znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 82/09-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. Z., K., zastúpenej advokátom JUDr. D. A., V., vo veci

- namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na prejednanie jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 789/2007, Ex 153/07;

- namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trebišov sp. zn. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 zo 14. decembra 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 CoE 34/2008-51 z 5. mája 2008;

- namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a jej   práva   na   spravodlivé   prejednanie   jej   záležitosti nestranným a nezávislým súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č.   k.   5   NcC   9/2008-47 zo 14. februára 2008;

- namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety Ústavy Slovenskej republiky a jej práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   a namietaného   porušenia   čl.   12   ods.   1   Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   č. k.   5 Co 94/2008-209 z 9. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Z.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. júna 2008 doručená   sťažnosť   a 26.   augusta   2008   doplnenie   sťažnosti   M.   Z.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. D. A., V., vo veci

- namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jej práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Trebišov   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   18 Er 789/2007, Ex 153/07;

-   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   a jej práva podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením okresného súdu sp. zn. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 zo 14. decembra 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 5 CoE 34/2008-51 z 5. mája 2008;

- namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé prejednanie jej záležitosti nestranným a nezávislým súdom podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   5   NcC   9/2008-47 zo 14. februára 2008;

- namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy, jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 94/2008-209 z 9. júna 2008.

Sťažovateľka   podala   sťažnosť   ústavnému   súdu   v súvislosti   so   svojou   exekučnou vecou   vedenou   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   18   Er   789/2007,   Ex   153/07,   kde   má postavenie povinnej. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala návrh okresnému súdu   na   zastavenie   exekúcie   (25.   septembra   2007)   a následne   v ten   istý   deň   zaplatila u exekútora v hotovosti istinu s príslušenstvami, teda splnila to, čo jej ukladalo vykonateľné rozhodnutie.   Zároveň   pri   zaplatení   dlhu   bol   exekútorovi   doručený   rovnopis   návrhu   na zastavenie   exekúcie.   Exekútor   bol   pri   tejto   úhrade   pohľadávky   požiadaný   o zastavenie exekúcie, keďže došlo k splateniu počas nej, t. j. podľa sťažovateľky sa exekúcia po úhrade pohľadávky   pred   termínom   dražby   zo   zákona   má   zastaviť.   V ten   istý   deň   (deň   pred dražbou)   oprávnená,   zároveň   ako   spoluvlastníčka,   zložila   u exekútora   (tesne   pred zaplatením dlžnej sumy sťažovateľkou) sumu vo výške podielu, ktorý sa mal vydražiť.

Okresný   súd   nerozhodol   o návrhu   sťažovateľky   na   zastavenie   exekúcie,   ale uznesením sp. zn. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 zo 14. decembra 2007 schválil nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu v prospech oprávnenej odôvodňujúc svoje rozhodnutie časovou postupnosťou vykonaných úkonov účastníkov konania. Sťažovateľka s týmto rozhodnutím nesúhlasí,   nesúhlasí   s právnym   názorom   okresného   súdu,   ktorým   sa   riadil   pri   svojom rozhodovaní, a označuje rozhodnutie okresného súdu za protizákonné a zmätočné.

Sťažovateľka napriek tomu, že podľa poučenia z uznesenia okresného súdu sp. zn. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 zo 14. decembra 2007, že proti nemu nie je odvolanie prípustné, odvolanie   podala.   Krajský   súd   odvolanie   sťažovateľky   svojím   rozhodnutím   č.   k. 5 CoE 34/2008-51 z 5. mája 2008 odmietol, pretože proti takému rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Ústavný   súd   zo   spisu   zistil,   že   18.   decembra   2008   okresný   súd   schválil   návrh výťažku z dražby nehnuteľností vykonanej súdnym exekútorom a námietkam proti návrhu výťažku z dražby uplatneným oprávnenou nevyhovel.

Okrem toho v tejto exekučnej veci podala sťažovateľka 28. decembra 2007 námietku zaujatosti voči sudkyni okresného súdu a doplnila návrh na zastavenie exekúcie. Krajský súd uznesením č. k. 5 NcC 9/2008-47 zo 14. februára 2008 rozhodol, že sudkyňa okresného súdu nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania vo veci. S týmto sa sťažovateľka nestotožňuje a odôvodnenie   uznesenia   odvolacieho   súdu   považuje za   nejasné,   rozporné, a preto nepreskúmateľné.

