znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 82/2014-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti Ľ. Ď., M. H., J. M., M. S., Z. Č. a A. Ď., zastúpených   advokátom   JUDr.   Jánom   Repáňom,   M.   R.   Štefánika   25,   Martin,   vo   veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 308/2007, za účasti Okresného súdu Martin, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. Ď., M. H., J. M., M. S., Z. Č. a A. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 308/2007   p o r u š e n é   b o l i.

2.   Okresnému súdu Martin   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 308/2007 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ľ. Ď., M. H., J. M., M. S., Z. Č. a A. Ď.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každému   v sume   1 500 €   (slovom   tisícpäťsto   eur),   ktoré   im   j e   Okresný   súd   Martin p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 82/2014   z 18.   februára   2014   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ľ. Ď., M. H., J. M., M. S., Z. Č. a A. Ď. (ďalej len „sťažovatelia“, v citáciách aj „navrhovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 308/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Vo zvyšnej časti, v ktorej sťažovatelia namietali porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, bola sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietnutá.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 1. októbra 2007 okresnému súdu návrh, ktorým uplatnili nárok na náhradu škody voči odporcovi z dôvodu neoprávnene vykonanej ťažby drevnej hmoty.

Sťažovatelia uvádzajú, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovatelia v nadväznosti na to navrhujú, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu v napadnutom konaní bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia každému v sume 1 500 €.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn.   Spr 183/14   (doručeným   ústavnému   súdu   31.   marca   2014),   pričom   poukázal na vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá okrem iného uviedla:

„Jednotlivé úkony, ktoré súd vykonal v priebehu celého konania, súvisia jednoznačne s náročným dokazovaním a preukazovaním výšky škody v súvislosti s protiprávnym konaním odporcu, ktoré doteraz súd nemal jednoznačne preukázané. Preto súd nariadil znalecké dokazovania, ktoré boli vykonané v počte troch, a to znalecký posudok č. 9/2008 vrátane doplnku   č. 1/2009,   znalecký   posudok   č. 27/2013   J. P.   vrátane   geometrického   plánu a znalecký   posudok,   ktorý   vykonávalo   Národné   lesnícke   centrum   vzhľadom   k   tomu,   že zo strany navrhovateľov, ale aj odporcu, vznikali v priebehu konania rozdiely v názoroch na počty vyťaženej drevnej hmoty, lokalitu, ktoré skutočnosti spočiatku medzi účastníkmi neboli sporné. I napriek tomu, že bolo vykonané rozsiahle znalecké dokazovanie, najmä pokiaľ ide o výšku škody, sú rozdielne znalecké posudky a zrejme by si to vyžadovalo ďalšie doplnenie, ale vzhľadom na neustále invektívy zo strany sťažovateľov, t. j. navrhovateľov, aj keď   na   adresu   odporcu   súd   vec   ukončil,   pretože   samotní   účastníci   už   nenavrhovali vykonanie   a   doplnenie   dokazovania.   Náročnosť   prejednávaného   sporu   si   vyžiadala   aj určenie dlhších lehôt na podanie znaleckých posudkov. Záverom by som chcela uviesť len toľko,   že   znalec   emailom dňa 23. 08. 2013 požiadal   o predĺženie lehoty   o   40   dní,   a to z dôvodu jeho vysokého pracovného vyťaženia a vyhotovovaní ďalších znaleckých posudkov pre iné súdy. Ako dôvod meškania vyhotovenia znaleckého posudku je legislatívna zmena vyhlášky č. 461/2009 Z. z., ktorá je v platnosti od 01. 05. 2013 a v nadväznosti na ňu musel prepracovať okolo 10 meraní vyhotovených k znaleckým posudkom. Všetky úkony, ktoré boli robené, boli časovo veľmi náročné vzhľadom na samotný charakter predmetného sporu a v podstate v priebehu konania, hlavne v jeho závere, nedokázali účastníci nájsť vzájomný konsenzus.

