znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 83/04-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 23. júna 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní o sťažnosti Ing. Ľ. K., bytom S. N. V., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., P., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves v konaní o návrhu na úpravu styku otca s maloletými deťmi vedenom pod sp. zn. Nc 44/98 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Ľ. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní o návrhu na úpravu styku otca s maloletými deťmi vedenom pod sp. zn. Nc 44/98 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves   p r i k a z u j e,   aby v konaní o návrhu na úpravu styku otca s maloletými deťmi vedenom pod sp. zn. Nc 44/98 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Ľ. K.   n e p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie.

4. Okresný súd Spišská Nová Ves   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. Ľ. K. do jedného mesiaca   od doručenia   tohto   nálezu   trovy   konania   vo   výške   9 332 Sk (slovom deväťtisíctristotridsaťdva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. J. B., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 83/04-20 z 24. marca 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Ľ. K. (ďalej aj „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní o jeho návrhu na úpravu styku s maloletými deťmi vedenom pod sp. zn. Nc 44/98 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 156/04 doručeným ústavnému súdu 7. mája 2004. Okrem chronológie procesných úkonov v konaní sp. zn. Nc 44/98, ktorá bola zistená aj v náleze ústavného súdu pod sp. zn. IV. ÚS 206/03, ďalej uviedol, že „Od 11. 2. 2003 do 25. 11. 2003 sa nachádzal spis na Krajskom súde v Košiciach, neskôr na Najvyššom súde SR v Bratislave. JUDr. F. nebola uznesením vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí aj napriek nespokojnosti sťažovateľa s vedením konania. V deň, kedy sa spis vrátil do senátu JUDr. F., vytýčila sudkyňa   termín   pojednávania   na   11.   12.   2003.   Pojednávanie   bolo   odročené   na   deň 19. 1. 2004,   pretože   u sťažovateľa   nebolo   vykázané   doručenie   predvolania   na pojednávanie. Je nutné uviesť, že termín pojednávania bol zrušený aj preto, že spis spolu s vyjadrením   k sťažnosti   zákonnej   zástupkyne   maloletých   detí   bolo   nutné   predložiť ústavnému súdu, čím sa opäť oddialilo rozhodnutie vo veci. Od 9. 1. 2003 do 23. 3. 2004 sa spis   nachádzal   na   Ústavnom   súde   v Košiciach.   Dňa   23.   3.   2004,   dňa   7.   4.   2004,   dňa 23. 4. 2004 a dňa 28. 4. 2004 boli žiadané správy a dňa 7. 4. 2004 bol stanovený termín pojednávania na deň 6. 5. 2004. (...)

Zo správania sťažovateľa, v priebehu celého konania, je jednoznačne preukázaná snaha konanie spomaliť a zamedziť tak súdu vo veci rozhodnúť. Svedčí o tom to, že návrh na predbežné opatrenie podal osobne na nepríslušný súd v čase, kedy tento rozhodoval o jeho odvolaní, uvedomujúc si, že nemôže byť dosiahnutý ním sledovaný účel. (...)

Konanie súdu smerovalo k skorému prejednaniu a rozhodnutiu. Súd nebol nečinný, o čom svedčí vysoká frekvencia procesných úkonov. K predĺženiu konania došlo v dôsledku správania sa účastníkov konania, najmä sťažovateľa, ktorý maril znalecké dokazovanie. Ku spomaleniu postupu súdu dochádzalo aj tým, že sa sťažovateľ nezúčastňoval pojednávaní, nereagoval na výzvy súdu a súdom ustanoveného znalca, robil podania, ktoré neobsahovali zákonom   predpísané   náležitosti,   nezdržiaval   sa   v   mieste   svojho   bydliska,   migroval a nepreberal zásielky súdu ani znalkyne, dokonca odmietol prevziať zásielky súdu doručené prostredníctvom   polície.   Urýchleniu   konania   nepomohla   ani   jeho   dlhodobá práceneschopnosť a ročná väzba a výkon trestu. (...)

Sme   toho   názoru,   že   sťažovateľ   nikdy   nepodal   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy v konaní   sp.   zn.   Nc   44/98   (...)Upozorňujeme   na   postoj   sťažovateľa,   ktorý   v sťažnosti podanej ústavnému súdu dňa 15. 1. 2004 napáda nečinnosť odporcu (súdu) a pritom si na pošte nevyzdvihne predvolanie na pojednávanie konané dňa 11. 12. 2003 a dňa 27. 12. 2003,   odmietne prevziať   predvolanie   na pojednávanie   konané   dňa 19.   1.   2004.   Je tiež zarážajúce,   že   sťažovateľ   dňa   5.   5.   2004   (v   popoludňajších   hodinách),   teda   deň   pred pojednávaním,   opakovane podanou   námietkou   zaujatosti   voči   sudkyni   JUDr.   F.   znovu zmaril   konanie   súdu   s úmyslom   oddialiť   rozhodnutie   vo   veci   tak,   aby   nemohla   byť právoplatne skončená. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, je odporca (súd) toho názoru, že nedošlo k zbytočným prieťahom v konaní, ako sa uvádza v sťažnosti a sťažnosť nie je opodstatnená“.