Čo sa týka namietaných prieťahov, sťažovateľka považuje za ne nečinnosť okresného súdu, ktorý nekoná (t. j. nereaguje na jej návrh na zastavenie exekúcie), pretože nezákonný postup   exekútora   nebol   napravený   preskúmavacou   povinnosťou   okresného   súdu. Uznesením okresného súdu sp. zn. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 zo 14. decembra 2007 došlo podľa názoru sťažovateľky k nastoleniu nezákonného stavu, ktorý stále trvá, navyše vo veci podľa   sťažovateľky   rozhodovala   vylúčená   sudkyňa,   aj   keď   krajský   súd   rozhodol,   že sudkyňa nie je vylúčená z rozhodovania veci. Prieťahy v konaní a nečinnosť súdu sa podľa sťažovateľky prejavili v tom, že okresný súd ani krajský súd do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu nevydali rozhodnutia o zastavení exekúcie, t. j. nerozhodli o jej návrhu.

Sťažovateľka vedie s oprávnenou ďalší spor o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnosti, ktorý sa vedie na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 263/04.

Sťažovateľka v súvislosti s týmto konaním (sp. zn. 13 C 263/04) namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu č. k. 13 C 263/2004-176 z 22. februára 2008, ktorým okresný súd zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného opatrenia, podľa ktorého sa oprávnená   (navrhovateľka)   mala   zdržať   disponovania   s nehnuteľnosťami,   ktoré   sú predmetom   sporu,   a to   až   do právoplatného   skončenia   konania   o zastavení   exekúcie predajom nehnuteľností vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 a do právoplatného skončenia konania o neplatnosť kúpnej zmluvy vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 163/2004. Podľa sťažovateľky nevyhovením návrhu okresný súd zasiahol do jej vlastníckeho práva a nútene obmedzil jej vlastnícke právo.

Podaním   z 26.   augusta   2008   sťažovateľka   rozšírila   svoju   sťažnosť   v súvislosti s namietaným uznesením   okresného   súdu   č.   k.   13   C   263/2004-176   z 22. februára   2008 o uznesenie krajského súdu č. k. 5 Co 94/2008-209 z 9. júna 2008 (ktoré jej bolo doručené 24.   júla   2008,   čím   uznesenie   č.   k.   13   C   263/2004-176   z 22.   februára   2008   v spojení s namietaným   uznesením   krajského   súdu   nadobudlo   právoplatnosť)   a namieta   porušenie svojich práv aj označeným uznesením krajského súdu, ktorý potvrdil uznesenie okresného súdu   o zamietnutí   jej   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia.   S   odôvodnením rozhodnutia krajského súdu nesúhlasí, považuje ho za nezákonné, ktoré nie je v súlade ani so skutkovým stavom. Nevyhovením krajského súdu jej návrhu na predbežné opatrenie došlo   podľa   sťažovateľky   k porušeniu   jej   základných   práv   upravených   v čl.   12   ods.   1 a čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka je toho názoru, že bez dočasnej úpravy pomerov je jej základné právo podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   a jej   právo   podľa   čl.   1   dodatkového   protokolu   ako spoluvlastníčky   do   skončenia sporu   o neplatnosť kúpnej zmluvy v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 263/2004, ale najmä do ukončenia veci zastavenia exekúcie v konaní vedenom pod   sp.   zn.   18   Er   789/2007,   Ex   153/07   na   základe   jej   návrhu   na   zastavenie   exekúcie z 25. septembra 2007 ohrozené. Predpokladá pritom, že uznesenie okresného súdu sp. zn. 18 Er 789/2007,   Ex   153/07   zo   14.   decembra   2007   o schválení   nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu bude zrušené a exekúcia zastavená, keďže došlo k plneniu, čo ukladalo vykonateľné rozhodnutie.

Zo   spisu   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   vzniesla   v tomto   konaní   (sp.   zn. 13 C 263/2004) vzájomný návrh na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú v minulosti uzavreli   A.   R.   a J.   H.   Na   základe   jej   návrhu   okresný   súd   rozhodol   o vylúčení   jej vzájomného návrhu na samostatné konanie uznesením č. k. 13 C 263/04-213 z 29. júla 2008. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 13. augusta 2008. Konanie o vylúčenom vzájomnom návrhu sa vedie na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 30/2008. V nadväznosti na toto konanie okresný súd uznesením č. k. 13 C 263/04-215 z 9. septembra 2008 prerušil konanie do právoplatného skončenia konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 30/2008. Toto uznesenie o prerušení konania nadobudlo v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 331/2008-230 z 31. októbra 2008 právoplatnosť 9. januára 2009.

