znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 81/05-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júna 2005 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho   a   Juraja   Babjaka   v konaní o sťažnosti   E. M.,   bytom   R., zastúpenej   advokátom   Mgr. I. R.,   R., ktorou   namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA-2 C 415/01, pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Rimavská Sobota od 1. januára 2005) na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 2 C 415/01, za účasti Okresného súdu Rimavská Sobota, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo E. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v konaní vedenom pod sp. zn. RA-2 C 415/01, pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Rimavská Sobota od 1. januára 2005) na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 2 C 415/01, p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Rimavská Sobota   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. RA-2 C 415/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. E. M.   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Rimavská   Sobota p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Rimavská Sobota   j e   p o v i n n ý   uhradiť E. M. trovy právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokáta Mgr. I. R, R., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 81/05 z 23. marca 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť E. M. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. RA-2 C 415/01, pôvodne vedenom (pred zlúčením s Okresným súdom Rimavská Sobota od 1. januára 2005) na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 2 C 415/01.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou súdneho konania vedeného pred okresným súdom, ktoré bolo začaté na základe ňou podanej žaloby „o vyplácanie straty na zárobku za chorobu z povolania po skončení prac. pomeru“ proti S., a. s., L., R. (ďalej len „žalovaná“), za účasti S. p., pobočky R., ako vedľajšieho účastníka na strane žalovanej (ďalej len „vedľajší účastník“).

Podľa sťažovateľky okresný súd „potreboval 34 mesiacov na to, aby vo veci vytýčil jedno pojednávanie“ a aj od ostatného pojednávania uskutočneného 28. septembra 2004 opätovne nekonal. Ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo vo veci právoplatne rozhodnuté.

Okresný súd podaním sp. zn. Spr. 568/2005 doručeným ústavnému súdu 9. mája 2005 predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom sa uvádza:

„Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa E. M. podala žalobu na bývalom Okresnom súde   v Revúcej   proti   žalovanému   S.,   a. s.,   L.,   R.,   v ktorej   žiada   zaviazať   odporcu o vyplácanie straty na zárobku za chorobu z povolania po skončení pracovného pomeru. Žaloba bola podaná na súde dňa 08.   08.   2001,   pričom sa jedná o skutkovo a právne pomerne zložitú vec, v ktorej však bývalý Okresný súd v Revúcej riadne nekonal. Po podaní návrhu dňa 08. 08. 2001 bol urobený prvý úkon až dňa 26. 07. 2002, kedy sudkyňa doručila rovnopis   žaloby   žalovanému   na vyjadrenie   a   súčasne   žiadala   odpis   mzdového   listu žalobkyne.   Toto   urgovala   dňa   13. 11. 2002.   Právny   zástupca   odporcu   zaslal   súdu vyjadrenie   dňa   29. 11. 2002   a   následne   súd   neurobil   žiadne   úkony.   Dňa   11. 02. 2004 právny zástupca žalobkyne podal žiadosť o urýchlenie súdneho konania. Dňa 24. 02. 2004 žiadala   sudkyňa   S. p.   v B.   o oznámenie,   či   vstupujú   do   konania   ako   vedľajší   účastník na strane odporcu a súčasne zaslala právnemu zástupcovi žalobkyne rovnopis vyjadrenia žalovaného,   ku ktorému   tento   zaujal   stanovisko   dňa   11. 03. 2004.   Dňa   11. 03. 2004 oznámila   S. p.,   pobočka   v R.,   vstup   do   konania   ako   vedľajšieho   účastníka   na   strane žalovaného.

V   spise   sa   nachádza   oznámenie   predsedu   bývalého   Okresného   súdu   v Revúcej o vybavení   sťažnosti   zo   dňa   20. 05. 2004   adresované   právnemu   zástupcovi   žalobkyne, v ktorom predseda súdu oznamuje, že jeho sťažnosť je opodstatnená a že dal pokyn sudkyni ďalej vo veci konať bez zbytočných prieťahov. Súčasne oznámil, že k prieťahom v konaní došlo z objektívnych dôvodov, keď tamojší súd je už od roku 1997, teda od svojho vzniku nedostatočne   personálne   obsadený   a   už   tretí   rok   pracujú   na   súde   len   traja   sudcovia. Je preto objektívne nemožné, aby súd rozhodoval vo veciach rýchlejšie a bez prieťahov. Pritom vyriešiť túto situáciu nie je v kompetencii súdu, ale nadriadených orgánov, ktorým sa táto nepriaznivá situácia už celé roky avizuje.

