znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 82/02-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. marca 2003 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha prerokoval sťažnosť Ing. I. R., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. H., B. B., vo veci porušenia jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 87/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. I. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 87/96   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   13   C   87/96 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. I. R.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk (slovom Jedenstotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava III   p o v i n n ý Ing. I. R. vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III   j e   p o v i n n ý   uhradiť Ing. I. R. trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. Ľubomíra Hrežďoviča, Skuteckého 12, Banská Bystrica.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bolo 2. októbra 2002   doručené   podanie   Ing.   I.   R.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktoré podaním doručeným ústavnému súdu   26. novembra 2002 právny zástupca JUDr. Ľ. H. podrobne odôvodnil.

V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   5.   marca   1996   podal   sťažovateľ bývalému Obvodnému súdu Bratislava III (od 1. januára 1997 Okresný súd Bratislava III) (ďalej   len   „okresný   súd“)   žalobu   proti   Slovenskej   republike   –   Armáde   Slovenskej republiky, zastúpenej Vojenským úradom pre právne zastúpenie, na určenie, že služobný pomer trvá. Od podania žaloby na všeobecnom súde ku dňu podania ústavnej sťažnosti uplynulo 6 rokov a 8 mesiacov a za ten čas bolo uskutočnené jedno pojednávanie v apríli 2000, ktoré bolo bez určenia ďalšieho postupu odročené na neurčito. To znamená, že termín prvého pojednávania bol určený po štyroch rokoch od podania žaloby a od tohto termínu je súd   nečinný   ďalšie   dva   a pol   roka.   Ako   dôkaz   uvádza   spis   okresného   súdu   sp.   zn. 13 C 87/96.

Podľa názoru sťažovateľa uvedená pracovnoprávna vec nie je skutkovo a ani právne náročná, preto nevidí dôvody na zdĺhavosť konania.

Na základe uvedeného sťažovateľ v sťažnosti poukázal, že prieťahmi v konaní pred okresným súdom od doručenia návrhu až po podanie sťažnosti ústavnému súdu sú dotknuté aj   ďalšie   práva   súvisiace   s jeho   sociálnym   statusom,   pretože   súčasťou   žaloby   je   aj vyplatenie služobného príjmu, ktorý sťažovateľ dosahoval pred nezákonným ukončením služobného   pomeru.   V súčasnosti   je   pracovníkom   školstva   a niekoľkokrát   po   sebe   má uzatvorený pracovný pomer na dobu určitú.

Sťažovateľ požaduje podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) aj priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300 000 Sk, pretože podľa jeho presvedčenia bol protiprávne prepustený zo služobného pomeru vojaka Armády Slovenskej republiky, čím došlo i k strate jeho príjmu a nečinnosťou súdu je zmarené jeho prípadné zaradenie späť do služobného pomeru.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd prijal predmetnú sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovaní rozhodol týmto nálezom:  

„1. Nečinnosťou Okresného súdu Bratislava III., Bratislava v pracovno-právnej veci, vedenej pod sp. zn. 13 C 87/96 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na plynulý a spravodlivý proces podľa čl. 48 ods. 2/ Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ústavný súd SR podľa čl. 127 ods. 3/ priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 300.000,- Sk.“

II.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   výzvou   z   9.   decembra   2002 požiadal sťažovateľa, aby sa v lehote do 15 dní od doručenia výzvy vyjadril, či súhlasí s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Rovnakú výzvu na vyjadrenie ústavný súd doručil aj predsedovi okresného súdu.

Obidvaja účastníci ústavnému súdu písomne oznámili, že súhlasia, aby bolo upustené od verejného ústneho pojednávania v konaní o prijatej sťažnosti.

