znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 82/05-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. októbra 2005 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a zo   sudcov   Juraja Babjaka a   Jána   Lubyho   v konaní o sťažnosti   A.   J.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr. J.   P.,   B.,   ktorou   namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 188/91, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   10 C 188/91 p o r u š e n é b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 188/91 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. J. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Bratislava   I j e   p o v i n n ý   uhradiť   A.   J.   trovy   právneho zastúpenia v sume   5 302 Sk   (slovom   päťtisíctristodva   slovenských   korún)   na   účet advokátky JUDr. J. P., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp.   zn. IV. ÚS 82/05 z 23. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. J., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 188/91.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 25. februára 1991 bývalému Obvodnému súdu Bratislava I návrh, ktorým uplatnil reštitučný nárok.

Sťažovateľ uviedol, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadal, aby mu ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn. Spr. 2013/97 doručeným ústavnému súdu 8. septembra 2005, v ktorom podal:

„... nasledovné   stanovisko   ku   konaniu,   vedenom   na   tunajšom   súde   pod   sp.   zn. 10 C 188/91:

I. K priebehu konania pred okresným súdom (t. j. uvedenie všetkých procesných úkonov vo veci od podania návrhu na začatie konania dosiaľ):

Dňa 25. 2. 1991 došla na tunajší súd žaloba o vydanie spoluvlastníckeho podielu, pričom žalobcom bol A. J. a žalovaní 1) S. k. z. M. k. SR 2) S. f. t. B., 3) Ľ. A., (...). Dňa   17. 4. 1991   si   súd   predvolal   právneho   zástupcu   žalobcu   na   informatívny výsluch. Dňa 30. 4. 1991 bol urobený úradný záznam. Dňa 20. 5. 1991 bolo súdu doručené vyjadrenie   odporcu   v   2. rade   k žalobnému   návrhu.   Dňa   22. 5. 1991   došlo   vyjadrenie žalobcu   v   1. rade.   Dňa   5. 6. 1991   bol   spísaný   úradný   záznam,   z   ktorého   je   zrejmé, že právny   zástupca žalobcu   krátkou cestou   prevzal   vyjadrenia žalovaných k   žalobnému návrhu. Dňa 18. 6. 1991 súd vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby súdu oznámil, či žiada rozšíriť návrh o dedičov žalovaného v 3. rade. Dňa 18. 6. 1991 bolo súdu doručené podanie žalobcu,   ktorým   žiada   o   pripustenie   zmeny   účastníkov   na   strane   žalovaného   v   3. rade z titulu   dedenia.   Tento   návrh   súd   doručil   ostatným   účastníkom.   Dňa   24. 6. 1991   bolo vytýčené pojednávanie na 7. 8. 1991. Dňa 25. 7. 1991 sa žalovaný v 2. rade ospravedlnil na pojednávanie.   Dňa   11. 7. 1991   účastníci   doručili   súdu   spoločné   podanie,   v   ktorom navrhli spôsob usporiadania vzájomných práv a povinností, ktoré sú predmetnom sporu. Dňa   7. 8. 1991   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na 11. 9. 1991 z dôvodu neúčasti žalovaných v 1. a v 2. rade.

Dňa   11. 9. 1991   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito za účelom zadováženia si listinných dokladov. Zároveň súd vyzval príslušné orgány štátnej správy na zaslanie potrebných dokladov. 20. 9. 1991 došlo tunajšiemu súdu podanie žalobcu, ktorom oznamuje potrebné údaje. Dňa 11. 10. 1991 bolo tunajšiemu súdu doručené spoločné podanie z ktorého je zrejmé, že účastníci navrhli vstup do konania na strane žalobcu R.   A.   a L.   A.   Dňa   14. 11. 1991 sa dostavil zástupca   žalobcov,   ktorý založil do spisu listinné doklady. Dňa 24. 1. 1992 súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 19. 2. 1992.

Dňa   19. 2. 1992   bolo   vo   veci   pojednávanie   a   súd   pripustil   zmenu   účastníkov a to žalovaných v 3 až 5. rade na stranu žalobcov v 2 až 4. rade. Súd zároveň na základe späťvzatia   návrhu žalobcu v 1.   rade voči žalovaným v 1 a v 2.   rade konanie zastavil. Súd pripustil A. J. ako vedľajšieho účastníka tohto konania. Pojednávanie bolo odročené na neurčito   za   účelom   vyžiadania   si   spisových   materiálov   z   archívu   mesta   B.   Dňa 20. 2. 1992 súd žiadal spisový materiál od obvodného súdu Praha I. Dňa 3. 3. 1992 archív oznámil, že uvedené doklady sa nenašli v ich ústave. Dňa 23. 3. 1992 aj Mestský súd Praha I. oznámil, že požadované spisové materiály nemá k dispozícii. Dňa 25. 6. 1992 súd vyzval zástupcu žalobcov aby oznámil súdu predmetnej nehnuteľnosti. Dňa 11. 9. 1992 súd vytýčil vo veci termín pojednávania na deň 28. 9. 1992. Dňa 17. 9. 1992 oznámil právny zástupca žalobcov súdom požadovanú hodnotu nehnuteľnosti.

