znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 81/2014-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť A. B., zastúpeného Erben & Erben,   advokátska   kancelária,   s. r. o.,   Námestie   SNP   22,   Bratislava,   konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Pavla Erbena, vo veci namietaného porušenia jeho   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   32 Cb 232/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára 2014 doručená sťažnosť A. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 232/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uvádza:«Rozsudkom   Okresného   súdu   Bratislava I,   číslo   konania   32 Cb 232/2012-245 (správne má byť 32 Cb 232/2010-245, pozn.), zo dňa 17. 10. 2013, zrušil súd Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Bankovej asociácie, so sídlom Rajská 15/A, 811 08 Bratislava,   Komora   pre   rozhodovanie   sporov   z platobného   styku,   vedený   pod   spisovou značkou I/2008-2 zo dňa 11. 10. 2010 v celom rozsahu.

Okresný súd rozhodoval vo veci po takmer 3-ročnej nečinnosti. Žaloba bola podaná dňa 03. 11. 2010 a až do prvého a jediného pojednávania dňa 10. 10. 2013 bol súd nečinný. Spôsobil tak prieťahy v trvaní 35 mesiacov.

Sťažovateľ   žiadal   súd   o   odstránenie   prieťahov   v   konaní   podaniami   zo   dňa 28. 12. 2011, ako aj 22. 01. 2013. Okresný súd vytýčil pojednávanie na 06. 06. 2013, avšak termín bol zrušený z dôvodov PN konajúceho sudcu.

Svojou   takmer   3-ročnou   nečinnosťou   súd   porušil   moje   ústavné   právo   zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Okresný súd Bratislava I rozsudkom číslo konania 32 Cb 232/2012-245 (správne má byť 32 Cb 232/2010-245, pozn.) zo dňa 17. 10. 2013, zrušil vyššie uvedený rozhodcovský rozsudok,   na   základe   § 40   ods. 1   písm. c),   f)   Zákona   č. 244/2002   Z. z.   Sám   súd   ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že podľa § 43 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z., ak zruší rozhodcovský   rozsudok   podľa   § 40   ods. 1   písm. a)   a   c),   pokračuje   v   konaní   vo   veci v rozsahu uvedenom v žalobe. Zákonom uloženú povinnosť – pokračovať v konaní – však Okresný súd Bratislava I nesplnil.

Z citovanej dikcie zákona je možné vyvodiť, že súd postupuje v dvoch krokoch. Prvým krokom je zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ten môže byť zrušený z viacerých dôvodov (celkove   10),   ktoré   sú   uvedené   v   § 40   ods. 1   Zákona   č. 244/2002   Z. z.   Iba   vo   dvoch z uvedených desiatich dôvodov súd po zrušení rozhodcovského rozsudku (v druhom kroku) zo zákona pokračuje v konaní. Konkrétne ide o prípady uvedené v § 40 ods. 1 písm. a): „ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania“ a podľa § 40 ods. 1 písm. c): „ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy“.

Na   str.   9   napadnutého   rozsudku   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   expressis verbis uvádza, že „... preukázaním dôvodov zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c) a f) Zákona č. 244/2002 Z. z...“ Je teda nepochybné, že okresný súd zrušil   rozhodcovský   rozsudok   na   základe   jedného   z   dôvodov   uvedených   v   § 43   ods. 1 Zákona o rozhodcovskom konaní – konkrétne z dôvodu uvedeného pod písm. c). V zmysle toho istého zákonného ustanovenia mal teda po zrušení rozhodcovského rozsudku ex lege pokračovať v konaní a rozhodnúť v samostatnom merite veci, t. j. o žalobe, ktorá bola podaná na rozhodcovský súd ešte dňa 12. 06. 2008 – o náhrade škody. Dikcia zákona (§ 43 ods. 1)   je   jednoznačná:   „Ak   súd   zruší   rozhodcovský   rozsudok...   pokračuje   v   konaní vo veci...“ Podľa uvedeného súd nemá inú možnosť, ako z úradnej povinnosti (t. j. bez osobitného   návrhu),   pokračovať   v   konaní,   t. j.   sám   rozhodnúť   vo   veci,   v   ktorej   zrušil rozhodcovský rozsudok. V danom prípade sa tak nestalo a súd mi tak zabránil v prístupe k spravodlivosti.

Rozsudok   OS   Ba   I   o   zrušení   rozhodcovského   rozsudku   nadobudol   právoplatnosť a vykonateľnosť 05. 11. 2013. Po tomto dátume teda mal okresný súd nepochybnú vedomosť o   tom,   že   bol   právoplatne   splnený   základný   predpoklad   pre   pokračovanie   v   konaní (právoplatné zrušenie rozhodcovského rozsudku) a podľa dikcie zákona (§ 43 ods. 1) mal ex lege ďalej rozhodnúť o samotnom spore, ktorý bol prejednávaný na Stálom rozhodcovskom súde Bankovej asociácie, č. k.: 1/2008, rozsudok ktorého právoplatne zrušil.»

Sťažovateľ napokon uvádza, že „Súd na jeho zákonnú povinnosť, uloženú v § 43 ods. 1   Zákona   o   rozhodcovskom   konaní,   upozornil   splnomocnený   zástupca   sťažovateľa v osobitnom podaní zo dňa 22. 11. 2013.

