znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 81/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Paroplynový   cyklus,   a.   s.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. I. B., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozhodnutím   Úradu   pre   reguláciu   sieťových   odvetví   číslo 0366/2003/04/T z 31. decembra 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Paroplynový cyklus, a. s.,   o   d   m   i   e   t   a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2004 doručená sťažnosť Paroplynový cyklus, a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorá tvrdí, že došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 152 ods. 4 a čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví číslo 0366/2003/04/T z 31. decembra 2003 (ďalej len „úrad“) z dôvodov uvedených v sťažnosti.

Sťažovateľka   okrem   vyslovenia   porušenia   označených   základných   práv   navrhla napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť úradu na ďalšie konanie.

2.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

3. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   však   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)   v   znení   účinnom   od   1.   septembra   2003   v   občianskom   súdnom   konaní   súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci. Iným zásahom je aj nečinnosť orgánu verejnej správy.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

4. Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že vo veci sťažovateľky   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve   rozhodovať o napadnutom   rozhodnutí   najmä so   zreteľom na to,   že podľa   tvrdení sťažovateľky toto rozhodnutie porušuje jej základné práva. Túto   právomoc správneho   súdnictva   nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

K   tomuto   aspektu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   už uviedol (II. ÚS 50/01): „Vychádzajúc z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho   súdneho   poriadku  ...   a v   spojení   s čl.   46   ods.   2   poslednou   vetou   ústavy zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania [vrátane toho, uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d) OSP], je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.“

Právomoc správneho súdnictva založenú čl. 46 ods. 2 ústavy nemôže podľa názoru ústavného   súdu   vylúčiť   zákonné   ustanovenie   §   14   ods.   5   zákona   č.   276/2001   Z.   z. o regulácii   v   sieťových   odvetviach   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších predpisov, a preto neobstojí argument sťažovateľky, podľa ktorého je ústavný súd   jediným   orgánom   súdnej   ochrany,   ktorý   môže   rozhodovať   o namietanom   porušení označených základných práv.

Je pravda, že podľa ustanovenia § 14 ods. 5 zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových   odvetviach   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších predpisov   je   rozhodnutie   úradu   napadnuté   v konaní   pred   ústavným   súdom   vylúčené zo súdneho   prieskumu,   pričom   v tomto   ustanovení   sa   zdôrazňuje   najmä   to,   že   ide o rozhodovanie o regulácii cien, na ktoré sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní.

K tomu ústavný súd vo veci I. ÚS 3/01 uviedol: „Požiadavka zakotvená v čl. 46 ods. 2 ústavy,   resp.   v čl.   6 ods.   1 dohovoru,   nemôže byť   závislá od toho,   v akom type (druhu) správneho konania (riadneho alebo mimoriadneho) sa rieši otázka, ktorá vzhľadom na svoju povahu nemôže byť vylúčená z právomoci súdu.“

Ďalej ústavný súd poukazuje aj na to, čo je pevnou súčasťou posudzovania spôsobu výkladu a používania takýchto ustanovení obyčajných zákonov, akým je § 14 ods. 5 zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov   v   znení   neskorších   predpisov   (porovnaj   II.   ÚS   50/01):   „Rešpektovanie   tohto príkazu ústavnej normy (rozumej čl. 46 ods. 2 ústavy) je o. i. možné dosiahnuť výkladom zákonného predpisu týkajúceho sa rozhodovacej činnosti súdu ústavne súladným spôsobom. V situácii,   keď   ustanovenie   právneho   predpisu   dovoľuje   dvojaký   výklad   (jeden   ústavne súladným   a   druhý   ústavne   nesúladným   spôsobom),   má   prioritu   jeho   výklad   ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému   výkladu   každého   zákona   týkajúceho   sa   ich   rozhodovacej   činnosti.   Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy. Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že: „Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy)   treba   posudzovať   v zmysle   čl.   152   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil,   že   v   prípade,   ak   dôjde   k výkladu   právnych   predpisov   inak   ako   ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.

Takýto prístup ústavného súdu je potvrdený aj ďalšími rozhodnutiami (z poslednej doby II. ÚS 236/02 a III. ÚS 138/03). Vo veci sp. zn. III. ÚS 138/03 ústavný súd opätovne zdôraznil:   „...   je   preto   úlohou   súdu   aj   pri   uplatňovaní   Občianskeho   súdneho   poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy zisťovať, či rozhodnutia správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa jeho základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.“

5. Vychádzajúc z týchto právnych záverov stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 ústavy a skutkového stavu opísaného sťažovateľkou ústavný súd uzavrel, že v jej veci nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.