Dňa 28. 9. 1992 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bol vynesený rozsudok, ktorým   žalovaný   v   1.   rade   bol   povinný   vydať   žalobcom   v   1   až   3.   rade   predmetnú nehnuteľnosť   a   uzavrieť   dohodu   o   jej   vydaní   do   30   dní   od   právoplatnosti   rozsudku. Súd návrh voči žalovanému v 2. rade zamietol. Rozhodnutie sa doručovalo účastníkom. Dňa 3. 11. 1992 sa odvolal žalovaný v 1. rade. Odvolanie bolo doručované účastníkom. Dňa 5. 4. 1993 došlo súdu vyjadrenie žalobcov k odvolaniu odporcu. Dňa 7. 4. 1993 súd doručil odvolanie aj žalovanému v 2. rade spolu s vyjadrením právneho zástupcu žalobcov k predmetnému   odvolaniu.   Dňa   13. 5. 1993   bol   spis   predložený   odvolaciemu   súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Odvolací súd uznesením č. k. 10 Co 119/93-71 zo dňa 7. 7. 1993 odvolanie odmietol ako oneskorene podané. Spis bol vrátený 1. stupňovému súdu 4. 8. 1993. Voči predmetnému rozhodnutiu dňa 9. 9. 1993 žalovaný v 1. rade podal dovolanie. Dňa 6. 10. 1993 bol spis predložený NS SR ako dovolaciemu súdu. Dňa 14. 10. 1993 podal žalovaný v 1. rade návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia. NS SR rozsudkom 3 Cdo 115/93 zo dňa 27. 10. 1993 uznesenie   odvolacieho   súdu   zo   dňa   7. 7. 1993   č. k. 10 Co 119/93-71   zrušil   a   vec   vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený odvolaciemu súdu dňa 25. 11. 1993 a už bola pridelená nová sp. zn. 10 Co 314/93.

Odvolací súd reklamoval dňa 6. 12. 1993 doručovanie 1. stupňového rozhodnutia a súčasne   nariadil   vo   veci   pojednávanie   na   deň   10. 2. 1994.   Dňa   28. 1. 1994   požiadal právny   zástupca   žalobcov   o   odročenie   pojednávania.   Súd   dňa   4. 2. 1994   zrušil   termín pojednávania a nariadil nové pojednávanie na deň 24. 2. 1994.

Dňa 24. 2. 1994 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie a súd odročil pojednávanie na 14. 4. 1994 za účelom opätovného predvolania žalovaného v 2. rade. Dňa 7. 3. 1994 doručil právny zástupca žalobcov vyjadrenie ohľadne tiesne v zmysle reštitučných zákonov, ktoré   od   nich   požadoval   súd   na   pojednávaní.   Dňa   8. 3. 1994   doručil   právny   zástupca vedľajšieho účastníka, ktorý uvádza hlavné dôvody tiesne.

Dňa 14. 4. 1994 sa uskutočnilo vo veci odvolacie pojednávanie,   na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým bol napadnutý rozsudok súdu I. stupňa zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie.

Spis bol následne vrátený I. stupňovému súdu 17. 5. 1994. Toto rozhodnutie bolo doručované účastníkom konania. Dňa 9. 6. 1994 požiadal odvolací súd o vrátenie spisu. Dňa 25. 7. 1994 odvolací súd zaslal I. stupňovému súdu opravenú prvú stranu uznesenia, ktorým   bolo   zrušené   I.   stupňového   rozhodnutia   z   dôvodu   nesprávneho   označenia žalovaného   v 1.   rade.   Dňa   3. 8. 1994   súd   vyzval   žalovaného   v 1.   rade na   predloženie dokladov. Dňa 13. 9. 1994 boli predložené tieto doklady od žalovaného v I. rade. Súd dňa 27. 1. 1995   vyzval   žalovaného   v   I. rade   o   zaslanie   projektovej   dokumentácie   výstavby garáží na R. ul.

