znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  IV. ÚS 82/08-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2008 prerokoval sťažnosť Ing. V. M. a D. M., obaja bytom H., zastúpených advokátom JUDr. D. K., S., vo veci namietaného porušenia ich základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Senica č. k. SI - 4 C 67/2003-80 z 23. novembra 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k. 41 Co 21/2007-124 z 31. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

  Sťažnosť Ing. V. M. a D. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. februára 2008 doručené podanie Ing. V. M. a D. M., obaja bytom H. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených   advokátom   JUDr.   D.   K.,   S.,   ktoré   bolo označené   ako   „Podnet   na   začatie konania pred Ústavným súdom SR podľa § 18 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z.“.   Ústavný súd napriek označeniu podania ako podnet, ktorý bol zrušený s účinnosťou od   1.   júla   2001   ústavným   zákonom   č.   90/2001   Z.   z.,   posúdil   podanie   sťažovateľov z hľadiska jeho obsahu ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“),   ktorou   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva vlastniť majetok podľa   čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom Okresného súdu Senica (ďalej len „okresný súd“) č. k. SI - 4 C 67/2003-80 z 23. novembra 2006 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 41 Co 21/2007-124 z 31. októbra 2007 vo veci ich žaloby o určenie neplatnosti zmluvy o prevode nehnuteľnosti.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uvádzajú:

„...Boli porušené naše základné ľudské práva menovite právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Postupom Okresného súdu v Senici v konaní SI 4 C 67/2003 a Krajského súdu v Trnave v konaní 41 Co 21/2007 nám bolo znemožnené domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva.   Toto nám bolo znemožnené tým,   že   oba   súdy   dospeli   k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a vec   nesprávne   právne posúdili a napokon v rozpore so skutočnosťou konštatovali, že vo veci nemáme naliehavý právny   záujem.   Tým   nám   znemožnili   súdnu   ochranu   a nesprávnymi   rozhodnutiami   nás zbavili nášho majetku.   Týmto porušili   aj   naše   ústavné právo   vlastniť   majetok,   ktoré   je zaručené čl. 20 Ústavy SR.   Napadnutým rozsudkom SI 4 C 67/2003 zo dňa 23. 11. 2009 Okr. súd v Senici rozhodol vo veci nás žalobcov... tak, že žalobu o neplatnosť kúpnej zmluvy zamietol...   Tento rozsudok sme napadli odvolaním dňa 20. 2. 2007. Napadnutému rozsudku sme vytýkali   nesprávne   zistenie   skutkového   stavu   v tom   smere,   že   v rozpore   s prevedením dokazovania tvrdil, že neexistovala dohoda o prevode nehnuteľností tretej osobe. Ďalej sme napadnutému   rozsudku   vytýkali,   že   nesprávne   posúdil   otázku   aktívnej   legitimácie,   keď konštatoval, že nemáme naliehavý právny záujem a teda nie sme aktívne legitimovaní na podanie   tejto   žaloby.   Napriek   našim   výhradám   však   Krajský   súd   v Trnave   rozsudkom 41 Co 21/2007 zo dňa 31. 10. 2007 napadnutý rozsudok Okr. súdu Senica vo veci samej potvrdil...“

  Sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom   Okresného   súdu   v Senici   SI   4   C   67/2003   zo   dňa   23.   11.   2006 a rozsudkom Krajského súdu v Trnave 41 Co 21/2007 bolo porušené právo manž. Ing. V. M. a D.   r.   S.   na   súdnu   ochranu   zakotvené   v čl.   46   Ústavy   SR   a právo   vlastniť   majetok zakotvené v čl. 20 Ústavy SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd   rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

  O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a základným   právom   alebo   slobodou,   ktorých   porušenie   sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).

  1. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho základného práva upraveného podľa čl. 46 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. SI-4 C 67/2003-80 z 23. novembra 2006. Aj keď sťažovatelia neoznačili presne, porušenie ktorého základného práva upraveného v čl. 46 ústavy namietajú, z obsahu sťažnosti vyplýva, že namietajú porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto ústavný súd z tohto hľadiska posudzoval predmetnú sťažnosť.

  Článok 46 ods. 1 ústavy je východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných   orgánov   Slovenskej   republiky   príslušných   na   poskytovanie   právnej   ochrany zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50 ústavy).