Obdobné   procesné   úkony,   ktoré   boli   konkretizované   v náleze   ústavného   súdu sp. zn. IV.   ÚS   206/03   a vo   vyjadrení   predsedu   okresného   súdu,   zistil   aj   ústavný   súd z obsahu spisu okresného súdu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. IV. ÚS 59/03), pričom „tento účel možno dosiahnuť zásadne   až   právoplatným   rozhodnutím.   Nepostačuje,   že   štátny   orgán   vo   veci   koná“ (II. ÚS 157/02,   I. ÚS 76/03).   K   vytvoreniu   „stavu   právnej   istoty   preto   dochádza   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. III. ÚS 127/03).Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého   akonáhle   sa   konanie   začalo,   postupuje   v   ňom   súd   zásadne   bez   ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, I. ÚS 54/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľa na úpravu styku otca   s maloletými   deťmi.   Pokiaľ   ide   o právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   podľa   názoru ústavného súdu nejde o konanie, ktoré je právne zložité. Hmotnoprávna úprava súdu vo veciach starostlivosti súdu o maloletých je obsiahnutá v zákone č. 94/1963 Zb. o rodine v znení   neskorších   predpisov   a procesná   v   Občianskom   súdnom   poriadku.   Výklad   a používanie   týchto   zákonov   sú   stabilizované v   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov. Ústavný súd nezistil otázku osobitného právneho významu, ktorá by mala byť v tomto konaní   riešená   bez   jej   predošlého   riešenia   v stabilizovanej   judikatúre.   Určitý   stupeň skutkovej zložitosti možno pripísať tomu, že ide o konanie starostlivosti súdu o maloletých, a   keďže   rozhodovanie   záviselo   od   skutočností,   na   ktoré   sú   potrebné   odborné   znalosti, okresný súd musel ustanoviť znalca. Z hľadiska povahy veci ide pritom o vec týkajúcu sa maloletých   detí,   ktorá   vo všeobecnosti   vyžaduje   postup   všeobecného   súdu   s osobitnou starostlivosťou, z toho dôvodu ústavný súd pri hodnotení prieťahov v konaní na túto povahu veci prihliada (I. ÚS 54/02).

2. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   ústavný   súd   okrem   zložitosti   veci   skúma   aj   to,   akým spôsobom   sa   na prieťahoch   konania   podieľal   sťažovateľ.   Ústavný   súd   konštatuje,   že správanie sťažovateľa v konaní pred okresným súdom ovplyvnilo podstatnejším spôsobom dĺžku konania tým, že doručil neúplný a nejasný návrh, preto ho okresný súd musel vyzvať na   doplnenie   podania   (10.   augusta, 31.   augusta   a   9.   októbra   2001).   K   úprave   návrhu sťažovateľom došlo až 3. decembra 2001. Sťažovateľ sa tiež nezúčastňoval pojednávaní (21. januára 2002 a 11. decembra 2003), zásielky zo súdu nepreberal, rovnako nereagoval na predvolanie znalca (8. marca, 20. marca, 21. júna a 20. augusta 2002).

Okrem   toho   pri posudzovaní   správania   sťažovateľa   v konaní   o predmetnej   veci ústavný súd poukazuje na jeho neobvyklú aktivitu pri uplatňovaní oprávnení daných mu procesnými   predpismi,   ktorá   významnou   mierou   prispela   k predĺženiu   konania.   Išlo predovšetkým o opakované vznášanie námietok zaujatosti voči sudcom prerokovávajúcim a rozhodujúcim v jeho právnej veci, ako tomu bolo naposledy 5. mája 2004.

V súvislosti s procesnými úkonmi účastníkov konania ústavný súd už vyslovil, že „využitie možností daných sťažovateľovi Občianskym súdnym poriadkom na uplatňovanie a presadzovanie   jeho   práva   v občianskom   súdnom   konaní   spôsobuje   síce   predĺženie konania, ale nemožno ho kvalifikovať ako postup súdu, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy“ (napr. II. ÚS 31/01).