Ide o spor, ktorý je časovo náročný, účastníci sporového konania využívali svoje procesné právo podávania námietok, odvolaní, návrhov na doplnenie dokazovania a pod., na ktoré súd v záujme zabezpečovania materiálnych dôkazov a postupov musel reagovať a prihliadať, čo nakoniec vyplynulo aj z celkového priebehu predmetného sporu ako bol od nápadu až do súčasnej doby vedený.“

Súčasťou vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti bol aj nasledujúci prehľad dosiaľ vykonaných procesných úkonov:

„Predmetný návrh napadol na súd 01. 10. 2007

- 23. 11. 2007 – vyšší   súdny   úradník   vyzval   navrhovateľov   na   zaplatenie   súdneho poplatku   a   zároveň   bol   spolu   so   vzorom   39   zaslaný   návrh   na   vyjadrenie   účastníkom konania,

-18. 12. 2007 – bolo   doručené   súdu   vyjadrenie   odporcu   a   vec,   ktorá   bola pôvodne evidovaná pod sp. zn. 8 Ro/255/2007, bola prevedená do registra C a v Ro registri vyznačená ako skončená inak,

-21. 01. 2008 – zákonná   sudkyňa   vytýčila   termín   pojednávania   na

21. 02. 2008, ktoré pojednávanie bolo odročené na neurčito, že vo veci súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom, ktorý bol ustanovený samostatným uznesením,

-uznesenie   o   ustanovení   znalca   je   zo   dňa   02. 04. 2008,   účastníkom   bolo doručené

-11. 04. 2008 – ustanovený znalec súdu oznámil skutočnosti, pre ktoré nie je možné vykonať znalecký úkon, a preto súd uznesením zo dňa 29. 04. 2008 ustanoveného znalca odvolal   a ustanovil nového znalca,   ktorý súdu podal znalecký posudok dňa 20. 06. 2008,

-14. 07. 2008 – boli   účastníci   vyzvaní   na   písomné   vyjadrenie   k   znaleckému posudku, prípadne podanie námietok,

-uznesením zo dňa 29. 10. 2008 rozhodnuté o priznaní znaleckej odmeny,

-12. 01. 2009 – súd   písomne   požiadal   o   doplnenie   znaleckého   posudku   v intenciách vznesených námietok a zároveň požiadal znalca o jeho doplnenie v lehote 30 dní,

-23. 03. 2009 – znalec   podal   písomné   odborné   vyjadrenie   k   požiadavkám sporných strán,

-24. 04. 2009 – spis   bol   predložený   sudcovi,   ktorý   dňa   14. 05. 2009   vytýčil termín   pojednávania   na   deň   25. 06. 2009,   pojednávanie   bolo   odročené   na termín   19. 08. 2009   za účelom   pripojenia   dedičského   spisu   v   súvislosti   s úmrtím jedného z účastníkov konania,

-pojednávanie   19. 08. 2009,   na   ktorom   bol   vypočutý   znalec,   bolo   odročené na neurčito s tým, že súd si pre účely znaleckého posudku zabezpečí ďalšie listinné dôkazy zo strany odporcu a zároveň právny zástupca navrhovateľov mal   v   súdom   stanovenej   lehote   presne   špecifikovať   návrhy   na   doplnenie dokazovania,   prípadne   konkretizáciu   otázok   v súvislosti   pre   prípadné kontrolné znalecké dokazovanie,

-29. 09. 2009 – bol   urgovaný   právny   zástupca   navrhovateľov   o   doloženie dokladov v zmysle záverov z predchádzajúceho pojednávania, aby súd mohol pokračovať v ďalšom dokazovaní,

-29. 12. 2010 – nariadené   kontrolné   znalecké   dokazovanie,   ktorým   bolo poverené Národné lesnícke centrum (NLC)...,

-30. 06. 2009 – podaný znalecký posudok NLC...,

-07. 07. 2010 – znalecký posudok bol zaslaný účastníkom sporu na vyjadrenie, prípadne podanie námietok,

-29. 11. 2010 – výzva na špecifikáciu znaleckej odmeny a následný list zo dňa

14. 12. 2010 o splnenie tejto požiadavky,

-uznesenie zo dňa 25. 01. 2011 o priznaní znaleckej odmeny znalcovi a zároveň predložené právoplatné rozhodnutie do učtárne na realizáciu,

