znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 82/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. júna 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho   o   sťažnosti   Ing.   A.   H.,   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   B.,   B.,   vo   veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 615/2000, za účasti Okresného súdu Bratislava II, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   II   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C 615/2000 p o r u š e n é   b o l i.

2. Ing.   A.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v   sume   6   000   €   (slovom šesťtisíc   eur),   ktoré   mu j e   Okresný   súd   Bratislava   II p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Bratislava II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. A. H. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. I. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2010 doručená sťažnosť Ing. A. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. B., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 615/2000, predmetom ktorého je rozhodovanie o určení neplatnosti výpovede a o náhrade mzdy. Sťažovateľ je v označenom konaní navrhovateľom.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že podal 29. decembra 2000 návrh na okresný súd, ktorým žiadal o určenie neplatnosti výpovede a o náhradu mzdy (výpoveď dostal od zamestnávateľa 31. júla 2000).

Prvé pojednávanie v napadnutom konaní nariadil okresný súd na 15. november 2001, v roku 2002 sa neuskutočnilo nijaké pojednávanie, v roku 2003 sa uskutočnilo pojednávanie 1. apríla 2003, na ktorom okresný súd rozhodol čiastočným rozsudkom tak, že výpoveď daná sťažovateľovi je neplatná.

Proti rozsudku prvostupňového súdu podal odvolanie odporca (bývalý zamestnávateľ sťažovateľa). Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) zrušil rozhodnutím sp. zn. 3 Co 238/03 z 31. októbra 2003 čiastočný rozsudok prvostupňového súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v sťažnosti konštatoval, že okresný súd napriek urgenciám v roku 2004 neuskutočnil nijaké pojednávanie v namietanej veci a pokračoval v konaní až 23. júna 2005. Na uvedenom pojednávaní okresný súd po doplnení dokladov opätovne rozhodol vo veci a to tak, že výpoveď daná sťažovateľovi (navrhovateľovi) je neplatná.

Odporca   podal   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   odvolanie.   Krajský   súd uznesením sp. zn. 3 Co 449/05 z 31. mája 2007 potvrdil čiastočný rozsudok prvostupňového súdu.Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   podaním   z   3.   januára   2008   žiadal   okresný   súd o pokračovanie v konaní, keďže súdny spor trval viac ako osem rokov a stále ešte nebolo rozhodnuté o náhrade sťažovateľovej mzdy. Keď prvostupňový súd nepokračoval v konaní, sťažovateľ podal 25. apríla 2008 sťažnosť na prieťahy v konaní. Okresný súd v odpovedi sťažovateľovi uznal prieťahy v konaní a nariadil pojednávanie na 22. september 2008, na ktorom nariadil znalecké dokazovanie vo veci výpočtu priemerného mesačného zárobku sťažovateľa.   Po   vypracovaní   znaleckého   posudku   vo   februári   2009   sťažovateľ   zaslal 23. februára   2009   vyjadrenie   k   nemu   spolu   so   žiadosťou   o   nariadenie   pojednávania. Okresný súd nariadil pojednávanie na 11. jún 2009, pričom na tomto pojednávaní rozhodol o náhrade mzdy pre sťažovateľa. Sťažovateľ sa proti tomuto rozsudku odvolal 5. augusta 2009, a to proti časti rozsudku, v ktorej prvostupňový súd zamietol jeho návrh na náhradu mzdy. Okresný súd ďalej vyzval uznesením sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Proti tomuto uzneseniu sa sťažovateľ odvolal argumentujúc existenciou dôvodov na oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa tvrdenia sťažovateľa okresný súd od augusta 2009   vo   veci   nevykonal   nijaký   ďalší   úkon, „dokonca   ani   doteraz   nepredložil   spis   na odvolací súd, aby rozhodol o... odvolaní“.

Sťažovateľ   na   základe   uvedených   skutočností   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po prerokovaní veci takto rozhodol:

„1)   Základné   právo   Ing.   A.   H. na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II, v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 615/2000 porušené bolo.

2)   Okresnému   súdu Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   615/2000 prikazuje konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3) Sťažovateľovi Ing. A. H. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7 000 eur, ktoré je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4) Ing. A. H. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyhl. 655/2004 Z. z. z priznanej sumy finančného zadosťučinenia sťažovateľa, ktorú je Okresný súd Bratislava II povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k. IV. ÚS 82/2011-11 zo 17. marca 2011 ju prijal na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   30.   marca   2011 predsedníčku okresného súdu, aby sa vyjadrila k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, a zároveň ju vyzval, aby sa vyjadrila aj k sťažnosti a jej prijatiu na ďalšie konanie.

