znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 81/2013-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   družstva K.   v likvidaci, Česká   republika, zastúpeného advokátom Mgr. A. S., Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením   Najvyššieho súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 31/2012 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť družstva K. v likvidaci o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2012 doručená   sťažnosť   družstva   K.   v likvidaci   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len „ústava“)   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Cdo 31/2012 z 29. februára 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je oprávneným z rozhodcovského nálezu č. 1417/08 vydaného 26. mája 2008 rozhodcom Mgr. R. S., Česká republika, ktorým bola povinnej osobe (fyzickej osobe s bydliskom na území Slovenskej republiky) uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 1 100,49 € (33 153,51 Sk). Predmetný rozhodcovský rozsudok sa pre účely exekúcie v Slovenskej republike považuje za cudzí rozhodcovský rozsudok.

Sťažovateľ   sa   následne   obrátil   na   súdneho   exekútora   JUDr.   J.   Ď...   s návrhom na vykonanie   exekúcie.   Súdny   exekútor   v nadväznosti   na   návrh   sťažovateľa   požiadal Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“) o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný   súd   uznesením   č. k.   11 Er 207/2009-19   z 27.   januára   2011   zamietol   žiadosť exekútora   o vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   s odvolaním   sa   na nesplnenie podmienok na uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku v Slovenskej republike v zmysle zmluvy medzi   Slovenskou   republikou   a   Českou   republikou   o   právnej   pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých   právnych vzťahov v občianskych a trestných   veciach   (oznámenie   Ministerstva   zahraničných   vecí   Slovenskej   republiky č. 193/1993 Z. z.). Proti uvedenému zamietajúcemu uzneseniu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie.

Krajský   súd   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   uznesením   č. k. 1 CoE/215/2011-34   zo 16.   mája   2011   (ďalej   len   „uznesenie   krajského   súdu“)   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o vydanie   poverenia na vykonanie exekúcie. Proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie.

Podľa sťažovateľa skutočnosť, že exekučný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a toto   rozhodnutie   odôvodnil   nesplnením podmienok na uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia v Slovenskej republike, znamená, že exekučný   súd   odoprel   uznanie   a výkon   cudzieho   rozhodcovského   rozsudku   a vyhlásil rozhodnutie za nevykonateľné. Podľa jeho názoru je preto proti takému uzneseniu krajského súdu prípustné dovolanie podľa § 239 ods. 2 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Podľa predmetného ustanovenia je prípustné dovolanie proti uzneseniu o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   dovolanie   sťažovateľa   odmietol   ako neprípustné, keďže dospel k názoru, že neboli splnené podmienky ustanovené v § 237 až § 239   OSP.   Podľa   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   uznesenie   krajského   súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie okresného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je uznesením o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia   ani o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky v zmysle § 239 ods. 2 písm. c) OSP.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu podal sťažovateľ sťažnosť, ktorou navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   ním   najvyšší   súd   porušil   jeho   základné   právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu (sťažnosti) ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z   týchto   hľadísk   preskúmal   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   namietajúceho porušenie základného   práva podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy, ako aj práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   (IV. ÚS 115/07).   Podľa   ustálenej judikatúry ústavného súdu nemožno vidieť medzi základným právom v čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich namietané porušenie skúma spoločne.

Ústavný súd nepovažoval za nutné vyžiadať si kompletný súvisiaci súdny spis, keďže zistil,   že   všetky   relevantné   skutočnosti   poskytujúce   dostatočný   podklad   na   rozhodnutie vyplývajú tak z obsahu sťažnosti, ako aj z k nej pripojenej kópie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania (v tomto prípade sťažnosťou). Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha   (petit sťažnosti). Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Text uvedený mimo petitu pokladá za súčasť odôvodnenia sťažnosti, ktorý nemôže doplniť petit   (I. ÚS 316/09,   I. ÚS 98/2011,   II. ÚS 103/08,   II. ÚS 154/09,   III. ÚS 235/05, IV. ÚS 174/2011).

Sťažnosť smeruje iba proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktorým bolo ako   neprípustné   odmietnuté   dovolanie   sťažovateľa   proti   potvrdzujúcemu   uzneseniu krajského súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Ústavný súd preto nemohol skúmať ústavnú udržateľnosť dôvodov, ktoré okresný súd   považoval   za   relevantné na zamietnutie   žiadosti   o vydanie   poverenia   na   vykonanie exekúcie v okolnostiach danej veci a s ktorými sa krajský súd stotožnil, keďže tieto neboli meritórne preskúmané ani najvyšším súdom, ale mohol sa zaoberať len posúdením ústavnej udržateľnosti záverov, ktorými najvyšší súd odôvodnil odmietnutie dovolania sťažovateľa ako neprípustného, a to z hľadiska možného porušenia sťažovateľom označených práv.

