znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 81/2010-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., P., zastúpeného advokátskou kanceláriou I., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom konateľa advokáta Mgr. I. I., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 1/08 a jeho rozsudkom z 1. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2010   doručená   sťažnosť   M.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 1/08 a jeho rozsudkom z 1. októbra 2009.

V úvode   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   z dôvodu   nejednotnosti   názorov na prípustnosť dovolania proti   rozhodnutiam súdov   o oblasti správneho súdnictva   podľa piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   podal „z opatrnostných dôvodov   v danej   veci   dovolanie,   ktoré   však   bude   pravdepodobne   vyhodnotené   ako neprípustné (nespôsobilé byť predmetom preskúmavania) a konanie o ňom v dôsledku toho zastavené podľa § 250d ods. 3 O. s. p.“.

Zo   sťažnosti   a z   k nej   pripojených   písomností   ďalej   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol rozhodnutím Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu v Prešove   (ďalej   len   „okresný   dopravný   inšpektorát“)   sp. zn.   ORP-533/DI-2-2002-P zo 4. októbra 2002 (ďalej len „rozhodnutie o priestupku“) uznaný za vinného zo spáchania priestupku   proti   bezpečnosti   a plynulosti   cestnej   premávky   podľa   § 22   ods. 1   písm. f) a písm. i)   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 372/1990   Zb.   o priestupkoch   v znení neskorších   predpisov,   za čo   mu bolo uložená pokuta   10 000 Sk a zákaz činnosti viesť motorové vozidlá na dobu 20 mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Okresný dopravný inšpektorát považoval za zistené, že sťažovateľ 28. augusta 2002 o 1.00 h viedol osobné motorové vozidlo a na Švábskej ulici v Prešove bol zastavený policajnou hliadkou, následne kontrolovaný a vyzvaný, aby sa podrobil dychovej skúške, čo bez udania dôvodu odmietol a pri kontrole nepredložil ani vodičský preukaz.

Podľa   zápisnice   z ústneho   pojednávania   zo   4.   októbra   2002   sťažovateľ   v jeho priebehu   vyhlásil,   že „uvedená   skutočnosť,   ktorá   sa   mi   kladie   za   vinu,   sa   nezakladá na pravde,   a v uvedený   deň   a čas   spáchania   skutku   som   bol   doma,   čiže   uvedeného priestupku som sa nedopustil. Čo sa týka prítomných policajtov, týchto vidím po prvý raz v živote   a v minulosti   som   sa   s nimi   nestretol.“. Následne   je   v zápisnici   zaznamenaná výpoveď   dvoch   príslušníkov   Policajného   zboru,   ktorí   zhodne   (aj   pokiaľ   ide   o zvolenú formuláciu viet) uviedli, že osoba podozrivého, t. j. sťažovateľa je totožná s osobou, ktorú kontrolovali 28. augusta 2002.

Sťažovateľ namieta nedostatok náležitostí rozhodnutia o priestupku vyžadovaných podľa   § 47   ods. 3   zákona   č. 71/1967   o správnom   konaní   (správny   poriadok)   v   znení neskorších predpisov, voči ktorému sa vzhľadom na to odvolal podaním z 15. októbra 2002. O jeho   odvolaní   rozhodlo   Krajské   riaditeľstvo   Policajného   zboru,   Krajský   dopravný inšpektorát   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   dopravný   inšpektorát“)   rozhodnutím   sp. zn. KRP-112/DI-2-2002   z 10.   decembra   2002   tak,   že   podané   odvolanie   zamietol   a potvrdil rozhodnutie   okresného   dopravného   inšpektorátu.   V súvislosti   s doplnením   dokazovania krajským dopravným inšpektorátom namieta sťažovateľ jeho viaceré procesné pochybenia, a preto podal žalobu podľa § 247 a nasl. OSP, ktorou sa domáhal preskúmania označeného rozhodnutia krajského dopravného inšpektorátu.

Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) žalobu sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 19 S 1/2003   z 26.   novembra   2004   zamietol,   avšak   uvedený   rozsudok   bol   v dôsledku nedostatkov   v doručovaní   zrušený.   Po   opätovnom   vrátení   veci   okresnému   súdu   tento rozhodol rozsudkom z 26. júna 2008 tak, že žalobu po doplnení dokazovania zamietol. Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ 8. septembra 2009 odvolanie, dôvodiac najmä nedostatočne   zisteným   skutkovým   stavom   správnymi   orgánmi   oboch   stupňov, nepreskúmateľnosťou   ich   rozhodnutia   pre   nedostatok   dôvodov,   vadami   konania   pred správnymi   orgánmi,   ktoré   mohli   mať   vplyv   na   zákonnosť   rozhodnutia.   Krajský   súd rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   rozsudkom   sp. zn.   3 So 1/08   z 1.   októbra   2009   tak,   že rozsudok súdu I. stupňa potvrdil.