Predsedníčka   okresného súdu   vo svojom   vyjadrení k sťažnosti   z 20. apríla 2011 (sp. zn. Spr. 2048/2011 doručenom ústavnému súdu 29. apríla 2010 okrem iného uviedla:„Dňa 05. 04. 2011 bola doručená Vaša výzva na vyjadrenie sa k prijatej sťažnosti, ktorou sťažovateľ Ing. A. H., bytom B., namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv á základných slobôd postupom tunajšieho súdu v konaní vedenom na tunajšom súde pod spisovou značkou 13C/615/2000.

Po oboznámení sa s jej obsahom, ako aj obsahom predmetného spisu navrhujem, aby ústavný   súd   rozhodol,   že   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   v konaní tunajším súdom porušené nie je a nepriznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie z dôvodu, že tunajší súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 11. 06. 2009, rozsudok zatiaľ nenadobudol právoplatnosť z dôvodu podaného odvolania zo strany odporcu, čím došlo k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa.   Spis   bol   dňa   19.   04.   2011   predložený   na rozhodnutie o odvolaní voči rozsudku na Krajský súd v Bratislave.

V prejednávanej veci, aj keď nejde o právne zložitú vec, úkony súdu boli primerané veľkosti súdneho oddelenia, čo vyplýva z pripojenej chronológie spisu, pričom v priebehu konania sa prejavilo aj nedostatočné personálne obsadenie súdu a vec bola pridelená na konanie niekoľkým sudcom. V súčasnosti je vec pridelená sudkyni JUDr. F., ktorá prevzala oddelenie po JUDr. V., ktorá nastúpila na materskú dovolenku.

Navrhujem   upustiť   od   ústneho   pojednávania,   keďže   nemožno   od   neho   očakávať ďalšie objasnenie veci.

Žiadali ste o zaslanie spisu spolu s vyjadrením, spis zaslať nemôžeme, nachádza sa na Krajskom súde v Bratislave na rozhodnutí o odvolaní odporcu voči rozsudku.“

Predsedníčka okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedla tiež prehľad procesných úkonov v namietanom konaní, a to takto:

„Ing. A. H. c/a š., o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy konanie na Okresnom súde Bratislava II

29.   12.   2000   -   Okresnému   súdu   Bratislava   II   doručený   návrh   navrhovateľa   na neplatnosť výpovede

23. 01. 2011 - výzva Miestnemu úradu S. a R. na oznámenie, či ulica odporcu P. patrí do ich územného obvodu

07. 02. 2001 - oznámenie Miestneho úradu S., že ulica P. nepatrí do ich obvodu

09. 02. 2001 - oznámenie Miestneho úradu R. patrí do príslušnej MČ

26. 03. 2001 - výzva odporcovi na vyjadrenie k návrhu a doloženie mzdových listov a osobného spisu navrhovateľa

18. 06. 2001 - súdu doručené vyjadrenie odporcu k návrhu navrhovateľa

31. 10. 2001 - vo veci stanovený termín pojednávania na deň 15. 11. 2001

15. 11. 2001 - pojednávame odročené na neurčito s tým, že odporca založí do spisu organizačnú štruktúru a navrhovateľ vyčísli náhradu mzdy, ktorú žiada priznať

17.   12.   2001   -   žiadosť   a   oznámenie   odporcu   o   predĺženie   lehoty   na   doloženie dokladov

16. 01. 2002 - doloženie dokladov od odporcu

17. 09. 2002 - urgencia odporcu a navrhovateľa a doplnenie dokladov

18. 10. 2002 - doloženie organizačnej štruktúry od odporcu

24. 10. 2002 - vyjadrenie a zaslanie vyčíslenia náhrady mzdy od navrhovateľa

14. 03. 2002 - stanovený termín pojednávania na deň 01. 04. 2003

01. 04. 2003 - pojednávanie odročené za účelom vyhlásenia rozsudku na deň 03. 04. 2003

