znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 82/2010-44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. apríla 2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. H., T., zastúpeného advokátkou JUDr. J. S., Ž., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 57/1999, za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo V. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 57/1999   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Žilina   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 14 C 57/1999 konal bez zbytočných prieťahov.

3. V. H.   p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Žilina   p o v i n n ý   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Žilina   j e   p o v i n n ý   uhradiť   V.   H.   trovy   konania   v sume 245,70 €   (slovom   dvestoštyridsaťpäť   eur   a sedemdesiat   centov)   na   účet   jeho   právnej zástupkyne JUDr. J. S., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 82/2010   z 18.   februára   2010   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   V.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 57/1999 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ v procesnom postavení odporcu je účastníkom konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktoré začalo 23. novembra 1998.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené.

Okrem   toho,   že   sa   sťažovateľ   domáhal,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, žiadal aj priznanie finančného zadosťučinenia v sume 9 130 € a úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. 1 Spr S/392/09   doručeným   ústavnému   súdu   11.   decembra   2009   a následne   podaním rovnakej spisovej značky doručeným 22. marca 2010, v ktorých sa okrem iného uvádza, že „v konaní došlo k určitým prieťahom v období od 13. 12. 2004 do 31. 10. 2005 a následne do 20. 9. 2006, pričom zastávam názor, že na prieťahoch sa podieľali aj samotní účastníci, ktorí na pojednávaní dňa 13. 12. 2004 deklarovali možnosť vyriešenia sporu mimosúdnou dohodou, súd z tohto dôvodu odročil pojednávanie na neurčito, avšak účastníci napriek povinnosti uloženej súdom oznámiť výsledok konania zostali nečinní, či došlo k dohode neoznámili   ani   na   výzvu   súdu.   Následne   bol   sudca,   ktorému   bola   vec   rozvrhom   práce pridelená preložený na výkon funkcie na Krajský súd Žilina a doba do rozhodovania nového sudcu,   ktorý   uznesením   zo   dňa   20. 9. 2006   vyzval   navrhovateľa   na   odstránenie   vád zodpovedá primeranej dobe na oboznámenie sa so spisom a jeho naštudovanie.

K   ďalším   prieťahom   vo   vzťahu   k   postaveniu   a   k   právam   účastníkov   konania na rozhodnutie v primeranej lehote došlo v období od 28. 4. 2008, kedy bolo uznesením nariadené   znalecké   dokazovanie   do 11. 6. 2009,   avšak   ani tieto   prieťahy nezavinil   súd. V konaní z dôvodu nedostatku a vyťaženosti znalcov z odboru geodézie a kartografie došlo k zmene   ustanoveného   znalca,   pričom   ustanovený   znalec   pre   zaťaženosť   nebol   schopný splniť úlohu v stanovenej lehote. V obvode Krajského súdu v Žiline je vymenovaný jeden znalec   (v   pokročilom   veku),   celkovo   je   v   zozname   znalcov   pre   Slovenskú   republiku zapísaných 44 znalcov, z ktorých 22 nie je vyčiarknutých alebo má zaplatené poistenie zodpovednosti za škodu, ktoré je podmienkou vykonávania znaleckej činnosti. Pri väčšine ustanovení znalci namietajú vysokú zaťaženosť alebo odmietajú vykonať znaleckú úlohu pre zlý zdravotný stav. V poslednej dobe sa k problémom pridružila aj platobná neschopnosť súdov   hradiť   preddavky,   ktoré   účastníci   buď   nezložia   alebo   sa   voči   povinnosti   zložiť preddavok odvolajú a žiadajú   priznať oslobodenie   od   povinnosti   zložiť   preddavok,   ako aj oslobodenie od platenia súdnych poplatkov.   V   prevažnej   väčšine   vlastníckych   sporov vystupujú starší účastníci a sociálne slabí účastníci. Obdobne je tomu v konaní, ktoré je predmetom sťažnosti. Napriek týmto skutočnostiam súd vo veci po celý čas konal tak, aby zabezpečil čo najrýchlejšie prejednanie a rozhodnutie veci.

