Sk   (slovom:   trimilióny   slovenských   korún),   ktoré   sa   zaväzuje   zaplatiť odstupujúci druhému účastníkovi zmluvy“. Okresný súd k uvedenému ustanoveniu uviedol, že   ho   nemožno   vykladať   z hľadiska   zmyslu   použitých   slov   inak,   než   tak,   že   účastníci zmluvy   majú   právo   do rozhodnutia   o povolení   vkladu   vlastníckeho   práva   do   katastra nehnuteľností odstúpiť aj bez uvedenia dôvodu od kúpnej zmluvy, pričom pre tento prípad si   navzájom   dohodli   pre   odstupujúceho   účastníka   povinnosť   spolu   s prijatým   plnením zaplatiť aj odstupné podľa § 497 Občianskeho zákonníka. Výslovné uvedenie predmetného ustanovenia   navyše   potvrdzuje   vôľu   zmluvných   strán   dohodnúť   možnosť   odstúpenia od kúpnej zmluvy do povolenia vkladu vlastníckeho práva.

S týmito   závermi   všeobecných   súdov   vyslovuje   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti nesúhlas, ku ktorému však neuvádza žiadne ďalšie podrobnejšie odôvodnenie. Ústavný súd s ohľadom   na   uvedenú   argumentáciu   krajského   súdu,   ako   aj   okresného   súdu,   na   ktorú krajský súd vo svojom rozsudku tiež odkázal, preto nemal žiaden dôvod považovať tento právny záver za arbitrárny a toto odôvodnenie vyhodnotil z ústavnoprávneho hľadiska ako dostatočné.   Keďže v tejto   časti   sťažnosti   argumenty   sťažovateľa   nesignalizujú   žiadnu možnosť porušenia jeho označených práv, a teda nie je daný dôvod, aby bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie, ústavný súd ju pri jej predbežnom prerokovaní odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

3.   K námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   preukázania   doručenia   odstúpenia od kúpnej zmluvy

K záveru o arbitrárnosti namietaného rozsudku krajského súdu sp. zn. 4 Co 143/2009 z 20. novembra 2009 ústavný súd nedospel ani vo vzťahu k námietke sťažovateľa, ktorá sa týkala preukázania doručenia odstúpenia od zmluvy sťažovateľovi najneskôr 5. mája 2000. Okresný súd vo svojom rozsudku, na ktorý v tejto časti plne odkázal krajský súd, uviedol, že doručenie odstúpenia od zmluvy sťažovateľ priznal už vo svojom písomnom vyjadrení z 13.   júna   2003   v konaní   sp. zn.   11 C/443/2001   (č. l.   38).   Vychádzal   z výpovede sťažovateľa, ktorý potvrdil, že v relevantnom čase ho zastupoval JUDr. L., ktorému bola následne postupovaná všetka korešpondencia, pretože práve on ako zástupca   obchodnej spoločnosti P., spoločnosť s ručením obmedzeným, Prešov, doručil katastrálnemu odboru OÚ vyjadrenie   k odstúpeniu   od   kúpnej   zmluvy,   pričom   v uvedenom   čase   zastupoval aj žalovaného,   a zo   svedeckej   výpovede   JUDr. Č.   vyplynulo,   že   oznámenie   o odstúpení od kúpnej   zmluvy   bolo   okresnému   úradu   doručované   až   po   vykázanom   doručení žalovanému.   Okresný   súd   mal   teda   za   preukázané,   že   žalovanému   bolo   odstúpenie   od kúpnej zmluvy doručené v časovom rozmedzí od 27. marca 2000 do 5. mája 2000. Odkázal pritom   aj   na   vyjadrenie   JUDr.   L.   doručené   katastrálnemu   odboru   OÚ   5.   mája   2000, v ktorom   uvádza,   že   ho   konateľka   spoločnosti   poverila   oznámením   o tom,   že   berie odstúpenie od zmluvy ako jednostranný právny úkon spoločnosti v celom rozsahu späť.

Ani   v prípade   tejto   námietky   teda   sťažnosť   neobsahovala   žiadnu   ústavnoprávnu argumentáciu   a podľa   názoru   ústavného   súdu   nemožno   uvedené   právne   závery   označiť za arbitrárne alebo v extrémnom nesúlade so skutkovými závermi. Aj v tejto časti je preto sťažnosť sťažovateľa   zjavne neopodstatnená a ústavný súd ju podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pri jej predbežnom prerokovaní z tohto dôvodu odmietol.

4. K ostatným námietkam uplatneným sťažovateľom

Vo   vzťahu   k ostatným   uplatneným   námietkam   ústavný   súd   upriamuje   pozornosť na to, že podľa vyžiadaného spisu okresného súdu neboli tieto námietky riadne uplatnené v odvolacom   konaní.   S obsahom   spisu   korešponduje   aj   konštatovanie   krajského   súdu obsiahnuté   v napadnutom   rozsudku,   podľa   ktorého   sťažovateľ   síce   doplnil   odvolanie o ďalšie   dôvody,   ale   stalo   sa   tak   až   po   uplynutí   odvolacej   lehoty   podľa   § 205   ods. 3 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Tento   záver   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   nijako nespochybňuje.   Krajský   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať   ani   týmito   námietkami,   ktoré spočívali   v uvedení   nesprávnosti   zastupovania   žalovaného   v katastrálnom   konaní,   ako aj v posúdení   obsahu   zmluvy   v rozpore   so   závermi   vyplývajúcimi   z vykonaného dokazovania.

Ústavný súd pripomína, že z už spomínaného princípu subsidiarity možno vyvodiť aj povinnosť   sťažovateľa   efektívne   uplatniť   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   alebo v konaní pred iným orgánom verejnej moci každú námietku na ochranu svojich základných práv, t. j. povinnosť uplatniť ju (pokiaľ to prichádza do úvahy) ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.   Ústavný   súd v tejto súvislosti   poukazuje na svoj   právny názor,   podľa ktorého v prípade, ak sťažovateľ v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohol   predniesť,   ale   nepredniesol v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   na   jej   posúdenie   nemá   právomoc (III. ÚS 135/03,   III. ÚS 201/04,   IV. ÚS 266/08,   IV. ÚS 354/2010).   Obdobne   vo   veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 284/08 ústavný súd uviedol, že „ak sťažovateľ uplatní určitú námietku až v konaní pred ústavným súdom, hoci ju mohol predtým uplatniť v konaní pred iným orgánom verejnej moci, nemožno uznať, že splnil podmienky na vyčerpanie všetkých právnych   prostriedkov   nápravy   v zmysle   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   (m. m. IV. ÚS 100/07). Z toho vyplýva, že právomoc ústavného súdu rozhodnúť o určitej námietke sťažovateľa nemožno založiť až jej uplatnením v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   v prípade,   ak ju   sťažovateľ   mohol   uplatniť v napadnutom   konaní,   pričom   podľa platného poriadku o nej mohol a aj bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v celej časti týkajúcej sa námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.“.

Ústavný súd sa z tohto dôvodu nemohol vyjadriť k ostatným námietkam sťažovateľa, pretože   takýto   postup   by   bol   s ohľadom   na   ich   neuplatnenie   riadnym   spôsobom v odvolacom   konaní   v rozpore   s princípom   subsidiarity.   Z toho   dôvodu   sťažnosť   v tejto časti odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku neprichádzalo už do úvahy, aby sa ústavný súd zaoberal   návrhom   sťažovateľa   na   odloženie   vykonateľnosti   napadnutých   rozhodnutí, a rovnako   tak bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   ďalšími   požiadavkami,   ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti uplatnil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011