04. 03. 2003 - vyhlásený čiastočný rozsudok

22. 04. 2003 - doručovanie rozsudku účastníkom

16. 05. 2003 - doplnenie vyjadrenia odporcu k návrhu navrhovateľa

21. 05. 2003 - odvolanie odporcu voči čiastočnému rozsudku

06. 06. 2003 - uznesenie vz. 4 na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie odporcu; doručovanie odvolania navrhovateľovi

20. 06. 2003 - odvolanie odporcu voči uzneseniu - zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie

03. 07. 2003 - uznesenie, ktorým súd zrušil uznesenie na zaplatenie súdneho poplatku

06. 10. 2003 - spis predložený na Krajský súd Bratislava - odvolanie odporcu voči čiastočnému rozsudku

31. 10. 2003 - rozhodnutie KS BA č. k. 3Co/238/2008 - 50, ktorým bol čiastočný rozsudok zrušený a vrátený na ďalšie konanie

08. 12. 2003 - spis doručený na Okresný súd Bratislava II

14. 12. 2004 - doručovanie rozhodnutia KS BA účastníkom

22. 12. 2004 - závada v doručovaní rozhodnutia KS BA odporcovi - neznámy

23.   12.   2004   -   závada   v   doručovaní   rozhodnutia   KS   BA   právnej   zástupkyni navrhovateľa - na adrese sa nezdržiava

29.   12.   2004   -   závada   v   doručovaní   rozhodnutia   KS   BA   právnej   zástupkyni navrhovateľa – na adrese sa nezdržiava

11. 01. 2005 - oznámenie odporcu o zmene poštovej adresy

28. 01. 2005 - výzva odporcovi o doloženie dokladov do spisu

16. 03. 2005 - predloženie listín od odporcu v zmysle výzvy

01. 04. 2005 - vo veci stanovený T pojednávania na deň 23. 06. 2005

19. 04. 2005 - predloženie mzdových listov od odporcu

23. 06. 2005 - na pojednávaní vyhlásený čiastočný rozsudok

12. 07. 2005 - doručovanie čiastočného rozsudku účastníkom konania

25. 07. 2005 - závada v doručovaní rozhodnutia OS BA II - právna zástupkyňa navrhovateľa sa na uvedenej adrese nezdržiava (odsťahovaná)

22. 08. 2005 - odvolanie odporcu voči čiastočnému rozsudku zo dňa 23. 06. 2005

07. 09. 2005 - doručovanie odvolania právnemu zástupcovi navrhovateľa

18. 11. 2005 - spis predložený na KS BA konanie na Krajskom súde Bratislava

08. 02. 2007 - stanovený termín pojednávania na deň 31. 05. 2007

21.   05.   2007   -   oznámenie   právneho   zástupcu   odporcu   o   zrušení   plnomocenstva klientovi

31. 05. 2007 - na pojednávaní vyhlásený rozsudok

31. 05. 2007 - rozsudok Krajského súdu Bratislava č. k. 3Co/449/2005 - 90, ktorým bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený

23. 08. 2007 - spis doručený na Okresný súd Bratislava II konanie na Okresnom súde Bratislava II

24. 08. 2007 - doručovanie rozsudku KS BA účastníkom

28. 11. 2007 - právoplatnosť čiastočného rozsudku zo dňa 23. 06. 2005

04. 01. 2008 - žiadosť navrhovateľa o stanovenie termínu pojednávania

20. 05. 2008 - výzva PZ navrhovateľa na oznámenie údajov

24. 06. 2008 - lehota 3 týždne na doručenie vyjadrenia

30. 06. 2008 - podanie navrhovateľa k výzve súdu zo dňa 20. 05. 2008

03. 07. 2008 - vyjadrenie navrhovateľa doručované na vedomie odporcovi

22. 07. 2008 - vo veci stanovený termín pojednávania na deň 22. 09. 2008

22. 09. 2008 - pojednávanie odročené na neurčito s tým, že vo veci bude vykonané znalecké dokazovanie

12. 11. 2008 - uznesenie č. k. 13C/615/2000 - 119 o ustanovení znalca z odboru Ekonómia a manažment

27.   11.   2008   -   podanie   odporcu   k   zaplateniu   preddavku   na   trovy   a   žiadosť o oznámenie čísla účtu

27.   11.   2008   -   podanie   znalkyne   -   vyžiadanie   podkladov   a   spisu   za   účelom vypracovanie znaleckého posudku