-12. 04. 2011 – požiadaná právna zástupkyňa odporcu o zaslanie podkladov ku skutočnostiam   v   súvislosti   s   námietkami   k   znaleckému   posudku   zo   dňa

19. 07. 2010 a 13. 9. 2010 a taký istý list bol zaslaný aj právnemu zástupcovi navrhovateľov,

-04. 05. 2011 – faxové   podanie   právnej   zástupkyne   odporcu   na   predĺženie lehoty   v súvislosti   s   vyjadrením,   či   námietky,   ktoré   podali   voči   znaleckým posudkom, sa budú riešiť len formou doplnku k znaleckému posudku, alebo budú   požadovať   kontrolné   znalecké   dokazovanie   a   o   predĺženie   termínu vyjadrenia požadovali do 15. 05. 2011,

-23. 05. 2011 – predložený   vyššiemu   súdnemu   úradníkovi,   ktorý   požiadal právnych zástupcov účastníkov na doplnenie otázok na znaleckú organizáciu a   zároveň   ich   upozornil   na   nie   dostatočnú   a   konštruktívnu   spoluprácu   v súvislosti s predkladaním návrhov a zároveň boli upozornení na to, že tým hrubo sťažujú postup súdu, pričom boli upozornení, že znalecké dokazovanie je časovo aj finančne náročný proces, pričom promptná spolupráca so súdom je v najlepšom záujme urýchleného ukončenia predmetného súdneho sporu,

-24. 08. 2011 – vytýčený termín pojednávania na 05. 10. 2011, na ktorom bol okrem iného vypočúvaný aj znalec vzhľadom na vznesené námietky zo strany účastníkov,

-05. 10. 2011 – pojednávanie, ktoré bolo odročené na 09. 11. 2011 za účelom výsluchu svedka,

-09. 11. 2011 – pojednávanie,   na   ktorom   okrem   iného   bol   vypočutý   znalec, pojednávanie odročené na 08. 12. 2011,

-08. 12. 2011 – po konštatovaní výsluchom účastníkov konania a ich právnych zástupcov,   že   nedošlo   k   odsúhlaseniu   a   kompromisnému   riešeniu   v predmetnom spore bolo pojednávanie odročené na 21. 12. 2011,

-21. 12. 2011 – pojednávanie vo veci, ktoré bolo odročené na neurčito stým, že súd   nariadil   znalecké   dokazovanie   znalcom,   ktorý   bude   ustanovený samostatným uznesením,   zároveň si súd do spisu doložil výpisy z katastra nehnuteľností,

-04. 1. 2012 – vydané   uznesenie   o   nariadení   znaleckého   dokazovania   na sporné   otázky,   ktoré   sa   doteraz   súdu   nepodarilo   odstrániť   a   zo   strany účastníkov boli namietané,

-01. 02. 2012 – faxové   podanie – odvolanie   proti   uzneseniu   zo   dňa

04. 01. 2012, ktoré bolo v origináli do spisu doložené 01. 02. 2012, smerujúce proti   výroku   o   povinnosti   zložiť   preddavok   na   znalecké   dokazovanie navrhovateľmi,

-08. 2. 2012 – odvolanie bolo doručené právnej zástupkyni odporcu,

-05. 03. 2012 – spis predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi a 06. 03. 2012 predložený Krajskému súdu v Žiline,   ktorý vydal uznesenie 27. 03. 2012 a uvedené uznesenie zrušil a vrátil na nové rozhodnutie,

-04. 06. 2012 – vydané   uznesenie   o   povinnosti   zložiť   zálohu   na   znalecké dokazovanie,   ktoré   bolo   účastníkom   doručené   a   nadobudlo   právoplatnosť

29. 06. 2012,

-30. 11. 2012 – právny   zástupca   navrhovateľov   oznámil   súdu,   že   medzi   tým došlo   k úmrtiu   ďalších   účastníkov   konania   a   oznámil   súdu   právnych nástupcov, ktorých nacionálie označil a zároveň pripojil aj ich splnomocnenia na zastupovanie,