  Podľa ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá právomoc rozhodovať   o návrhoch,   o ktorých   je   oprávnený   podľa   platných   právnych   predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

  Sťažovatelia tým, že podali odvolanie proti predmetnému rozsudku okresného súdu, sami uznali, že majú k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil dôvod na to, aby sa v tejto veci neriadil princípom   subsidiarity   svojej   právomoci,   ktorý   je   ustanovený   v čl.   127   ods.   1   ústavy. Aplikujúc svoju subsidiárnu právomoc podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa § 25 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovatelia   namietajú porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k.   SI-4 C 67/2003-80 z 23. novembra 2006 pre nedostatok svojej právomoci.  

  Sťažovatelia ďalej namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Co 21/2007-124 z 31. októbra 2007,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   SI-4   C   67/2003-80 z 23. novembra   2006,   ktorým   tento   súd   zamietol   ich   žalobu s tým,   že   nie sú   aktívne legitimovaní na podanie žaloby a v konaní nepreukázali naliehavý právny záujem.

  Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu súdnu   ochranu,   avšak   len   za   predpokladu,   že   sú   splnené   procesné   podmienky   súdneho konania.   Zmyslom   tohto   základného   práva   je   umožniť   každému   reálny   prístup   k súdu a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu namietané porušenie označených základných   práv   rozsudkom   krajského   súdu   odôvodňujú   rovnako,   ako   argumentovali v odvolaní proti   rozsudku   okresného súdu. S právnym názorom   krajského súdu,   ktorým tento súd odôvodnil potvrdenie meritórneho rozsudku okresného súdu na základe podaného odvolania,   sťažovatelia   nesúhlasia   a od   tohto   svojho   názoru   odvodzujú   porušenie označených základných práv rozsudkom krajského súdu.

  Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať, či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a uplatňovania   s ústavou,   resp. s medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov len v prípade, ak v konaní, ktoré predchádzalo ich vydaniu, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   svojvoľné,   a tak   z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04).

Kľúčovou   otázkou   bolo   preto   posúdenie   rozhodnutia   krajského   súdu   z týchto hľadísk,   a to   najmä   jeho   právneho   názoru   na   naliehavý   právny   záujem   sťažovateľov. K otázke   naliehavého   právneho   záujmu   krajský   súd   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia uviedol:

Žalobcovia tvrdili, že naliehavý právny záujem na určení kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností   neplatnou   spočíva   v tom,   aby   vlastníkmi   predmetných   nehnuteľností   boli žalovaná   v 3.   rade   a jej   manžel,   lebo   len   vtedy   sa   dá   realizovať   dohoda   o odpredaji predmetných nehnuteľností tretej osobe za trhovú cenu a aby žalobcovia neboli z pôvodne ich   rodinného   domu   vysťahovaní.   Žalobcovia   tvrdili,   že   kúpna   zmluva   o prevode nehnuteľností   uzavretá   medzi   žalovanou   v 3.   rade   v postavení   predávajúcej   a manželmi žalovanými v 1.   a 2. rade v postavení kupujúcich dňa 2.   7.   2001 je absolútne neplatná v zmysle   §   37   ods.   2   Občianskeho   zákonníka,   podľa   ktorého   právny   úkon,   ktorého predmetom   je plnenie   nemožné,   je   neplatný.   V prípade absolútnej   neplatnosti právneho úkonu táto nastáva priamo zo zákona (ex lege) a pôsobí od začiatku (ex tunc) voči každému. Každý sa jej bez časového obmedzenia môže dovolávať súdnou i mimosúdnou cestou, ale len   v prípade   ak   má   na   tom   naliehavý   právny   záujem.   Verejný   záujem   prevažuje   nad osobnými   záujmami   účastníkov   absolútne   neplatného   právneho   úkonu.   Podľa   názoru odvolacieho   súdu   aj   v prípade,   ak   by   bola   určená   predmetná   kúpna   zmluva   neplatnou neobnoví sa automaticky vlastníctvo žalovanej v 3. rade a aj v prípade, ak by sa vlastníctvo žalovanej v 3. rade obnovilo môže rovnakým spôsobom ako žalovaní v 1. a 2. rade titulom vlastníctva   žiadať   vypratanie   žalobcov   v 1.   a 2.rade,   pretože   bývajú   v predmetných nehnuteľnostiach   neoprávnene   (nebol   zistený   právny   dôvod   užívania   predmetných nehnuteľností žalobcami). Zo spisu Okresného súdu Senica sp. zn. SI - 3 C/95/2002 vyplýva, že predmetom konania je vypratanie nehnuteľností, ktoré sú predmetom kúpnej zmluvy zo dňa   2.   7.   2001,   ktorej   neplatnosti   sa   žalobcovia   domáhajú.   Konanie   o vypratanie nehnuteľnosti začalo na návrh žalobcov P. S. a Š. S.,, ktorí sú žalovanými v 1. a 2. rade v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy doručenom súdu dňa 9. 7. 2002 a žalovanými sú D. M. a Ing. V. M., ktorí sú žalobcami v konaní o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Z uvedených skutočností po ich právnom posúdení odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na požadovanom určení kúpnej zmluvy zo dňa 2. 7. 2001 uzavretej medzi žalovanými neplatnou. Platnosť (neplatnosť) kúpnej zmluvy zo dňa 2. 7. 2001 uzavretej medzi žalovanými bude riešená v rámci predbežnej otázky v zmysle §   135   ods.   2   O.   s.   p.   určenia   vlastníckeho   práva   žalobcov   v konaní   o vypratanie predmetných nehnuteľností, ktoré je tvrdené   hmotno-právnym predpokladom vypratania predmetných nehnuteľností žalobcami v konaní o vypratanie predmetných nehnuteľností. Keďže   nebol   splnený   procesno-právny   predpoklad   úspešnosti   určovacej   žaloby, pokiaľ súd prvého stupňa žalobu na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zamietol postupoval správne.“