Dňa 1. 2. 1995 vedľajší účastník (sťažovateľ) požiadal súd o priznanie polovičného kapitálového   podielu   na   reštitutočnom   majetku.   Dňa   12. 4. 1995   žalovaný   v   2. rade, oznámil   súdu,   že   požadovaná   projektová   dokumentácia   sa   u   neho   nenachádza. Dňa 16. 5. 1995   súd   nariadil   vo   veci   pojednávanie   na   deň   5. 6. 1995   a   súčasne vyzval žalovaného   v   2. rade   aby   navrhol   svedkov   na   pojednávanie.   Dňa   26. 5. 1995 ospravedlnil právny zástupca žalobcov svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa 5. 6. 1995 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito z   dôvodu   pretrvávajúceho   nemocničného   ošetrenia   právneho   zástupcu   žalobcov. Dňa 23. 6. 1995 právny zástupca žalobcu požiadal súd o opravu zápisnice z pojednávania zo dňa 5. 6. 1995. Dňa 6. 10. 1995 oznámil právny zástupca žalobcov ukončenie svojej PN. Súd vytýčil vo veci pojednávanie na deň 14. 2. 1996. Dňa 12. 2. 1996 ospravedlnil žalovaný v 1. rade svoju neúčasť na pojednávaní.

Dňa 14. 2. 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na deň 22. 4. 1996.

Dňa   22. 4. 1996   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito s tým, že právny zástupca žalovaného v 1. rade predloží súdu znalecké posudky. Dňa   29. 4. 1997   boli   predložené   predmetné   znalecké   posudky   od   žalovaného v 1. rade.   Predmetné   znalecké   posudky   boli   doručované   žalobcom   a   vedľajšiemu účastníkovi.

Dňa 11. 7. 1997 zaslal stanovisko k znaleckému posudku vedľajší účastník. Dňa 29. 1. 1998 nariadený vo veci termín pojednávania na deň 19. 2. 1998. Dňa   19. 2. 1998   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito   s   tým,   že   nový   termín   pojednávania   bude   určený   po   vykonaní   ohliadky a znaleckého   posúdenia   charakteru   prestavby.   Súd   predvolal   na   ohliadku   všetkých účastníkov dňa 19. 6. 1998. Ohliadka bola nariadená na termín 26. 6. 1998. (Prvý termín ohliadky bol nariadený na deň 25. 2. 1998).

Dňa 13. 7. 1998 žalovaný v 1. rade doložil súdu doplnok k znaleckému posudku. Dňa 26. 6. 1998 sa konala ohliadka a bola spísaná zápisnica.

Dňa 20. 1. 1999 súd uznesením č. k. 10 C 188/91-166 zo dňa 20. 1. 1999 ustanovil znalca z odboru stavebníctvo - pozemné stavby s tým, že znalec bol povinný vypracovať znalecký posudok do 30 dní odo dňa doručenia.

Dňa 20. 10. 1999 bol znalcovi zaslaný súdny spis. Znalec si prevzal spisový materiál až   dňa   4. 11. 1999.   Znalec   zaslal   dňa   30. 11. 1999   vyúčtovanie   spolu   so   znaleckým posudkom.

Dňa 28. 2. 2000 súd uznesením č. k. 10 C 188/91-178 priznal znalcovi odmenu. Dňa 29. 2. 2000 súd predvolal znalca na informatívny výsluch na deň 17. 3. 2000. Dňa 17. 3. 2000 sa uskutočnil informatívny výsluch. Dňa 18. 5. 2000 súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 23. 6. 2000. Dňa 22. 6. 2000 žalovaný v 1. rade požiadal súd o odročenie pojednávania. Dňa 23. 6. 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neprítomnosti žalovaného v 1. rade na 22. 9. 2000. Súčasne žalobcovia a vedľajší účastník boli vyzvaní na doloženie dokladov.

Dňa   10. 7. 2000   vedľajší   účastník   doložil   súdu   požadované   doklady   a   súčasne aj žalobcovia dňa 19. 7. 2000 doložili požadované doklady.

Dňa 22. 9. 2000 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie na ktorom súd zamietol návrh vedľajšieho   účastníka   na   zámenu   jeho   postavenia   z   vedľajšieho   účastníka   na   žalobcu. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zabezpečenia ďalších dokladov. Dňa   27. 9. 2000   podal   vedľajší   účastník   odvolanie   voči   uzneseniu,   ktorým   bol zamietnutý jeho návrh na zámenu účastníkov z vedľajšieho účastníka na žalobcu.

Dňa 10. 11. 2000 požiadal súd príslušný odbor katastra nehnuteľností o zaslanie požadovaných   dokladov.   Príslušný   katastrálny   úrad   dňa   28. 12. 2000   doručil   odpoveď na prípis.

Dňa 11. 1. 2001 bolo odvolanie vedľajšieho účastníka spolu so spisom predložené odvolacieho   súdu.   Odvolací   súd   uznesením   č. k.   11 Co 8/01-207   zo   dňa   31. 1. 2001 napadnuté uznesenie súdu I. stupňa potvrdil. Spis bol vrátený I. stupňovému súdu dňa 26. 3. 2001.   Dňa   29. 3. 2001   dal   sudca   pokyn   na   doručovanie   predmetného   uznesenia Krajského súdu.