-28. 01. 2012 – právny zástupca navrhovateľov doručil osvedčenia o dedičstve,

-27. 05. 2013 – spis predložený vyššiemu súdnemu úradníkovi s tým, že spis sa stále nachádzal u znalca a boli vykonané telefonické a emailové podania vo vzťahu k znalcovi, aby súdu podal aktuálny stav a informáciu, v akom štádiu sa nachádza vec súvisiaca so znaleckým dokazovaním,

-04. 06. 2013 – prostredníctvom   vyššieho   súdneho   úradníka   opakovane vykonané urgovanie podania znaleckého posudku od znalca P. s tým, že súd zároveň urgoval aj podanie znaleckých posudkov v iných súdnych spisoch senátu 9 C,

-23. 08. 2013 – bol   znalec   telefonicky   prostredníctvom   sekretariátu predsedníčky Okresného súdu Martin kontaktovaný v súvislosti s predložením znaleckého posudku, pričom požiadal súd o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku, čo bolo akceptované a bola mu uložená lehota, v ktorej posudok má podať,

-02. 10. 2013 – predsedníčka   Okresného   súdu   Martin   zaslala   znalcovi   J. P. upozornenie a dôrazne ho požiadala o vypracovanie znaleckého posudku pod možnosťou   oznámenia   týchto   skutočností   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej republiky,

-03. 10. 2013 – asistentka   senátu   9 C   e-mailom   kontaktovala   znalca   P. s upozornením,   že   vo   veci   je   podaná   sťažnosť,   a   preto   súd   ho   opakovane dôrazne žiada o zaslanie znaleckého posudku vrátane spisového materiálu,

-31. 10. 2013 – znalec zaslal znalecký posudok č. 27 v šiestich vyhotoveniach vrátane geometrického plánu a vyúčtovania znaleckej odmeny,

-19. 11. 2013   –   vyšší   súdny   úradník   dal   pokyn   na   doručenie   znaleckého posudku s prílohami právnym zástupcom účastníkov, ktorý bol expedovaný

19. 11. 2013 a doručený účastníkom,

-22. 11. 2013 – vypracované uznesenie o priznaní znaleckej odmeny znalcovi,

-22. 11. 2013 – výzva   zo   strany   súdu   na   adresu   právneho   zástupcu navrhovateľov o predloženie plnej moci na zastupovanie navrhovateľky v rade 5 a spis predložený sudcovi 22. 11. 2013 na kontrolu príslušných uznesení, zároveň,   aby   bol   predložený   predsedníčke   súdu   Okresného   súdu   Martin   v súvislosti s doručenou sťažnosťou a po týchto úkonoch predložený sudcovi na ďalší procesný postup,

-26. 11. 2013 – sudca nariadil vo veci pojednávanie na deň 20. 02. 2014,

-20. 02. 2014 – vykonané   pojednávanie   za   prítomnosti   účastníkov,   ktoré   na návrh   právnych   zástupcov   a   splnomocneného   zástupcu   bolo   odročené   na

06. 03. 2014   o   11.45   hod.   s   tým,   že   právni   zástupcovia   požiadali   o vypracovanie záverečných rečí, a to s prihliadnutím ku skutočnostiam, že zo strany   odporcu   došlo   k   čiastočnému   plneniu   nárokov   voči   jednotlivým navrhovateľom   a   z procesného   hľadiska   právny   zástupca   navrhovateľov   a splnomocnený zástupca vykoná úpravu petitu návrhu,

-06. 03. 2014 – vykonané   pojednávanie,   kde   boli   vykonané   prednesy účastníkov,   rozhodnuté   o   čiastočnom   späťvzatí   návrhu   navrhovateľov   so súhlasným   stanoviskom   odporcu,   vykonané   záverečné   reči   a   vyhlásené uznesenie za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 27. 03. 2014 o 08:00 hod.“

Ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že ostatným úkonom okresného súdu v napadnutom konaní bolo pojednávanie uskutočnené 27. marca 2014, na ktorom bol vyhlásený   rozsudok,   ktorého   písomné   vyhotovenie   prevzali účastníci   konania,   resp.   ich právni zástupcovia 27. marca 2014.