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s tým,   ako   najvyšší   súd   posúdil a odôvodnil neprípustnosť dovolania sťažovateľa založeného na dovolacom dôvode podľa § 239 ods. 2 písm. c) OSP.

Najvyšší   súd   sa   po   rekapitulácii   dôvodov   prípustnosti   dovolania   v zmysle   § 239 ods. 2 OSP, osobitne vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu, obmedzil na konštatovanie, že uznesenie krajského súdu nespĺňa ani jednu z uvedených podmienok, a preto nie sú splnené podmienky   prípustnosti   dovolania   podľa   § 239 ods. 2   písm. c)   OSP. Ďalej najvyšší   súd dospel k záveru, že nie sú splnené ani iné dôvody prípustnosti dovolania, a vzhľadom na to dovolanie sťažovateľa odmietol bez toho, aby bolo potrebné vec meritórne preskúmať.

Podľa   § 239   ods. 2   OSP dovolanie   je prípustné   tiež   proti   uzneseniu   odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak:

a)   odvolací   súd   vyslovil   v svojom   potvrdzujúcom   uznesení,   že   je   dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,

b)   ide   o   uznesenie   o   návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade cudzozemského rozhodnutia,

c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Sťažovateľ   odôvodňuje   svoju   sťažnosť   tým,   že   najvyšší   súd   nesprávne   aplikoval § 239 ods. 2 písm. c) OSP na dovolanie a tento svoj záver neodôvodnil ústavne udržateľným spôsobom.

Vo   vzťahu   k tejto   námietke   ústavný   súd   uvádza,   že   odôvodnenie   rozhodnutia o neprípustnosti dovolania vo vzťahu k § 239 ods. 2 písm. c) OSP je nepochybne stručné, ale vystihuje podstatu veci (najmä v súvislosti s tým, že sťažovateľ považoval dovolanie za prípustné   práve   pre   splnenie   podmienok   v zmysle   tohto   ustanovenia   Občianskeho súdneho poriadku) tak, že umožňuje jeho preskúmanie v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Ústavný   súd   vyjadruje   názor,   že   bez   ohľadu   na   to,   ako   vníma   všeobecný   súd aplikáciu   určitej   normy   na   určitý   skutkový   stav,   vždy   má   uviesť   nielen   to,   k akému výsledku pri aplikácii konkrétnej normy dospel, ale aj primerane odôvodniť, akými úvahami sa pri výklade a aplikácii právnych noriem riadil.

Ústavný   súd   zároveň   vo   vzťahu   k   základnému   právu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy konštantne zdôrazňuje, že toto základné právo zahŕňa aj právo na odôvodnenie rozhodnutia, poukazujúc pritom aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire,   č. 303-B).   Odôvodnenie   rozhodnutí   všeobecných   súdov   preto   tvorí   súčasť spravodlivého súdneho procesu a zodpovedá základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd už vo svojej doterajšej judikatúre uviedol, že poverenie na vykonanie exekúcie vykazuje účinky len voči osobe súdneho exekútora. Ide totiž o procesný úkon exekučného   súdu   adresovaný   súdnemu   exekútorovi,   na   základe   ktorého   môže   súdny exekútor   začať   vykonávať   exekúciu   (§ 36   ods. 2   druhá   veta   Exekučného   poriadku). Po udelení poverenia môže súdny exekútor upovedomiť povinného o začatí exekúcie, a tým mu   zakázať   nakladanie   s   majetkom,   ktorý   podlieha   exekúcii   (§ 47   ods. 1   Exekučného poriadku). Z uvedeného je zrejmé, že poverenie na vykonanie exekúcie nevykazuje priame právne účinky voči osobe povinného, preto napokon voči nemu povinný ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky [§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku (III. ÚS 45/08)].