Obšírna argumentácia v sťažnosti podanej ústavnému súdu je v ťažiskových častiach v zásade založená na rovnakých dôvodoch, ako to bolo v konaní pred správnymi orgánmi a v konaní pred všeobecnými súdmi. V sťažnosti sa však okrem iného navyše upriamuje pozornosť   na samotnú   dĺžku   priestupkového   konania,   keď   od   času,   keď   malo   dôjsť k spáchaniu priestupku, uplynulo do podania sťažnosti ústavnému súdu takmer 7 a pol roka. V nadväznosti na to sťažovateľ poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, „kedy prieťahy v konaní sú odškodňované v rámci meritórneho rozhodovania o trestných... sankcií zastavením konania, resp. odrazením uvedenej skutočnosti pri rozhodovaní o výške a druhu sankcií ich zmiernením – znížením trestu výslovným a merateľným spôsobom“. Sťažovateľ   na základe   uvedených   skutočností   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom rozhodol,   že   krajský   súd postupom   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 So 1/08   a jeho rozsudkom z 1. októbra 2009 porušil jeho označené práva, a zároveň žiadal, aby namietaný rozsudok zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ďalej žiadal priznať náhradu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľ napokon navrhol, aby ústavný súd v súlade s § 52 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 So 1/08 z 1. októbra 2009, o ktorom sa sťažovateľ zmieňuje v úvode sťažnosti, bolo doručené okresnému súdu 14. decembra 2009 a predmetný   spis   nebol   dosiaľ   predložený   dovolaciemu   súdu,   pretože   žalovanému   ešte plynie lehota na podanie vyjadrenia k dovolaniu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   rozhodnutia   ktorých   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   právne   posúdenie   postupu   a následného rozhodnutia krajského súdu vo väzbe na rozhodnutie prvostupňového súdu   [poukazujúc na ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu,   v zmysle   ktorej odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08,   IV. ÚS 372/08),   pretože   prvostupňové   a   odvolacie   konanie   z   hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok]   a v rámci   toho   aj   posúdenie   postupu   vo   veci konajúcich   správnych orgánov prvého a druhého stupňa najmä z hľadiska rešpektovania základného   práva   sťažovateľa   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a základného   práva na ochranu majetku (resp. práva na spravodlivé súdne konanie) v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, v dôsledku namietaného porušenia ktorých sa domáha, ako v konaní pred ústavným súdom, tak zároveň aj podaním dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“),   zrušenia   druhostupňového   rozhodnutia   krajského   súdu   a ďalšieho konania v jeho právnej veci o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia krajského dopravného inšpektorátu sp. zn. KRP-112/DI-2-2002 z 10. decembra 2002.

V danom prípade sťažovateľ akceptoval subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd tým, že podal vo svojej veci hoci iba „z opatrnostných dôvodov“ dovolanie ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.   V   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľ podaním   dovolania,   ako   aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľom využitý, ako predčasné.

Ústavný súd už zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09), že v prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v tejto   súvislosti   taktiež   judikoval (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   I. ÚS 239/09,   IV. ÚS 49/2010),   že   lehota   na   prípadné   podanie   sťažnosti po rozhodnutí   o dovolaní bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (k tomu porovnaj aj rozsudok Európskeho súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci   Bulena   a   spol.   proti   Českej   republike   a   rozhodnutie uverejnené   v   Zbierke   nálezov   a   uznesení   Ústavného   súdu   Českej   republiky; zv. 29/uznesenie   č. 3   a   pod.).   Nie   je   preto   dôvodné,   aby   sťažovateľ   v prípade   podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127   ods. 1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Ak   by   sa   ústavný   súd   vecne   zaoberal   sťažnosťou   sťažovateľa   pred   rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to viesť jednak k predĺženiu konania o sťažnosti a navádzalo by to potenciálnych sťažovateľov   k obdobnému   postupu,   aký   zvolil   v okolnostiach   prípadu   sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci (predovšetkým o jeho návrhu na vydanie dočasného opatrenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010