Posledný spor, ktorý sťažovateľka viedla na okresnom súde, je konanie vedené pod sp. zn. 6 C 101/2006 (na základe žaloby A. R. proti sťažovateľke z 26. apríla 2006, a to o určenie   vlastníckeho   práva,   ktoré   je   však   od   28.   marca   2007   právoplatne   skončené a v ktorom   jej okresný   súd nepriznal vlastníctvo   spoluvlastníckeho podielu   zo sporných nehnuteľností, a to rozsudkom č. k. 6 C 101/2006-115 z 29. januára 2007).

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. v konaní pred Okresným súdom Trebišov vedenom pod č. k. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 o zastavenie exekúcie vo veci oprávnenej A. R., nar..., bytom K., proti povinnej M.   Z.,   nar...,   bytom   K.,   pre   vymoženie   pohľadávky   21.139,-   Sk   s prísl.   bolo   porušené základné právo sťažovateľky v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v článku 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   -   právo na prejednanie veci súdom bez zbytočných prieťahov.

2. Uznesením Okresného súdu Trebišov č. k. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 zo dňa 14. decembra 2007 v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 CoE/34/2008- 51 zo dňa 5. mája 2008, ktorým súd schvaľuje nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu v podiele 4/8 k rodinnému domu č. s. 366 na parcele č. 966, k parcele č. 966 – zastavané plochy   a   nádvoria   o   výmere   724   m2,   zapísané   na   LV   č.   1096,   k.   ú.   K.   v prospech oprávnenej, A. R., nar..., bytom K., bolo porušené základné právo sťažovateľky vyjadrené v článku   20   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky   ako   aj   podľa   prvého   odseku   článku   I Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže došlo k zbaveniu jej vlastníctva v rozpore s podmienkami stanovenými zákonom. Rozhodnutie Okresného súdu Trebišov č. k. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 CoE/34/2008 sa zrušujú.

3. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 NcC/9/2008-47 zo dňa 14. februára 2008,   ktorým   súd   vyslovil,   že   sudkyňa   Okresného   súdu   Trebišov   JUDr.   E.   P.,   nie   je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci sp.   zn.   18 Er/789/2007 tohto súdu bolo porušené   ústavné   právo   sťažovateľky   vyjadrené   v   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky   ako   aj   v   prvej   vete   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, keďže bolo porušené jej základné právo na spravodlivé prejednanie veci nestranným a nezávislým súdom.

Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 NcC/9/2008-47 zo dňa 14. februára 2008 sa zrušuje.

4. Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co/94/2008-209 zo dňa 9. júna 2008, ktorým súd potvrdil uznesenie Okresného súdu Trebišov č. k. 13 C/263/2004-176 z 22. februára 2008, bolo porušené ústavné právo sťažovateľky vyjadrené v článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v zásade rovnosti v právach, v druhej vete článku 20 ods. 1 Ústavy SR v zásade rovnakého zákonného obsahu a ochrany vlastníckeho práva ako aj článku I. Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pokiaľ ide o spôsob zásahu do vlastníckeho práva a pokojného užívania majetku. Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach č. k. 5 Co/94/2008-209 zo dňa 9. júna 2008 sa zrušuje.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,-   Sk,   ktoré   sú   povinné   vyplatiť   spoločne   a nerozdielne   Okresný   súd   Trebišov a Krajský súd v Košiciach v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd Trebišov a Krajský súd v Košiciach sú povinné spoločne a nerozdielne uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia na Ústavnom súde SR na účet jej právneho zástupcu do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 48 až § 56 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento   orgán   (všeobecný   súd)   porušoval   uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04,   IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľky,   ktorá   je   v tomto   konaní   zastúpená   kvalifikovaným   právnym   zástupcom, u ktorého   sa   predpokladá   znalosť   judikatúry   ústavného   súdu.   Preto   v danom   prípade ústavný súd posudzoval sťažnosť sťažovateľky v rozsahu uvádzanom v petite tejto sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa   čl.   12   ods.   1   prvej   vety   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti i v právach.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 Er 789/2007, Ex 153/07

V súvislosti s exekučným konaním vedeným pod sp. zn. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 proti   sťažovateľke   okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   18   Er   789/2007,   Ex   153/07 zo 14. decembra   2007   (bolo   jej   doručené   19.   decembra   2007)   schválil   nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu v určenom rozsahu v prospech oprávnenej s poukazom na časovú postupnosť   vykonaných   úkonov   účastníkov   exekučného   konania   (zložením   sumy oprávnenou   vo   výške   podielu   sťažovateľky,   ktorý   sa   mal   vydražiť,   časovo   skôr,   ako sťažovateľka   –   povinná   zaplatila   exekútorovi   dlžnú   sumu)   a na   návrh   sťažovateľky   na zastavenie exekúcie z 26. septembra 2007 neprihliadol.