K vyjadreniu okresného súdu k sťažnosti sťažovatelia zaujali stanovisko faxovým podaním (doručeným ústavnému súdu 3. apríla 2014), v ktorom okrem iného uviedli:„Predsedníčka Okresného súdu Martin svoje vyjadrenie opiera o faktickú zložitosť veci pri zohľadňovaní povahy konania, správanie účastníkov konania a spôsob, ktorým súd vo veci postupoval. Nestotožňujeme sa s tým, že by sa jednalo o zložitú vec po stránke právnej, ale celá vec zostala časovo náročnou pri zodpovedaní odbornej otázky kvality a množstva drevnej hmoty, a to hlavne preto, že odporca svojím konaním a nezodpovedným prístupom nezabezpečoval všetky činnosti tak, ako mu to predpisujú predpisy o hospodárení v lesoch,   a   týmto   spôsobil,   že   bolo   nevyhnutné   vykonávať   vyššie   uvedené   znalecké dokazovanie.

Toto dokazovanie a obštrukcie na strane odporcu a tiež na strane pribratých znalcov spôsobili neúmerne dlhé konanie porušujúce základné ústavné práva navrhovateľov a súd nedostatočne uplatňoval možné opatrenia na to, aby k týmto prieťahom nedochádzalo. Súd mal možné poriadkové opatrenia na to, aby konanie netrvalo takto neúmerne dlho. Súd tieto nepoužil a nedonútil znalcov promptne vypracovať znalecké posudky, ktoré boli potrebné pre rozhodnutie vo veci.

I napriek vyššie uvedenému sťažovatelia sú toho názoru, že predmetná vec nie je tak náročná na dokazovanie a následné rozhodnutie, aby bolo nutné viesť konanie viac ako šesť rokov. Skutočnosť, že účastníci sporu mali rozdielne názory na počet vyťaženej drevnej hmoty a nedokázali nájsť počas konania vzájomný konsenzus, je práve tou príčinou, prečo bol zo strany sťažovateľov podaný žalobný návrh v predmetnej veci na Okresný súd Martin. Keby   sa   účastníci   konania   sp. zn.   9 C/308/2007   na   OS   Martin   vedeli   dohodnúť na vzniknutej škode, nebolo by potrebné riešiť vec prostredníctvom súdu. A to je práve úlohou súdov, aby okrem iného riešili spory medzi fyzickými, príp. právnickými osobami. Ako   to   vyplýva   z   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR   súdy   sú   povinné   verejne   prorokovať   vec bez zbytočných prieťahov tak, aby boli dodržané práva občanov SR garantované Ústavou. Okresný   súd   preto   nemôže   tvrdiť,   že   konanie   vedie   tak   dlhú   dobu   z   dôvodu nemožnosti   nájsť   medzí   účastníkmi   konania   vzájomný   konsenzus.   Jeho   postavenie   je vymedzené na rozhodovanie veci pokiaľ ku konsenzu dôjsť nemôže. Preto je súd povinný a nie Súd je vec prerokovať bez zbytočných prieťahov, čo sa evidentne v tomto prípade nedialo.

Že sa tak nedialo vyplýva aj z toho, že v predmetnom konaní bolo dňa 21. 12. 2011 uskutočnené   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   z   dôvodu,   že   súd   nariadil znalecké   dokazovanie.   Nasledovné   pojednávanie   sa   uskutočnilo   až   20.   2.   2014,   t. j. po 26 mesiacoch.   I   z   tohto   dôvodu   nie   je   možné   súhlasiť   so   stanoviskom   predsedníčky Okresného súdu v Martine, ktorá sa odvoláva na náročnosť prejednávaného sporu, ktorý si vyžiadal aj určenie dlhších lehôt na podanie znaleckých posudkov. Spôsob riešenia sme uviedli už vyššie.