Krajský súd sa podľa názoru ústavného súdu neodchýlil od štandardnej judikatúry všeobecných súdov, podľa ktorej o naliehavý právny záujem by išlo v tom prípade, ak by bolo   ohrozené   právo   žalobcov   alebo   ak   by   sa   bez   tohto   určenia   ich   práva   stalo   ich postavenie   neistým.   Krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   správne   rozhodol,   keď potvrdil rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľov o určenie neplatnosti kúpnej   zmluvy   z dôvodu   absencie   ich   naliehavého   právneho   záujmu   na   tomto   určení, pretože   platnosť/neplatnosť   kúpnej   zmluvy   bude   predmetom   konania   o vypratanie nehnuteľností v konaní vedenom Okresným súdom v Skalica pod sp. zn. 3 C 95/02, ktoré bolo 29. augusta 2003 prerušené.

  Rozhodnutie krajského súdu podľa názoru ústavného súdu nie je ani neodôvodnené, ani svojvoľné, t. j. také, ktoré by popieralo zmysel práva na súdnu ochranu.

  Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania   a predstavy   účastníka   konania,   preto   nie   je   možné   považovať   nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom za porušenie tohto práva (I. ÚS 3/97).

  Pretože ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Co 21/ 2007-124 a namietaným porušením (prípadne odoprením či odňatím) práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, odmietol ich sťažnosť v tejto časti po jej predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

  2. Sťažovatelia namietajú porušenie svojho vlastníckeho práva podľa čl. 20 ústavy rozsudkom okresného súdu č. k. SI-4 C 67/2003-80 z 23. novembra 2006   a rozsudkom krajského súdu č. k. 41 Co 21/2007-124 z 31. októbra 2007. Aj keď sťažovatelia ani v tomto prípade   neoznačili,   porušenie   ktorého   základného   práva   upraveného   v čl.   20   ústavy namietajú,   z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   ide   o základné   právo   vlastniť   majetok a o poskytnutie mu ochrany podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) ústavný súd zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ku   ktorým   patrí   aj   základné   právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd.   O prípadnom   porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až 50 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy možno   v konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v spojení   s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.

Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. III. ÚS 53/02, I. ÚS 20/03). K tomu treba dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a   preto je podmienený tým, že zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným procesným   prostriedkom   alebo postupom   nadriadeného alebo inštančne   vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ústavný súd v okolnostiach prípadu nezistil, že by rozhodnutia všeobecných súdov (okresného súdu a krajského súdu) boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov týchto súdov.

Keďže   označené   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ako   aj   dôvody   uvádzané sťažovateľmi   v sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, porušenie ktorého namietali, ústavný súd dospel k záveru, že nemohlo byť porušené ani základné právo sťažovateľov podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Preto ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

  Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov ako celok, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

  P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2008