znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 83/03-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2003 o sťažnosti Ing. I. L., t. č. vo väzbe v Ústave na výkon väzby v B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., ktorou namietol:

1. porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva podľa   čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd   ústavného   zákona   č.   23/1991   Zb. a základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 3, čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 3 Nt 214/02 zo 7. decembra 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Nto-D-127/02 zo 14. januára 2003 a

2.   porušenie   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   2   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom   sudcu   Okresného   súdu   Bratislava   I   JUDr.   R.   K.   spočívajúcim   v poskytnutí rozhovoru   pre   denník   S.   17.   decembra   2002,   za   účasti   Okresného   súdu   Bratislava   I, Krajského súdu v Bratislave a sudcu JUDr. R. K., po predbežnom prerokovaní takto

r o z h o d o l:

O d m i e t a   sťažnosť Ing. I. L. v časti namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd ústavného zákona č. 23/1991 Zb. Okresným súdom Bratislava I a Krajským súdom v Bratislave pre   n e d o s t a t o k   p r á v o m o c i Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d m i e t a   sťažnosť Ing. I. L. v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods.1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   Okresným   súdom   Bratislava   I   a Krajským   súdom   v Bratislave pre jej   z j a v n ú   n e o p o d s t a t n e n o s ť.

O d m i e t a   sťažnosť Ing. I. L. v časti namietajúcej porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa   čl.   50   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   sudcu   Okresného   súdu Bratislava I JUDr. R. K. pre   o n e s k o r e n o s ť.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Sťažnosť

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2003 doručená sťažnosť Ing. I. L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B., ktorou namietol porušenie základných práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd ústavného zákona č. 23/1991 Zb. (ďalej len „listina“) a čl. 17 ods. 2 a 3, čl. 46 ods. l, čl. 47 ods. 2 a 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 Nt 214/02 zo 7. decembra 2002 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Nto-D-127/02   zo   14.   januára   2003   a porušenie   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   2   dohovoru a základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy postupom sudcu Okresného súdu Bratislava I JUDr. R. K. (ďalej len „sudca okresného súdu“) spočívajúcim v poskytnutí rozhovoru pre denník S. 17. decembra 2002.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd okrem odloženia vykonateľnosti napadnutých rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu rozhodol tak, že:

«1. Okresný súd Bratislava I. uznesením sp. zn. 3 Nt 214/02 zo dňa 7. 12. 2002 ako aj Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 4 Nto-D-127/02 zo dňa 14. 1. 2003, pri ktorých boli   porušené   práva   na   obhajobu,   nedôsledne   preskúmavaná   zákonnosť   väzby,   ako   aj porušené zásady riadneho zákonného a spravodlivého procesu, „rovnosti zbraní“, zásada prezumpcie neviny sťažovateľa Ing. I. L., pričom konajúce súdy porušili jeho práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, 2 ods. 3 písm. b, c), Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a   čl.   8   ods.   2   Listiny   základných   práv   a slobôd ústavného zákona č. 23/1991 Zb. a čl. 17 ods. 2, 3, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods.2, 3, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 2, 3 Ústavy Slovenskej republiky. Uznesenie   Okresného   súdu   Bratislava   I.   sp.   zn.   3   Nt   214/02   zo   dňa   7.   12.   2002 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Nto-D-127/02 zo dňa 14. 1. 2003 sa zrušujú a vec sa prikazuje Okresnému súdu Bratislava I, aby v nej znovu konal rozhodol.

2. Postupom sudcu Okresného súdu Bratislava I. JUDr. R. K. poskytnutím rozhovoru pre denník S. publikovaného dňa 17. 12. 2002 pod názvom: „K. – L. nočná mora“ došlo k porušeniu práv na spravodlivý proces a porušenie práva na prezumpciu neviny Ing. I. L., a to: v čl. 6 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Okresnému súdu Bratislava I. sa zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv na prezumpciu neviny Ing. I. L.»

V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol   tieto   podstatné   skutočnosti   a právne hodnotenia:

„Uznesením Okresného súdu Bratislava I. sp. zn. 3 Nt 214/02 zo dňa 17. 12. 2002, ako aj uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Nto-D-127/02 zo dňa 14. 1. 2003, ako aj postupom sudcu Okresného súdu Bratislava I. JUDr. K. došlo k porušeniu mojich práv v týchto článkoch Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Listiny základných práv a slobôd a Ústavy Slovenskej republiky:...Procesne konajúce súdy sa týmito ustanoveniami vôbec neriadili, hoci podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky sa mali riadiť pri svojej rozhodovacej činnosti nielen vnútroštátnym   predpisom,   (Trestný   zákon   a Trestný   poriadok),   ale   aj   všeobecnými pravidlami   medzinárodného   práva,   medzinárodnými   zmluvami,   ktorými   je   Slovenská republika   viazaná   a svojimi   ďalšími   medzinárodnými   záväzkami,   t.   j.   aj   citovanými článkami Dohovoru, ako aj dlhoročnou a stabilnou rozhodovacou činnosťou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). Podľa   rozhodovacej   činnosti   ESĽP   vo   vzťahu   k citovaným   článkom   Dohovoru vyplývajú okrem iného tieto všeobecné závery:

1. Požiadavka zákonnosti väzby podľa vnútroštátneho práva je síce primárna, avšak nie   rozhodujúca,   pretože   väzba   musí   byť   vždy   naviac   v súlade   s účelom   citovaných ustanovení   Dohovoru   –   zabrániť,   aby   bola   osoba   zbavená   slobody   svojvoľne   najmä s účelom obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 Dohovoru.

2. Existencia a pretrvávanie dôvodného podozrenia o tom, že osoba, ktorá má byť pozbavená slobody väzbou, spáchala konkrétny trestný čin, musí byť istého vyššieho stupňa pravdepodobnosti a nie všeobecného, pretože len dôvodné podozrenie takéhoto charakteru je základom (conditio sine qua non) zákonnosti väzby.

3. Každý argument procesnej strany, ktorý je pre rozhodnutie významný, musí byť v rozhodnutí   súdu   odôvodnený   a každý   rozhodujúci   argument   si   vyžaduje   špecifickú (osobitnú) argumentáciu (rozhodnutie ESĽP Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. 12. 1997).

4.   Ďalej   poukazujem   na   rozhodnutia   ESĽP,   ktoré   citujem   v texte   mojej   ústavnej sťažnosti najmä z hľadiska zákonnosti väzby, kontradiktórnosti konania, „rovnosti zbraní“, práva na obhajobu a zásady prezumpcie neviny.“

Sťažovateľ predložil ústavnému súdu uznesenie o vznesení obvinenia z 5. decembra 2002   č.   k.   ČVS:   VKE   5/30-98,   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   3   Nt   214/02 zo 7. decembra 2002 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 4 Nto-D-127/02 zo 14. januára 2003.

K postupu okresného súdu a krajského súdu sťažovateľ ďalej uviedol:

„Sudca   Okresného   súdu   Bratislava   I.   na   základe   návrhu   krajského   prokurátora uznesením sp. zn. 3 Nt 214/02 zo dňa 17. 12. 2002 rozhodol podľa § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 67 ods. 1, 2 Tr. por. o mojom vzatí do väzby s tým, že väzba sa bude vykonávať v príslušnom Ústave na výkon väzby. Rutinným   spôsobom   uvalil   na mňa   väzbu   v zmysle §   67 ods.   2 Tr.   por.   z dôvodu hrozby   vysokého   trestu   bez   toho,   aby   skúmal   zákonnosť   postupu   vyšetrovateľa a prokurátora a neskúmal zákonnosť dôkazov v konaní pred súdom z pohľadu § 160 ods. 1, 5 a § 163 ods. 1 Tr. por. a to v súlade s § 2 ods. 1, 4, 5, 13 Tr. por. Sudca vo svojom uznesení stroho skonštatoval, že som obvinený z trestného činu, kde v spodnej hranici hrozí trest 8 rokov a viac a tým konštatoval formálne naplnenie dôvodov väzby.“

Sudca okresného súdu pred rozhodnutím vykonal výsluch sťažovateľa a zaznamenal ho do zápisnice zo 7. decembra 2002.

