znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 83/2010-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. júna 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. K., B., A. M., P., V. M., B., a Ing. D. M., B., zastúpených advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   ich   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na   prejednanie   ich   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v   konaní vedenom   pod sp. zn. 23 C 19/96   v období   po právoplatnosti   nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 85/04 z 2. júna 2004, za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K., A. M., V. M. a Ing. D. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. 23 C 19/96 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 85/04 z 2. júna 2004   p o r u š e n é   b o l o.

1. M.   K.,   A.   M.,   V.   M.   a Ing. D.   M.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie každému   v sume   5 000   €   (slovom   päťtisíc   eur),   ktoré   im   j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

2. Okresný súd Trnava   j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K., A. M., V. M. a Ing. D. M. trovy   konania   v   sume   1 441,04 €   (slovom   tisícštyristoštyridsaťjeden   eur   a štyri   centy) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 83/2010   z 18.   februára   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K., A. M., V. M. a Ing. D. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 19/96 (ďalej   aj   „napadnuté   konanie“)   v období   po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 85/04 z 2. júna 2004.

Zo sťažnosti   vyplýva, že sťažovatelia sú   účastníkmi konania na strane žalobcov, ktoré začalo podaním ich žaloby na okresnom súde 7. februára 1996.

Ústavný súd už nálezom sp. zn. IV. ÚS 85/04 z 2. júna 2004 rozhodol, že základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   23 C 19/96   porušené,   prikázal okresnému   súdu   konať   v označenom   konaní   bez prieťahov   a priznal   im   aj   úhradu   trov konania. Podľa sťažovateľov okresný súd v napadnutom konaní napriek príkazu ústavného súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov   aj   naďalej   porušuje   nimi   označené   práva,   preto 9. januára   2010   podali   ústavnému   súdu   ďalšiu   sťažnosť,   ktorou   namietajú   pokračujúce porušovanie svojich práv postupom okresného súdu.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn.   1 Spr V/21/2010   doručeným   ústavnému   súdu   3.   mája   2010,   v ktorom   okrem chronológie procesných úkonov k veci uviedol:

„Pokiaľ ide o moje stanovisko, z akého dôvodu došlo k prieťahom v konaní v danej veci, tak treba priznať, že zákonná sudkyňa nepostupovala vo veci dostatočne razantne a nevykonávala efektívne procesné úkony smerujúce k meritórnemu rozhodnutiu vo veci. Na druhej   strane   treba   podotknúť,   že   prieťahy   v   konaní   sú   spôsobené   aj   samotnými navrhovateľmi,   ktorí   podávajú   neustále   doplňujúce   návrhy,   o   ktorých   je   potrebné rozhodnúť,   dvakrát   žiadali   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   o   ktorých   návrhoch rozhodoval prvostupňový súd a následne v dôsledku odvolania aj druhostupňový súd. Ako vyplýva z horeuvedeného, aj v súčasnej dobe sa od novembra 2009 nachádza spisový   materiál   na   Krajskom   súde   v   Trnave,   ktorý   bude   rozhodovať   o   odvolaní navrhovateľov,   ktoré   podali   proti   uzneseniu   o   nepriznaní   oslobodenia   od   súdnych poplatkov.