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   doručenom   ústavnému   súdu 27. februára   2003   uznal,   že   konanie   v pracovnej   veci,   v ktorej   by   mal   súd   zabezpečiť vybavenie „v osobitnej rýchlosti“, trvá takmer 7 rokov, čo je neprimerane dlhá doba na to, aby vo veci bolo nariadené iba jedno pojednávanie. Uznal dôvodnosť sťažnosti na prieťahy v konaní   s poukazom   na   odpoveď   podpredsedu   okresného   súdu   sťažovateľovi z 27. decembra 2000.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení ďalej poukázal na množstvo pracovných vecí (sporov),   ktoré   sú   na   okresnom   súde   nerozhodnuté,   čo   má   vplyv   na   celkovú   dĺžku predmetného   konania,   ale   aj   na   tú   skutočnosť,   že   v predmetnej   veci   dochádzalo   často k výmene sudcov, ktorí mali predmetnú vec prejednávať a rozhodnúť.

III.

Sťažovateľ sa podanou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa názoru ústavného súdu možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu   sťažovateľa   v posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje k právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k   odstráneniu   právnej   neistoty   zákonom dovoleným spôsobom.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade sosvojou doterajšou judikatúrou zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje   (1),   správanie   účastníka   konania   (2)   a postup samotného súdu (3).

Preskúmaním   doterajšieho   postupu   okresného   súdu   ústavný   súd   zo   spisu   sp. zn. 13 C 87/96 zistil, že v predmetnej veci okresný súd od 5. marca 1996 (keď mu bol doručený návrh na začatie konania) až do odoslania spisu ústavnému súdu vykonal tieto úkony:

Dňa   15.   apríla   1996   vyzval   navrhovateľa   na   zaplatenie   súdneho   poplatku, 10. marca 1997 doručil odpis návrhu na vyjadrenie odporcovi, 3. novembra 1998 vyzval účastníkov konania na doloženie dokladov (právnemu zástupcovi navrhovateľa doručoval výzvu na predchádzajúcu adresu, hoci právny zástupca upovedomil súd o zmene adresy), 21. januára 1999 doručil výzvu obsahovo totožnú s výzvou z 3. novembra 1998 právnemu zástupcovi navrhovateľa na novú adresu, 22. apríla 1999 doručil podanie o zmene petitu na vyjadrenie   odporcovi,   19.   novembra   1999   vyzval   odporcu   na   doručenie   dôkazných prostriedkov,   21. februára   2000   určil   termín   pojednávania   na   3.   apríl   2000,   ktoré   bolo odročené z dôvodu neprítomnosti člena senátu. Do dňa preskúmania spisu nebolo vykonané pojednávanie vo veci samej.

Zo spisu okresného súdu ďalej ústavný súd zistil, že 26. apríla 1996 navrhovateľ zaplatil   súdny   poplatok   a zároveň   doručil   súdu   návrh   na   zmenu   petitu,   1.   apríla   1997 odporca doručil vyjadrenie k návrhu, 17. apríla 1997 a 9. mája 1997 odporca doplnil svoje vyjadrenie, 15. augusta 1997 právny zástupca navrhovateľa oznámil súdu zmenu svojho sídla, 10. februára 1998 navrhovateľ žiadal súd o oznámenie dôvodov prieťahov v konaní, 13. marca 1998 odporca žiadal súd o určenie termínu pojednávania, 27. marca 1997 právny zástupca navrhovateľa opätovne oznámil súdu zmenu svojho sídla, 15. apríla 1998 právny zástupca   navrhovateľa   opätovne   žiadal   určiť   termín   pojednávania,   10.   júla   1998 navrhovateľ doručil súdu zmenu petitu a žiadal určiť termín pojednávania, 20. augusta 1998 opätovne   žiadal   určiť   termín   pojednávania,   19.   novembra   1998   odporca   doručil   súdu požadované  

doklady, 18. februára 1999 navrhovateľ opätovne doručil zmenu petitu, 15. marca 1999 navrhovateľ podal návrh na zabezpečenie dôkazov, 6. mája 1999 odporca doručil vyjadrenie k zmene petitu, 14. júna 1999 navrhovateľ doručil súdu vyjadrenie, 15. júna 1999 odporca doručil súdu dôkazy, 2. decembra 1999 odporca doručil súdu vyjadrenie, 10. apríla 2000 odporca navrhol zastaviť konanie, 6. júna 2000 sa navrhovateľ vyjadril k návrhu odporcu na zastavenie konania, 11. júla 2000 navrhovateľ doručil súdu podanie.