Dňa   29. 3. 2001   vytýčil   tunajší   súd   pojednávanie   na   deň   27. 4. 2001.   Právna zástupkyňa   žalovaného   v   1. rade   doručila   tunajšiemu   súdu   dňa   24. 4. 2001   návrh na doplnenie dokazovania.

Dňa   27. 4. 2001   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené na neurčito s tým, že súd nariadi kontrolné znalecké dokazovanie. Dňa 2. 8. 2001 podal JUDr. V. A. - správca konkurznej podstaty žalovaného v 2. rade Š. K., a. s., B., návrh na prerušenie konania voči žalovanému v 2. rade.

Dňa 25. 10. 2001 právna zástupkyňa žalovaného v 1. rade doručila súdu otázky, na ktoré mal odpovedať znalec. Uznesením č. k. 10 C 188/91-224 zo dňa 31. 1. 2002 súd návrh žalovaného v 2. rade na prerušenie konania zamietol. Dňa 7. 2. 2002 súd vytýčil termín pojednávania na deň 27. 3. 2002.

Dňa   27. 3. 2002   sa   uskutočnilo   vo   veci   pojednávanie,   na   ktorom   bol   vyhlásený rozsudok pričom žalovaný v 1. rade bol povinný vydať žalobcom v 1. 2. a 3. rade objekt garáží pričom súčasne bolo rozhodnuté aj o trovách a návrh voči žalovanému v 2. rade súd zamietol.

Dňa 31. 5. 2002 súd doručoval predmetný rozsudok všetkým účastníkom konania. Dňa 17. 6. 2002 podal voči predmetnému rozsudku odvolanie A. J.

Dňa   21. 6. 2002   sa   odvolala   aj   právna   zástupkyňa   žalobcu   v   1. rade   voči predmetnému rozsudku.

Dňa 25. 7. 2002 súd dal pokyn na doručovanie predmetných odvolaní jednotlivým účastníkom   a   žiadala   ich   o   ich   následné   vyjadrenie.   Dňa   28. 8. 2002   sa   k   odvolaniu žalovaného vyjadril A. J. (sťažovateľ) a doručil súdu predmetné vyjadrenie. Súd opravným uznesením č. k. 10 C 188/91-260 zo dňa 11. 11. 2002 opravil záhlavie rozsudku a týkajúce sa označenia žalovaného v 2. rade.

Dňa   12. 12. 2002   dal   súd   pokyn   aby   vec   bola   predložená   Krajskému   súdu na rozhodnutie.   Spis   bol   predložený   na   Krajský   súd   dňa   31. 12. 2002   pričom   mu   bola pridelená sp. zn. 14 Co 564/02.

Dňa 5. 6. 2003 doručil A. J. podanie na Krajský súd v Bratislave, ktorým žiada súd o konanie a rozhodnutie vo veci. Krajský súd v Bratislave, uznesením č. k. 14 Co 564/02- 265 zo dňa 31. 7. 2003 rozsudok súdu 1. stupňa zrušil a vec vrátil súdu 1. stupňa na ďalšie konanie. Spis bol dňa 13. 10. 2003 vrátený Okresnému súdu Bratislava I.

Dňa 17. 10. 2003 dal súd pokyn na doručovanie predmetného uznesenia Krajského súdu a súčasne stanovil termín pojednávania na deň 10. 12. 2003. Dňa 27. 10. 2003 podal A. J. na tunajší súd podanie, ktorým dopĺňa ďalšie skutočnosti.

Dňa 10. 11. 2003 doručil sťažovateľ tunajšiemu súdu podanie, ktorým dopĺňa svoje vyjadrenie.

Dňa 28. 11. 2003 bolo účastníkom oznámené, že termín pojednávania sa odročuje na neurčito z dôvodu, PN zákonného sudcu.

Dňa 19. 1. 2004 podal A. J. tunajšiemu súdu stanovisko súdneho sporu.

Dňa 30. 1. 2004 vytýčila zákonná sudkyňa termín pojednávania na deň 15. 3. 2004 a súčasne predvolala všetkých účastníkov.

Dňa 30. 1. 2004 súd vyzval právneho zástupcu žalovaného v 1. rade aby predložil súdu doklad preukazujúci právnu subjektivitu žalovaného v 1. rade.

Dňa   15. 3. 2004   bolo   súdu   doručené   podanie   od   správcu   konkurznej   podstaty žalovaného v 2. rade, ktorým sa ospravedlnil na pojednávaní konanom dňa 15. 3. 2004. Dňa 15. 3. 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie,   na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, v ktorom súd pripustil, aby do konania na strane žalovaných vstúpil vedľajší účastník   A.   J.   ako   žalobca   v   4. rade.   Súd   odročil   predmetné   pojednávanie   na   deň 31. 5. 2004   pričom   doložia   účastníci   listinné   doklady   potvrdzujúce   uplatňovaný   nárok od povinnej osoby.