Od posledného nálezu Ústavného súdu SR vec pravidelne kontrolujem, pričom podľa môjho názoru od r. 2008 sudkyňa koná vo veci plynulo, bez prieťahov.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním   doručeným ústavnému súdu 12. mája 2010, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«Z označených úkonov predsedom súdu nevyplýva – čo nakoniec aj sám priznáva – že by snahou konajúceho sudcu bolo čím skôr vec meritórne a hlavne právoplatne skončiť, keď ani v súčasnosti nie je pripravená tak, aby mohol v dohľadnej dobe rozhodnúť. Na   strane   druhej   hľadať   vinu   u   sťažovateľov,   ktorí   podľa   predsedu   súdu „... podávajú neustále doplňujúce návrhy, žiadajú o oslobodenie od súdnych poplatkov...“, je nenáležité jednak preto, že títo účastníci len realizujú tie procesné úkony, ktoré im platný OSP ponúka na ochranu svojich subjektívnych práv /i/, a jednak preto, že okresný súd nepostupuje v prejednávanej veci dôsledne podľa ust. § 1, § 2, § 6, § 100 ods. 1, § 114, § 118 a § 119 OSP, ktoré prikazujú súdu konať tak, aby vo veci rozhodol v primeranej dobe, resp. bez zbytočných prieťahov. V tomto smere nesie zodpovednosť za doterajšiu celkovú dĺžku konania výlučne okresný súd, čo si mal priznať aj predseda súdu, ktorý zrejme robí len štatistu neefektívnych úkonov konajúceho, resp. nekonajúceho sudcu.

V právnom štáte je totiž neprijateľné, aby po náleze ústavného súdu, ktorý okrem iného   prikáže   všeobecnému   súdu   konať   bez   zbytočných   prieťahov,   sa   tento   príkaz nerešpektoval a dokonca ignoroval bez toho, že by sa vyvodili aj patričné disciplinárne konzekvencie voči konkrétnemu sudcovi.

Ústavnému   súdu   sa   tak   opätovne   dáva   priestor,   aby   po   preventívnom   a akceleračnom účinku siahol výlučne na kompenzačný a saturačný účinok, ktorý je zrejme v týchto podmienkach najúčinnejší prostriedok nápravy vo vzťahu k postihnutým osobám.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 23 C 19/96 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania v období po 2. júni 2004, keď okresnému súdu vrátil súdny spis, ktorý mal zapožičaný v súvislosti s konaním vo veci sp. zn. IV. ÚS 85/04:

- sťažovatelia 25. augusta 2004 doručili okresnému súdu návrh na zrušenie jeho uznesenia   z   26.   mája   2000 „o   odňatí   oslobodenia   od   platenia   súdneho   poplatku za odvolanie“ a „návrh o priznaní oslobodenia navrhovateľov v 1. – 4. rade od platenia súdnych poplatkov za odvolanie podľa uznesenia okresného súdu zo dňa 25. 9. 1997“,

- 13. septembra 2004 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu z 10. augusta 2004,

- okresný súd 1. októbra 2004 vyzval sťažovateľov, aby v lehote 7 dní predložili riadne   vyplnené   a   potvrdené   tlačivá   z   dôvodu   rozhodnutia   o   oslobodení   od   súdnych poplatkov,

- okresný súd uznesením z 8. novembra 2004 nepriznal sťažovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov,

- okresný súd 26. januára 2005 predložil súdny spis spolu s odvolaním sťažovateľov Krajskému súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“),

- krajský súd uznesením sp. zn. 10 Co 20/05 z 31. augusta 2005 zrušil uznesenie okresného súdu z 8. novembra 2004,

- okresný súd výzvou zo 14. novembra 2005 žiadal sťažovateľov, „aby vyčíslili a špecifikovali pohľadávku a aby označili dôkazy, ktoré žiadajú vykonať“,

- okresný súd 20. novembra 2006 vyzval odporcu, aby sa vyjadril k veci,

- okresný súd 15. januára 2007 nariadil termín pojednávania na 15. február 2007,

- okresný   súd   na   pojednávaní   uskutočnenom   15.   februára   2007   vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil na 20. február 2007 z dôvodu vyhlásenia rozsudku,

- okresný súd na pojednávaní uskutočnenom 20. februára 2007 vyhlásil rozsudok, ktorým návrh sťažovateľov zamietol, dňa 14. marca 2007 bol daný pokyn na doručenie predmetného rozsudku právnym zástupcom účastníkov konania,

- 20.   marca   2007   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľov   proti rozsudku vyhlásenému 20. februára 2007,