Sudkyňa vytýčila termín pojednávania dňa 06. 07. 2004 na deň 08. 09. 2004, ktorý bol odročený z dôvodu jej práceneschopnosti na termín 28. 09. 2004. Na pojednávaní dňa 28. 09. 2004 boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom   predloženia   výkazov   za   obdobie   november   2002   až   január   2003   odporcom. Súčasne   súd   uložil   žalobkyni   doplniť   návrh   písomne   v dvoch   vyhotoveniach   presným vyčíslením,   za   ktoré   obdobie,   v akej   výške   a   s akými   úrokmi   z omeškania   požaduje zaplatenie. Tieto vyčíslenia boli súdu vyčíslené dňa 04. 11. 2004. Dňa 02. 03. 2005 žiadala konajúca sudkyňa S. p., pobočku v R., o zaslanie rovnopisov všetkých rozhodnutí ohľadom čiastočného invalidného dôchodku, ktorý bol žalobkyni priznaný a sudkyňa žiadala z Úradu práce, soc. vecí a rodiny v R. oznámenie, či žalobkyňa je od 01. 07. 1998 stále vedená v evidencii   nezamestnaných,   či   poberala   podporu   v nezamestnanosti   a   v akej   výške. Od právneho   zástupcu   odporcu   žiadala   sudkyňa   predložiť   odpisy   mzdových   listov za kalendárny   štvrťrok   pred   prevedením   žalobkyne   na   inú   prácu   po zistení   choroby z povolania a za rok 2001, ako aj dôkaz o prevedení žalobkyne na inú prácu. Žiadané doklady boli zaslané súdu dňa 14. 03. 2005, resp. 17. 03. 2005.

Uznesením č. RA-2 C 415/01 zo dňa 17. 03. 2005 súd konanie vo veci zastavil s tým, že po právoplatnosti tohto uznesenia vec postúpi S. p. so sídlom v B., pobočke v R. Proti tomuto   uzneseniu   podal   odvolanie   právny   zástupca   žalobkyne   dňa   05. 04. 2005   a   dňa 06. 04. 2005   podala   odvolanie   aj   S. p.,   pobočka   v R.   Spis   bol   následkom   odvolaní predložený Krajskému súdu v Banskej Bystrici dňa 12. 04. 2005.“

V   závere   vyjadrenia   okresný   súd   konštatoval,   že: „... nezistil   žiadne   prekážky postupu   konania   súdu   podľa   § 107   a   nasl.   O. s. p.   Sťažovateľka   nespôsobila   žiadne prieťahy v konaní. Z hore uvedeného prehľadu procesných úkonov súdu vyplýva, že bývalý Okresný súd v Revúcej spôsobil prieťahy v konaní,   ktoré možno považovať za zbytočné prieťahy.“

Obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené vo vyjadrení okresného súdu z 5. mája 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Podaním doručeným ústavnému súdu 20. mája 2005 sa právny zástupca sťažovateľky pripojil k stanovisku okresného súdu, „nakoľko je úplne objektívne a vyjadruje skutočný stav veci“. V závere vyjadrenia uviedol, „že prieťahy vznikli bez zavinenia sťažovateľky a táto pre nedostatky v personálnom obsadení bývalého OS v Revúcej v žiadnom prípade nemôže byť ukrátená vo svojich právach zaručených Ústavou SR“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (IV. ÚS 365/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Judikatúra   ústavného   súdu   sa   ustálila   v tom,   že   otázka,   či   v konkrétnom   prípade došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého   jednotlivého prípadu,   a   to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie účastníka a postup súdu. Ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa   (napr.   I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom   sporu   vedeného   na   okresnom   súde   je   nárok   na   náhradu   za   stratu na zárobku   po   skončení   práceneschopnosti.   Ide   o pracovnoprávny   spor,   ktorý   patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov (IV. ÚS 221/04).

Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   stanovisku   k   sťažnosti   z   5. mája 2005   ako dôvod,   prečo   vo veci   okresný   súd   dosiaľ   ešte   nerozhodol,   uvádza   skutkovú   a   právnu zložitosť   sporu.   Ústavný   súd   sa   s týmto   názorom   nestotožnil,   keďže   okresný   súd   sa v preskúmavanej   veci   doteraz   venoval   len   príprave   jedného   pojednávania,   ktoré   sa uskutočnilo   28. septembra 2004   a následne,   ako   už   bolo   uvedené,   rozhodol   uznesením sp. zn. RA-2 C 415/01 zo 17. marca 2005 o zastavení konania s tým, že po právoplatnosti tohto uznesenia postúpi vec S. p., pobočke R.

Ústavný súd poukazuje aj na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej ani prípadná zložitosť sporu nezbavuje sudcu ústavnej zodpovednosti za prieťahy v konaní zapríčinené nesprávnou   organizáciou   práce   alebo   inými   nedostatkami   v   činnosti   súdu   vrátane   jeho nečinnosti (mutatis mutandis I. ÚS 47/96), a preto dospel k záveru, že dĺžka konania, ako aj stav,   v   akom   sa   vec   v   čase   podania   sťažnosti   nachádza,   nie   sú   zapríčinené   osobitnou právnou   alebo   faktickou   zložitosťou   veci,   ale   inými   skutočnosťami,   ktoré   sa   týkajú samotného postupu okresného súdu.

2. Správanie   sťažovateľky   ako   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri rozhodovaní o tom, či v konaní došlo k zbytočným prieťahom. Ústavný súd z obsahu spisu zistil, že sťažovateľka žiadnym úkonom neprispela k prieťahom alebo k spomaleniu postupu okresného súdu.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Okresný   súd   urobil   prvý   úkon   vo   veci   samej   (zaslanie   žaloby   žalovanej na vyjadrenie) 26. júla 2002, t. j. po viac než 11 mesiacoch od začatia konania. V období od 29. novembra 2002   (doručenie   vyjadrenia   žalovanej   k   žalobe)   do   24. februára 2004 (výzva vedľajšiemu účastníkovi na vstup do konania, resp. zaslanie vyjadrenia žalovanej sťažovateľke) bol okresný súd opätovne takmer jeden rok a tri mesiace bez akéhokoľvek zákonného   dôvodu   nečinný.   Prvé   pojednávanie   vo   veci   okresný   súd   nariadil   až na 8. september 2004,   ktoré   bolo   zrušené   z   dôvodu   hospitalizácie   zákonnej   sudkyne. Okresný   súd   súčasne   so   zrušením   termínu   pojednávania   nariadil   nový   termín pojednávania na   28. september 2004,   ktoré   sa   uskutočnilo   za   osobnej   prítomnosti sťažovateľky, jej právneho zástupcu a právneho zástupcu žalovanej. Toto pojednávanie bolo po vykonanom dokazovaní odročené na neurčito za účelom predloženia ďalších písomných dôkazov.

Po doručení požadovaných písomností a zaobstaraní ďalších dôkazov okresný súd 17. marca 2005, odvolávajúc sa na zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) účinný od 1. januára 2004 konanie pre nedostatok právomoci zastavil. Aj napriek prijatiu zákona o sociálnom poistení okresný súd ešte 15 mesiacov po nadobudnutí účinnosti tohto zákona zabezpečoval dôkazy (potvrdenia od vedľajšieho účastníka; úradu práce, sociálnych, vecí a rodiny a žalovanej) a až   17. marca 2005   konanie   zastavil.   Vzhľadom   na   uvedené,   postup   okresného   súdu po 1. januári   2004,   možno   označiť   ako   nesústredený   a   neefektívny   (aj   s prihliadnutím na zásadu iura novit curia), ktorý neviedol k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky ohľadom jej uplatneného nároku.