Pred   začatím   výsluchu   okresný   súd   sťažovateľa   okrem   iného   poučil   aj   o tom, že v zmysle § 65 Trestného poriadku (ďalej aj „Tr. por.“) jeho ods. 1 „Obvinený má právo   nazerať   do   spisov   s výnimkou   zápisnice   o hlasovaní   a robiť   si   z nich   výpisky a poznámky a obstarávať si na svoje náklady kópie spisov a ich častí“ a ods. 3 „Tomu, kto má právo byť pri úkone prítomný, nemôže sa odoprieť nazretie do zápisnice o tomto úkone. Obvinenému   a jeho   obhajcovi   nemôže   sa   odoprieť   nazretie   do   uznesenia   o vznesení obvinenia (§ 163) alebo do záznamu o oznámení obvinenia (§ 163)“.

Sudca   však   sťažovateľovi   podľa   jeho   názoru   uprel   práva   v konaní   pred   súdom, a to tým, že podľa § 65 ods. 3 poslednej vety Tr. por. ho nepoučil o tom, že: „V konaní pred súdom nemožno odoprieť nazretie do spisov obvinenému a jeho obhajcovi, poškodenému, zúčastnenej osobe a ich splnomocnencom.“

Pred začatím výsluchu, ako aj počas výsluchu sťažovateľ aj jeho obhajcovia žiadali sudcu, aby im umožnil nahliadnutie do spisu, čím by boli zachované práva na obhajobu a na spravodlivý proces [čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ako aj „rovnosť zbraní“ – čl. 5 ods. 4 dohovoru].

Sudca   žiadosť   sťažovateľa   a jeho   obhajcov   o   nahliadnutie   do   spisu   odmietol s odôvodnením,   že   o nej   môže   rozhodnúť   len   vyšetrovateľ.   Sťažovateľ   tvrdí,   že „Tým poprel nezávislosť a suverenitu súdu a konal v rozpore s § 65 ods. 1, 3 Tr. por.“, a ďalej uvádza: «Za   tohto   stavu   mi   bolo   znemožnené   spochybňovať   zákonnosť   väzby   vecne na   základe   spisu,   t.   j.   namietať   dodržanie   procesných   a hmotno-právnych   podmienok zákonnosti navrhovanej väzby, čím bola porušená rovnosť zbraní (čl. 5 ods. 4 Dohovoru). Sudca týmto postupom porušil moje práva zakotvené v čl. 6 ods. 1, 3 písm. b), c) Dohovoru..., pretože sťažovateľ ja a moji obhajcovia, ktorých si zvolil, nemali v priebehu konania   možnosť   nahliadnuť   a   oboznámiť   sa   s   vyšetrovacím   spisom   a   s   výsledkami vyšetrovania nezávisle od toho, kto kedy alebo v akom postavení viedol vyšetrovanie. Článok 6 ods. 3 písm. b) Dohovoru priznáva obvinenému právo „mať k dispozícii všetky   relevantné   informácie,   ktoré   boli   alebo   budú   zozbierané   príslušnými   orgánmi“ (viď sťažnosť č. 8403/78 – Jaspers proti Belgicku).»

Upretie   tohto   práva   sťažovateľa   zakotveného   v čl.   6   ods.   3   písm.   b)   dohovoru považuje sťažovateľ za zásadné porušenie práva riadne sa pripraviť na obhajobu v čase výsluchu sudcom, t. j. v konkrétnom čase a v etape konania proti sťažovateľovi mu bolo znemožnené poukázať na to, že obvinenie, ktoré vzniesol vyšetrovateľ, sa opiera o dôkazy, ktoré boli vykonané nezákonne a ktoré nemajú procesnú váhu použiteľnosti týchto dôkazov pred súdom (§ 160 ods. 1 a 5 Tr. por., § 163 ods. 1 Tr. por.). Takto bolo znemožnené poukázať na nezákonne vznesené obvinenie, na ktorom však nemožno stavať zákonnosť väzby ako takej.

Výsluchu sťažovateľa sa zúčastnili zvolení obhajcovia JUDr. H. a JUDr. Ch., pričom za obhajcu si sťažovateľ zvolil aj JUDr. O., ktorý sa dostavil na jeho výsluch a predložil sudcovi plnú moc, avšak sudca mu neumožnil účasť na výsluchu s odôvodnením, že nemá v tejto   veci   podpísané   poučenie   zachovávať   mlčanlivosť.   Takýto   postup   sťažovateľ považuje za porušenie čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) dohovoru.

Sťažovateľ namieta, že súd sa vôbec nezaoberal skúmaním materiálnej podmienky obvinenia   pri   rozhodovaní   o väzbe,   t.   j.   dodržania   procesných   a hmotnoprávnych podmienok, ktorých naplnenie môže svedčiť pre zákonnosť pozbavenia osobnej slobody. Naopak, nenaplnenie týchto procesných a hmotnoprávnych podmienok – čo súd neskúmal – svedčí o nezákonnosti pozbavenia osobnej slobody, čo je porušením čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4, čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, čl. 8 ods. 2 listiny, ako aj čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy.

Ďalej sťažovateľ uvádza: „Čl. 5 ods. 3 Dohovoru poskytuje osobám zatknutým alebo zadržaným   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   záruky   proti   svojvoľnému a neodôvodnenému pozbaveniu slobody (pozri Assenov a ďalší proti Bulharsku, 1998). Čl. 5 ods. 3, ktorý tvorí celok s čl. 5 ods. 1 písm. c), má za cieľ predovšetkým vynútiť prepustenie na   slobodu   v okamihu,   keď   zadržanie   prestáva   byť   rozumné.   Prvé   slová   v čl.   5   ods.   3 neznamenajú len prístup zadržaného k súdnemu orgánu, ich cieľom je uložiť sudcovi, pred ktorého je zatknutá osoba predvedená, povinnosť preskúmať okolnosti hovoriace pre alebo proti   zadržaniu,   vysloviť   sa podľa   právnych kritérií   k existencii   dôvodov oprávňujúcich zadržanie a v prípade ich absencie, nariadiť prepustenie na slobodu (pozri De Jong, Baljet a Van den Brink proti Holandsku, 1984). Inými slovami, čl. 5 ods. 3 vyžaduje, aby sa sudca zaoberal dôvodmi zadržania.“

K postupu   sudcu   okresného   súdu   sťažovateľ   uviedol: „Sudca   Okresného   súdu Bratislava I. JUDr. K. po svojom rozhodnutí dňa 7. 12. 2002, ktorým ma vzal do väzby, poskytol   rozhovor   publikovaný   v denníku   S.   dňa   17.   12.   2002,   v ktorom   sa   vyjadroval k môjmu   zatknutiu,   čo   je   porušenie   §   2   ods.   2,   §   8a   Tr.   por.,   porušenie   čl.   50 ods.   2   Ústavy   SR   a   čl.   6   ods.   1,   2   Dohovoru   –   a   to   zásad   spravodlivého   procesu a prezumpcie neviny...

Sudca   Okresného   súdu   Bratislava   I.   JUDr.   K.   sa   zapojil   do   živelnej   mediálnej kampane,   ktorá   svojím   obsahom   ako   aj   účelom   smerovala   k tomu,   aby   bola   verejnosť presvedčená o mojej vine a smerovala tiež k tomu, aby touto mediálnou kampaňou bol ovplyvnený Krajský súd v Bratislave, ktorý mal rozhodovať o mojej sťažnosti proti vzatiu do väzby. Tým bol ovplyvňovaný v môj neprospech proces a nebol potom spravodlivý a boli porušené moje práva na prezumpciu neviny.“

Sťažovateľ poukazuje na to, že „Sudca OS Bratislava I. JUDr. R. K. ako verejný činiteľ a úradná osoba svojimi vyjadreniami pre médiá (denník S. ) porušili čl. 6 ods. 2 Dohovoru,   pretože:   „zásada   prezumpcie   neviny   nie   je   iba   procesnou   garanciou,   ale ochraňuje každého pred zaobchádzaním zo strany verejných činiteľov takým spôsobom, ako keby spáchal trestný čin“ ešte pred odsúdením súdom (sťažnosť č. 10847/84 R. F. a S. F. proti Rakúsku. Pozri aj sťažnosť č. 8603/79 Croaciani a ďalší proti Taliansku a sťažnosť č. 7986/77 – Krause proti Švajčiarsku, ako aj sťažnosť č. 9077/80 – X. proti Rakúsku)“.