Podľa názoru ústavného súdu síce úvaha najvyššieho súdu, podľa ktorej zamietnutie žiadosti   exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nepredstavuje uznesenie o návrhu   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   na   podklade   cudzozemského   rozhodnutia v zmysle § 239 ods. 2 písm. b) OSP ani uznesenie o neuznaní alebo vyhlásení cudzieho rozhodnutia za nevykonateľné na území Slovenskej republiky podľa § 239 ods. 2 písm. c) OSP, nie je jediným možným výkladom predmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 14/2012 z 9. februára 2012), ale   zároveň   nie   je   ani   zjavne   odporujúca   zmyslu   a účelu   týchto   noriem   Občianskeho súdneho   poriadku   (upravujúcich   výnimočné   postavenie   mimoriadneho   opravného prostriedku). Ústavný súd bez toho, aby tým nahrádzal úlohu najvyššieho súdu pri výklade predmetných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, považuje za potrebné poukázať na –   z pohľadu   zásady res   iudicata –   odlišný   účinok   uznesenia,   ktorým   bola   žiadosť o vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   zamietnutá,   na   uznanie   a výkon   cudzieho rozhodnutia   na základe   ďalšieho   návrhu   exekútora   alebo   oprávneného,   od   účinku prípadného   rozhodnutia   o neuznaní   cudzieho   rozhodnutia   alebo   jeho   vyhlásení za nevykonateľné [v zmysle § 239 ods. 2 písm. c) OSP]. Rovnako už uvedené vlastnosti poverenia na vykonanie exekúcie neumožňujú brániť sa povinnému a uplatniť tak dôvody neuznania cudzieho rozhodnutia alebo odopretia jeho výkonu, ak musia byť tieto dôvody uplatnené námietkou, alebo sú založené na informáciách, ktoré má k dispozícii povinný. Aj tieto   okolnosti   poukazujú   na   odlišnosti   medzi   neformálnym   uznaním   cudzieho rozhodnutia   nariadením   jeho   výkonu   a jeho   uznaním   alebo   vyhlásením   za   vykonateľné samostatným rozhodnutím. Ani zo samotnej skutočnosti, že pozitívne rozhodnutie o žiadosti o vydanie   poverenia   na vykonanie   exekúcie   plní   funkciu   uznania   cudzieho (rozhodcovského)   rozhodnutia   nemožno   nevyhnutne   vyvodiť   opačný   záver,   teda   že   by negatívne   rozhodnutie   o tejto   žiadosti   (nevydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie) predstavovalo   bez   ďalšieho   samo   osebe   meritórne   rozhodnutie   o neuznaní   cudzieho (rozhodcovského) rozhodnutia.

Uvedené   skutočnosti   umožňujú   prijatie   záveru,   že   najvyšší   súd   sa   ústavne udržateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi prípustnosti dovolania v rozsahu potrebnom na rozhodnutie.   V tomto rozsahu (potrebnom   na posúdenie prípustnosti   dovolania a bez toho,   aby   najvyšší   súd   posudzoval   správnosť   skutkových   alebo   právnych   záverov, ku ktorým dospel krajský súd a pred ním okresný súd) najvyšší súd v napadnutom uznesení podľa názoru ústavného súdu dostatočne reagoval na tvrdenie sťažovateľa o prípustnosti dovolania   podľa   § 239   ods. 2   písm. c)   OSP. Ústavný   súd   sa   stotožňuje   so   závermi najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého   rozhodnutie   o   potvrdení   uznesenia   prvostupňového (exekučného)   súdu   o zamietnutí   žiadosti   súdneho   exekútora   o udelenie   poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím podľa § 239 ods. 2 písm. c) OSP. Ústavný súd na tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je   založené   namietané uznesenie   najvyššieho   súdu   odmietajúce   dovolanie   sťažovateľa   z dôvodu   jeho neprípustnosti, aj keď je odôvodnený (ako už bolo konštatované) veľmi stručne, vo svojom výsledku je však z ústavného hľadiska akceptovateľný.

Kritériom   na   rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   v zmysle   jeho   doterajšej judikatúry najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú   takú   intenzitu,   ktorá   už   naznačuje,   že   nimi   došlo   k neprípustnému   zásahu do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo   slobôd,   t. j.   musí   ísť   o zistenie,   že   v okolnostiach   daného   prípadu   zjavne   došlo k takému   zásahu   do   právom   chránenej sféry   sťažovateľa,   ktorý   predstavuje neprípustné obmedzenie,   resp.   odopretie   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   (m. m.   II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS 238/07).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa, ktorou odôvodňuje námietku porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   ako   nedostatočnú   na   to,   aby   na   jej   základe   bolo   možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie vysloviť porušenie označených práv.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnymi názormi najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory najvyššieho súdu svojimi vlastnými.

V nadväznosti na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia   najvyššieho   súdu   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práv   alebo   slobôd sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tomto návrhu nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013