Ústavný   súd   taktiež   konštatuje,   že   keby   okresný   súd   postupoval   spôsobom zodpovedajúcim   základnému   právu   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   mohol   spor   rozhodnúť do nadobudnutia účinnosti zákona o sociálnom poistení a stav právnej neistoty sťažovateľky ohľadom jej uplatneného nároku mohol byť odstránený už skôr.

Ústavný   súd   už   v   rámci   svojej   judikatúry   vyslovil,   že   k   zbytočným   prieťahom v súdnom   konaní   môže   dôjsť   nielen   nekonaním   príslušného   súdu,   ale   aj   nesprávnou (neefektívnou) činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania vo veci, s ktorou sa na súd obrátil (II. ÚS 2/01).

Preto   ústavný   súd   vyhodnotil   postup   okresného   súdu   od   24. februára 2004   ako nesústredený   a   neefektívny,   ktorý   prispel   k   predĺženiu   konania,   a   ako   taký   neviedol k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky.

Stav,   v ktorom   sa   konanie   nachádza   ku   dňu   rozhodnutia   ústavného   súdu s prihliadnutím   na   predmet   konania,   nezodpovedá   sťažovateľkinmu   základnému   právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   postup   okresného   súdu   je   poznačený   nečinnosťou, nesústredenosťou   a   nesprávnou   činnosťou   okresného   súdu. Vychádzajúc   z povahy prejednávanej veci, v ktorej sa rieši citlivá otázka pracovnoprávnej zodpovednosti za škodu na   zdraví,   zo   skutočnosti,   že   sťažovateľka   ničím   nespôsobila   túto   nečinnosť,   ako   aj neprijateľnej   argumentácie   okresného   súdu,   ktorý   doterajšiu   dobu   konania   zdôvodňuje množstvom nevybavených vecí (čo však nemôže ísť na ťarchu sťažovateľky), ústavný súd rozhodol, že v konaní vedenom pod sp. zn. RA-2 C 415/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, aj napriek tomu, že konanie vedené na okresnom súde pod sp. zn.   RA-2 C 415/01   bolo   uznesením   okresného   súdu   č. k.   RA-2 C 415/01-46 zo 17. marca 2005 zastavené a spis   bol z dôvodu   odvolania sťažovateľky a vedľajšieho účastníka postúpený Krajskému súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“), a bez ohľadu   na   možnosť,   že   krajský   súd   rozhodnutie   okresného   súdu   o zastavení   konania potvrdí,   ústavný   súd   vychádzal   zo   stavu,   že   napadnuté   konanie   v čase   rozhodovania ústavného súdu stále trvá, preto prikázal okresnému súdu pre jeho ďalší prípadný postup, aby vo veci sp. zn. RA-2 C 415/01 konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Podľa   § 56   ods. 5   citovaného   zákona   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   v sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v sume   40   000   Sk   z dôvodov,   že: „... prieťahy   v konaní   majú   značný negatívny dopad na psychický stav sťažovateľky, ktorá už (...) prestáva veriť, že sa dovolá svojho práva na náhradu škody a svojich ústavou zaručených občianskych práv...“, a ako ďalej   uvádza, „... musí   čeliť   posmeškom   svojich   bývalých   spolupracovníkov   a   aj spoluobčanov,   ktorí   sa   jej   smejú,   že   aj   napriek   tomu,   že   má   pravdu,   k   vydobytiu   jej oprávneného nároku jej nepomôže ani súd a že jediný efekt z jej snahy o dovolanie sa pravdy má len ten, že ešte musí zbytočne platiť svojmu právnemu zástupcovi.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v právnej veci sťažovateľky, berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu,   zohľadňujúc   stav   v akom   sa   konanie k dnešnému   dňu   nachádza,   ústavný   súd   považoval   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia sťažovateľkou požadovanej sumy 40 000 Sk za opodstatnené podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   Mgr. I. R. Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), každý úkon po 2 501 Sk a 2 x 150 Sk režijný paušál (§ 16 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 5 302 Sk, t. j. vo výške, ktorú sťažovateľka vyčíslila vo svojej sťažnosti.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. júna 2005