Spor za právne zložitý nepovažujem, zložitosť sporu spočíva v skutkovej zložitosti, kedy   je   potrebné   znalecké   dokazovanie,   spor   má   súvis   skonaním   27 C/119/2008,   ktoré skutkovo súvisia,   avšak nie sú dané podmienky pre spojenie.   V   súvislosti s predmetom konania súd sa musí prejudiciálne vysporiadať s viacerými predbežnými otázkami, najmä vo vzťahu k vlastníckemu právu. V konaní sú opätovne vznášané nové skutočnosti, s ktorými je   potrebné   sa   vyrovnať,   procesne   rozhodnúť   a   vykonať   alebo   doplniť   dokazovanie. Osobitne   poukazujem   na   charakter   sporu,   ktorý   je   susedským   sporom   a   sporom   medzi rodinnými príslušníkmi (otec, manželka, dcéra) plným vzájomnej nevraživosti účastníkov, čo vyplýva aj z ich vyjadrení, ktorí svoj hnev obracajú aj voči súdu, pri každom úkone, o ktorého vhodnosti nie sú presvedčení.

S poukazom na vyjadrenie sudcu a prehľad úkonov mám za to, že prieťahy a hlavne dĺžku konania si zapríčinili aj sami účastníci, ktorí síce využívajú všetky zákonom stanovené práva, avšak ich aplikácia (odročenie pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti účastníkov a ich zástupcov, návrhy na prerušenie konaní) má za následok neúmerný nárast doby pre rozhodnutie. Samotný navrhovateľ ospravedlním právnej zástupkyne (28. 9. 2009), návrhom na   prerušenie,   vyvolaným   opätovným   rozhodovaním   o   oslobodení   od   platenia   súdnych poplatkov, žiadosťami o predĺženie sudcovskej lehoty pre splnenie povinnosti spôsobil, že v predchádzajúcom období súd nemohol účelne pokračovať.

Opätovne poukazujem na skutočnosť, že s poukazom na prehľad úkonov súdu je zrejmé, že vo veci sa koná priebežne, žiaden z vyššie uvedených časových úsekov nečinnosti súdu   nebol   neprimeraný.   Do   pozornosti   ústavnému   súdu   dávam   aj   skutočnosť,   že   sám sťažovateľ žiadal prerušiť konanie, avšak zároveň sťažnosťou doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky   sa   domáha uloženia   povinnosti súdu   konať   bez prieťahov,   pričom v danej veci a postupe postrádam racionálny základ.

Vzhľadom   na   uvedené   navrhujem   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby sťažnosť uznesením odmietol.“.

Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti aj tento prehľad procesných úkonov:„- 23. 11. 1998 - vec napadla na súd

- 4. 12. 1998 - výzva na zaplatenie súdneho poplatku

- 21. 9. 1999 - rozhodnutie o oslobodení od súdneho poplatku

- 24. 9. 1999 - návrh doručený odporcovi na vyjadrenie

- 3. 8. 2000 - vytýčený T 19. 9. 2009 (správne má byť 19. 9. 2000)

- 14. 9. 2009 (správne má byť 14. 9. 2000) - pojednávanie odročené na 17. 10. 2000

-   17. 10. 2000   -   pojednávanie   odročené   na   neurčito   za   účelom   nariadenia   znal. dokazovania

- 9. 4. 2001- nariadené znalecké dokazovanie

- 31. 7. 2001 - spis zaslaný znalcovi na vypracovanie znaleckého posudku

- 26. 9. 2001 - navrhovateľ vyzvaný na zloženie zálohy na znalecké dokazovania

- 9. 11. 2001 - spis predložený KS na rozhodnutie o námietke zaujatosti

- 31. 5. 2002 - spis vrátený z KS Mgr. H. vylúčená

- 2. 8. 2002 - uznesenie KS o vylúčení sudkyne doručované účastníkom

- 6. 9. 2002 - spis predložený predsedovi OS na pridelenie inému sudcovi

- 19. 2. 2003 - spis predložený podateľni na realizáciu pridelenia a spis pridelený Mgr. Š.