Sudca okresného súdu sťažovateľovi neumožnil nahliadnutie do spisu, ale vo svojich vyjadreniach pre médiá citoval z utajeného spisu okrem iného: „Jeden z utajených svedkov tvrdil   aj   toto:   Mám   objednávku   od   L.   na   likvidáciu   R.,   za   realizáciu   som   dostal   dva milióny.“ Sudca svojimi vyjadreniami v uvedenom článku konal v rozpore s § 2 ods. 2 Tr. por. a § 8a Tr. por., čím porušil ústavné právo sťažovateľa zaručené v čl. 50 ods. 2 ústavy,   ako   aj   v čl.   6   ods.   1   a   2   dohovoru,   a to   tým,   že   sa   vyjadroval   spôsobom na verejnosti, ktorým mala byť verejnosť utvrdzovaná o vine, čo nesporne smerovalo aj k tomu, aby týmto článkom boli ovplyvňovaní aj sudcovia odvolacieho súdu pri svojom rozhodovaní o sťažnosti proti väzbe.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť   priamo   do   zápisnice o výsluchu. Dňa 23. decembra 2002 prostredníctvom svojich obhajcov zdôvodnil sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu, kde sa sťažovateľ okrem iného domáhal toho, aby mu odvolací   súd   umožnil   nahliadnutie   do   spisu,   ako   aj   jeho   obhajcom,   aby   mohli kvalifikovaným   spôsobom   namietať   nezákonný   postup   vyšetrovateľa   a prokurátora v súvislosti   so   začatím   trestného   stíhania.   Ďalšie   doplnenie   sťažnosti   urobil   sťažovateľ prostredníctvom svojich obhajcov a podal ho krajskému súdu 7. januára 2003 a 13. januára 2003.   Podaním   zo   7.   januára   2003   osobitne   žiadal   krajský   súd   o to,   aby   jemu   aj   jeho obhajcom   umožnil   nahliadnutie   do   spisu.   V tejto   žiadosti   upozornil   krajský   súd na porušovanie svojich práv na obhajobu, ako aj na porušovanie svojich práv zakotvených v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Sťažovateľ osobitne upozorňoval krajský súd na to, že pokiaľ mu nebude umožnené nahliadnutie do spisu, je to v rozpore aj s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo vzťahu k čl. 5 ods. 4 dohovoru, a konkrétne poukázal na rozhodnutia ESĽP: «Súdny orgán rozhodujúci o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe musí poskytovať záruky súdnej povahy. Konanie musí byť kontradiktórne a v každom prípade zaručiť „rovnosť zbraní“ medzi stranami, štátnym zástupcom a zadržaným (pozri Sanchez- Reisse proti Švajčiarsku, 1986, Tóth proti Rakúsku, 1991, Kapanis proti Grécku, 1995). Nemožno hovoriť o rovnosti zbraní, ak nie je obhajcom umožnený prístup k dokumentom vo   vyšetrovacom   spise,   ktorých   preštudovanie   je   nevyhnutné   k účinnému   (spochybneniu zákonnosti väzby klienta Lamy proti Belgicku, 1989)».

Krajský   súd   na   základe   tejto   žiadosti   umožnil   sťažovateľovi   a jeho   obhajcom nahliadnutie do spisu, pričom určil termín tohto nahliadnutia na 14. január 2003 v čase od 9.00 h do 12.00 h v budove krajského súdu na čísle dverí 126 – I. poschodie. Sťažovateľ a jeho obhajcovia sa zúčastnili nahliadnutia do spisu 14. januára 2003 v čase od 9.00 h do   12.00 h s tým, že po nahliadnutí do spisu chcel   sťažovateľ prostredníctvom   svojich obhajcov doplniť svoju sťažnosť v súlade so zásadou o „rovnosti zbraní“ – čl. 5 ods. 4 dohovoru,   pretože   preštudovanie   spisu   bolo   nevyhnutné   na   účinné   spochybňovanie zákonnosti väzby. Krajský súd po tom, čo bolo ukončené nahliadnutie do spisu, v ten istý deň   –   zrejme   ani   nie   hodinu   po   ukončení   nahliadnutia   do   spisu,   vo   veci   rozhodol nevyčkajúc na to, aby sťažovateľ na základe preštudovania vyšetrovacieho spisu mohol spochybniť zákonnosť väzby. Na jednej strane krajský súd formálne vyhovel právu, avšak reálne už neumožnil sťažovateľovi uplatniť právo v súlade s čl. 5 ods. 4 dohovoru tak, že by vyčkal na písomné zdôvodnenie námietok, ktorými by sa musel zaoberať a ktorými by sa spochybňovala zákonnosť väzby.

Krajský súd vo svojom uznesení o zamietnutí sťažnosti konštatoval, že v sťažnostiach sťažovateľ   poukazoval   sústavne   na   porušovanie   procesných   ustanovení   vyšetrovateľmi a na porušenie jeho základného práva na obhajobu. Krajský súd uviedol, že podľa § 147 ods.   1   Tr.   por.   preskúmal   správnosť   všetkých   výrokov   napadnutého   uznesenia,   ako   aj konanie,   ktoré   napadnutému   uzneseniu   predchádzalo,   a zistil,   že   rozhodnutie   okresného súdu v tomto štádiu konania je správne a zodpovedá zákonu a stavu veci.

Krajský súd skonštatoval, že u sťažovateľa je splnená formálna podmienka pre vzatie do   väzby   vzhľadom   na   vznesené   obvinenie   a preskúmal,   že   zákonné   procesné   lehoty uvedené   v   ustanovení   §   77   ods.   1   a   2   Tr.   por.   boli   zachované,   a ďalej   uviedol,   že sa podrobne oboznámil s celým spisovým materiálom vzťahujúcim sa na predmetné vznesené obvinenie   a dospel   k záveru,   že   vyšetrovanie   je   iba   v počiatočnom   štádiu   a doposiaľ zdokumentované   dôkazy   nachádzajúce   sa   vo   vyšetrovacom   spise   v čase   rozhodovania odvolacieho súdu odôvodňujú podozrenie zo spáchania trestných činov, a tým aj dôvodnosť väzby podľa   §   67 ods.   2   Tr.   por.   K námietkam uvedeným   v sťažnostiach   týkajúcim   sa procesného konania uviedol, že tieto spadajú do dozornej činnosti prokuratúry. Odvolací súd   pri   preskúmavaní   rozhodnutia   okresného   súdu   sa   dôsledne   neriadil   §   147 Tr. por. Neskúmal zákonnosť a odôvodnenosť rozhodnutia súdu prvého stupňa dôsledne a vôbec sa nevysporiadal so všetkými námietkami, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti a jej doplnkoch uviedol.

Tento   postup   odvolacieho   súdu   považuje   sťažovateľ   «za   porušenie   čl.   5   ods.   4 dohovoru,   keďže   z tohto   ustanovenia   vyplýva:   „Právo   každého   domáhať   sa   konania, v ktorom   by   boli   preskúmané   dôvody   obmedzenia   jeho   slobody   a zároveň   ukladá   súdu zaoberať sa zákonnosťou obmedzenia slobody, namietanými dôvodmi nezákonnosti. Porušením „rovnosti zbraní“ (keď sa obhajobe zabránilo na základe spisu zdôvodniť nezákonnosť väzby) nebola zabezpečená riadna previerka zákonnosti rozhodnutia, ktorým som bol pozbavený slobody. Bola porušená zásada kontradiktórnosti konania a postupom oboch   súdov   boli   porušené   moje   práva   zakotvené   v čl.   5   ods.   1   písm.   c),   ods.   3   a 4 Dohovoru, ako aj v čl. 6 ods. 1, 2 a ods. 3 písm. b) a c)Dohovoru.»

Podľa sťažovateľa „Oba súdy rozhodovanie o návrhu prokurátora na väzbu podľa § 67 ods. 2 Tr. por. obmedzili len na to, aby zistili:

a) Či voči mne bolo vznesené obvinenie.

b) Či mi vzhľadom na vznesené obvinenie s prihliadnutím na kvalifikáciu trestného činu hrozí trest v spodnej hranici 8 a viac rokov.

c) Či zákonné procesné lehoty uvedené v ust. § 77 ods. 1, 2 Tr. por. boli zachované.