Odvolací   súd   odvolanie   sťažovateľky   proti   uzneseniu   sp.   zn.   18   Er   789/2007, Ex 153/07 zo 14. decembra 2007 odmietol uznesením č. k. 5 CoE 34/2008-51 z 5. mája 2008 (toto rozhodnutie jej bolo doručené 26. mája 2008) ako podané neoprávnenou osobou.

K odmietnutiu odvolania sťažovateľky krajský súd uviedol:„Odvolací súd preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo podľa zásad uvedených v § 212 ods. 1, 3 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 písm. c) O. s. p.) lebo odvolanie smeruje len proti uzneseniu a zistil, že odvolanie povinnej nie je opodstatnené.

Súd prvého stupňa zákonne rozhodol a zároveň aj správne poučil účastníkov, že proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Podľa § 202 ods. 2, ods. 4 O. s. p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona. Odvolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Vzhľadom na ust. § 166 ods. 2, 3 EP v spojení s cit. zák. ust. zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, uvádza vo svojich zákonných ustanoveniach, kedy   a   ktorý   účastník   môže   podať   odvolanie   proti   uzneseniu   v   exekučnom   konaní.   Ide o osobitný zákon (lex specialis) a len tento zákon môže kogentne stanoviť, kedy je prípustné odvolanie a proti akému uzneseniu.

Podľa § 166 ods. 1, 3 zák. č. 233/1995 Z. z. na exekúciu predajom spoluvlastníckeho podielu   na   hnuteľné   veci   alebo   na   nehnuteľnosti   sa   použijú   ustanovenia   o   exekúcii predajom   hnuteľných   vecí   a   nehnuteľností.   O   vykonanie   exekúcie   upovedomí   exekútor ostatných spoluvlastníkov.

Nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že o vykonanie exekúcie je exekútor povinný upovedomiť ostatných spoluvlastníkov, lebo zmyslom tohto ustanovenia je to, aby spoluvlastník, ktorého ideálny podiel sa ma exekuovať mohol zabrániť predajom vecí na dražbe a najneskôr do začiatku dražby zloží sumu vo výške podielu, ktorý sa má vydražiť. Odvolací   súd   po   zistení,   že   súd   prvého   stupňa   schválil   nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu v podiele 4/8 k rodinnému domu č. súpis. 366 na parc. č. 966, k parc. č. 966 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 724 m2 zapísaných, na LV č. 1096, k. ú. K. v prospech oprávnenej A. R., bytom K., sa zaoberal len tým, či je prípustné odvolanie proti schváleniu nadobudnutia spoluvlastníckeho podielu.

Pretože ust. § 166 ani následné ust. § 167 a § 168 EP neupravuje možnosť podania odvolania   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   schválil   nadobudnutia   spoluvlastníckych podielov, nebolo možné ani preskúmať uznesenie súdu prvého stupňa vo svetle ust. § 212 ods. 1, 3 O. s. p., ako aj podľa zák. č. 233/1995 Z. z., ktorý upravuje dražby, odvolací súd musel   konštatovať,   že   proti   uzneseniu   súdu   prvého   stupňa   nie   je   prípustné   odvolanie, a keďže odvolanie povinná podala, bolo odvolanie povinnej odmietnuté.

Podľa § 218 ods. 1 písm. b) O. s. p., odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré bolo podané niekým, kto na odvolanie nie je oprávnený.

Na   základe   citovaného   zákonného   ustanovenia   rozhodol   odvolací   súd   s   tým,   že o trovách odvolacieho konania nerozhodoval z poukazom na § 224 ods. 1 a § 151 O. s. p.“.Návrhom sťažovateľky na zastavenie exekúcie sa ani okresný súd, ani krajský súd nezaoberali. Sťažovateľka však namieta, že tým, že okresný súd dosiaľ nerozhodol o jej návrhu na zastavenie exekúcie, dopúšťa sa porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 166 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 233/1995 Z. z.“):

(1)   Na   exekúciu   predajom   spoluvlastníckeho   podielu   na   hnuteľnej   veci   alebo na nehnuteľnosti sa použijú ustanovenia o exekúcii predajom hnuteľných vecí a nehnuteľností. O vykonaní exekúcie upovedomí exekútor ostatných spoluvlastníkov.