- 12. apríla 2007 bol súdny   spis spolu s odvolaním predložený krajskému súdu na rozhodnutie,

- uznesením krajského súdu z 27. septembra 2007 bol zrušený rozsudok okresného súdu   č. k.   23 C/19/1996-611   z   20.   februára   2007   a   vec   bola   vrátená   okresnému   súdu na ďalšie konanie,

- okresný súd 21. januára 2008 nariadil termín pojednávania na 18. marec 2008,

- okresný   súd na pojednávaní uskutočnenom 18.   marca 2008 vyhlásil   rozsudok, ktorým návrh vo veci samej zamietol,

- 28.   apríla   2008   bolo   okresnému   súdu   doručené   odvolanie   sťažovateľov   proti rozsudku okresného súdu z 18. marca 2008,

- okresný sú uznesením z 29. apríla 2008 vyzval sťažovateľov, aby v lehote 10 dní zaplatili súdny poplatok za odvolanie v sume 100 000 Sk,

- okresný   súd   4.   júna   2008   predložil   krajskému   súdu   napadnutý   spis   spolu s odvolaním na rozhodnutie,

- 3. decembra 2008 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu sp. zn. 10 Co/160/2008, ktorým bol rozsudok okresného súdu z 18. marca 2008 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie,

- okresný súd uznesením z 21. januára 2009 pripustil zmenu návrhu sťažovateľov,

- 4. februára 2009 bolo okresnému súdu doručené podanie sťažovateľov označené ako „Žiadosť o zmenu sudkyne z dôvodu jej zaujatosti § 14 ods. 1 O. s. p.“,

- okresný   súd   11.   februára   2009   predložil   krajskému   súdu   spis   na   rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti proti zákonnej sudkyni,

- krajský súd uznesením sp. zn. 9 NcC/7/2009 zo 17. februára 2009 rozhodol, že zákonná sudkyňa nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci,

- okresný súd 28. apríla 2009 nariadil termín pojednávania na 28. máj 2009,

- pojednávanie   nariadené   na   28.   máj   2009   bolo   z   dôvodu   práceneschopnosti právnych zástupcov účastníkov konania odročené na 23. jún 2009,

- okresný súd pojednávanie uskutočnené 23. júna 2009 odročil na 24. september 2009 z dôvodu nutnosti výsluchu predvolaných svedkov,

- pojednávanie uskutočnené 24. septembra 2009 bolo odročené na neurčito, pričom k   veci   budú   pripojené   súvisiace   spisy   Okresného   súdu   Piešťany   sp. zn.   5 C/195/1997 a sp. zn. 11 Er/468/02,

- sťažovatelia   podaním   doručeným   okresnému   súdu   19.   októbra   2009   predložili „Potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov k spisovej značke 23 C/19/1996“,

- okresný súd uznesením z 27. októbra 2009 nepriznal sťažovateľom „oslobodenie od platenia súdnych poplatkov“,

- 20. novembra 2009 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu z 27. októbra 2009,

- 26.   novembra   2009   bol   napadnutý   spis   s   odvolaním   sťažovateľov   predložený na rozhodnutie krajskému súdu.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa   ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, predmetom konania na okresnom súde je nárok sťažovateľov na náhradu škody, ušlého zisku a vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu neoprávneného užívania ich hnuteľného a nehnuteľného majetku. Rozhodovanie o takýchto nárokoch   patrí   do   bežnej   agendy   všeobecných   súdov   a podľa   názoru   ústavného   súdu nevykazuje   črty   právnej   zložitosti.   Pri   posudzovaní   prípadnej   skutkovej   zložitosti prerokúvanej veci ústavný súd nezistil nič, čo by zakladalo dôvod kvalifikovať predmetné konanie ako skutkovo zložité. K obdobnému záveru dospel ústavný súd už pri hodnotení napadnutého konania podľa tohto kritéria aj vo svojom predchádzajúcom náleze sp. zn. IV. ÚS 85/04 z 2. júna 2004. Napokon na právnu ani skutkovú zložitosť nepoukázal ani okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