V danom   prípade   ide   len   o skúmanie   formálnych   podmienok,   ktoré   okrem   iného stanovuje   zákon   na   možnosť   väzby   podľa   §   67   ods.   2   Tr.   por.   Skúmaním   materiálnej podmienky   zákonnosti   vzneseného   obvinenia   a procesnej   kvality   dôkazov,   o ktoré   sa obvinenie opiera, sa oba súdy vôbec nezaoberali.“

Ďalej sťažovateľ okrem iného uviedol:„Je nespochybniteľné i to, že prokurátor, ktorý podáva návrh na vzatie do väzby, je povinný súdu k návrhu pripojiť dovtedy získaný dôkazný materiál, z čoho jednoznačne možno   dovodiť   povinnosť   súdu   tento   materiál   preskúmať   a preskúmať   zákonnosť   tam vykonaných dôkazov, o ktoré sa obvinenie opiera, ako aj zákonnosť samotného obvinenia. Teda   táto   vnútroštátna   procesná   norma   ukladá   preskúmanie   zákonnosti   prípravného konania,   pretože   len   na   zákonnosti   prípravného   konania   možno   stavať   zákonnosť rozhodnutia o väzbe ako takej. Keďže   prokurátor je   povinný k návrhu   na   vzatie   do   väzby   pripojiť   dosiaľ   získaný dôkazný materiál (§ 77 ods. 1 Tr. por.), môže a musí súdu predložiť také dôkazy, ktoré sú použiteľné   v konaní   pred   súdom   a ktoré   sú   vykonané   v súlade   s Trestným   poriadkom. Predložený získaný dôkazný materiál podlieha   preskúmaniu súdom z hľadiska procesnej kvality a zákonnosti.

Samotné   vznesenie   obvinenia   a získaný   dôkazný   materiál   voči   obvinenému   sa sústreďuje v prípravnom konaní, ktoré smeruje do budúcna na podanie obžaloby. Preto súd pri   rozhodovaní   o väzbe   obvineného   nesporne   ex-offo   zo   zákona   je   povinný   skúmať procesnú kvalitu dôkazov, o ktoré sa obvinenie opiera a nesporne je povinný vylúčiť také dôkazy, ktoré nemožno použiť pred súdom pre ich procesnú vadu, resp. také dôkazy, ktoré boli vykonané pred vznesením obvinenia, hoci nešlo o neodkladné a neopakovateľné úkony, čím sa uprelo právo obvineného na obhajobu. Preto nemožno súhlasiť s konštatovaním Krajského súdu v Bratislave, že k námietkam uvedeným v sťažnostiach, týkajúcim sa procesného konania, treba uviesť, že tieto spadajú do dozornej činnosti prokuratúry... Ak   teda   prokurátor   predložil   súdu   spolu   s návrhom   na   väzbu   získaný   dôkazný materiál, v ktorom sa nachádzajú dôkazy, ktoré nie sú pred súdom použiteľné, pretože boli vykonané v rozpore s Trestným poriadkom, nemožno na ne prihliadnuť ani pri rozhodovaní o väzbe. Povinnosť dbať o to, aby väzba bola zákonná, spočíva na súde a súd sa preto musí zaoberať dôkazmi predloženými prokurátorom a nevyhnutne sa musí zaoberať námietkami, ktoré spochybňujú túto zákonnosť. S týmito právnymi otázkami sa musí vysporiadať, pretože len   takýto   postup   súdu   môže   vyústiť   do   zákonného   rozhodnutia,   t.   j.   zákonnej   väzby. Požiadavka   zákonnosti   väzby   podľa   vnútroštátneho   zákona   (“lawfulness“),   na   ktorú odkazuje čl. 5 ods. 1 Dohovoru (pozri pojmy „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“ a „zákonné“), je podľa ESLP primárna, avšak nie rozhodujúca... V tomto smere oba súdy porušili zásady Dohovoru v predom namietaných článkoch najmä   čo   sa   týka   kontradiktórnosti   konania,   „rovnosti   zbraní“,   zásad   na   spravodlivý proces, ako aj práva na obhajobu.“

Z uvedeného sťažovateľ vyvodzuje, že obvinenie, ktoré mu bolo vznesené, sa opiera o dôkazy, ktoré boli vykonané v rozpore s Trestným poriadkom a sú nepoužiteľné v konaní pred súdom voči jeho osobe, pretože boli vykonané pred tým, než bolo začaté a vznesené voči   nemu   obvinenie,   pričom   z postupu   vyšetrovateľa   z hľadiska   časovej   následnosti vykonávania   týchto   dôkazov   je   zrejmé,   že   ich   vykonanie   (hoci   nešlo   o neodkladné a nevykonateľné úkony) sa dialo s úmyslom vylúčiť jeho práva na obhajobu vo vzťahu k týmto dôkazom. Po ich vykonaní bolo vznesené obvinenie.

V nadväznosti na uvedené vyslovuje názor, že „na nezákonnom postupe, o ktorý sa opiera obvinenie, nemožno zakladať zákonnosť návrhu na väzbu, pričom v tomto smere ide o porušenie čl. 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru, ako aj porušenie čl. 8 ods. 2 LPS a čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“, a ďalej dodáva „Ohľadne obvineného teda nie sú použiteľné dôkazy, ktoré boli vykonané pred zahájením trestného stíhania oznámením obvinenia voči jeho   osobe,   hoci   boli   prevedené   po   zahájení   trestného   stíhania   iného   obvineného   pre rovnaký   skutok.   Nepoužiteľnosť   dôkazov   vyvoláva   potrebu   ich   opakovania,   ak   má   ísť o dôkazy, ku ktorým má byť akokoľvek prihliadané vo veci tohto obvineného. Oba súdy tieto zásady nerešpektovali z hľadiska skúmania materiálnych podmienok obvinenia a jeho dôvodnosti – či obvinenie je postavené na dôkazoch, ktorých procesná kvalita zodpovedá zákonu a či tieto dôkazy bude možno použiť v konaní pred súdom. Ak   obvinenie   je   postavené   na   nezákonne   vykonaných   dôkazoch,   nemožno   dospieť k zákonnému   uvaleniu   väzby.   Práve   v tomto   spočíva   úloha   súdu   pri   dodržiavaní Dohovoru...   v čl.   5,   ods.   4,   pretože   nemožno   dopustiť   stav,   aby   súdy   boli   zneužívané prokurátorom na to, že tento dozoruje vyšetrovanú vec bez akejkoľvek následnej kontroly svojich procesných postupov a súčasne podá návrh na vzatie do väzby z dôvodov § 67 ods. 2 Tr. por. hrozby vysokého trestu a automaticky by sa takémuto návrhu vyhovelo bez toho, aby   sa   skúmala   zákonnosť   takéhoto   návrhu   a či   takýto   návrh,   ktorého   základným predpokladom je aj samotné vznesené obvinenie § 163 ods. 1 Tr. por. má oporu v zákonne vykonaných dôkazoch... To znamená, že na nezákonnom postupe nemožno zakladať zákonnosť tak isto, ako na   nepráve   nemožno   zakladať   právo.   V tomto   smere   vidím   porušenie   mojich   práv priznaných dohovorom v čl. 5 ods. 4 Dohovoru a čl. 8 ods. 2 LSP.“

II.

Obsah rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu

Okresný súd rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby po zistení, že voči nemu bolo vznesené obvinenie z návodu na trestný čin vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. b) a f) Trestného zákona (ďalej len „Tr. zák.“), pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods.   1 písm. a) a ods. 2 písm. c)   Tr.   zák. a za trestný čin ohrozenia štátneho tajomstva podľa § 106 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Tr. zák. na skutkovom základe opísanom vo výroku uznesenia o vznesení obvinenia.

Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v Bratislave   podal   návrh   na   vzatie   sťažovateľa do väzby z dôvodu § 67 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 2 Tr. por. Po preskúmaní spisového materiálu a výsluchu sťažovateľa okresný súd dospel k nasledujúcim záverom: Podľa § 67 ods. 1 písm. a) Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že ujde, alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť hneď zistiť, ak nemá stále bydlisko. V tejto súvislosti prokurátor odôvodnil svoj návrh tým, že sťažovateľ sa na adrese trvalého   bydliska   nezdržiava   a na   adrese,   ktorú   uvádza   v styku   s orgánmi   činnými v trestnom   konaní,   nie   je prihlásený   na   trvalý   pobyt.   Toto   tvrdenie   je   pravdivé,   ale je nepochybné, že sťažovateľ na kontaktnej adrese riadne preberá všetky zásielky a vždy sa dostavil na základe takto prebratej predvolanky na všetky úkony trestného konania, čiže sa nevyhýba trestnému stíhaniu. Nemožno argumentovať len tým, že sa nezdržiava na adrese trvalého bydliska, pretože Trestný poriadok pozná širší pojem, a to „stále bydlisko“.