Sťažovatelia odmietajú tvrdenia, že konanie trvá tak dlhú dobu, pretože dochádza k prieťahom konania z ich strany. Nikdy z ich strany prieťahy neboli spôsobené a pokiaľ na strane odporcu, tak na toto bolo zo strany navrhovateľov poukazované niekoľkokrát. Podávanie námietok, odvolaní návrhov na doplnenia dokazovania sú procesnými právami sťažovateľov v občianskoprávnom konaní a s týmito sa súd musí náležite bez zbytočných prieťahov vysporiadať.“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 24. marca 2014, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhajú vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietajú aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, a z § 119 ods. 4 OSP, ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod   na   odročenie   pojednávania,   bez   zbytočného   odkladu   informuje   tých,   ktorí   boli predvolaní   alebo   upovedomení.   Súd   spravidla   uvedie   deň,   kedy   bude   konať   nové pojednávanie, a dôvod na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory   o náhradu   škody   tvoria   bežnú   časť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov a v zásade   ich   nemožno   považovať   za   právne   zložité.   Metodika   a postup   rozhodovania v takýchto   veciach   je   obsiahnutá   v stabilizovanej   a pomerne   rozsiahlej   judikatúre všeobecných   súdov.   Obdobne   ústavný   súd   hodnotí   aj   sťažnosťou   napadnuté   konanie, pričom   vzhľadom   na   nutnosť   vykonania   rozsiahleho   znaleckého   dokazovania   možno pripustiť   určitý   stupeň   skutkovej   zložitosti   veci,   ktorá   však   nezbavuje   okresný   súd zodpovednosti za stav konania v čase rozhodovania o sťažnosti ústavným súdom.

2.   Správanie   sťažovateľov   ako   účastníkov   tohto   súdneho   konania   je   druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v napadnutom konaní pred okresným súdom mohlo dôjsť k zbytočným prieťahom v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.Ústavný súd nezistil   také skutočnosti,   ktoré by bolo potrebné pripísať na ťarchu sťažovateľov v súvislosti s doterajšou dĺžkou napadnutého konania.

Pokiaľ okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti poukazuje okrem iného aj na predĺženie konania v súvislosti s tým, že „účastníci sporového konania využívali svoje procesné právo podávania   námietok,   odvolaní,   návrhov   na   doplnenie   dokazovania a pod.“,   ústavný   súd poznamenáva, že ide o štandardný a legitímny postup v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   má   za   následok   predĺženie   konania,   avšak   ho nemožno pripísať na ťarchu sťažovateľov, ale ani na ťarchu okresného súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd konštatuje, že priebeh napadnutého konania bol v zásade plynulý, ale na druhej strane bol poznačený neefektívnym postupom okresného súdu.

Uvedené   vyplýva   predovšetkým   z posúdenia   postupu   okresného   súdu   v súvislosti so znaleckým dokazovaním. Okresný súd uznesením zo 4. januára 2012 nariadil vo veci znalecké dokazovanie znalcom z odboru geodézie a kartografie, pričom znalecký posudok uložil vypracovať a predložiť v lehote 6 mesiacov od prevzatia súdneho spisu, a súčasne zaviazal sťažovateľov, aby v lehote 3 dní od doručenia uznesenia spoločne a nerozdielne zložili   zálohu   na   znalecké   dokazovanie   v sume   500   €.   Sťažovatelia   proti   uvedenému uzneseniu okresného súdu v časti zloženia zálohy na znalecké dokazovanie podali odvolanie a Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 7 Co 68/2012 z 27. marca 2012 napadnutú časť uznesenia   okresného   súdu   zo   4.   januára   2012   zrušil   a vec   v zrušenom   rozsahu   vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol:„V   danom prípade ale,   vychádzajúc   z obsahu spisu,   predmetný dôkaz – znalecké dokazovanie na zistenie priebehu hraníc pozemkov, navrhla právna zástupkyňa odporcu na pojednávaní konanom dňa 9. 11. 2011. Navrhovatelia takýto dôkaz nežiadali. Preto, ak v danom   prípade   ide   o   vykonanie   dôkazu   na   návrh   účastníka,   je   potrebné   zaviazať na úhradu preddavku na znalecké dokazovanie účastníka, ktorý vykonanie tohto dôkazu navrhol.

Ak účastník konania navrhol vykonanie dôkazu, alebo ak má byť dôkaz vykonaný k skutočnosti, ktoré uviedol účastník konania, nie je rozhodujúce v koho prospech napokon môže byť vykonanie dôkazu významné. Neobstojí v tomto smere tvrdenie odporcu, že ide o dôkaz   na   unesenie   dôkazného   bremena   navrhovateľa.   Pokiaľ   sa   teda   v   danej   veci vykonáva znalecké dokazovanie na návrh odporcu, je potrebné, aby znášal trovy znaleckého dokazovania odporca.