Dňa 31. 5. 2004 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie,   na ktorom bolo vyhlásené uznesenie,   ktorým   súd   nariadil   kontrolné   znalecké   dokazovanie   a   súčasne   súd   odročil pojednávanie na neurčito.

Dňa 7. 6. 2004 A. J. doručil tunajšiemu súdu podanie, ktorým pripravil otázky, ktoré má riešiť znalec.

Dňa 9. 9. 2004 vyzval súd účastníkov, aby predložili otázky, ktoré je potrebné riešiť pri znaleckom dokazovaní.

Dňa   18. 11. 2004   doručil   právny   zástupca   žalobcov   vyjadrenie   k   otázkam   pre znalcov.

Dňa   23. 11. 2004   doručil   SKP   žalovaného   v   2. rade   otázky pre   znalcov.   Súd uznesením   č. k. 10 C 188/91-301   zo   dňa   3. 1. 2005   ustanovil   na   podanie   kontrolného znaleckého   posudku   znalca   z   odboru   stavebníctvo   odvetvie   pozemné   stavby,   ktorý   mal do 60 dní   vyhotoviť   znalecký   posudok.   Dňa   7. 1. 2005   právna   zástupkyňa   žalovaného v 1. rade doručila otázky pre súdneho znalca.

Dňa   17. 1. 2005   podal   žalobca   v   4. rade   (sťažovateľ)   odvolanie   voči   uzneseniu, ktorým mu bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania. Spis bol predložený Krajskému súdu dňa 14. 2. 2005 pod sp. zn. 4 Co 43/05.

Dňa 24. 1. 2005 SKP žalovaného v 2. rade podal odvolanie voči uzneseniu, ktorým bol   zaviazaný   zaplatiť   preddavok   na   trovy   znaleckého   dokazovania.   Krajský   súd v Bratislave uznesením č. k. 4 Co 43/05-313 zo dňa 31. 5. 2005 uznesenie súdu I. stupňa v napadnutej   časti   týkajúcej   sa   povinnosti   zaplatiť   preddavok   na   trovy   kontrolného znaleckého   dokazovania   zrušil.   Vec   bola   vrátená   I.   stupňovému   súdu   19. 7. 2005. Dňa 12. 8. 2005   dal   súd   pokyn   na   doručenie   predmetného   uznesenia   účastníkom. Po právoplatnosti uznesenia bude spis predložený znalcovi.

II. Právna a skutková zložitosť sporu: Súdne konanie je zložitým civilným sporom, ktorého predmetom je vrátenie najskôr spoluvlastníckeho   podielu   neskôr   celej   spornej   nehnuteľnosti.   V   pôvodnom   návrhu uplatňoval   sťažovateľ   vrátenie   predmetného   spoluvlastníckeho   podielu,   ktorý   ako   tichý spoločník   vložil   do   spoločnosti   spolu   s   neb.   Ľ.   A.   Tento   návrh   smeroval   aj   voči neb. spoločníkovi Ľ. A. Medzičasom sa do konania prihlásili dedičia neb. Ľ. A. a žiadali o pristúpenie   do   konania   na   strane   navrhovateľov.   Domáhali   sa vydania   celej nehnuteľnosti, ktorú postavil ich otec. Žalobca v 1. rade tvrdil, že predmetná nehnuteľnosť nebola vo vlastníctve neb. Ľ. A. a svoje tvrdenie preukazoval rôznymi dokladmi. Celý spor je komplikovaný hlavne preto, lebo dokazovanie siaha až pred rok 1948 a v tomto konaní sa výrazne uplatnila zásada materiálnej pravdy a nie zásada kontradiktórnosti. Vzhľadom na to, že ide o právnu aj faktickú zložitosť prípadu s odôvodnením, ako aj, že ide o tvrdenie voči   tvrdeniu   je   preto   potrebné   v   danej   veci   vykonať   rozsiahle   znalecké   dokazovanie. Skutkovú zložitosť prípadu preukazuje aj tá skutočnosť, že bolo potrebné nariadiť kontrolné znalecké   dokazovanie,   a   preto   súd   uznesením   č. k. 10 C 188/91-301   zo dňa   3. 1. 2005 ustanovil   na   podanie   kontrolného   znaleckého   posudku   znalca   z   odboru   stavebníctvo odvetvie   pozemné   stavby.   V   tejto   súvislosti   si   treba   ešte   uvedomiť,   že   dĺžku   konania ovplyvňovala aj tá skutočnosť, že samotné zabezpečovanie dôkazov v konečnom dôsledku veľmi   zaťažovalo   súd   a   nie   účastníkov   konania,   ako   je   tomu   v   súčasnosti   (dôkazná povinnosť). Súd vykonával dôkazy, listinnými dokladmi, výsluchmi účastníkom, znaleckým dokazovaním (3 krát), ohliadkou nehnuteľnosti. Na základe skutkového rozboru prípadu mám za to, že v danom prípade išlo o náročné zisťovanie a ustálenie skutkového stavu, najmä   vzhľadom   k   protichodným   tvrdeniam   sporových   strán   ohľadne   skutočností rozhodujúcich   pre   právne   posúdenie   veci,   a preto   do   dnešného   dňa   spor   nie   je   ešte právoplatne skončený napriek tomu, že vo veci bolo už 2 krát meritórne rozhodnuté. III. Prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku: Prekážky   postupu   súdu   podľa   §   107   a   nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku nenastali.