02. 12. 2008 - zaslanie PZ navrhovateľa a odporcovi príkaz na úhradu preddavkov

19. 01. 2008 - úhrada preddavku na trovy znalca od odporcu

23. 01. 2009 - spis zaslaný znalkyni za účelom vypracovania znaleckého posudku

04.   02.   2009   -   súdu   doručený   spis   spolu   s   vypracovaným   znaleckým   posudkom a vyúčtovaním znalečného

11. 02. 2009 - znalecký posudok doručovaný účastníkom s výzvou na vyjadrenie

23. 02. 2009 - vyjadrenie PZ navrhovateľa k znaleckému posudku

23. 02. 2009 - uznesenie o priznaní znalečného znalkyni

26. 02. 2009 - vyjadrenie odporcu k znaleckému posudku

16. 03. 2009 - závada v doručovaní uznesenia znalkyni - adresát neznámy

31. 03. 2009 - opätovné doručovanie uznesenia o priznaní znalečného znalkyni

07. 05. 2009 - vo veci stanovený termín pojednávania na deň 11. 06. 2009

11. 06. 2009 - vyhlásenie rozsudku

15. 06. 2009 - vyúčtovanie trov právneho zastúpenia PZ navrhovateľa

06. 07. 2009 - žiadosť zákonného sudcu predsedníčke súdu o predĺženie lehoty na vypracovanie rozhodnutia do 06. 08. 2009

21. 07. 2009 - doručovanie rozsudku účastníkom

03. 08. 2009 - odvolanie odporcu voči rozsudku

05. 08. 2009 - odvolanie PZ navrhovateľa voči rozsudku

12. 08. 2009 - navrhovateľ vyzvaný uznesením vz. 4 na úhradu súdneho poplatku za odvolanie

12. 08. 2009 - odvolanie odporcu doručované na vyjadrenie PZ navrhovateľa

12. 08. 2009 - odvolanie PZ navrhovateľa doručované na vyjadrenie odporcovi

18. 08. 2009 - odvolanie PZ navrhovateľa voči uzneseniu vz. 4 na úhradu poplatku

19. 08. 2009 - uznesenie č. k. 13C/615/2000 - 174, ktorým bolo zrušené uznesenie na úhradu súdneho poplatku za odvolanie; 07. 03. 2011 - expedovanie uznesenia

26. 08. 2009 - vyjadrenie odporcu k odvolaniu PZ navrhovateľa

19. 04. 2011 - spis zaslaný na KS BA.“

Zo sťažnosti, ako aj z obsahu súdneho spisu vyplynuli obdobné zistenia o priebehu sporu, aké uviedla vo svojom vyjadrení z 20. apríla 2011 predsedníčka okresného súdu.

Ústavný súd vyzval 29. apríla 2011 právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila k stanovisku okresného súdu. Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom podaní z 9. mája 2011 (doručenom ústavnému súdu 13. mája 2011) okrem iného uviedla:

„V čase podania našej sťažnosti prvostupňový súd držal u seba spis vyše 1,5 roka po vynesení rozsudku a podaní odvolania proti nemu. Preto sme nemohli v našej sťažnosti namietať aj činnosť odvolacieho súdu...

Vzhľadom k tomu, že v súčasnosti je už spis 13 C 615/2000 predložený na Krajský súd v Bratislave, kde bol doručený dňa 21. 04. 2011 a spis sa tam vedie pod sp. zn. 2 Co 152/2011, rozširujeme našu sťažnosť aj o druhého porušovateľa práva a to Krajský súd Bratislava....

Poukazujeme tiež na to, že keď bola vec zaslaná na rozhodnutie Krajskému súdu o odvolaní dňa 18. 11. 2005, tak aj vtedy Krajský súd určil termín pojednávania až o rok a to dňa 31. 05. 2007. Od doručenia spisu na Krajský súd až do februára 2007 nebol vo veci urobený žiadny úkon....

