znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 82/2013-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod   sp. zn.   26 Er 9/2007   a jeho   uznesením   z 8.   júla   2011,   ako   aj porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 82/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a čl. 14 dohovoru postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 26 Er 9/2007 a jeho uznesením z 8. júla 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu postupom Krajského súdu Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 CoE 82/2012 a jeho uznesením z 28. júna 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere pristúpila po dohode s dlžníkom k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky,   resp.   rozhodcovskej   zmluvy, ktorá   založila právomoc   Stáleho   rozhodcovského súdu zriadeného S., a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení   zmluvných   strán   pri   vzniku   sporu.   Vzhľadom   na omeškanie   dlžníka   a návrhu sťažovateľky, aby Stály rozhodcovský súd „autoritatívne deklaroval právo sťažovateľky na úhradu   peňažnej   pohľadávky   a uložil   dlžníkovi   povinnosť   plniť“, bola   dlžníkovi na základe   rozsudku   uložená   povinnosť   zaplatiť   sťažovateľke   jej   pohľadávky   spoločne s príslušenstvom.   Z dôvodu   nesplnenia   povinností   zo strany   dlžníka   bola   sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, pozn.). Okresný súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne ex offo exekúcie napadnutým uznesením okresného súdu zastavil; na základe odvolania sťažovateľky bolo napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdené napadnutým uznesením krajského súdu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   v obšírnej   argumentácii   namieta,   že   napadnutým   postupom a uznesením okresného súdu a krajského súdu boli porušené jej označené základné práva podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru   a   dodatkového   protokolu,   ako   aj označené   články ústavy a dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad rámec svojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcie, a zároveň jej mal odňať možnosť   konať   pred   súdom.   Okresný   súd   i krajský   súd   podľa   sťažovateľky   tiež nedostatočne   zistili   skutkový   stav   a nesprávne   právne   posúdili   veci,   keď   chybne interpretovali   a aplikovali   pre   rozhodnutia   relevantné   právne   normy.   Sťažovateľka v sťažnosti   taktiež   tvrdí,   že   tým,   že   v jej   označenej   veci   nebolo   nariadené   ústne pojednávanie, bolo jej odňaté právo konať pred súdom.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu a   tiež   porušenie   čl. 12   ods. 2   ústavy   a   čl. 14   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, ako aj porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu v napadnutom konaní a jeho napadnutým uznesením, napadnuté uznesenie okresného súdu a napadnuté uznesenie krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

Sťažovateľka   zároveň   ústavnému   súdu   navrhla, aby v zmysle § 52 ods. 2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   odložil   vykonateľnosť   napadnutého uznesenia krajského súdu.II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy,   práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu, ako aj k porušovaniu označených článkov ústavy a dohovoru

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1   ústavy   a   práv   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a   čl. 1   dodatkového   protokolu,   ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom a napadnutými rozhodnutiami okresného súdu a krajského súdu.

II.1   K napadnutému postupu a uzneseniu okresného súdu

V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.   m. m.   I. ÚS 103/02,   I. ÚS 6/04,   II. ÚS 122/05,   IV. ÚS 179/05,   IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06).   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Pokiaľ ide o napadnuté uznesenia a postupy okresného súdu, ktoré predchádzali ich vydaniu, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti týmto bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok (čo sťažovateľka aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2   K napadnutému postupu a uzneseniu krajského súdu

O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   ktorými   potvrdil   napadnuté   rozhodnutia okresného súdu o zastavení exekúcie, čo malo mať za následok porušenie jej označených práv.

Formuláciou   uvedenou   v   čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavodarca   v   základnom   právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07, III. ÚS 24/2010). Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného   poriadku   je   podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04) súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I. ÚS 17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou ústavného súdu   nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   v   danom   prípade   považoval   za   významné   zaujať   právny   názor k zásadnej   otázke   nastolenej   v   sťažnosti,   a to,   či   krajský   súd   rozhodujúci   v   rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým   bol rozhodcovský   rozsudok   rozhodcovského súdu; uvedené konanie pred rozhodcovským   súdom   nadväzovalo   na   rozhodcovskú   doložku   uzatvorenú   medzi sťažovateľkou a dlžníkmi v zmluve.

