znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 81/2011-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011 predbežne prerokoval sťažnosť I. K., B., ktorou namieta porušenie čl. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej   republiky   a porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   19   a čl.   46   ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bardejov v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/10/2009 a jeho výzvou z 23. októbra 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. februára 2011 doručená sťažnosť I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie čl. 1 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 3 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/10/2009 a jeho výzvou z 23. októbra 2010.

Vo svojej sťažnosti označil za porušovateľa svojich základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru okresný súd, ktorý ho 23. októbra 2010 vyzval, aby mu „preukázal zostatok   disponibilných   finančných   prostriedkov   na   svojich   účtoch   a   tiež,   aby...   presne špecifikoval   na   aký   účel...   využil   svoje   finančné   prostriedky,   ktoré...   získal   na   základe rozhodnutí ESĽP v Štrasburgu...“, pre účely rozhodnutia o jeho žiadosti na oslobodenie od súdnych poplatkov.

Následne sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie, v ktorom predmetnú výzvu označil „za nezákonnú, nekompetentnú, svojvoľnú a... provokačnú...“, pričom podanie aj náležitým spôsobom odôvodnil, napriek tomu nedostal žiadnu odpoveď.

Z toho dôvodu sa s touto vecou 11. januára 2011 „obrátil na Úrad pre ochranu osobných údajov SR do B., kde na moje veľké a nepríjemné prekvapenie som s tým vôbec nepochodil, takže som nútený napísať tuto moju ďalšiu ústavnú sťažnosť...“.

Sťažovateľ je presvedčený o tom, že v jeho sťažnosti označené „základné a ľudské práva   garantované   nielen   našou   Ústavou   a   Dohovorom   porušené   boli...   to,   čo   sa   tu prihodilo v mojom prípade skutočne znižuje moju ľudskú dôstojnosť...“.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„... základné a ľudské práva I. K. podľa čl. 19 Ústavy SR v spojení s čl. 46 a v kontexte s jej čl. 1 a 12, ako aj čl. 8 a 3 Dohovoru neoprávneným úradným vyžadovaním osobných údajov od neho zo strany Okresného súdu v Bardejove pri šetrení jeho pomerov pre účely oslobodenia od súdnych poplatkov v právnej veci vedenej u tohto súdu pod č. k. 5 C 10/09 - jeho súdnou výzvou, zo dňa 23. X. 2010 porušené boli.

...   priznáva   I.K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   33   tis.   €   (slovom tridsaťtritisíc eur), ktoré je mu Okresný súd v Bardejove povinný uhradiť do 2-och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

Ukladá Okresnému súdu v Bardejove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto úst. nálezu.“

Ústavný súd na okresnom súde zistil, že predmetom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 5 C/10/2009 je rozhodovanie o žalobe sťažovateľa, ktorou sa domáha vrátenia časti nájomného. Sťažovateľ podal návrh na začatie konania 26. januára 2009 proti Okresnému stavebnému bytovému družstvu v B. V predmetnom konaní podal sťažovateľ návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktorom okresný súd rozhodol uznesením z 29. apríla 2009 tak, že toto oslobodenie od súdnych poplatkov sťažovateľovi nepriznal. Proti predmetnému uzneseniu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Prešove uznesením z 28. októbra 2010 sp. zn. 17 Co/122/2010 tak, že zrušil uznesenie súdu prvého stupňa a vrátil mu vec na ďalšie konanie.

Následne okresný súd pre účely rozhodnutia o žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov   vyzval sťažovateľa   výzvou   z   23. októbra   2010,   aby preukázal svoje osobné, majetkové a zárobkové pomery.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Z   obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva podľa čl. 19, čl. 46 ods. 1 a porušenie čl. 1 a 12 ústavy a porušenie práv podľa čl. 3 a čl.   8   dohovoru,   ktoré   mal   spôsobiť   okresný   súd   výzvou   z   23.   októbra   2010,   ktorou sťažovateľa   vyzval,   aby   preukázal   svoje   pomery   pre   účely   rozhodnutia   o   jeho   žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Jednou zo zákonom ustanovených podmienok uplatnenia základného práva na súdnu ochranu podľa § 5 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) je povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh. K prekážkam brániacim uskutočneniu niektorých súdnych konaní   a   vydaniu   vecného   rozhodnutia   patrí   aj   nesplnenie   si   povinnosti   navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok v prípadoch, keď zákon túto povinnosť navrhovateľovi ustanovuje (§ 10 zákona o súdnych poplatkoch).