(2)   Spoluvlastník   hnuteľnej   veci   alebo   nehnuteľnej   veci,   ktorá   je   v   podielovom spoluvlastníctve,   môže   zabrániť   predaju   veci,   ak   najneskôr   do   začiatku   dražby   zloží u exekútora v hotovosti alebo šekom na účet exekútora sumu vo výške podielu, ktorý sa má vydražiť. Ak jeden zo spoluvlastníkov zloží túto sumu na účet exekútora, považuje sa za vydražiteľa podielu; ak uvedenú sumu zloží na účet exekútora viac spoluvlastníkov, zužuje sa   okruh   dražiteľov   podielu   iba   na   spoluvlastníkov.   Ďalej   exekútor   postupuje   podľa ustanovení o dražbe.

(3) Nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom.

Zo sťažnosti sťažovateľky vyplýva, že deň pred začiatkom dražby oprávnená zložila u exekútora sumu vo výške spoluvlastníckeho podielu nehnuteľnosti sťažovateľky, ktorá sa mala - nehnuteľnosť - na druhý deň vydražiť, čo § 166 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. umožňuje, ak sa tak stane do začiatku dražby. Táto zákonná podmienka bola teda splnená. Týmto oprávnená zabránila predaju veci na dražbe, súčasne sa však stala vydražiteľkou tohto podielu, pričom   podľa   §   166 ods.   3 toto   nadobudnutie   spoluvlastníckeho podielu podlieha schváleniu súdom, čo sa stalo uznesením okresného súdu sp. zn. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 zo 14. decembra 2007.

Odvolanie proti uvedenému uzneseniu nemožno podať, ale sťažovateľka odvolanie podala,   ktoré   však   bolo   odmietnuté.   To   znamená,   že   nadobudnutie   spoluvlastníckeho podielu   sťažovateľky   oprávnenou   bolo   schválené   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 18 Er 789/07,   Ex 153/07   zo   14.   decembra   2007   doručeným   19.   decembra   2007,   keď nadobudlo aj právoplatnosť. Sťažovateľka sa obrátila na ústavný súd svojou sťažnosťou 19. júna 2008, t. j. v čase po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   (od nadobudnutia   právoplatnosti   uznesenia   okresného   súdu),   t.   j. oneskorene. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Na tento záver ústavného súdu nemôže mať vplyv ani skutočnosť, že sťažovateľka so spôsobom   skončenia   namietaného konania   nesúhlasí   a snažila   sa   podaním   návrhu   na zastavenie   exekúcie   zvrátiť   výsledok   exekučného   konania.   Tento   nesúhlas   nemôže   byť predmetom testu ústavnosti podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   upraveného v čl. 20 ods. 4 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 18 Er 789/2007, Ex 153/07 zo 14. decembra 2007 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 34/2008-51 z 5. mája 2008

Sťažovateľka   sa   dožaduje vyslovenia porušenia   svojich   práv upravených   v čl. 20 ods. 4   ústavy   a čl.   1   dodatkového   protokolu   označeným   rozhodnutím   okresného   súdu v spojení s uznesením krajského súdu (doručeným sťažovateľke 26. mája 2008), ale bez spojenia s namietaným porušením niektorého z ústavnoprocesných princípov spravodlivého súdneho procesu garantovaného v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   18   Er   789/2007,   Ex   153/07   zo   14.   decembra   2007 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 5 CoE 34/2008-51 z 5. mája 2008.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práv   podľa   čl.   20   ods.   4   ústavy   a   čl.   1 dodatkového protokolu ústavný súd v súlade so svojom stabilizovanou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukázal na svoj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ako aj čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s čl.   127   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom toho, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy. Rozhodovanie o základnom práve podľa čl. 20 ods. 4 ústavy, ako aj práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu patrí do právomoci všeobecných súdov.

Preto   aj   túto   časť   sťažnosti   odmietol   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde, a to pre nedostatok svojej právomoci.

