znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 807/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. K., D., zastúpeného advokátom JUDr. I. Ch., V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 202/2013 z 28. mája 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. I. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra 2013 doručená sťažnosť Ing. I. K., D. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. I. Ch., V., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   (ďalej   len   „listina“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 202/2013 z 28. mája 2013 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavení žalobcu účastníkom konania o zaplatenie sumy 2 043,36 € s prísl. z titulu náhrady za vecné bremeno viaznuce na nehnuteľnostiach vedeného Okresným súdom Ružomberok (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   7   C   82/2012.   Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn. 7 C 82/2012   z 29.   januára   2013   žalobu   v celom   rozsahu   zamietol   a žalovanému   priznal náhradu trov konania. Proti tomto rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 202/2013 z 28. mája 2013 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcovi priznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza: „... okresný súd konštatoval, že je nepochybné, že sťažovateľ   sa   stal   na   základe   zmluvy   o   postúpení   pohľadávky   jej   vlastníkom.   Avšak uviedol, že keďže intravilánne parcely CKN 995, 996 a 1479 sú vedené v KN ako orná pôda k obmedzeniu ich užívania údajne nedochádza. Vznik obmedzenia užívania predmetných parciel   podmienil   uskutočnením   správneho   konania   na   základe   žiadosti   povinných z vecného bremena o zmene druhu pozemku a následným vydaním rozhodnutia o zmene druhu pozemku na stavebný.

Okresný   súd   /ako   odvolací   dôvod   i   krajský   súd/   ignoroval   skutočnosť,   že   podľa Stavebného zákona je určenie pozemkov v zastavanom území obce primárne na zastavenie, nie   poľnohospodárske   využitie.   Vznik   obmedzenia   a   následného   práva   na   náhradu podmienili konaním a rozhodnutím podľa Zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, čo by okrem zjavnej nezákonnosti tejto požiadavky znamenalo prakticky vynaloženie nákladov vyšších ako samotná náhrada.“

Sťažovateľ   v   sťažnosti   ďalej   uvádza,   že „Krajský   súd   rozsudkom   nepriznal sťažovateľovi právo na náhradu jeho pohľadávky z titulu obmedzenia vlastníckych práv k pozemkom predchádzajúcich vlastníkov voči Obci S., pričom pohľadávka riadne vznikla, bola oprávnenými riadne a včas uplatnená a následne riadne postúpená.

Nepriznaním náhrady došlo k porušenie práva sťažovateľa vlastniť majetok. Ide tu zároveň   o   nútené   obmedzenie   vlastníckeho   práva   /spočívajúce   v   zákaze   stavby   na intravilánnych parcelách CKN č. 995, 996, 1479, k. ú. S., ktoré sa síce uskutočnilo na základe zákona, vo verejnom záujme, ale nie v nevyhnutnej miere a už vôbec nie za náhradu /hoci bola, ako sme uviedli, riadne a včas uplatnená/. Náhradu neposkytol ani oprávnený z vecného bremena a nepriznal ju oprávnenej osobe /sťažovateľovi, ktorý ju nadobudol riadnym postúpením/ ani súd.

Zároveň   je   uvedené   konanie   krajského   súdu   možné   považovať   za   iný   zásah   do vlastníckeho práva sťažovateľa k jeho pohľadávke, pričom nejde o majetok nadobudnutý nezákonne, z nelegálnych príjmov a ani o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné pre bezpečnosť štátu, ochranu verejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Rozsudkom KS sp. zn. 5 Co/202/2013 z 28. 05. 2013 bolo porušené aj právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