2.   Správanie   účastníkov   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o tom,   či v napadnutom konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd konštatuje, že po vydaní nálezu sp. zn. IV. ÚS 85/04 z 2. júna 2004 nezistil také okolnosti, ktoré by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľov pri hodnotení   prieťahov   v napadnutom   konaní.   Ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   nemohol súhlasiť   s námietkami   okresného   súdu,   podľa   ktorých   sťažovatelia   mali   prispieť k predĺženiu predmetného konania podávaním rôznych procesných návrhov, pretože podľa názoru   ústavného   súdu   takýmto   postupom   sťažovatelia   iba   realizovali   procesné   úkony na ochranu svojich práv v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu označených   práv   sťažovateľov,   bol   postup   samotného   okresného   súdu.   Aj   keď v hodnotenom období po náleze ústavného súdu z 2. júna 2004 postupoval okresný súd v napadnutom konaní v zásade plynulo, podľa názoru ústavného súdu však toto obdobie bolo poznačené jeho neefektívnou činnosťou.

Ústavný súd v nadväznosti na to pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala   k   odstráneniu   právnej   neistoty   týkajúcej   sa   tých   práv,   kvôli   ktorým   sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, III. ÚS 103/09).

Krajský   súd   v hodnotenom   úseku   konania   po   2. júni 2004   až   trikrát   zrušil rozhodnutie   okresného   súdu   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   z dôvodu   závažných pochybení.   Krajský   súd   v odôvodnení   uznesenia   sp. zn.   10 Co 20/05,   10 Co 21/05 z 31. augusta 2005,   ktorým   zrušil   uznesenia   okresného   súdu   z 10. augusta 2004 a 8. novembra 2004, okrem iného uviedol:

„Napokon ustanovenie § 43 ods. 2 O. s. p. ukladá súdu v uznesení, ktorým odmieta podanie navrhovateľa, ktoré by mohlo byť návrhom na začatie konania povinnosť uviesť, pre ktoré nedostatky podania, ktoré by mohlo byť návrhom na začatie konania, nebolo možné v konaní o danej veci pokračovať, ktorú náležitosť odôvodnenie uznesenia v zmysle § 167 ods. 2 O. s. p. podľa § 157 ods. 2 O. s. p. neobsahuje a preto je nepreskúmateľným. Odvolací   súd   postupujúc   podľa   § 221   ods. 1   písm. c)   O. s. p.   zrušil   uznesenie napadnuté odvolaním navrhovateľov, ktorým súd prvého stupňa odmietol ich podanie, ktoré mohlo byť návrhom pre jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť a podľa ods. 2 cit. ust. vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Po   vrátení   veci   súdu   prvého   stupňa   v prípade,   že   dospeje   k záveru   neúplnosti a nepresnosti podania navrhovateľov, ktoré by mohlo byť návrhom na začatie konania, vyzve navrhovateľov formou uznesenia k doplneniu alebo oprave podania, pričom musí uviesť   ako   treba   opravu   alebo   doplnenie   vykonať,   t.   j.   v   ktorých   častiach   je   podanie nesprávne alebo neúplné a v prípade nedoplnenia alebo neopravenia predmetného podania v   prípade   postupu   podľa   § 43   ods. 2   O. s. p.   v   odôvodnení   odmietnutia   predmetného podania navrhovateľov musí svoj postup náležite v súlade s ust. § 157 ods. 2 O. s. p., ktorý sa   primerane   použije   aj   pre   odôvodnenie   uznesenia,   najmä   v čom   bolo   podanie navrhovateľov neúplné a nepresné, a pre ktorý z nedostatkov podania nemožno v konaní o danej veci pokračovať.

Súd   prvého   stupňa   v   druhom   v   poradí   uznesení   napadnutom   odvolaním navrhovateľov nepriznal navrhovateľom oslobodenie od súdnych poplatkov.