V   danom   prípade   nejde   o   dôkaz   vykonávaný   bez   toho,   aby   to   navrhol   účastník konania, preto nemôže byť na zloženie preddavku vyzývaný účastník, v ktorého záujme je dôkaz vykonávaný.

Z   uvedených   dôvodov   okresný   súd   nesprávne   zaviazal   navrhovateľov   1/   až   6/ na zloženie   preddavku   na   trovy   znaleckého   dokazovania.   Krajský   súd   preto   napadnuté

rozhodnutie   vo výroku o povinnosti   navrhovateľov 1/ 6/   zaplatiť   preddavok   na   trovy dôkazov zrušil a vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.“

V dôsledku uvedeného podľa názoru ústavného súdu nepochybne došlo k spomaleniu priebehu napadnutého konania.

Za   neefektívnosť   postupu   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   ústavný   súd považuje predovšetkým tú skutočnosť, že napriek nie zanedbateľnému prekročeniu lehoty na vypracovanie a predloženie znaleckého posudku určenej uznesením zo 4. januára 2012 okresný súd nevyužil poriadkové opatrenie v zmysle § 53 OSP. Za nedostatočné v uvedenej súvislosti   považuje   ústavný   súd   telefonické,   písomné   a e-mailové   urgencie   realizované okresným súdom.

Ústavný   súd   už   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   (m. m.   IV. ÚS 279/08, IV. ÚS 327/2013)   uviedol,   že   všeobecný   súd   v súvislosti   s dôsledným   zabezpečovaním účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zodpovedá aj za adekvátne a cieľavedomé využitie procesných prostriedkov, ktoré mu na splnenie tohto zámeru poskytuje zákon (vrátane poriadkových opatrení v zmysle § 53 OSP), aj vo vzťahu k súdnemu   znalcovi.   Všeobecný   súd   v rozsahu   svojej   právomoci   nesie   zodpovednosť aj za zabezpečenie   efektívneho   postupu   znalca   pri   vypracovaní   znaleckého   posudku (napr. III. ÚS 111/01, III. ÚS 56/02).

Ústavný   súd   vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   poukázal   aj   na   to,   že   nielen nečinnosť, ale aj neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie   ústavou   zaručeného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 380/08, III. ÚS 103/09, I. ÚS 7/2011).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd dospel k záveru, že doterajším neefektívnym postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 308/2007 došlo k zbytočným prieťahom,   a   tým   aj   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľov   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd rozhodol,   že základné   právo   sťažovateľov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo na prejednanie   ich   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal mu, napriek tomu, že sťažovatelia sa toho nedomáhali,   aby   v   záujme   zavŕšenia   ochrany   označených   práv   vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej   neistoty,   v   ktorej   sa   nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia   sa   domáhajú   priznania   finančného   zadosťučinenia   každému   v sume 1 500 € z dôvodov uvedených v ich sťažnosti, keď poukazujú na to, že „v danej veci dochádza k neúmernému predlžovaniu konania...“.

Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka M. S. je právnou nástupkyňou pôvodnej navrhovateľky Ž. S., zomrelej..., a sťažovateľka Z. Č. je právnou nástupkyňou pôvodného navrhovateľa D. Ď., zomrelého... Keďže obe sťažovateľky vstúpili do konania na základe univerzálnej   sukcesie   ako   dedičky,   v zmysle   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. I. ÚS 177/06,   IV. ÚS 503/2011)   môžu   relevantne   namietať   porušenie   základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru   v celom   priebehu   napadnutého   konania,   teda   aj   v štádiu,   v ktorom účastníkmi konania boli ich právni predchodcovia.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 9 C 308/2007, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že posudzované konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný   súd   považoval   priznanie   sumy   1 500   €   každému   sťažovateľovi   za   primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   § 151   ods. 1   OSP   o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh...

O trovách konania ústavný súd v danej veci nerozhodoval, pretože sťažovatelia si úhradu trov konania neuplatnili.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014