Podľa § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak sú tu   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu,   že   bude   pôsobiť   na   svedkov   alebo spoluobvinených alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie. Dôvodnosť obavy, že obvinený bude pôsobiť na svedkov, prípadne spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, sa musí teda zvoliť vždy na základe konkrétnych skutočností. V danom prípade neboli preukázané žiadne takéto konkrétne skutočnosti, a to počas dlhej doby, keď mal byť skutok spáchaný až po zadržanie sťažovateľa. Dôvodom väzby podľa tohto ustanovenia nemôže byť okolnosť, že obvinený popiera trestnú činnosť, z ktorej bol obvinený.

Na   základe   týchto   skutočností   okresný   súd   dospel   k záveru,   že   návrh   prokurátora v časti dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 písm. a) a b) Tr. por. je nedôvodný, a preto nevzal sťažovateľa do väzby z týchto dôvodov.

Podľa § 67 ods. 2 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby tiež vtedy, ak je trestne stíhaný pre trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, aj keď nie sú dôvody väzby dané podľa odseku 1. Trestný zákon umožňuje uložiť páchateľovi trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 a 2 trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo uložiť výnimočný trest. V zmysle ustanovenia § 10 ods. 1 písm. a) a ods. 2 Tr. zák. účastníkom na dokonanom trestnom čine alebo jeho pokuse je ten, kto úmyselne zosnoval alebo riadil spáchanie trestného činu, pričom   na   trestnú   zodpovednosť   a trestnosť   účastníka   sa   použijú   ustanovenia   o trestnej zodpovednosti a trestnosti páchateľa.

Vyšetrovateľ   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   sekcie   justičnej   polície Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej   činnosti v Bratislave, uznesením č. p. SJP-D-2-31/2002-OVOZTČ-BA z 5. decembra 2002 začal trestné stíhanie proti   sťažovateľovi   pre   hore   uvedené   trestné   činy.   Okresnému   súdu   neuniklo, že vyšetrovateľ v odôvodnení tohto uznesenia porušil základnú zásadu trestného konania, a síce § 2 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého „dokiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu nie je vyslovená vina, nemožno na toho, proti komu sa vedie trestné konanie, hľadieť akoby bol vinný“, a to tým, že v závere skonštatoval, že sťažovateľ svojím konaním naplnil skutkovú podstatu trestných činov, pre ktorú mu bolo vznesené obvinenie.

Krajský prokurátor v Bratislave rozhodnutím sp. zn. D-332/02 z 5. decembra 2002 sťažnosť sťažovateľa proti vyššie citovanému uzneseniu zamietol. Keďže je teda sťažovateľ stíhaný aj pre trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby dvanásť rokov, okresný súd pri neexistencii dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 Tr. por. vzhľadom na závažnosť skutku rozhodol o jeho vzatí do väzby na základe § 67 ods. 2 Tr. por.

Krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti tomuto uzneseniu o vzatí do väzby a v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že okresný súd uznesením zo 7. decembra 2002 sp. zn. 3 Nt 214/02 postupom upraveným v § 68 ods. 1 Tr. por. z dôvodov § 67 ods. 2 Tr. por. vzal obvineného sťažovateľa do väzby s tým, že väzba začína dňom zadržania 5.   decembra   2002   o 10.00   h   a bude   sa   vykonávať v Ústave   zboru   väzenskej   a justičnej stráže Bratislava.

V odôvodnení   uznesenia   procesný   sudca   uviedol   skutočnosti,   ktoré   zakladajú dôvodnosť   jeho   postupu,   a konštatoval,   že   iné   dôvody   väzby   na   rozdiel   od   návrhu prokurátora nezistil.

Proti tomuto uzneseniu zahlásil priamo do zápisnice sťažnosť obvinený sťažovateľ. Písomné   dôvody   sťažnosti   boli   podané   odvolaciemu   súdu   23.   decembra   2002   v dvoch zdôvodneniach a doplnenie sťažnosti mu bolo doručené 7. januára 2003 a 13. januára 2003. Obsah sťažnosti smeruje predovšetkým proti rozhodnutiu o jeho vzatí do väzby. Podrobne v sťažnostiach   rozoberá   možnosť   použitia   inštitútu   ustanoveného   §   67   a   §   68   Tr.   por. Obvinený   poukazuje   na   sústavné   porušovanie   procesných   ustanovení   vyšetrovateľmi a na porušenie jeho základného práva obhajoby obvineného. Ďalej v sťažnostiach uvádza, že žiadnej trestnej činnosti sa nedopustil, vnesené obvinenie nie je dôvodné, toto je založené na nedostatočných; resp. procesne nulitných dôkazoch. Keďže podľa sťažovateľa orgány prípravného   konania   konajú   voči   jeho   osobe   v rozpore   so   zákonom,   vzniesol   námietku zaujatosti voči vyšetrovateľovi i dozorujúcemu prokurátorovi. Vzhľadom na to, že vznesené obvinenie   považuje za   nedôvodné   a nezákonné a   postup   orgánov   prípravného   konania za zaujatý a účelový, žiada o prepustenie z väzby.

Krajský súd na podklade podanej sťažnosti preskúmal podľa § 147 ods. 1 Tr. por. správnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, ako aj konanie, ktoré napadnutému uzneseniu predchádzalo, a zistil, že rozhodnutie okresného súdu je v tomto štádiu konania správne a zodpovedá zákonu a stavu veci.

U obvineného   sťažovateľa   je   splnená   formálna   podmienka   pre   vzatie   do   väzby vznesením   obvinenia   vyšetrovateľom   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   sekcie justičnej polície Policajného zboru, odboru vyšetrovania obzvlášť závažnej trestnej činnosti v Bratislave, rozhodnutím č. p. SJP-2-31/2002-OVOZTČ-Ba z 5. decembra 2002 pre návod na trestný čin vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. b) a f) Tr. zák., trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. c) Tr. zák. a pre trestný čin ohrozenia štátneho tajomstva podľa § 106 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Tr. zák. na tom skutkovom základe, ako je uvedené vo výroku vyššie citovaného uznesenia.

Zákonné   procesné   lehoty   uvedené   v ustanovení   §   77   ods.   1   a   2   Tr.   por.   boli zachované.

Materiálna podmienka pre vzatie obvineného sťažovateľa do väzby spočíva v naplnení zákonnej požiadavky uvedenej v ustanovení § 67 ods. 2 Tr. por. v podstate tak, ako to je správne   uvedené   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia.   Dôvod   väzby   podľa   tohto ustanovenia je založený len na zistení, že obvinený je stíhaný pre trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou osem rokov, a podozrenie zo spáchania trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, je dôvodné.

Obvinenému sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie okrem iného pre návod na trestný čin vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. b) a f) Tr. zák., za ktorý v prípade uznania viny možno uložiť trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo uložiť výnimočný trest.

Odvolací súd sa podrobne oboznámil s celým spisovým materiálom vzťahujúcim sa na   predmetné   vznesené   obvinenie   a dospel   k záveru,   že   vyšetrovanie   veci   vo   vzťahu k obvineniu sťažovateľa je iba v počiatočnom štádiu a doposiaľ zadokumentované dôkazy nachádzajúce sa vo vyšetrovacom spise v čase rozhodovania odvolacieho súdu odôvodňujú podozrenie zo spáchania trestných činov, a tým aj dôvodnosť väzby podľa § 67 ods. 2 Tr. por.

K námietkam uvedeným v sťažnostiach týkajúcim sa procesného konania treba uviesť, že tieto spadajú do dozornej činnosti prokuratúry.

Krajský súd ako súd odvolací z vyššie uvedených dôvodov považoval v tomto štádiu konania   sťažnosť   obvineného   sťažovateľa   za   nedôvodnú   a túto   podľa   §   148   ods.   1 písm. c) Tr. por. zamietol.

III.

Judikatúra všeobecných súdov vo väzobných veciach s osobitným zreteľom na § 67 ods. 2 Tr. por.

V stanovisku   trestného   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) na zjednotenie výkladu ustanovenia § 67 ods. 2 Tr. por. z 23. októbra 1995 sp. zn. Tpj 3/95 sa uviedlo:

„Zmyslom novelizácie ustanovenia § 67 Tr. por. vykonanej zákonom č. 178/1993 Z. z. bolo umožniť vzatie obvineného do väzby tiež v prípadoch, v ktorých nie sú dané konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu predpokladanú v ustanovení § 67 ods. 1 písm. a), b) a c) Tr. por. Dôvodom väzby v tomto prípade je len skutočnosť, že sa proti obvinenému vedie trestné stíhanie pre trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby odňatia slobody najmenej osem rokov tak, ako to podmieňuje znenie ustanovenia § 67 ods. 2 Tr. por. v znení uvedenej novely. Z toho vyplýva, že v ustanovení § 67 ods. 2 Tr. por. je daný ďalší samostatný dôvod väzby obvineného spočívajúci v uvedenej skutočnosti, rovnocenný s dôvodmi väzby podľa ods. 1 § 67 Tr. por. Ustanovenie § 67 ods. 2 Tr. por. nie je teda vo vzťahu k ustanoveniu §   67   ods.   1   Tr.   por.   pomocným,   resp.   náhradným   ustanovením,   preto   nejde   o pomer subsidiarity vo vzájomnom vzťahu týchto ustanovení.