IV. Prieťahy, ktoré podľa názoru súdu spôsobil sťažovateľ: Z   celého rozboru veci,   ktorý je výsledkom preskúmania   obsahu sporového spisu a doterajšieho priebehu konania vyplýva, že sťažovateľ bol pôvodne v postavení žalobcu, neskôr v postavení vedľajšieho účastníka a v súčasnosti je v postavení žalobcu v 4. rade, avšak podľa názoru súdu sťažovateľ prieťahy nespôsobil.

V. Prieťahy, ktoré boli spôsobené súdom: Z   celého rozboru veci,   ktorý je výsledkom preskúmania   obsahu sporového spisu a doterajšieho priebehu konania vyplýva, že z dôvodu prvého odvolania sa predmetný spis nachádzal na Krajskom súde v Bratislave viac ako rok a z dôvodu druhého odvolania bol na Krajskom súde 10 mesiacov. Jediné obdobie kedy súd priebežne nekonal bolo odo dňa 11. 7. 1997   kedy   zaslal   stanovisko   k   znaleckému   posudku   vedľajší   účastník   do   dňa 29. 1. 1998 kedy bolo nariadené vo veci pojednávanie.

VI. Iné okolnosti, ktoré mohli mať vplyv na prieťahy v konaní: Prieťah v konaní spôsobil aj žalovaný v 1. rade vzhľadom na to, že dňa 22. 4. 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito s tým, že právny zástupca žalovaného v 1. rade mal predložiť súdu znalecké posudky. Predmetné znalecké posudky od žalovaného v 1. rade boli predložené až dňa 29. 4. 1997 čiže o rok neskôr. VIII. Záver: Z   uvedeného   vyplýva,   že   konanie   pred   okresným   súdom   o   nároku   sťažovateľa na vrátenie nehnuteľnosti nie je poznačené zbytočnými prieťahmi, ktoré by boli spôsobené postupom resp. nečinnosťou súdu. Tunajší súd vo veci 15 x pojednával, z ktorých štyri pojednávania   boli   zmarené   neúčasťou   účastníkov   konania,   pričom   súd   vo   veci   2   krát meritórne rozhodol. Vzhľadom na právnu aj faktickú zložitosť daného sporu bolo vo veci nariadené kontrolné znalecké dokazovanie.“

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v jeho   vyjadrení z 31. augusta 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovateľ   zároveň   namietal   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   podľa   ktorého „Každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   vec   bola   spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Pokiaľ   ide   o   právnu   a   faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   berúc   do   úvahy skutkový   stav,   rozsah   dokazovania   a platnú   právnu   úpravu   relevantnú   pre   rozhodnutie hodnotí predmetné konanie o vydanie nehnuteľnosti z titulu reštitúcie ako právne aj fakticky zložité.   Faktická   zložitosť   konania je zvýraznená najmä rozširovaním   okruhu a zmenou procesného   postavenia   účastníkov   a stavebnými zásahmi do reštituovanej   nehnuteľnosti, z čoho   vyplýva potreba vykonania rozsiahleho dokazovania. Aj   keď   uvedená   právna aj skutková   zložitosť   do   určitej   miery   prispela   k predĺženiu   konania,   nemožno   ňou ospravedlniť nečinnosť a nesprávny a neefektívny postup okresného súdu v konaní a najmä skutočnosť, že predmetné konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 14 rokoch od jeho začatia.

2. Správanie   sťažovateľa,   ktorý   v   konaní   vystupuje   v   postavení   navrhovateľa (v určitej etape konania ako vedľajší účastník), ústavný súd hodnotí ako aktívne.

To, že sťažovateľ svojím správaním nespôsobil zbytočné prieťahy v konaní, potvrdil aj okresný súd vo svojom citovanom vyjadrení k prijatej sťažnosti.