Po oboznámení sa s odpoveďou Okresného súdu Bratislava II, ako aj chronológiou spisu,   ktorú   priložili   k   vyjadreniu,   nesúhlasíme   s   ich   tvrdením,   aby   ÚS   SR   nepriznal sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie,   lebo   vraj   prvostupňový   súd   rozhodol   vo   veci rozsudkom zo dňa 11. 6. 2011 (správne má byť 11. 6. 2009, pozn.) a bolo proti nemu podané odvolanie. No tú skutočnosť, že od augusta 2009 nebol vo veci vykonaný žiadny úkon   až   do   apríla   2011,   už   nijako   nevysvetlil.   Taktiež   nie   je   podľa   nášho   názoru ospravedlnenie   toho,   že   konanie   o   určenie   neplatnosti   rozviazania   pracovného   pomeru a náhradu mzdy trvá už jedenásť rokov a ešte nie je právoplatne ukončené tá skutočnosť, že v priebehu konania bola vec pridelená niekoľkým sudcom.... Taktiež poukazujeme na tú skutočnosť, čo sme už uvádzali v našej sťažnosti, že navrhovateľ obdržal výpoveď rok pred odchodom do dôchodku a preto mal problém nájsť si inú prácu.... Samozrejme, tu vôbec nie je zohľadnený psychický stav navrhovateľa, keď zostal protiprávne bez práce, čo malo zlý vplyv ako na jeho zdravie, tak aj jeho rodinu.“

Sťažovateľ napokon zopakoval stanovisko uvedené v pôvodnej sťažnosti, že netrvá na tom, aby ústavný súd konal vo veci samej na verejnom ústnom pojednávaní, a súhlasí s upustením   od   neho v   tejto   veci.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na vyjadrenia   účastníkov konania   k ústnemu   pojednávaniu   upustil   od   jeho   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať objasnenie veci.

Sťažovateľ   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   túto   rozšíril   svojím   podaním doručeným ústavnému súdu 13. mája 2011. Žiada, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho práv aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 152/2011 a aby prikázal krajskému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde, z ktorého vyplýva, že ak ústavný súd sťažnosť neodloží alebo neodmietne, prijme ju pri predbežnom   prerokovaní   na   ďalšie   konanie   „v   rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo   výroku uznesenia   o   prijatí   návrhu“.   Uvedené   ustanovenie   zákona   o   ústavnom   súde   vylučuje možnosť sťažovateľov, ako aj ich právnych zástupcov meniť či rozširovať, resp. dopĺňať v období po prijatí sťažnosti návrh na začatie konania (sťažnosť), ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite, na čo ústavný súd konštantne poukazuje vo svojej ustálenej judikatúre (pozri   napr.   m.   m.   I.   ÚS   36/02,   I.   ÚS   109/02,   III.   ÚS   196/08,   III.   ÚS   225/08, IV. ÚS 305/09). Tento záver vyplýva zo skutočnosti, že konanie pred ústavným súdom je konštruované v dvoch na seba nadväzujúcich etapách (fázach), ktoré možno „pracovne“ označiť ako etapa predbežného prerokovania návrhu a etapa rozhodovania o návrhu vo veci samej. V prvej etape upravenej najmä v § 25 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje a rozhodne buď o jeho odmietnutí, alebo o jeho prijatí na ďalšie konanie, pričom zároveň rozhodne aj o rozsahu, v akom ho prijme na ďalšie konanie. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd rozhoduje o ňom vo veci samej (meritórne), a to v rozsahu, v akom bol prijatý na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   konštatuje,   že   v tomto   štádiu   konania (po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie) rozšírenie sťažnosti nie je prípustné, a preto o nej rozhodoval   len   v rozsahu,   v ktorom   prijal   vec   na   ďalšie   konanie   uznesením   č.   k. IV. ÚS 82/2011-11 zo 17. marca 2011.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal aj vyslovenia porušenia svojho práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota účastníka konania neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   i   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Sudca je podľa § 117 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na určenie neplatnosti výpovede a náhrade mzdy. Zo skutočností uvedených sťažovateľom a okresným súdom ani z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o   skutkovej   alebo   právnej   zložitosti   veci,   čo potvrdila   aj   predsedníčka   okresného   súdu.   Ide   o   vec,   ktorá   tvorí   štandardnú   súčasť rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Nijaká   zložitosť   veci   nemôže   odôvodniť doterajšiu dĺžku konania pred okresným súdom (viac ako desať rokov). Navyše, vzhľadom na povahu sporu (pracovnoprávny spor) je potrebné k rozhodovaniu v tejto veci pristupovať s osobitnou starostlivosťou.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Ústavný   súd konštatuje, že nezistil nijaké zásadné skutočnosti, ktoré by mali byť pripísané na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s doterajšou dĺžkou namietaného konania. Sťažovateľ sa osobne zúčastnil na všetkých nariadených pojednávaniach aj so svojou právnou zástupkyňou (na jedinom pojednávaní sa zúčastnila iba jeho právna zástupkyňa) a včas reagoval na všetky výzvy okresného súdu.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní. Ústavný súd súčasne pri posudzovaní veci prihliadal aj na § 100 ods. 1 OSP prvú vetu, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   dôjsť   nielen neodôvodnenou   nečinnosťou   všeobecného   súdu,   ale   aj   jeho   neefektívnou,   resp. nesústredenou   činnosťou,   teda   takým   konaním,   ktoré   nevedie   efektívne   k   odstráneniu právnej   neistoty   účastníkov   konania   v   primeranom   čase   (m.   m.   napr.   II.   ÚS   32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu v napadnutom konaní nemohol akceptovať argumenty uvedené vo vyjadrení okresného súdu z 20. apríla 2011 o tom, že „V prejednávanej   veci,   aj   keď   nejde   o právne   zložitú   vec,   úkony   súdu   boli   primerané veľkosti súdneho oddelenia, čo vyplýva z pripojenej chronológie spisu, pričom v priebehu konania sa prejavilo aj nedostatočné personálne obsadenie súdu a vec bola pridelená na konanie niekoľkým sudcom. V súčasnosti je vec pridelená sudkyni JUDr. F., ktorá prevzala oddelenie po JUDr. V., ktorá nastúpila na materskú dovolenku.“.