Výnimkou z pravidla ustanoveného v § 5 zákona o súdnych poplatkoch je inštitút oslobodenia od súdnych poplatkov. Zákon o súdnych poplatkoch rozlišuje vecné a osobné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 zákona o súdnych poplatkoch) a oslobodenie od súdnych poplatkov rozhodnutím súdu (§ 138 OSP). V § 138 OSP sú ustanovené podmienky, za   splnenia   ktorých   môže   súd   celkom   alebo   sčasti   priznať   účastníkovi   oslobodenie   od súdnych poplatkov. Jednou z podmienok oslobodenia od súdnych poplatkov je skutočnosť, že   takéto   oslobodenie   odôvodňujú   pomery   účastníka,   ktorý   o   oslobodenie   požiadal. Pomermi účastníka sa rozumejú celkové spoločenské a ekonomické podmienky, v ktorých účastník žije, t. j. jeho zárobkové možnosti, majetkové pomery, počet osôb, ktoré je účastník konania povinný zo zákona vyživovať, jeho odôvodnené potreby a výdavky, napr. súvisiace s bývaním, zdravotným stavom a pod. Na rozhodnutie o žiadosti účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov je súd povinný si zadovážiť dostatočný podklad, t. j. zistiť, či sú splnené všetky   podmienky   podľa   § 138 OSP. Jednou   z povinností   súdu   je preto aj skúmať, či pomery   účastníka   konania   odôvodňujú   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov.   Pre   účely zisťovania týchto skutočností   súd   môže vyzvať účastníka, aby preukázal výšku   svojich príjmov,   svoje   majetkové   pomery,   výšku   svojich   odôvodnených   výdavkov,   počet vyživovaných   osôb,   prípadne   môže   požiadať   iné   štátne   orgány   o   poskytnutie   týchto informácií,   alebo   sám   zistí   potrebné   skutočnosti,   napr.   z   verejne   prístupných   registrov (kataster nehnuteľností a pod.). Účastník konania je povinný poskytnúť potrebnú súčinnosť (napr. § 101 ods. 1 OSP) a zároveň je povinný strpieť primerané a relevantné skúmanie svojich pomerov.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   pri rozhodovaní o žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov nie je svojvoľný a teda arbitrárny, je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 138 a § 120 ods. 1 OSP); postup okresného súdu je primeraný a adekvátny účelu, ktorý sleduje (zisťovanie podkladov na rozhodnutie o oslobodení sťažovateľa od súdnych poplatkov), aj keď ústavný súd   pripúšťa,   že   výzva   okresného   súdu   z   23.   októbra   2010   doručená   sťažovateľovi 1. decembra 2010 nie je formulovaná vhodným spôsobom. Toto pochybenie okresného súdu však podľa názoru ústavného súdu ale nemožno považovať za tak závažné, že by na jeho základe   bolo   možné po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie dospieť   k záveru   o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani jeho základného práva podľa čl. 19 ústavy a práv podľa čl. 3 a 8 dohovoru.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 19 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru ústavný súd navyše považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru,   ak   toto   porušenie   nevyplynie   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl.   46   ods.   1   ústavy,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 19 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru. (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Postup   okresného   súdu   je   v   rozsahu   zákona   a   ústavy,   je   v   súlade   so   zákonom ustanoveným   postupom,   neporušuje   žiaden   z   princípov   právneho   štátu,   preto   nemožno vysloviť ani porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy; v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   by   bolo   možné   jeho   porušenie   vysloviť   len   v spojení   s vyslovením   porušenia niektorého zo základných práv a slobôd.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 12 ústavy namietaným postupom okresného súdu ústavný súd uvádza, že ustanovenia čl. 12 ústavy kvalifikuje stabilizovaná judikatúra ústavného   súdu   ako   všeobecné   kritériá   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   ktoré   treba vykladať a chápať ako ústavnú direktívu adresovanú predovšetkým orgánom pôsobiacim v normotvornej   činnosti   všetkých   stupňov   a ktoré   nemôžu   plniť   poslanie   priamo aplikovateľných   ustanovení   v   individuálnych   záležitostiach.   Ich   aplikácia   je   možná   iba v spojení s ochranou konkrétnych práv a slobôd uvedených v ústave. Ústavný súd nezistil, že by postupom okresného súdu došlo k porušeniu označených základných práv sťažovateľa podľa   ústavy   a   práv   podľa   dohovoru.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   neuviedol   žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by aspoň čiastočne opodstatňovali úvahy o možnom porušení čl. 12 ústavy (II. ÚS 132/02, IV. ÚS 150/03).

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil takú príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom okresného súdu a sťažovateľom namietaným porušením čl. 1 a čl. 12 ústavy a porušením jeho základných práv podľa čl. 19 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 3 a čl. 8 dohovoru, ktorá by signalizovala, že k ich porušeniu reálne mohlo dôjsť, a preto   ju   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011