- 4. 6. 2003 - znalec vyzvaný na vyúčtovanie znalečného - 9. 7. 2003 - uznesením priznané znalcovi znalečné

- 15. 7. 2003 - znalecký posudok doručený účastníkom na vyjadrenie

- 13. 10. 2003 - uznesenie o znalečnom doručované znalcovi

- 5. 1. 2004 - vytýčený termín pojednávania na 24. 3. 2004

- 24. 3. 2004 - pojednávanie odročené na 2. 6. 2004

- 2. 6. 2004 - pojednávanie odročené na neurčito za účelom vykonania ohliadky

- 23. 7. 2004 - vytýčený termín ohliadky na 21. 9. 2004

- 7. 10. 2004 - vytýčený termín pojednávania na 13. 12. 2004

- 13. 12. 2004 - odročené na neurčito za účelom pokusu o mimosúdnu dohodu

- 31. 10. 2005 - výzva na navrhovateľa, či trvá na podanom návrhu

- 3. 3. 2006 - spis pridelený JUDr. S.

- 20. 9. 2006 - výzva na odstránenie vád návrh na zmenu návrhu

- 6. 10. 2006 - uznesením nepripustená zmena návrhu

- 1. 8. 2007 - vytýčený T na 6. 11. 2007

- 5. 11. 2007 - termín na 6. 11. 2007 zrušený z dôvodu PN Dr. S.

- 15. 11. 2007 - vytýčený T na 18. 1. 2008

- 18. 1. 2008 - odročené na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania

- 21. 1. 2008 - znalcovi priznané znalečné za účasť na pojednávaní

- 11. 3. 2008 - výzva na navrhovateľa a odporcu na preukázanie svojich majetkových pomerov

- 28. 4. 2008 - nariadené znalecké dokazovanie

- 12. 6. 2008 - pripojený spis 27 C 119/2008

- 24. 7. 2008 - znalec vyzvaný na prevzatie spisu

-   4. 9. 2008   -   podaný   návrh   na   prerušenie   konania   a   zisťované,   či   je   znalkyňa zapísaná v zozname znalcov

- 30. 9. 2008 - uznesenie o zmene znalca

- 14. 1. 2009 - spis predložený učtárni na vyplatenie znalečného

- 14. 4. 2009 - spis pridelený na vybavenie JUDr. H.

- 11. 6. 2009 - znalec vyzvaný na vrátenie spisu

- 14. 7. 2009 - uznesením zamietnutý návrh na prerušenie konania

- 28. 8. 2009 - výzva na účastníkov, aby doplnili doklady preukazujúce ich majetkové pomery

-   30. 10. 2009   -   pripustenie   zmeny   návrhu,   rozhodnuté   o   návrhu   na   oslobodenie od súdnych   poplatkov,   účastníkom   uložená   povinnosť   na   zloženie   zálohy   na   znalecké dokazovanie,   zmenené   uznesenie   o   nariadení   znaleckého   dokazovania.   Účastníci   boli zároveň   vyzvaní,   aby   sa   vyjadrili,   aké   dôkazy   navrhujú   vykonať   a   ako   žiadanú   sporné nehnuteľnosti rozdeliť. Zo Správy katastra... bol žiadaný spis.“

Zo zapožičaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že 1. decembra 2009 bol spis zaslaný ústavnému súdu na základe jeho žiadosti (ústavný súd 1. marca 2010 spis vrátil okresnému súdu) a 3. marca 2010 okresný súd spis zaslal Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa proti rozhodnutiu o oslobodení od súdnych poplatkov.

K vyjadreniam okresného súdu sťažovateľ zaujal stanovisko podaním zo 7. januára 2010 doplneným z 26. marca 2010, v ktorých okrem iného uviedol:

„Jednoznačne trvám na podanej sťažnosti a mám za to, že Okresný súd v Žiline svojím konaním, resp. nekonaním porušil moje základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nesúhlasím s vyjadrením Okresného súdu a tiež s dôvodmi vzniku prieťahov   v   konaní.   Konanie   v   mojej   právnej   veci   trvá   viac   ako   jedenásť   rokov.   Už z prehľadu úkonov doložených Okresným súdom v Žiline k jeho vyjadreniu jednoznačne vyplýva,   že   k   prieťahom   v   konaní   došlo.   Napríklad   v   rokoch   1999,   2002,   2005,   2006 Okresný   súd   nevykonal   žiaden   efektívny   úkon   smerujúci   k   skončeniu   veci.   Navyše nesúhlasíme ani s vyjadreniami Okresného súdu ohľadom ustanovovania znalcov z odboru geodézie a kartografie. V mojom konaní bol ustanovený už tretí znalec z odboru geodézie, čím sa zbytočne konanie predlžuje a mne narastajú trovy konania.