Navrhovatelia   návrhom   na   začatie   konania   podanom   dňa   7. 2. 1996   si   uplatnili právo   na   náhradu   škody   a   zaplatenie   náhrady   za   užívanie   vecí   odporcom   a   iné   svoje nároky. Svoje nároky si uplatnili z dôvodu, že odporca neoprávnene užíva im vlastnícky patriace   veci.   V   konaní   navrhli   navrhovatelia   svoje   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov z dôvodu, že ich pomery rozhodné pre oslobodenie od súdnych poplatkov sú rovnaké ako pri skoršom rozhodnutí súdu o oslobodení od súdnych poplatkov. Súd i napriek nepoznaniu dôvodov   návrhu   na   oslobodenie   navrhovateľov   začal   vo   veci   ich   oslobodenia   konať a aj rozhodol.

Z   citovaných   ustanovení   vyplýva,   že   vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   ustanovenia upravujúce   uznesenie   neobsahujú   ustanovenie   o   obsahu   odôvodnenia   uznesenia,   je potrebné primerane použiť ustanovenie o odôvodnení rozsudku. V danom prípade najmä je potrebné   uviesť   zistené   skutočnosti   rozhodné   pre   posúdenie   dôvodnosti   oslobodenia   od súdnych poplatkov účastníka, ktorý oslobodenie navrhol, ustanovenie podľa ktorého súd rozhoduje   o oslobodení   a   právne   zhodnotenie   skutočností   zistených   vykonaným dokazovaním. Súd prvého stupňa však uvedeným spôsobom nepostupoval, pretože neuviedol v uznesení,   ktoré   rozhodné   skutočnosti   považoval   za   preukázané   a právne   nevyhodnotil vykonaným dokazovaním zistené skutočnosti, t. j. ktoré majetkové pomery navrhovateľov a aká výška súdneho poplatku neodôvodňujú priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 41 Co/33/2007 z 27. septembra 2007, ktorým zrušil rozsudok okresného súdu z 20. februára 2007 vo veci samej, okrem iného uviedol:

„Z   hľadiska   hmotnoprávneho   je   záver   súdu   prvého   stupňa,   na   ktorom   jedinom postavil svoje   rozhodnutie,   že   žalobcovia nepreukázali   bránenie v užívaní nehnuteľností a hnuteľných   vecí   žalovaným,   predčasným,   pretože   napr.   z   rozsudku   Krajského   súdu v Trnave   č. k.   10 Co 98/01-204   zo   dňa   14. 11. 2001,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok Okresného   súdu   Piešťany   č. k.   5 C 195/97-156   zo   dňa   16. 10. 2000,   vyplýva,   že v spomínanom   konaní   žalovaným:   A.,   s. r. o.,   R.,   a I.,   spol.   s r. o.,   T.,   bola   uložená povinnosť vypratať nehnuteľnosť zapísanú na LV č. 762 v katastrálnom území T., halový sklad súpisné číslo 353 nachádzajúci sa na parcele č. 1452/10, t. j. z uvedeného vyplýva, že dňa 14. 11. 2001 tieto dve obchodné spoločnosti halový sklad pravdepodobne aj užívali. Napokon   súd   prvého   stupňa   nevykonal   dokazovanie,   či   pôvodný   žalovaný,   resp. novonavrhnutí   žalovaní,   alebo   len   niektorý   z nich,   bránil   žalobcom   v uskutočnení   ich podnikateľského zámeru, resp, minimálne či neužíval niektorú z tvrdených nehnuteľností a hnuteľných   vecí   protiprávne,   čím   mohla   vzniknúť   žalobcom   škoda   a   bezdôvodné obohatenie. Právo na nájomné by žalobcom vzniklo len v prípade preukázania uzavretia nájomných zmlúv so žalovanými, ktorá skutočnosť doposiaľ v konaní nebola preukázanou. Skutočnosť,   že   žalobcovia   v   čase   obhliadky   dňa   18. 9. 1996   (č. 1.   127)   mali   kľúče od predmetných nehnuteľností, nedáva záver o tom, že aj pred týmto dňom mali prístup do predmetných nehnuteľností a že im v užívaní nehnuteľností nebolo bránené. Súd prvého stupňa však v danej veci nevykonal takmer žiadne dokazovanie a svojím postupom v konaní tak odňal účastníkom možnosť konať pre súdom.