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 5 NcC 9/2008-47 zo 14. februára 2008

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   len   v spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 5 NcC 9/2008-47   zo   14. februára   2008   z dôvodu,   že   krajský   súd   vyslovil,   že   sudkyňa okresného súdu, ktorej zaujatosť sťažovateľka namietala, nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 18 Er 789/2007 okresným súdom. Sťažovateľka pritom namietala zaujatosť sudkyne z dôvodu jej vzájomných kontaktov, ktoré v minulosti v súvislosti   s výkonom   svojej   advokátskej   praxe   mala   najmä   s právnym   zástupcom oprávnenej,   ako   aj   z dôvodu   priateľských   vzťahov   s   ďalšou   sudkyňou   okresného   súdu, ktorej manžel je súdny exekútor.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   možno   podať   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Krajský   súd o namietanej zaujatosti   konajúcej   sudkyne rozhodol   uznesením   č.   k. 5 NcC 9/2008-47 zo 14. februára 2008, ktoré sťažovateľka prevzala 26. marca 2008, čím sa stalo právoplatným.

Z uvedeného vyplýva, že aj táto časť sťažnosti bola podaná po uplynutí dvojmesačnej lehoty   od   nadobudnutia   právoplatnosti   rozhodnutia   ustanovenej   v   §   53   ods.   3   zákona o ústavnom súde, t. j. oneskorene, a preto ju ústavný súd odmietol z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 94/2008-209 z 9. júna 2008 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 13 C 263/2004-176 z 22. februára 2008

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   práv   uznesením   krajského   súdu   č.   k. 5 Co 94/2008-209   z 9. júna 2008   v spojení   s   uznesením   okresného   súdu   č. k. 13 C 263/2004-176 z 22. februára 2008 z dôvodu, že tieto súdy nevyhoveli jej návrhu na nariadenie   predbežného   opatrenia,   ktorým   žiadala   zakázať   oprávnenej   disponovať so spornými nehnuteľnosťami. Nesúhlasí s uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 94/2008-209   z 9.   júna   2008,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu   č.   k. 13 C 263/2004-176 z 22. februára 2008, ktorým zamietol návrh sťažovateľky na nariadenie predbežného   opatrenia,   a   z tohto   dôvodu   sa   domáha   vyslovenia porušenie   svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a vyslovenia porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   poukazuje na   to,   že   posúdenie   podmienok   na vydanie   predbežného opatrenia   je   v prvom   rade   vecou   všeobecných   súdov   (čl. 142   ústavy).   Preto   samotný ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti sa spravidla (čl. 124 ústavy) nepovažuje za oprávneného zasahovať do rozhodnutí o predbežných opatreniach, pretože nie je súčasťou sústavy všeobecných súdov, a okrem toho ide o rozhodnutia, ktoré do práv a povinností   účastníkov   konania   nezasahujú   konečným   spôsobom.   Je   taktiež   potrebné uviesť, že návrh na vydanie predbežného opatrenia možno podať aj opakovane.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd v týchto prípadoch môže zamerať výlučne na posúdenie,   či   pri   vydaní   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   bolo   postupované v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   zásadou   spravodlivého   procesu   a základným právom na súdnu ochranu tak, ako to zaručuje čl. 46 a nasl. ústavy. O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu by bolo možné uvažovať   len   vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 50   ústavy,   resp.   v spojení   s ich   porušením   (napr.   IV. ÚS 123/08,   IV. ÚS 138/08). V danom prípade však porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 50 ústavy sťažovateľka nenamietala. Namietanie porušenia čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu s napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 5 Co 94/2008-209 z 9. júna 2008 v spojení s uznesením okresného súdu č. k. 13 C 264/2004-172 z 22. februára 2008 z tohto dôvodu nesignalizuje možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   odmietol   sťažnosť sťažovateľky v časti, v ktorej žiadala o vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1 ústavy, ako zjavne neopodstatnenú. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu práva podľa čl. 12 ods. 1 spolu s čl. 12 ods. 2 ústavy vyjadrujú podstatu základných práv, preto ich treba vykladať a chápať   výlučne   ako   ústavné   direktívy   adresované   predovšetkým   orgánom   pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky nemôžu byť zásadne priamo   samostatne   aplikovateľné   v individuálnych   záležitostiach   bez   konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho postupu štátneho orgánu na iné základné právo alebo slobodu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (I. ÚS 34/96, II. ÚS 123/02, IV. ÚS 32/06).Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku už nebol právny dôvod zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky (napr. priznaním finančného zadosťučinenia, úhradou trov konania alebo zrušením napadnutého uznesenia krajského súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009