Taktiež nesúhlasím s tvrdením, že som nepodal žiadnu sťažnosť, že v mojom konaní sudca spôsobuje prieťahy, a tým som nevyčerpal všetky právne prostriedky na ochranu mojich základných práv a slobôd. V prílohe mojej sťažnosti proti porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov som prikladal aj sťažnosti adresované Okresnému súdu v Žiline, v ktorých upozorňujem na vznik prieťahov v konaní a žiadam, aby sa vo   veci konalo.   Vzhľadom   k tomu,   že som v   roku 2008   zistil,   že časť   parcely bola odčlenená, podal som na Okresnom súde návrh na určenie vlastníctva a zároveň žiadosť o prerušenie   konania   v   tejto   veci.   Dokonca   aj   o   tejto   mojej   žiadosti   bolo   rozhodnuté až po jednom roku. Uvedenú žiadosť nepovažujem v rozpore s mojou sťažnosťou podávanou na Ústavnom súde. V prípade, ak má Okresný súd aj naďalej vykonávať neefektívne úkony, bolo   by   prijateľnejšie   konanie   prerušiť,   nech   zbytočne   nenarastajú   moje   trovy   konania a pokračovať   v   konaní   až   po   rozhodnutí   veci   o   určenie   vlastníctva,   čím   dôjde aj k ozrejmeniu situácie. Avšak keďže nedošlo k prerušeniu konania, trvám na pokračovaní v konaní bez zbytočných prieťahov.

Ďalej chcem podotknúť, že dĺžka predmetného konania nie je závislá ani od právnej zložitosti veci a ani nedošlo z mojej strany k správaniu, ktorým by som prispel k vzniku prieťahov v konaní.

Žiadam Ústavný súd SR, aby pripustil zmenu petitu sťažnosti v časti týkajúcej sa finančného   zadosťučinenie,   a to   na:   Sťažovateľovi   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 9 130 €...“

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení z 18. marca 2010, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhal   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že spory o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva tvoria nedeliteľnú súčasť bežnej rozhodovacej agendy   všeobecných   súdov,   preto   ich   v zásade   nemožno   považovať   za   právne   zložité. Aj keď   je   možné   pripustiť   určitú   mieru   skutkovej   zložitosti   veci   najmä   s poukazom na nutnosť vykonania znaleckého dokazovania, ústavný súd nezistil, že by táto skutočnosť mala výraznejší vplyv na predĺženie preskúmavaného konania. Právna ani faktická zložitosť veci preto nemohla byť dôvodom na vznik prieťahov v konaní.

2.   Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka tohto súdneho konania. Ústavný súd zastáva názor, že aj sťažovateľ v procesnom postavení odporcu má určitý podiel na spomalení priebehu napadnutého konania. Na ťarchu sťažovateľa treba pripísať skutočnosť, že 23. júla 2001 odmietol bez relevantného dôvodu prevziať zásielku okresného   súdu   doručovanú   prostredníctvom   príslušného   Policajného   zboru.   Ďalšie spomalenie priebehu napadnutého konania vyvolal list sťažovateľa z 11. septembra 2000 obsahujúci   invektívy   proti   zákonnej   sudkyni,   ktorú   následne   krajský   súd   na   jej   podnet uznesením zo 6. mája 2002 vylúčil z prerokúvania a rozhodovania veci a pridelil ju novému zákonnému sudcovi.

K predĺženiu   napadnutého   konania   došlo   aj   v súvislosti   so   žiadosťou   právnych zástupcov účastníkov konania (na pojednávaní uskutočnenom 13. decembra 2004), aby im okresný súd poskytol dvojmesačnú lehotu na uzavretie mimosúdnej dohody, ktorú následne žiadali predĺžiť do 31. júla 2005, pričom k uzavretiu mimosúdnej dohody napokon nedošlo, o čom účastníci konania okresný súd neinformovali. Na uvedené poukázal aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 18. marca 2010. Hoci návrh sťažovateľa zo 6. júla 2008 na   prerušenie   konania   je   legitímnym   procesným   návrhom   účastníka   súdneho   konania v súvislosti s rozhodovaním o tomto návrhu (ktorý bol zamietnutý), podľa názoru ústavného súdu taktiež došlo k určitému spomaleniu priebehu napadnutého konania.