Vzatie   do   väzby   na   základe   ustanovenia   §   67   ods.   2   Tr.   por.   nie   je   potrebné odôvodňovať   žiadnymi   ďalšími   konkrétnymi   skutočnosťami.   Dôvod   väzby   podľa   tohto ustanovenia je založený len na zistení, že obvinený je stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou osem rokov, a podozrenie zo spáchania trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, je dôvodné.“

V uznesení najvyššieho súdu zo 17. februára 1999 sp. zn. 4 To 11/99 uverejnenom pod č. R 95/1999 najvyšší súd uviedol, že pri posudzovaní dôvodov väzby môžu orgány činné   v trestnom   konaní   prihliadať   len   na   tie   okolnosti   a zistenia,   ktoré   majú   základ v procesne   vykonanom   dokazovaní   a sú   významné   pre   záver   o existencii   niektorého z dôvodov väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) až c) a § 67 ods. 2 Tr. por. Uvedené ustanovenia spolu s ustanovením § 71 Tr. por. vyjadrujú ústavnú zásadu, že obvineného možno   vziať   do   väzby   iba   z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom   a na   základe rozhodnutia súdu. Lehoty trvania väzby upravené v § 71 Tr. por. sú procesnou zárukou proti neopodstatnenému   zásahu   do   osobnej   slobody   jednotlivca,   spravidla   sa   však   netýkajú konkrétnych skutkových okolností zakladajúcich dôvody väzby.

V odôvodnení   svojho   uznesenia   najvyšší   súd   uviedol   po   tom,   čo   konštatoval existenciu väzobného dôvodu podľa § 67 ods. 1 písm. c) Tr. por., len to, že z obsahu spisu vyplýva   dôvodné   podozrenie,   že   obvinený   opakovane   a po   dlhú   dobu   páchal   skutky, pre ktoré je na neho podaná obžaloba.

IV.

Východiská na rozhodovanie o porušení čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy,

čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru a čl. 8 ods. 2 listiny

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach sťažovateľov predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavnoprocesné princípy takého pozbavenia osobnej slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, II. ÚS 183/02).

Článok 17 ods. 2 ústavy upravuje významný ústavnoprocesný princíp uplatňujúci sa pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Takýmto dôvodom je aj väzba obvineného, ktorá je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného najmä v počiatočnom predsúdnom (ale aj súdnom) štádiu   trestného stíhania nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Tr. por. Zákonom, ktorý ustanovuje predpoklady na uplatnenie tohto ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok [zákon č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších predpisov].   Podľa   tohto   zákona   a súčasne   aj   podľa   čl.   142   ods. 1   ústavy   sú   týmto ústavnoprocesným   princípom   viazané   v celom   rozsahu   všeobecné   súdy   vykonávajúce trestnoprávnu jurisdikciu vrátane rozhodovania o väzbe obvinených osôb.

Uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto ústavnoprocesného princípu. Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných prvkov uvedeného princípu pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, napríklad obvinený by bol vo väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby alebo bez   osvedčenia   konkrétnych   skutkových   okolností.   Ďalším   predpokladom   na   založenie právomoci ústavného súdu je aj to, že toto porušenie ústavnoprocesného princípu nebolo napravené   na   základe   opravného   prostriedku   (sťažnosti)   funkčne   príslušným   väzobným súdom (vyšším súdom).

Z uvedeného   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu   k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,   rozhodnutie   o väzbe   sa   odôvodnilo   aj   skutkovými   okolnosťami,   o väzbe rozhodol súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Tr. por. alebo okolnosti uvedené v ods. 2 tohto ustanovenia,   a osoba   bola   vzatá   a držaná   vo   väzbe   len   na   čas   dovolený   zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

Úkony,   ktorými   sa   berie   zadržaná   osoba   do   väzby,   sa   musia   vykonať   v lehotách uvedených   v čl. 17 ods.   3 ústavy (§ 77 ods.   2 Tr.   por.),   inak sa   zadržaná osoba musí prepustiť na slobodu.

Výsledky analýzy čl. 17 ods. 2 ústavy preto platia v celom rozsahu aj pre interpretáciu a aplikáciu citovaného čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru, ktorý vo svojej podstate vyjadruje rovnaký   ústavný   princíp,   hoci   v určitom   užšom   rozsahu,   pretože   trestné   zákonodarstvo Slovenskej   republiky   obsahuje   širší   katalóg   dôvodov,   ktoré   odôvodňujú   väzbu   ako zabezpečovací prostriedok v trestnom konaní.

Článok 5 ods. 3 dohovoru súvisí s čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru a tieto súvislosti už boli objasnené v rozhodovaní ESĽP. Pri aplikácii čl. 5 ods. 3 dohovoru je nevyhnutné dbať na to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu, a preto je potrebné, aby sa:

neustále   skúmali   okolnosti   opodstatňujúce   ďalšie   trvanie   väzby   z hľadiska verejného záujmu, ktorý je vyjadrený vo výnimočnom obmedzení osobnej slobody toho, u koho platí v celom rozsahu prezumpcia neviny, vyjasnilo,   aké   okolnosti   nastali,   okrem   dôvodného   podozrenia   (to   musí   trvať po celú dobu trvania väzby), že došlo k spáchaniu skutku, pre ktorý začalo trestné stíhanie osoby, aby sa mohlo pokračovať vo väzbe obvineného aj po uplynutí určitého času, vo väzobných veciach postupovalo s potrebným urýchlením, ktoré je opodstatnené so zreteľom na výnimočnosť obmedzenia osobnej slobody.

Všeobecné súdy sú garantom dodržiavania týchto ústavných princípov. Rešpektovanie týchto   princípov   musia   vyjadriť   vo   všetkých   rozhodnutiach   i opatreniach   súvisiacich s väzbou obvinenej osoby tak, aby ich rozhodnutia a opatrenia vo väzobných veciach boli preskúmateľné najprv v konaní pred opravným súdom a potom aj v konaní pred ústavným súdom, ktorý je oprávnený a povinný preskúmať existenciu dôvodov väzby v súlade s ich zákonným vymedzením, či sú tieto dôvody opreté o konkrétne okolnosti, ktoré musia byť uvedené v odôvodnení každého rozhodnutia vo väzobnej agende a tvoria základ pre záver o ich subsumovaní pod konkrétny zákonný dôvod väzby (§ 67 ods. 1 a 2 Tr. por.).

Ústavný súd zotrváva na tom, že do obsahu jeho právomoci nepatrí preskúmať postup (hodnotenie) všeobecných súdov, ktorý viedol   k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatie do väzby. Tento postup môže preskúmať len opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je uspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvineného a prípadne aj ďalších dôkazov.

Na   nahradenie   úsudku   všeobecného   súdu   o existencii   skutkových   okolností zakladajúcich zákonné dôvody na vzatie do väzby by musela existovať výslovná ústavná norma,   ktorá   by   takéto   suplovanie   procesnej   činnosti   všeobecného   súdu   dovoľovala a súčasne by aj určila spôsob, akým to môže ústavný súd vykonať a realizovať. Taká norma v ústave obsiahnutá nie je, a preto sa ústavný súd musí pri skúmaní obmedzenia osobnej slobody sústrediť len na preskúmanie toho, či k obmedzeniu došlo z dôvodov a spôsobom, ktoré ustanovuje Trestný poriadok, bez toho, aby suploval právomoc a postupy všeobecných súdov.

Ústavný   súd   nemôže   skúmať   hodnotenie   dôkazov   a zistenia   všeobecných   súdov vo väzobných veciach aj z dôvodu, že nepatrí k orgánom činným v trestnom konaní, a preto prirodzene   nie   je   vybavený   kompetenciou   a ani   zákonnými   (faktickými)   prostriedkami na prešetrenie skutkových zistení väzobných súdov.