3. Ďalším   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v uvedenom   konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Okrem   niekoľkých   období   nečinnosti   (od   26. júna 1997   do   29. januára 1998, od 26. júna 1998 do 20. januára 1999 a od 20. januára 1999 do 19. októbra 1999) je konanie trvajúce   viac   ako   14 rokov   poznačené   neefektívnosťou   a nesústredenosťou   postupu okresného   súdu,   v dôsledku   čoho   vznikli   zbytočné   prieťahy   v konaní.   Neefektívnosť postupu   okresného   súdu   spočíva   predovšetkým   v tom,   že   obidve   dosiaľ   realizované meritórne rozhodnutia vo veci samej odvolací súd zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Prvýkrát   okresný   súd   vec   meritórne   rozhodol   svojím   rozsudkom   z   28. septembra 1992, pričom   odvolací   súd   uznesením   sp.   zn.   10 Co   314/93   zo 14. apríla 1994   prvostupňový rozsudok zrušil z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a vec vrátil na ďalšie konanie. Druhýkrát okresný súd meritórne rozhodol rozsudkom z 27. marca 2002. Aj toto rozhodnutie vo veci odvolací súd zrušil uznesením sp. zn. 14 Co 564/02 z 31. júla 2003 a vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Okrem   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   boli dôvodom zrušenia rozsudku aj viaceré procesné pochybenia okresného súdu. Okresný súd sťažovateľa,   ktorý   v tejto   etape   konania   bol   v postavení   vedľajšieho   účastníka,   ako účastníka uvádzal v niektorých procesných úkonoch na strane odporcov, inokedy na strane navrhovateľov. Navyše, podľa konštatovania odvolacieho súdu okresný súd v tomto štádiu (konanie začalo 25. februára 1991) relevantne nepreskúmal, či odporca v prvom rade mal a má právnu subjektivitu a či teda v spore môže byť ako účastník procesne legitimovaný. Už vo   svojej   predchádzajúcej   judikatúre   ústavný   súd   poukázal   na   to,   že   o   neefektívnosti procesných   úkonov   prvostupňového   súdu   svedčí   skutočnosť,   že   meritórny   rozsudok   je odvolacím súdom zrušený z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu (napr. IV. ÚS 400/04).

Okresný súd vo svojom vyjadrení okrem iného konštatoval, že: „Prieťah v konaní spôsobil aj žalovaný v 1. rade vzhľadom na to, že dňa 22. 4. 1996 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   s   tým,   že   právny   zástupca   žalovaného v 1. rade mal predložiť súdu znalecké posudky. Predmetné znalecké posudky od žalovaného v 1. rade boli predložené až dňa 29. 4. 1997 čiže o rok neskôr.“ S uvedeným vyjadrením sa ústavný súd nestotožnil a konštatuje, že okresný súd nevyužil poriadkové opatrenia dané Občianskym   súdnym   poriadkom   na   urýchlenie   predloženia   znaleckých   posudkov,   čo možno pripísať na jeho ťarchu.

Uznesením z 3. januára 2005 nariadil okresný súd kontrolné znalecké dokazovanie, v súvislosti   s ktorým   uložil   účastníkom   konania   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy spojené   s podaním   znaleckého   posudku.   Proti   tomuto   uzneseniu   sa   odvolali   sťažovateľ a odporca   v druhom   rade.   Odvolací   súd   v rozsahu   ich   odvolania   uznesenie   zrušil a v odôvodnení   okrem   iného   uviedol „Z   obsahu   spisu   vyplýva,   že   predmetom   konania je reštitučný   nárok,   ktorý   si   navrhovateľ   4)   uplatňuje   podľa   zák.   č.   87/91   Zb.   resp. zák. 403/90 Zb., preto je podľa § 4 ods. 2 písm. n) zák. č. 71/92 Zb. od súdneho poplatku oslobodený. U navrhovateľa 4) sú navyše podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 O. s. p.) aj z dôvodu sociálnych pomerov starobného dôchodcu. (...) Pokiaľ sa týka odporcu 2), tento už nie je účastníkom tohto konania, pretože súd prvého stupňa rozsudkom zo   dňa   27. 3. 2000   č.   k.   10 C 188/91-234   návrhu   navrhovateľov   vyhovel   vo   vzťahu k odporcovi 1) a návrh proti odporcovi 2) zamietol a odvolací súd svojím uznesením zo dňa 31. 7. 2003   č. k. 14 Co 564/02-265   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v napadnutej (vyhovujúcej) časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, takže rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa odporcu 2) nadobudol právoplatnosť...“.

Uvedené skutočnosti vyhodnotil ústavný súd ako nesústredenosť postupu okresného súdu v konaní.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd neúmerne dlho a bez opodstatnenia váhal s odstránením   protichodnosti   záverov   predložených   znaleckých   posudkov   (prvý z 15. apríla 1997,   druhý   z 28. novembra 1999)   a kontrolný   znalecký   posudok   nenariadil napriek   tomu,   že   ho   o   to   opakovane   žiadal   právny   zástupca   odporcu   v   I. rade na pojednávaniach   uskutočnených   27. apríla 2001   a   27. marca 2002.   K nariadeniu kontrolného znaleckého posudku pristúpil okresný súd až na základe záverov, ktoré vyslovil odvolací   súd   v uznesení   z   31. júla 2003,   ktorým   zrušil   druhé   meritórne   rozhodnutie okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uvedené skutočnosti taktiež nesvedčia o sústredenosti postupu okresného súdu v konaní.