Vo svojej predchádzajúcej judikatúre ústavný súd už uviedol, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v   čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o   odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07).

Vychádzajúc z uvedeného a so zreteľom na doterajší priebeh a dĺžku napadnutého konania, ktoré dosiaľ nebolo právoplatne skončené (t. č. je vec na krajskom súde, ktorý rozhoduje o odvolaní sťažovateľa) ani po viac ako desiatich rokoch od jeho začatia, ústavný súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   v namietanom   konaní   okrem   niekoľkých krátkodobých období nečinnosti vykazuje predovšetkým znaky neefektívnej činnosti, ktorá je   hlavným   dôvodom   doterajšej   namietanej   dĺžky   konania,   o čom   svedčí   aj   zrušenie rozhodnutí prijatých okresným súdom zo strany krajského súdu a aj vynesenie meritórneho rozhodnutia až po viac ako 10 rokoch konania, ktoré však ešte nenadobudlo právoplatnosť.

Ústavný súd uzavrel, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 615/2000 došlo najmä z dôvodu jeho neefektívnej činnosti k zbytočným prieťahom v konaní, ktoré mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva boli podľa odseku 1 porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že v súčasnosti o odvolaní sťažovateľa koná krajský súd, ústavný súd neprikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 615/2000 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ žiadal o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 7 000 €, pretože „konanie na prvostupňovom súde trvalo roky, navrhovateľ bol bez práce a vlastne už za 10 rokov   neobdržal   náhradu   mzdy   za   neplatné   rozviazanie   pracovného   pomeru   odporcom a prvostupňový súd nebol schopný za 1 rok od doručenia odvolania proti rozsudku zaslať vec na odvolací súd na rozhodnutie.

Navrhovateľ je v pretrvávajúcej právnej neistote, lebo súdy konajú liknavo a máme za to, že nemožno od občanov v právnom štáte, akým je aj Slovenská republika dosť dobre spravodlivo žiadať, aby ako účastníci súdneho konania čakali na právoplatné rozhodnutie a náhradu mzdy až 10 rokov.“.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 13 C 615/2000 a berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu (správanie sa sťažovateľa) a to, že konanie vo veci sťažovateľa nebolo právoplatne skončené ani po viac ako desiatich rokoch, ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi sumu 6 000 €, ktorú považoval   vzhľadom   na   povahu   sporu   v danom   prípade   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v   dôsledku   právneho zastúpenia   pred   ústavným súdom   advokátkou   JUDr.   I.   B. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti a jej doplnenie) v súlade s § 1 ods.   3,   §   11   ods.   2   a   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), v sume 240,46 € (za dva úkony právnej služby) a 2 x 7,21 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 254,88 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   nadobudne   toto   rozhodnutie   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011