V súlade   s uvedeným   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   správanie   sťažovateľa významnou   mierou   prispelo   k predĺženiu   konania   vo   veci   samej,   sťažovateľ   svojím správaním   neposkytol   okresnému   súdu   potrebnú   súčinnosť   vyplývajúcu   z ustanovenia § 6 OSP, čo ústavný súd pričítal na jeho ťarchu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Nc 44/98 od 22. decembra 1999, keď podal sťažovateľ návrh na úpravu styku s maloletými deťmi.

Zo   zistenia   ústavného   súdu   vyplýva, že   k   zbytočným   prieťahom   v   konaní došlo v období od 22. decembra 1999, keď bol okresnému súdu doručený návrh sťažovateľa na úpravu   styku,   do   10.   augusta   2001,   keď   súd   vypracoval   výzvu   na   doplnenie   podania (nečinnosť viac ako 22 mesiacov), a od 16. septembra 2002 do 11. februára 2003 (námietka zaujatosti otca voči zákonnej sudkyni a predloženie spisu na rozhodnutie o tejto námietke takmer po piatich mesiacoch).

Ústavný súd nemohol akceptovať ani vyjadrenie okresného súdu, že sťažovateľ nikdy nepodal   v konaní   sp.   zn.   Nc   44/98   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy,   pretože   z prílohy k sťažnosti   sťažovateľa   vyplýva,   že okresný   súd   11.   júla 2001   v odpovedi   na jeho list z 10. júla 2001 okrem iného uviedol, že „Doposiaľ sme nezistili, aby Okresný súd v Spišskej Novej   Vsi   vo   veciach,   kde   ste   účastník,   porušil   zákon,   a preto   Vaše   tvrdenia   sú neopodstatnené. Taktiež nebolo zistené, žeby okresný súd vo Vašich veciach bol nečinný, alebo aby neplynulo konal, ako to vo svojom liste uvádzate. Práve opak je pravdou, nakoľko v každej   Vašej   veci   súd   koná   plynulo   a v zmysle   platných   zákonov   a bez   akýchkoľvek prieťahov“.

Ústavný   súd   vychádzajúc   z analýzy   postupu   okresného   súdu   vo   veci   podľa uvedených troch kritérií, ale hlavne berúc do úvahy aj to, o čo sťažovateľovi vo veci ide, dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom priebehu posudzovaného konania vedeného pod sp. zn. Nc 44/98 od podania návrhu sťažovateľa na úpravu styku s maloletými deťmi porušil právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby v napadnutom konaní konal o jeho návrhu na úpravu styku bez zbytočných prieťahov v súlade   s   normami   Občianskeho   súdneho   poriadku   [§   56   ods.   3   písm.   a)   zákona o ústavnom súde].

III

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa odseku 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   pre   každé   dieťa   vo výške   300   000   Sk z   dôvodov   uvedených   vo svojej sťažnosti. V sťažnosti okrem iného uviedol, že „Vzhľadom na celkovú dobu neefektívnosti konania porušovateľa v konaní vedenom na tomto súde pod sp. zn.: Nc 44/98, berúc do úvahy, že som sa ako žalobca o predĺženie tejto doby nijako nepričinil, a zohľadňujúc tiež okolnosti   prípadu   vrátane   osobného   stavu   a celkovej   situácie   žalobcu   považujem   sumu 300 000 Sk na každé dieťa za primeranú“.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   neprichádza   v   tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného   finančného   zadosťučinenia,   ktoré   je   peňažnou   protihodnotou   utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02). K tomuto názoru ústavný súd dospel preto, že sťažovateľ výslovne žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie pre svoje deti, „na každé dieťa, t. j. Ľ. nar...., mal. P. nar...., mal. B. nar.... a mal. P. nar....“, ktoré nie sú   účastníkmi konania. V prípade   sťažovateľa by priznanie primeraného finančného zadosťučinenia neprichádzalo do úvahy ani z toho dôvodu, že sťažovateľ sa významnou mierou podieľal na vzniku zbytočných prieťahov (pozri časť II bod 2 tohto nálezu).

Za   týchto   okolností   potom   konanie   a nález   ústavného   súdu   (najmä   vyslovenie porušenia   základného   práva   sťažovateľa   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázanie okresnému   súdu   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a priznanie   úhrady   trov konania) sú dostatočnými opatreniami na nápravu stavu spôsobeného porušením základného práva.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr.   J.   B. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 63/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd pri priznaní   trov   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2003, ktorá bola 13 602 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške 9 332 Sk za 2 úkony po 4 530 Sk a 2 x 136 Sk režijný paušál podľa § 19 citovanej vyhlášky.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou“ tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 23. júna 2004