Odvolací súd postupujúc podľa § 221 ods. 1 písm. f) O. s. p. zrušil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej z dôvodu, že súd prvého stupňa odňal účastníkom – žalobcom možnosť   konať   pred   súdom   svojím   procesným   postupom,   pretože   nerozhodol o navrhovanom   pristúpení   ďalších   účastníkov   na   strane   žalovaného   a nevykonaním dostatočného dokazovania vo veci. Súčasne odvolací súd zrušil rozsudok aj v súvisiacom závislom výroku o práve na náhradu trov konania. V súlade s ods. 3 cit. ust. vec vrátil odvolací súd súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a nové rozhodnutie vo veci, v ktorom rozhodne opätovne aj o trovách odvolacieho konania v zmysle § 224 ods. 3 O. s. p. “

Napokon krajský súd svojím uznesením sp. zn. 10 Co/160/2008 z 31. októbra 2008 zrušil aj druhý rozsudok okresného súdu z 18. marca 2008 vo veci samej, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Odvolací   súd   po   preskúmaní   napadnutého   rozsudku   (odôvodnenie   obsahovo totožné s predchádzajúcim rozsudkom), ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku (nedoplnil   dokazovanie v zmysle názoru   odvolacieho   súdu   vysloveného o. i.   v ostatnom zrušujúcom uznesení, ako i jemu predchádzajúcich uzneseniach), pričom z obsahu napadnutého   rozsudku   navyše   nemožno   vyvodiť,   akými   úvahami   sa   súd   pri   hodnotení dôkazov riadil, z ktorých dôkazov vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, nie je tiež zrejmé, ako vec právne posúdil, keď súd prvého stupňa napriek jednoznačnému   názoru   odvolacieho   súdu   (viď   uznesenie   zo   dňa   27. 9. 2007   sp. zn. 41 Co 33/2007,   č. l.   662-666)   bez   akéhokoľvek   doplnenia   dokazovania   s   výnimkou stručného výsluchu žalovaného 2. vo veci opätovne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil úplne totožné ako v zrušenom rozsudku zo dňa 20. 2. 2007 (č. l. 614-616).

Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania   znemožňuje   realizácia   procesných   práv,   ktoré   mu   Občiansky   súdny   poriadok priznáva, pričom odňatie možnosti konať pred súdom je relevantné vtedy, ak išlo o postup nesprávny,   uvažované   z   hľadiska   zachovania   postupu   súdu   určeného   zákonom   alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a ak sa postup súdu prejavil v priebehu konania,   a   tiež   pri   rozhodovaní.   Nezávislosť   rozhodovania   všeobecných   súdov   sa uskutočňuje   v   ústavnom   a   zákonnom   procesno-právnom   a   hmotnoprávnom   rámci. Procesno-právny   rámec   predstavuje   predovšetkým   princípy   riadneho   a   spravodlivého procesu   ako   vyplývajú   z   článku   36   a   nasl.   Listiny   základných   práv   a   slobôd,   ako aj článku 46 Ústavy SR. Jedným z týchto princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim svojvôľu pri   rozhodovaní   je   i   povinnosť súdov   svoje   rozhodnutie odôvodniť (§ 157 ods. 1 O. s. p. ), a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p.   Z   odôvodnenia   rozhodnutia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade,   ak   sú   právne   závery   súdu   v   extrémnom   nesúlade   s   vykonanými   skutkovými zisteniami   alebo   zo   žiadnej   možnej   interpretácii   odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia nevyplývajú, treba považovať takéto rozhodnutie za rozhodnutie v rozpore s článkom 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj článkom 46 Ústavy SR. Vzhľadom na to, že súd prvého stupňa napadnutý rozsudok neodôvodnil spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 157   ods. 2   O. s. p.,   pretože   z   odôvodnenia   rozsudku   nevyplýva,   ktoré   skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy a ako vec právne posúdil, a teda napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu práva účastníkov na riadny proces, pretože títo majú podstatne sťažené postavenie pri napadnutí rozhodnutia odvolaním práve vzhľadom na absenciu riadnych dôvodov rozhodnutia.“