Krajský   súd   svojvoľne,   neudržateľne   a   v   zrejmom   omyle   rozsudkom   porušil sťažovateľovo právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, lebo nerozhodol o povinnosti náhrady za vecné bremeno zo strany oprávneného z neho, obce S., a to dokonca ani v časti. Súd tak poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces /IV. ÚS 252/2004/.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   sa   v   napadnutom   rozsudku   nevysporiadal   ústavne akceptovateľným spôsobom s podstatnými námietkami sťažovateľa, resp. ich ignoroval. Krajský   súd   sa   žiadnym   spôsobom   v   napadnutom   rozsudku   nevysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľa, a to, že podľa Stavebného zákona je určenie pozemkov v zastavanom území obce primárne na zastavenie, nie poľnohospodárske využitie. Vznik obmedzenia a následného práva na náhradu súd podmienil konaním a rozhodnutím podľa Zákona o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy, čo by okrem zjavnej nezákonnosti tejto požiadavky znamenalo prakticky vynaloženie nákladov vyšších ako samotná náhrada. Napadnutý rozsudok krajského súdu v časti, ktorou potvrdil rozhodnutie okresného súdu,   neobsahuje   žiadne   odôvodnenie,   odvolací   súd   iba   prevzal   závery   súdu   nižšieho stupňa,   neaplikoval   žiadnu   právnu   normu.   Odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   tak nedáva   jasné   a   zrozumiteľné   odpovede   na   všetky   zásadné   skutkové   a   právne   otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 5 Co/202/2013 z 28. 05. 2013, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 7 C/82/2012 z 29. 01. 2013 porušil právo sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 a ods. 5 Ústavy SR, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných vráv a slobôd a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co/202/2013 z 28. 05. 2013 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajsky súd v Žiline je sťažovateľovi povinný nahradiť trovy tohto konania - trovy právneho zastúpenia vo výške 198.20 Eur /2 x úkon á 91,29 Eur - prevzatie veci, príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, podanie na súd + 2 x režijný paušál á 7,81 Eur/.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií   na uplatňovanie   a   ochranu   základných   práv   a   slobôd   ich   nositeľov,   t.   j.   fyzické   osoby a právnické   osoby.   Ak   je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom   verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva v zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd.

Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 36 ods. 1 listiny každý má právo domáhať sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Účelom   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   v   prvom   rade   zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady   ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale aj   povinnosťami,   ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru   zaväzuje   súdy   odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že vyžaduje,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej   ochrane   ustanoví   zákon,   resp.   čl.   51   ods.   1   ústavy,   podľa   ktorého   sa   možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné z hľadiska limitov ústavnej kontroly rozhodnutí všeobecných súdov poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní   pred   všeobecným   súdom   bol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojich   základných   práv podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   čl.   36   ods.   1   listiny   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru namietaným rozsudkom krajského súdu.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd (ale i okresný súd) „ignoroval   skutočnosť,   že podľa   Stavebného zákona je určenie   pozemkov   v zastavanom území obce primárne na zastavanie, nie poľnohospodárske využitie“ a že sa v napadnutom rozsudku „nevysporiadal   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   s podstatnými   námietkami sťažovateľa, resp. ich ignoroval“.

Ústavný súd z k sťažnosti pripojenej fotokópie napadnutého rozsudku krajského súdu zistil, že krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia uvádza:

«Súd prvého   stupňa   vykonaným   dokazovaním mal   preukázané,   že navrhovateľ   je vlastníkom   pohľadávky   2.043,36   eur,   a   to   na   základe   zmluvy   o   postúpení   pohľadávok z titulu náhrady za vecné bremeno viaznuce na uvedených parcelách nachádzajúcich sa v katastrálnom   území   obce   S.   a   mal   záujem   realizovať   výstavbu   rodinného   domu   na uvedených parcelách. Postupcovia zaslali dňa 23. 1. 2012 odporcovi návrh na vyriešenie náhrady   vecného   bremena   v   zmysle,   že   medzi   nimi   a   odporcom   dôjde   k   vzájomnému zápočtu   finančných   plnení   (miestne   dane   a   poplatok   a   náhradu   za   vecné   bremeno). Odporca dohodu odmietol listom zo dňa 21. 3. 2012. Postupcovia požiadali o vyjadrenie príslušný   stavebný   úrad,   podľa   ktorého   bude   rešpektovať   v   stavebnom   konaní   zákonné ustanovenie   o ochrannom   pásme   pohrebiska.   Zameraním   ochranného   pásma   na geodetickom náčrte bol stanovený plošný rozmer rozsahu ochranného pásma pohrebiska vo vzťahu   k   uvedeným   parcelám.   Znaleckým   posudkom   Ing.   Č.   bola   stanovená   všeobecná hodnota   závad   viaznucich   na   pozemkoch   na   sumu   1.010,-   eur   a   súčasne   upozornil   na možnosť uskutočnenia technickej úpravy pozemku výsadbou od strany pohrebiska, na čo postupcovia oslovili záhradnícke firmy v okolí so žiadosťou o zaslanie cenovej ponuky na technické úpravy. Súd prvého stupňa považoval za rozhodujúce pre rozhodnutie skutočnosť, aký   je   právny   stav   dotknutých   pozemkov   uvedených   v   katastri   nehnuteľností   (listy vlastníctva č. 245, 246 a 1785 katastrálne územie S.) a keďže sú uvedené na týchto listoch vlastníctva ako orná pôda (poľnohospodárske pozemky), vychádzal z toho, že nie je dôvod na obmedzenie ich užívania, pretože zákon tieto pozemky na poľnohospodárske účely nijako neobmedzuje. Pozemky nie sú stavebnými pozemkami (na listoch vlastníctva nie sú uvedené ako zastavaná plocha,   ostatná plocha alebo nádvoria), a preto nie je možné na „nich umiestňovať   a   stavať   budovy   na   bývanie,   čo   znamená,   že   nie   je   dôvod   na   nárok   na odškodnenie   za   obmedzenie   ich   užívania,   nakoľko   zákon   užívanie   pozemkov   na poľnohospodárske účely nijakým spôsobom neobmedzuje a zákon o pohrebníctve doslova zakazuje   v   ust.   §   15   ods.   7   zákona   č.   131/2000   Z.   z.:  ...   sa   nesmú   povoľovať   a   ani umiestňovať   budovy...,   umiestňovanie   budov   v   ochrannom   pásme   pohrebiska,   nie   je užívanie poľnohospodárskej pôdy na poľnohospodárske účely. Ochranné pásmo pohrebiska je   50   m   (§   15   ods.   7   zákona   č.   131/2000   Z.   z.   o   pohrebníctve)   od   hranice   pozemku pohrebiska a v ochrannom pásme sa nesmú povoľovať a ani umiestňovať budovy, okrem budov, ktoré poskytujú služby súvisiace s pohrebiskom. Podľa ust. § 36 ods. 3 Zákona o pohrebníctve   sa   obmedzenia   vzťahujú   najmä   na   výkon   stavebnej   činnosti   a   výslovne stanovuje   len   zákaz na umiestňovanie budov   na   pozemku.   Ak pozemok nie   je   vyňatý   z poľnohospodárskeho   pôdneho   fondu   a   je   uvádzaný   ako   orná   pôda,   nedochádza   k obmedzeniu   užívania   podľa   Zákona   o   pohrebníctve,   nakoľko   vlastník   (v   tomto   prípade postupník) ornej pôdy neužíva pozemok spôsobom, na ktorý sa vzťahuje § 15 ods. 7 Zákona o   pohrebníctva   a   vlastník   pozemku   v   ochrannom   pásme   má   nárok   na   náhradu   za obmedzenie užívania pozemku (podľa § 15 ods. 8 zákona č. 131/2000 Z. z. o pohrebníctve až pre prípad právoplatného preklasifikovania pozemku na stavebný pozemok (zastavanú plochu,   ostatnú   plochu   alebo   nádvorie).   Obmedzenie   užívania   pozemku   vyplývajúcu   z vecného   bremena   nezakladá   nárok   vlastníka   na   nárok   na   náhradu   a   ani   dostupná judikatúra nepojednáva o uvedenom nároku. Na základe uvedených skutočností súd prvého stupňa návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol.

Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ust. § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmaním napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového   materiálu   a   vyhodnotením   toho,   čo   uviedli   účastníci   v   rámci   odvolacieho konania, dospel k právnemu záveru, že okresný súd v prejednávanej veci v dostatočnom rozsahu   zistil   skutkový   stav,   a   to   v   rozsahu   potrebnom   na   zistenie   rozhodujúcich skutočností, keď na podklade vykonaného dokazovania v súlade s ust. § 132 O. s. p. dospel k   správnym   skutkovým   zisteniam   a   prejednávanú   vec   aj   správne   právne   posúdil. Odôvodnenie   písomného   vyhotovenia   napadnutého   rozsudku   zodpovedá   kritériám uvedeným v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., odvolací súd preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O. s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje a s nimi sa   stotožňuje.   Preto   odvolací   súd   nemohol   uznať   opodstatnenosť   argumentácií navrhovateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a tak napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil z dôvodu jeho vecnej správnosti.»

Vychádzajúc z citovaného, ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s odvolaním   sťažovateľa, s ktorého argumentáciou sa nestotožnil, a preto odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu   potvrdil   ako   vecne   správny.   Napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   nemožno   podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu,   zmysel   a   účel   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku (upravujúcich rozhodovanie o odvolaní), zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve v znení neskorších predpisov, zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný   zákon)   v znení   neskorších   predpisov   a vyhlášky   Ministerstva   životného prostredia   Slovenskej   republiky   č. 453/2000   Z.   z.,   ktorou   sa   vykonávajú   niektoré ustanovenia stavebného zákona.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a základnými právami podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol v tejto časti sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy napadnutým rozsudkom krajského súdu

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy by bolo teda možné uvažovať len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (napr. II. ÚS 78/05 alebo IV. ÚS 326/07).

Keďže   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol pri predbežnom prerokovaní aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013