Z toho na druhej strane vyplýva, že v konaní pred ústavným súdom môže sťažovateľ uplatniť ochranu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy alebo podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru, ktorého porušenie namieta, len vtedy, ak ho nechráni iný súd, a to len v rozsahu svojej ústavnej kompetencie podľa čl. 142 ods. 1 ústavy. Ďalej musí ísť o porušenie   základného   práva,   ktoré   súvisí   s tým,   že   osoba   bola   vzatá   do   väzby bez zákonom uznaného a v odôvodnení všeobecného väzobného súdu uvedeného dôvodu opretého o konkrétne skutkové okolnosti.

Treba   povedať,   že   právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia.   Odôvodnenie   rozhodnutia   však   neznamená, že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad   (porovnaj   napríklad   Georgidias   v. Grécko   z 29.   mája   1997,   Recueil   III/1997). Ústavný súd neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne, okrem prípadu, že by došlo k zrejmému omylu (Van de Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, A. č. 288, § 61, správa Komisie vo veci Fouquet v. Francúzsko, Recueil I/1996, s. 29). Ústavný súd preto nie je oprávnený preskúmať vecnú správnosť záverov väzobných súdov, z ktorých vyplýva nielen odpoveď na sťažnosť, ale aj argumentácia použitého väzobného dôvodu a ostatných procesných predpokladov na rozhodnutie o vzatí do väzby.

Tieto závery sa týkajú aj interpretácie a použitia čl. 8 ods. 2 listiny.

V.

Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu čl. 17 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru a čl. 8 ods. 2 listiny

Ústavný   súd   z rozhodnutí   predložených   sťažovateľom   zistil,   že   všeobecné   súdy (okresný   súd   a krajský   súd)   postupovali   pri   uvaľovaní   väzby   na   sťažovateľa   v súlade s vymedzenými   ústavnoprocesnými   princípmi   a ustálenou   súdnou   praxou   všeobecných súdov (časť III tohto uznesenia).

Ústavný súd považuje postup okresného súdu aj krajského súdu z hľadiska ústavných kritérií za dostatočne odôvodnený. V tejto spojitosti treba pripomenúť, že ak ústavný súd rozhoduje   o ústavnosti   väzobných   rozhodnutí   (uznesenie   o vzatí   do   väzby   a uznesenie o zamietnutí sťažnosti proti tomuto uzneseniu), nie je oprávnený ani povinný zaoberať sa otázkou   prípadnej   viny   sťažovateľa,   pretože   by   to   odporovalo   povahe   tohto zabezpečovacieho prostriedku v trestnom konaní.

Krajský súd konštatoval, že zákonné procesné lehoty uvedené v § 77 ods. 1 a ods. 2 Tr. por. boli zachované (čl. 17 ods. 3 ústavy).

Materiálna podmienka pre vzatie obvineného do väzby spočíva podľa oboch súdov v naplnení zákonnej požiadavky uvedenej v ustanovení § 67 ods. 2 Tr. por. v podstate tak, ako je to správne uvedené v odôvodnení uznesenia okresného súdu a rozvedené v uznesení krajského   súdu.   Dôvod   väzby   podľa   tohto   ustanovenia   je   založený   len   na   zistení, že obvinený je stíhaný pre trestný čin, za ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou osem rokov, a podozrenie zo spáchania trestného činu, ktorý sa mu kladie za vinu, je dôvodné.

Okresný   súd   aj   krajský   súd   konštatovali,   že   obvinenému   sťažovateľovi   bolo vznesené obvinenie okrem iného pre návod na trestný čin vraždy podľa § 10 ods. 1 písm. a) a § 219 ods. 1 a ods. 2 písm. b) a f) Tr. zák., za ktorý v prípade uznania viny možno uložiť trest odňatia slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo uložiť výnimočný trest.

Oba väzobné súdy sa podrobne oboznámili s celým spisovým materiálom vzťahujúcim sa na vznesené obvinenie a dospeli k záveru, že vyšetrovanie veci vo vzťahu k obvineniu obvineného je iba v počiatočnom štádiu a doposiaľ zadokumentované dôkazy nachádzajúce sa   vo   vyšetrovacom   spise   v   čase   rozhodovania   okresného   súdu   aj   krajského   súdu odôvodňujú podozrenie zo spáchania trestných činov, a tým aj dôvodnosť väzby podľa § 67 ods. 2 Tr. por.

Tento postup väzobných súdov je akceptovaný aj súdnou praxou najvyššieho súdu (časť III tohto uznesenia).

Vo   vzťahu   k dôvodnému   podozreniu   ako   materiálnej   podmienky   uvalenia   väzby ústavný   súd   považuje   za   potrebné   pripomenúť,   že   pri   porušení   čl.   5   ods.   1   písm.   c) dohovoru v súlade s judikatúrou ESĽP sa uznáva, že „dôvodné podozrenie“ („reasonable suspicion“)   treba   považovať   za   dôležitú   súčasť   záruk   každého   proti   jeho   svojvoľnému zatknutiu alebo väzbe. Dôvodné podozrenie predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré by objektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchať trestný čin, pričom jeho „dôvodnosť“ závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétneho prípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. augusta 1990).

Dôvodné   podozrenie   však   nie   je potrebné dokladať aj   dôkazmi,   pretože   by   „bolo nelogické,   aby   na   účely   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   bol   trestný   čin   jednoznačne definovaný   a aj   preukázaný.   Toto   je   cieľom   vyšetrovania   a súdneho   konania,   ktorého zákonný   a zákonnému   účelu   zodpovedajúci   priebeh   zabezpečuje   vyšetrovacia   väzba obvineného“   (rozhodnutie   Európskej   komisie   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „Komisia“) vo veci sťažnosti   č. 8087/77 z 3. mája 1978). V dôsledku toho má vyšetrovacia väzba zabezpečiť   „nerušený   priebeh   oficiálneho   vyšetrovania   a následného   súdneho   konania“ (rozhodnutia   Komisie   v prípadoch   sťažnosti   č.   822478   z   5.   decembra   1978,   sťažnosti č. 8118/78 z 19. marca 1981, sťažnosti č. 8339/78 z 12. júla 1979 a iné).

Ústavný súd považuje tento záver za osobitne dôležitý so zreteľom na dôvod väzby uvedený   v   §   67   ods.   2   Tr.   por.,   ktorý   je   samostatným   dôvodom   na   uvalenie   väzby, pri   existencii   ktorého   sa   zužuje možnosť   skúmať dôvodné   podozrenie   inak,   než je to pri existencii dôvodov väzby podľa § 67 ods. 1 Tr. por.

Článok 17 ods. 2 a 3 ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 3 dohovoru obsahujú základné práva, ktoré v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy chránia všeobecné súdy   v   rozsahu   svojich   ústavou   vymedzených   oprávnení   podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy. Právomoc ústavného súdu na ochranu týchto základných práv vzniká len v takom prípade, v ktorom by sťažovateľ tvrdil a preukázal také skutkové okolnosti, ktoré by pripustili záver o   porušení   ústavnoprocesných   princípov   upravujúcich   ochranu   týchto   základných   práv väzobnými   súdmi.   V   žiadnom   prípade   nepostačuje   tvrdenie   o   tom,   že   všeobecný   súd vo   väzobnom   konaní   (pri   vzatí   do   väzby)   nechránil   tieto   základné   práva   v   súlade s predstavou obvineného (sťažovateľa). Sťažovateľ súčasne nie je oprávnený požadovať, aby ústavný súd opakoval alebo nahradzoval činnosť prvostupňového alebo opravného súdu pri rozhodovaní o väzbe.

Ústavný   súd   na   základe   obsahu   tejto   časti   sťažnosti   sťažovateľa,   v   ktorej   sa   len opakovali dôvody, ktoré už preskúmali okresný súd a krajský súd postupom podľa zákona a vysvetlených ústavných princípov, preto dospel k záveru, že nie je daná jeho právomoc, a túto časť sťažnosti odmietol už na predbežnom prerokovaní podľa § 25 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) pre nedostatok svojej právomoci.

VI.

Porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods.1 a 2 ústavy

a práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a 2 a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru

Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal porušenie čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods.1 a 2 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 4, čl. 6 ods. 1 a 2 a ods. 3 písm. b) a c) dohovoru, ústavný súd skúmal dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde so zameraním sa na to, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ide o väzobné   súdy   rozhodujúce   v trestnom   prípravnom   konaní)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   všeobecný   súd   vo   väzobnom   konaní   (pri   vzatí   do   väzby) nechránil jeho základné práva v súlade s jeho predstavou, a preto je oprávnený požadovať, aby ústavný súd v zásade opakoval činnosť všeobecného súdu pri rozhodovaní o jeho väzbe.