IV.

Ústavný súd pri vyhodnotení doterajšieho konania   okresného súdu vo veci sp. zn. 13 C 87/96 podľa troch označených základných kritérií zistil:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, predmetom konania pred okresným súdom je žaloba na určenie, že služobný pomer trvá. Rozšírením žaloby o náhradu mzdy žalobca v priebehu konania upravoval výšku svojho nároku. Medzi účastníkmi konania ide o služobný pomer, ktorý sa riadi špeciálnou právnou úpravou upravujúcou služobné pomery vojakov z povolania. Výklad a používanie tejto právnej úpravy sú stabilizované, rovnako na predmetný spor sa vzťahuje dostatok judikatúry všeobecných súdov. Okresný súd vo svojom vyjadrení ani nenamietol, že v danom prípade ide o právne a fakticky zložitú vec. Napriek tejto skutočnosti okresný súd vykonal v konaní len prvotné úkony a k zabezpečeniu dôkazných   prostriedkov,   resp.   k samotnému   dokazovaniu   a s tým   spojeným   právnym posúdením skutkového stavu pre rozhodnutie v merite veci ani nepristúpil. Vo veci určil za celé obdobie iba jedno pojednávanie, ktoré bolo z procesných dôvodov bez vykonávania dôkazov   odročené.   Prípadná   skutková   alebo   právna   zložitosť   veci   preto   nemohla   mať v danom   prípade   vplyv   na   vznik   zbytočných   prieťahov   v konaní   a v spojitosti   s tým na možné porušenie práv sťažovateľa.

Doterajšia dĺžka konania nie je akceptovateľná aj preto, že ide o spor, v ktorom sa pre sťažovateľa rieši existenčná otázka, či bol jeho služobný pomer ukončený dôvodne a v súlade so zákonom. V prípade trvania služobného pomeru sťažovateľovi vzniká nárok na odmenu, ktorá tvorí základ jeho živobytia, prípadne je zdrojom pre financovanie potrieb spoločnej domácnosti. V týchto sporoch by súd mal postupovať čo najrýchlejšie a efektívne.

Ústavný   súd   konštatuje,   že v tejto   veci   všeobecný   súd   nevenoval   dostatočnú pozornosť uvedenej povahe sporu a ani tomu, o čo v ňom sťažovateľovi ide.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka súdneho konania pred okresným súdom,   toto   bolo   po   doterajšiu   dobu   jeho   konania   aktívne   a súčinnostné   a neprispelo k predĺženiu   doterajšej   doby   konania.   Zo   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   sťažovateľ na výzvy   súdu   odpovedal   v primeranej   lehote.   Iniciatívne   predkladal   súdu   vyjadrenia s listinnými dôkazmi. Súdny poplatok zaplatil 26. apríla 1996 až na základe výzvy súdu napriek   tomu,   že   sťažovateľ   ako   navrhovateľ   v tomto   konaní   bol   v zmysle   §   4   ods.   2 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov od poplatku oslobodený. Z hľadiska uvedeného   kritéria   možno   vysloviť   záver,   že sťažovateľ   svojím   konaním   neprispel k zdĺhavosti konania, ba naopak, ako účastník konania bol aktívny a jeho činnosť smerovala k rýchlej a účinnej ochrane svojich práv.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že k zbytočným prieťahom došlo najmä pre nečinnosť okresného súdu   bez   akejkoľvek   zákonnej   prekážky.   Súd   bol   nečinný   v období   od 26. apríla   1996 do 10. marca 1997 (medzi týmito úkonmi nebol vykonaný žiadny úkon – nečinnosť súdu viac ako 10 mesiacov), od 10. marca 1997 do 3. novembra 1998, keď vyzval účastníkov na doloženie dokladov (nečinnosť 19 mesiacov), od 22. apríla 1998, keď doručil zmenu petitu odporcovi na vyjadrenie, do 19. novembra 1999, keď vyzval odporcu na doručenie písomných dokladov (nečinnosť viac ako 6 mesiacov), a od 3. apríla 2000, keď odročil pojednávanie na neurčito,   až do 27. februára 2003, keď predložil   spis ústavnému súdu (nečinnosť viac ako 34 mesiacov, celkovo nečinnosť viac ako 69 mesiacov).