Okresný súd na hore uvedené podanie (žiadosť o pokračovanie v konaní) nijako nereagoval.   Z   uvedeného   dôvodu   sa   právny   zástupca   sťažovateľa   dňa   09. 01. 2014 dožadoval nahliadnutia do súdneho spisu s cieľom zistiť, aké kroky podnikol zákonný sudca v nadväznosti na podanie z 22. 11. 2013. Kancelária súdu však na vznesenú požiadavku reagovala oznámením, že spis už bol uložený do archívu – vzhľadom na to, že vec bola skončená.   Na   podanie   môjho   právneho   zástupcu   zo   dňa   22. 11. 2013   súd   nereagoval vôbec.“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom„1. Vyhovel sťažnosti o porušenie mojich základných práv, vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Prikázal Okresnému súdu Bratislava I, aby ďalej – v zmysle § 43 ods. 1 Zákona č. 242/2002 Z. z. v platnom znení – pokračoval v konaní č. 32 Cb 232/2010 a rozhodol o žalobe podanej na Stály rozhodcovský súd Bankovej asociácie pod č. k. I/2008 zo dňa 11. 10. 2010.

3. Priznal mi za zbytočné 35 mesiacov trvajúce prieťahy v konaní Okresného súdu Bratislava I   č. k.   32 Cb 232/2010   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 3.000, EUR.“.

Ďalej sa sťažovateľ domáha, aby mu ústavný súd priznal úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy, návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde)   jednak   jeho   petitom,   ale   aj   odôvodnením,   prostredníctvom   ktorého   preklenul nedostatky   a zrejmé   nesprávnosti   uvedené   v petite   sťažnosti.   V petite   sťažnosti   sa sťažovateľ   okrem   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   domáha   aj vyslovenia   porušenia   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy,   pričom   z obsahu odôvodnenia je nepochybne zrejmé, že sťažovateľ poukazuje na nečinnosť okresného súdu, z čoho vyplýva, že navrhuje vysloviť porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v napadnutom konaní.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom...

1. Pokiaľ   ide   o sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   ústavný   súd konštatuje,   že   skutkovým   stavom,   z ktorého   sťažovateľ   odvodzuje   porušenie označeného práva, je celková nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní vrátane   nečinnosti   spôsobenej   nepokračovaním   v konaní   po   zrušení rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu bankovej asociácie z 11. októbra   2010   (ďalej   len   „rozhodcovský   rozsudok“).   V systematike   ústavy   sú primeraná   celková   dĺžka,   rýchlosť   a plynulosť   súdneho   konania   obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a nie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Okresný   súd   sa   neodmietol   zaoberať   návrhom   sťažovateľa,   ktorým   sa   domáhal zrušenia   rozhodcovského   rozsudku.   Napriek   tomu,   že   v napadnutom   konaní   nemožno vylúčiť   zbytočné   prieťahy,   jeho   doterajší   priebeh   ani   jeho   doterajšia   dĺžka   zatiaľ nesignalizujú   možnosť   prijatia   záveru,   že   by   v danom   prípade   mohlo   ísť   o denegatio iustitiae.

Aj podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1 ústavy, ibaže by namietané porušenie tohto základného   práva   dosahovalo   takú   intenzitu,   že   by   s ohľadom   aj   na   ďalšie   konkrétne okolnosti daného prípadu (najmä predmet konania, teda čo je pre sťažovateľa v stávke) bolo možné uvažovať o odmietnutí spravodlivosti (napr. IV. ÚS 242/07).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, je   zjavne   neopodstatnená,   a preto   ju   z tohto   dôvodu   odmietol   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde“).

2. Pokiaľ   ide   o sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy, ústavný súd upriamuje pozornosť na § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu ústavný súd poukazuje na to, že špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05) je aj právny   názor,   že   účelom   práva   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „zákon   o súdoch“)]   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   urobil nápravu   a   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   nesprávnym   postupom   alebo   svojou nečinnosťou.   Ústavný   súd   preto   o sťažnosti,   predmetom   ktorej   je   namietané   porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   koná   iba   za   predpokladu,   že   sťažovateľ preukáže,   že   využil   označené   právne   prostriedky   podľa   zákona   o súdoch   (§ 53   ods. 2 zákona   o ústavnom   súde),   avšak   ich   využitím   nedosiahol   účinnú   nápravu   namietaného porušenia označeného práva.

Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených nevyplýva, že by sťažovateľ v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch uplatnil sťažnosť na orgáne štátnej správy okresného súdu, čím by mu poskytol priestor na odstránenie nečinnosti v napadnutom konaní. Za jej kvalifikované uplatnenie   nemožno   považovať   podanie   sťažovateľa   doručené   okresnému   súdu 22. novembra 2013, pretože nebolo adresované predsedovi okresného súdu.

Ústavný   súd   zásadne   považuje   podanie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   podľa § 3 ods. 7   a   § 62   ods. 1   a   nasl.   zákona   o   súdoch   za   účinný   prostriedok   ochrany základného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilizovanej   judikatúre   (napr.   IV. ÚS 26/2012, IV. ÚS 93/2012) na požiadavke využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu je už prima facie zjavne neprimeraná, čo však v konkrétnych okolnostiach danej veci nemožno podľa jeho názoru bez ďalšieho konštatovať.

Sťažovateľ   bol   v konaní   pred   krajským   súdom   kvalifikovane   právne   zastúpený, avšak sťažnosť na prieťahy podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch na orgáne štátnej správy okresného súdu neuplatnil. Vzhľadom na to, že ústavný súd z obsahu sťažnosti nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde došlo zo strany sťažovateľa z dôvodov hodných osobitného zreteľa, sťažnosť v tejto časti odmietol ako neprípustnú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa.

Ústavný   súd   na   záver   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľ   v   tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014