Väzobným konaním podľa názoru ústavného súdu však nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Podľa čl. 6 ods. 3 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má okrem iného tieto minimálne práva:

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby,

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu.

Sťažovateľ   potvrdil,   že   sa   jeho   výsluchu   na   okresnom   súde   zúčastnili   zvolení obhajcovia JUDr. H. a JUDr. Ch.. Za porušenie svojho práva považoval to, že za obhajcu si zvolil aj JUDr. O., ktorý sa dostavil na jeho výsluch a predložil sudcovi plnú moc, avšak sudca mu neumožnil účasť na výsluchu s odôvodnením, že nemá v tejto veci podpísané poučenie zachovávať mlčanlivosť. Takýto postup sťažovateľ považuje za porušenie čl. 6 ods.   3   písm.   b)   a   c)   dohovoru.   Takým   postupom   však   okresný   súd   nemohol   porušiť označené právo sťažovateľa, pretože boli prítomní dvaja advokáti, ktorí v celom rozsahu a v súlade so zákonom mohli a museli mu poskytovať právnu pomoc. Do obsahu tohto základného   práva   nemôže   podľa   názoru   ústavného   súdu   patriť   aj   právo   na   zvolenie   si obhajcu   bez   ohľadu   na   to,   či   spĺňa   alebo   nespĺňa   podľa   stanoviska   všeobecného   súdu zákonné podmienky na poskytovanie právnej pomoci v situácii, v ktorej je základné právo na   právnu   pomoc,   v súlade   s predstavou   sťažovateľa,   zabezpečené   iným,   ústavne akceptovateľným spôsobom.

Primeraný čas a možnosti na obhajobu vo väzobnom konaní sú faktory, ktoré treba vnímať v kontexte lehoty na rozhodnutie o tom, či zadržaná osoba sa vezme do väzby alebo sa prepustí na slobodu. Preto primeranosť času treba vidieť v tom, čo je potrebné zistiť v tomto konaní, a v tejto súvislosti je potrebné vidieť aj možnosti obhajoby. Väzobné súdy tieto   práva   nemohli   v žiadnom   prípade   porušiť.   Sťažovateľ   mal   dvoch   obhajcov,   bol vypočutý (predložil o tom zápisnicu), uplatnili sa námietky, ktoré zodpovedali stavu veci, a napokon sťažnosť proti uzneseniu o vzatí do väzby bola priebežne doplňovaná. Postupy väzobných súdov preto nemohli byť v žiadnej súvislosti s primeraným časom a možnosťami na obhajobu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru „Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom“.

Okresný súd a krajský súd nemohli porušiť toto právo sťažovateľa, pretože v konaní o tom, či bude vzatý do väzby alebo prepustený na slobodu, sa vôbec nerozhoduje o tom, či sťažovateľ je alebo nie je vinný. Cieľom takého konania je iba skúmanie zákonných predpokladov zabezpečenia osoby obvineného na účely trestného konania. Z tohto článku nevyplýva žiaden zákaz pre orgány činné v trestnom konaní považovať osobu, ktorá má byť vzatá do väzby, za obvinenú, lebo obvinenie je zákonným predpokladom uplatnenia takého obmedzenia osobnej slobody.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Sťažovateľ namieta porušenie tohto článku, avšak ústavný súd nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi postupmi a rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu a namietaným článkom. Sťažovateľ podľa stavu veci, ktorý je ústavnému súdu známy, nevyužil právo podať návrh na konanie podľa citovaného článku dohovoru a v spojení s tým aj sťažnosť podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Z tohto   dôvodu   je   jeho   sťažnosť   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

Závery   o   nemožnosti   porušenia   čl.   6   dohovoru   sa   uplatňujú   aj   vo   vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   to za podmienok ustanovených zákonom“.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy „Všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní“.

V čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy sa upravuje základné právo na právnu pomoc a na rovnosť v konaní.

Sťažovateľ bol v konaní, v ktorom sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby, obhajovaný dvoma advokátmi, ktorí mu v celom rozsahu poskytovali právnu pomoc. Už táto skutočnosť vylučuje záver o akomkoľvek porušení základného práva na právnu pomoc a väzobné súdy sa žiadnym spôsobom nedotkli základného práva sťažovateľa na právnu pomoc.

Rovnosť   v konaní   je   atribútom,   ktorý   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu aplikovateľný   pri   uplatnení   zabezpečenia   osoby   (uvalenie   väzby)   na   účely   trestného stíhania. Návrh na vzatie do väzby je návrhom, ktorým sa požaduje iba dočasné opatrenie súdu, ktorého cieľom je dosiahnutie účelu Trestného poriadku (§ 1). Postup a rozhodovanie väzobných súdov preto nemôžu byť v súvislosti s porušovaním princípu rovnosti.

Článok 48 ods.1 a 2 ústavy vo väzobnom konaní nemá žiadnu spojitosť s konaním okresného súdu a krajského súdu bez toho, aby to bolo potrebné osobitne odôvodňovať. Odsek 1 citovaného článku nie je sťažovateľom vôbec argumentovaný a odsek 2 citovaného článku nemá s trestným prípravným konaním žiaden súvis. Tento článok je uplatniteľný len v konaní   pred   súdom,   a to   nie   je   prípad   sťažovateľa,   a jeho   funkciu   plní   v prípravnom konaní, v ktorom sa rozhoduje o väzbe sťažovateľa, čl. 17 ústavy.

Preto je sťažnosť v tejto časti zjavne neopodstatnená.

VII.

Porušenie práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru

a základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy postupom sudcu okresného súdu

Podľa sťažovateľa sudca okresného súdu po svojom rozhodnutí 7. decembra 2002, ktorým   vzal   sťažovateľa   do   väzby,   poskytol   rozhovor   publikovaný   v denníku   S.   17. decembra 2002 (správny dátum publikovania predmetného rozhovoru je 16. december 2002), v ktorom sa vyjadroval k jeho zatknutiu, čo je porušenie § 2 ods. 2 a § 8a Tr. por., porušenie čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru – a to zásad spravodlivého procesu a prezumpcie neviny.

Sťažovateľ zastáva názor, že sudca okresného súdu sa zapojil do živelnej mediálnej kampane,   ktorá   svojím   obsahom,   ako   aj   účelom   smerovala   k tomu,   aby bola   verejnosť presvedčená o jeho vine, ako aj k tomu, aby touto mediálnou kampaňou bol ovplyvnený krajský   súd,   ktorý   mal   rozhodovať   o sťažnosti   proti   jeho   vzatiu   do   väzby. Tým bol proces ovplyvňovaný v neprospech sťažovateľa a nebol potom spravodlivý, čím boli porušené jeho práva na prezumpciu neviny.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Vychádzajúc z obsahu spisu ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ sa o skutočnosti, ktorá podľa obsahu sťažnosti zakladá porušenie jeho práv podľa čl. 6 ods. 1 a 2 dohovoru a   základného   práva   podľa   čl.   50   ods.   2   ústavy   vo   vzťahu   k sudcovi   okresného   súdu JUDr. R. K., dozvedel najneskôr 23. decembra 2002. Uvedeného dňa bola do podateľne krajského   súdu   podaná   jeho   sťažnosť   (bez   vyznačenia   dátumu   jej   vyhotovenia)   proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Nt 214/02 zo 7. decembra 2002, pričom na strane 5 tejto sťažnosti je citovaný výrok menovaného sudcu obsiahnutý v článku „K., L. nočná mora“ publikovanom v denníku S. 16. decembra 2002.

Keďže   k namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť inkriminovaným rozhovorom sudcu uverejneným 16. decembra 2002 a z vyššie uvedeného vyplýva, že sťažovateľ sa o tomto článku dozvedel najneskôr 23. decembra 2002, bola jeho sťažnosť   vzhľadom   na   dátum   jej   doručenia   ústavnému   súdu   (13.   marec   2003)   v časti smerujúcej   proti   postupu   menovaného   sudcu   okresného   súdu   podaná   po   uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Z toho dôvodu ústavný súd sťažnosť po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol v uvedenej časti ako oneskorene podanú. Pretože došlo k odmietnutiu sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní, ústavný súd už   nerozhodoval   o návrhu   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal   odkladu   vykonateľnosti rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003