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti zistil, že argumenty sťažovateľky sú v podstate totožné s jej argumentmi, ktoré použila v celom rade predošlých sťažností, o ktorých už rozhodol   ústavný   súd   tak,   že   ich   odmietol   vo   vzťahu   ku   krajským   súdom   ako   zjavne neopodstatnené. Sťažovateľka v danej veci označila len iné rozhodnutie krajského súdu, ktorým malo dôjsť k porušeniu jej označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu. Z argumentácie sťažovateľky uvedenej v jej sťažnosti, identickej   s jej   predchádzajúcimi   sťažnosťami,   možno   vyvodiť,   že   odôvodnenie napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu   obsahovalo,   čo   sa   týka   skutkových   zistení a právneho posúdenia veci   krajským   súdom,   obdobné závery, ako vo veciach, ktoré už ústavným súdom boli preskúmané a rozhodnuté.

Ústavný súd predtým už vo viacerých svojich rozhodnutiach podrobne analyzoval dôvody zjavnej neopodstatnenosti sťažností sťažovateľky, v ktorých vyslovil, že exekučný súd   je   nielen   oprávnený,   ale   aj   povinný   skúmať   zákonnosť   exekučného   titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, a to nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, ale napr. aj na účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by   bolo   potrebné   už   začaté   exekučné   konanie   zastaviť   podľa   § 57   ods. 2   Exekučného poriadku,   a   v   tejto   súvislosti   na   podporu   svojej   argumentácie   poukázal   na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (pozri rozsudok sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.   januára 1997 publikovaný v Zbierke stanovísk   Najvyššieho súdu   SR a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 58/1997).

V   tomto   smere   sa   pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   sťažnosti   ústavný   súd   plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach (napr. sp. zn. III. ÚS 242/2011   z   31.   mája   2011,   sp. zn.   II. ÚS 303/2011   z   24.   augusta   2012,   sp. zn. I. ÚS 382/2012   z   22.   augusta   2012,   sp. zn.   I. ÚS 409/2012   z   22.   augusta   2012, IV. ÚS 467/2012   z 18.   septembra   2012),   ako   aj   ďalších   rozhodnutiach   týkajúcich sa obdobných sťažností sťažovateľky, ktorými ústavný súd odmietol rovnaké a opakujúce sa sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pri akceptovaní právnych záverov rozhodnutí všeobecných   súdov   o   vyhlásení   exekúcií   za   neprípustné   a ich   zastavení   v celom   rade prípadov,   pretože   rozhodcovské   rozsudky   z   rôznych   dôvodov   neboli   podľa   názoru exekučných súdov spôsobilými exekučnými titulmi na vedenie exekúcií.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pozn.) a tiež s poukazom na to, že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   právo   na   rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka aj napriek skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že sťažovateľka nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda ani s jeho   rozhodnutiami   o predchádzajúcich   typovo   zhodných   sťažnostiach   sťažovateľky. Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   vyvstáva   otázka,   aký   význam   a   efektivitu   má   pre   ňu opakované podávanie sťažností ústavnému súdu v skutkovo a právne takmer identických veciach, keďže aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tento medzinárodný súdny orgán vyčerpať   právny   prostriedok   nápravy   na   národnej   úrovni,   pokiaľ   sa   tento   javí z materiálneho hľadiska v obdobných prípadoch ako neefektívny.

V naznačenom   kontexte   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   ESĽP   k   čl. 13 dohovoru, z ktorej možno identifikovať požiadavky kladené na vlastnosti vnútroštátnych prostriedkov   nápravy,   ku   ktorým   patria   požiadavka   ich   prístupnosti,   adekvátnosti a praktickej účinnosti (k tomu pozri KMEC, J. et al.: Evropská úmluva o lidských právech. Velké   Komentáře.   Praha:   C. H. Beck,   2012,   s.   198).   Povinnosť   vyčerpať   prostriedok nápravy i v prípade pochybnosti o jeho účinnosti vyplýva taktiež z ustálenej judikatúry ESĽP (Van Oosterwijck proti Belgicku, rozsudok zo 6. novembra 1980, č. 7654/76, § 37), táto   sa   však   uplatní   v prípadoch,   keď   pochybnosti   sťažovateľa   o   účinnosti   prostriedku nápravy nie sú podložené dostatočnými argumentmi, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že takýto   prostriedok   nápravy   ponúka   primerané   vyhliadky   na   úspech,   napr.   s   ohľadom na ustálenú vnútroštátnu judikatúru (Radio France a ďalší proti Francúzsku, rozhodnutie ESĽP z 23. septembra 2003, č. 53984/00, § 34).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013