Ústavný súd z uvedeného vyvodil záver, že okresný súd od rozhodnutia ústavného súdu   (nález sp. zn.   IV. ÚS 85/04   z 2.   júna 2004),   ktorý   už vyslovil,   že označené   práva sťažovateľov boli okresným súdom v predmetnom konaní porušené, až dosiaľ nedokázal organizovať   svoj   procesný   postup   plynulo,   no najmä   efektívne   tak,   aby   právna   vec sťažovateľov bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá (§ 100 ods. 1 prvá veta OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň fyzické osoby obrátili s návrhom na rozhodnutie.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že napadnuté konanie nie je ani po takmer 6 rokoch od nálezu ústavného   súdu   z 2.   júna 2004   a ani po   viac ako   14   rokoch   od   jeho začatia právoplatne   skončené,   pričom   zbytočné   prieťahy   v napadnutom   konaní   do   roku   2008 priznal aj predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 23 C 19/96 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 85/04 z 2. júna 2004 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Aj napriek zisteniu ústavného súdu, že došlo k porušeniu sťažovateľmi označených práv okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 23 C 19/96 konal bez zbytočných prieťahov vzhľadom na to, že táto povinnosť mu už bola uložená nálezom sp. zn.   IV. ÚS 85/04   z 2.   júna   2004   (m. m.   IV. ÚS 187/05,   II. ÚS 96/06,   IV. ÚS 45/07, IV. ÚS 99/07).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému v sume 10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali najmä na to, že je neakceptovateľné, aby napadnuté konanie napriek príkazu konať bez zbytočných prieťahov uloženému   v predchádzajúcom   náleze   nebolo   právoplatne   skončené   ani   po   14   rokoch od jeho začatia.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 23 C 19/96, ako aj na výrazne neefektívny postup od vydania nálezu sp. zn. IV. ÚS 85/04 z 2. júna 2004 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval   priznanie   sumy   5 000   €   každému   zo   sťažovateľov   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov, ktoré   im   vznikli   v dôsledku   ich   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátkou   JUDr.   E.   Ľ. Podľa   § 36   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   ústavný súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal pri prvých dvoch úkonoch   z priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok   2008,   ktorá   bola 695,41 €,   a pri   treťom   úkone z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“),   pričom   výšku   základnej   sadzby   tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“.

Úhrada   za   jeden   úkon   právnej   služby   vykonaný   v roku   2009   predstavuje   spolu s režijným paušálom (6,95 €) u jedného sťažovateľa sumu 99,67 € a úhrada za jeden úkon právnej   služby   vykonaný   v roku   2010   spolu   s režijným   paušálom   (7,21 €)   predstavuje u jedného   sťažovateľa   sumu   103,40 €.   Úhrada   za   tieto   úkony   právnej   služby   u štyroch sťažovateľov   zvýšená   o DPH   vo   výške   19 %   podľa   § 18   ods. 3   vyhlášky   a podľa   § 27 zákona   č. 222/2004   Z. z.   o dani   z pridanej   hodnoty   v znení   neskorších   predpisov predstavuje celkovú sumu 1 441,04 €.

Ústavný   súd   zvyšnú   časť   uplatneného   nároku   týkajúceho   sa   trov   konania sťažovateľom nepriznal.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na účet   právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júna 2010