Všetky   uvedené   skutočnosti   zobral   ústavný   súd   do   úvahy   pri   ustálení   sumy priznaného finančného zadosťučinenia.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh a zo zapožičaného spisu zistil viaceré obdobia nečinnosti okresného súdu v trvaní niekoľkých mesiacov, z ktorých považuje za potrebné zmieniť sa o týchto:

- od 24. septembra 1999 (odporcovi bol doručený návrh na vyjadrenie) do 3. augusta 2000 (okresný súd nariadil termín pojednávania),

- od 31. októbra 2005 (výzva okresného súdu navrhovateľovi, či trvá na podanom návrhu) do 20. septembra 2006 (výzva okresného súdu na odstránenie nedostatkov návrhu),

-   od   6.   októbra   2006   (uznesenie   okresného   súdu   o nepripustení   zmeny   petitu) do 1. augusta 2007 (nariadenie termínu pojednávania na 6. november 2007).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nemôže   súhlasiť   s tou   časťou   vyjadrenia okresného   súdu   k sťažnosti,   v ktorej   poukazuje   na   to,   že „vo   veci   sa   koná   priebežne a žiaden časový úsek nečinnosti nebol neprimeraný“.

Ústavný súd taktiež dospel k názoru, že okrem uvedenej nečinnosti okresného súdu bol jeho postup v konaní poznačený aj neefektívnosťou, keď napríklad v období od 31. mája 2002 do 5. januára 2004 nebol vykonaný žiadny úkon smerujúci k meritórnemu rozhodnutiu vo veci.

O neefektívnosti postupu okresného súdu v napadnutom konaní svedčí okrem iného aj to, že prvé pojednávanie bolo nariadené po dvadsiatich mesiacoch po podaní návrhu na začatie   konania   a prvý   úkon   smerujúci   k meritórnemu   rozhodnutiu   bol   uskutočnený až 9. apríla   2001,   keď   okresný   súd   uznesením   č. k. 14 C 57/99-40   nariadil   znalecké dokazovanie.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   znaky   neefektívnosti   vykazujú   aj   niektoré pojednávania,   ale   aj   niektoré   úkony   okresného   súdu   v období   medzi   jednotlivými pojednávaniami.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemohol akceptovať argumenty okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti poukazujúce na to, že podľa jeho názoru „prieťahy a hlavne dĺžku konania si zapríčinili sami účastníci“.

Aj keď ústavný súd pripúšťa, že na priebeh konania mohla mať negatívny vplyv aj skutočnosť, že nie je dostatok kvalifikovaných znalcov z odboru geodézie a kartografie, na druhej strane ústavný súd poukazuje na to, že okresný súd vo vzťahu k znalcom, ale aj vo vzťahu   k účastníkom   konania   vôbec   nevyužil   poriadkové   opatrenia   v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku. Okrem toho nezabezpečenie dostatočného počtu znalcov z príslušného odboru nemôže ísť na ťarchu účastníkov konania očakávajúcich od všeobecného súdu čo najskoršie odstránenie právnej neistoty.

Ústavný súd pri celkovom hodnotení postupu okresného súdu v napadnutom konaní zobral do úvahy aj skutočnosť, na ktorú vo vyjadrení k sťažnosti poukázal aj okresný súd, že vo veci rozhodovalo viacero zákonných sudcov, pričom každý nový sudca potreboval určitý časový priestor na preštudovanie obsahu súdneho spisu. Ani touto skutočnosťou však nemožno ospravedlniť doterajšiu dĺžku namietaného konania a stav, v akom sa nachádzalo v čase prijatia tohto nálezu.

V súvislosti   s doterajšou   dĺžkou   konania   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju predchádzajúcu   judikatúru   (napr.   IV. ÚS 127/08,   IV. ÚS 155/09),   podľa   ktorej   je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota v konaní pred všeobecným súdom nebola odstránená ani po viac ako 11 rokoch od jeho začatia.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel   k názoru, že doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 57/1999 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, napriek   tomu,   že   sťažovateľ   sa   toho   nedomáhal,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   v   sume 9 130 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázal najmä na „neúmernú dĺžku prieťahov“ a na „psychickú ujmu“, ktorú v tejto súvislosti pociťuje.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 14 C 57/1999, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľa, ktoré   mu   vznikli   v dôsledku   jeho   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom advokátkou   JUDr.   J.   S.   Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže v odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola 695,41 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby) a 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 245,70 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. apríla 2010