Obranu   súdu   spočívajúcu   v častých   zmenách   sudcov,   ktorí   vec   prejednávali a vo vysokom počte pracovnoprávnych vecí na tomto súde ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   platí,   že   nadmerné   množstvo   vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom   konaní (III.   ÚS 17/02).   Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu pracovných vecí či námietka častých personálnych zmien obsadenia tohto úseku a v tejto súvislosti neprimeraného zaťaženia sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z týchto skutkových poznatkov ústavný súd uzavrel, že vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 87/96 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

V.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody   porušil,   vo   veci   konal.   Ústavný   súd   môže   zároveň   vec   vrátiť   na   ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú   Slovenská   republika ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav   pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal aj bez návrhu   sťažovateľa   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov a odstránil stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   50   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak sa sťažovateľ domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ   požadoval   za   porušenie   ním   označeného   základného   práva   finančné zadosťučinenie vo výške 300 000 Sk. V tejto časti sťažnosť odôvodnil tým, že nečinnosťou súdu   sú   dotknuté   aj   ďalšie   práva   sťažovateľa   súvisiace   s jeho   presvedčením,   že   bol protiprávne prepustený zo služobného pomeru vojaka Armády Slovenskej republiky, došlo k strate služobného príjmu a sú ním dotknuté ďalšie práva sťažovateľa súvisiace s jeho sociálnym statusom, ako je marené aj jeho ďalšie prípadné zaradenie späť do služobného pomeru,   resp.   primerané   pracovnoprávne   uplatnenie.   Počas   tejto   doby   nemohol   riešiť plnohodnotne svoje súčasné zamestnanie v podobe riadneho pracovného pomeru na dobu neurčitú, pričom je pracovníkom v školstve a mal niekoľkokrát uzatvorený pracovný pomer na dobu určitú.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody. Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu,   aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho považoval   preto   za   potrebné   rozhodnúť   aj   o náhrade   nemajetkovej   ujmy,   ktorá sťažovateľovi   v dôsledku   toho   vznikla,   a to   priznaním   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Pri jeho priznaní ústavný súd vychádzal z tej skutočnosti, že sťažovateľ si uplatnil nárok na ochranu základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov v spore, ktorého doterajšie trvanie nemožno ničím ospravedlniť. Podľa ústavného súdu nemožno spravodlivo žiadať   od   sťažovateľa,   aby   čakal   na   výsledok   súdneho   sporu,   v ktorom   sa   rieši   jeho existenčný problém takmer sedem rokov, a aby po takejto dobe bol stav konania taký, ako bol zistený v prípade sťažovateľa. Sťažovateľ oprávnene z takého postupu okresného súdu pociťuje   krivdu   a beznádej.   Vychádzajúc z   tohto   pohľadu   sťažovateľa   na   celú   situáciu, z princípov   spravodlivosti   a zo   spôsobu   zavŕšenia   ochrany   základných   práv   každej oprávnenej   osoby   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške   100 000 Sk   (slovom   Jedenstotisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   okresný   súd povinný   zaplatiť   v súlade   s výrokom   tohto   nálezu,   je   primeranou   satisfakciou   spojenou s porušením základného práva sťažovateľa.

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde a § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ústavný súd rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ľ. H.. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jeho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnemu   zástupcovi   úhradu   za   dva   úkony   právnej   pomoci   (príprava   a prevzatie   veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej pomoci mu priznal vo výške 3 900 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške 11 693 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľa dvakrát náhradu režijného paušálu po 100 Sk (§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2003