Hodnotiac   doterajšiu   dĺžku   prebiehajúceho   konania   ústavný   súd   konštatoval, že z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby sťažovateľ musel čakať na právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci viac ako 14 rokov. Takýmto spôsobom hodnotil neprimeranú dĺžku konania ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach (napr. IV. ÚS 160/03, IV. ÚS 19/04, IV. ÚS 260/04).

V súvislosti s dĺžkou konania ústavný súd poukazuje aj na ďalšiu svoju judikatúru (napr.   IV.   ÚS   173/05),   podľa   ktorej   «Jurisdikcia   ústavného   súdu   („ratione   temporis“) sa vzťahuje na obdobie po 15. februári 1993. Bez zreteľa na vznik právomoci ústavného súdu v rámci posúdenia základnej otázky – či sa vec sťažovateľa prerokovala na okresnom súde v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy bez zbytočných prieťahov – ústavný súd už konštantne prihliada aj na deň začatia konania na okresnom súde a na dobu, ktorá v konaní uplynula do 15. februára 1993.»

Keďže   v časti   skúmaného   konania   bol   sťažovateľ   aj   v procesnom   postavení vedľajšieho   účastníka,   bolo   potrebné   zodpovedať   otázku,   či   aj   vedľajší   účastník   môže úspešne namietať porušenie základných práv v súdnom konaní. Postoj k uvedenej otázke ústavný súd už zaujal vo svojej predchádzajúcej judikatúre (napr. I. ÚS 19/05), podľa ktorej «Ústavný   súd   predovšetkým   preskúmal,   či   je   sťažovateľka   ako   vedľajšia   účastníčka v napadnutom konaní oprávnená (aktívne legitimovaná) na podanie predmetnej ústavnej sťažnosti, a konštatuje, že vzhľadom na to, že podľa ustanovenia § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho   poriadku   má   vedľajší   účastník   v konaní   pred   okresným   súdom   rovnaké   práva a povinnosti ako účastník, a pretože účel čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to „odstránenie právnej neistoty“ sa rovnako ako účastníka dotýka aj vedľajšieho účastníka, teda   vzhľadom   aj na povahu   označených   základných   práv,   ktorých   porušenie   namieta, vedľajšia účastníčka v danom prípade nie je vylúčená z ústavnoprávnej ochrany označených základných práv.»

Z uvedeného ústavný súd vychádzal, keď hodnotil, či došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa, ktorý bol v časti konania v procesnom postavení navrhovateľa a v ďalšej časti v postavení vedľajšieho účastníka.

Z celkového   hodnotenia   preskúmavanej   veci   vyplýva,   že   ústavný   súd   nemôže akceptovať   tú   časť   vyjadrenia   okresného   súdu,   v ktorej   hovorí „... že   konanie   pred okresným súdom o nároku sťažovateľa nie je poznačené zbytočnými prieťahmi, ktoré by boli spôsobené postupom resp. nečinnosťou súdu“.

Vyššie uvedený postup okresného súdu naopak nesvedčí o tom, že by svoju činnosť organizoval   v súlade   s povinnosťou   uloženou   mu   §   100   ods.   1   OSP   tak,   aby   bola   vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp.   zn.   10 C 188/91,   došlo k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   sťažovateľa na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy a práva   na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   200 000 Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti.   Poukázal najmä   na   to,   že   súd   ani   po   viac   ako   14   rokoch   nedokázal   vec   meritórne   rozhodnúť, čo zvyšuje právnu neistotu účastníkov.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany,   nielen   deklaráciu   porušenia,   prípadne príkazom na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Najmä vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 188/91,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   ako   aj   skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 100 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods.   4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia prihliadol aj na to, že sťažnosť smeruje len proti okresnému súdu, teda nezohľadnil obdobie, keď vo veci rozhodoval odvolací súd, a súčasne tak ako vo svojej predchádzajúcej judikatúre (IV. ÚS 19/2004) ústavný súd v súvislosti s priznanou výškou primeraného finančného zadosťučinenia   bral do   úvahy, že nie je možné od sťažovateľa žiadať,   aby   čakal   na   výsledok   súdneho   sporu,   v ktorom   sa   rozhoduje   o jeho   nároku na vydanie   nehnuteľnosti   vyplývajúceho   z reštitučného   zákona,   takú   neprimerane   dlhú dobu, a nie je akceptovateľné ani to, aby bol stav konania ku dňu vydania tohto nálezu taký, ako bol zistený v prípade sťažovateľa.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátkou   JUDr. J.   P. Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení vyhlášky č. 279/2005 Z. z. (ďalej len „vyhláška“) vo výške 2 501 Sk za jeden úkon právnej služby a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 4. októbra 2005