znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 805/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. S., K., zastúpeného advokátom JUDr. R. Ž., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 40/2007   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   2   Co 464/2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2013   osobne   doručená   sťažnosť   Ing.   L.   S.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom   JUDr.   R.   Ž.,   K.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 30 C 40/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 464/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým uvádza:«Od   roku   2007   vediem   na   Okresnom   súde   Košice   II   (ďalej   iba   OS),   ako   aj odvolacom Krajskom súde v Košiciach (ďalej iba KS) súdne konanie týkajúce sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Konanie je vedené pod spisovou značkou: 30 C/40/2007 na OS,   resp.   spisovou   značkou:   2   Co/464/2013   na   KS   proti   odporcovi   Mestská   Časť   K. Napriek skutočnosti, že od podania žaloby uplynula dlhšia doba (už takmer 7 rokov), vec nie je doposiaľ právoplatne skončená. Mám za to, že merito veci nie je natoľko zložité, aby ho bolo potrebné riešiť 7 rokov. Stav naznačuje značné prieťahy v označenom konaní. Súd koná vo veci nepravidelne, liknavo a so značnými časovými odstupmi medzi jednotlivými pojednávaniami. Takto sa stráca kontinuita celého súdneho konania. Postupom súdu sa dlhodobo ocitám v dlhodobej právnej neistote. Prieťahy v konaní ja vidím v rámci celého konania a to z dôvodu, že medzi jednotlivými súdnymi pojednávaniami sú značné časové odstupy a vec nie je dodnes právoplatne skončená.

Riešenie veci sa týka môjho zamestnaneckého pomeru a teda mám bytostný záujem na doriešení veci, keďže ide o otázky môjho existenčného pôsobenia! Poznamenávam, že spôsob, akým celé konanie doposiaľ prebiehalo ma do značnej miery stresuje, čo v nemalej miere prispelo k závažnému ochoreniu môjho srdca. Toto ochorenie sa prvýkrát prejavilo asi   1   rok   po   zahájení   súdneho   sporu   jeho   zlyhaním.   Ako   dôkaz   o   tejto   skutočnosti predkladám „Prepúšťaciu správu z VÚSCH“ v Košiciach zo dňa 3. 2. 2009. Jednotlivé pojednávania   vo   veci   sú   pravidelne   spojené   so   zhoršeniami   môjho   zdravotného   stavu. O strate   času   a   energie   ani   nehovorím.   Z   celej   záležitosti   som   dlhodobo   sklamaný a frustrovaný. S poukazom na vyššie udávané dôvody požadujem aj finančnú satisfakciu. Nápravu vo veci som sa pokúšal zjednať aj formou sťažnosti adresovanej predsedovi KS v Košiciach. Moja sťažnosť bola uznaná za dôvodnú. Aj napriek prísľubu predsedu súdu, sledovanie veci, táto nie je dodnes právoplatne skončená, Čo len umocňuje moje tvrdenie o prieťahoch v konaní. Potvrdzuje to aj naposledy vykonaný úkon OS vo veci - odoslanie súdneho spisu na KS po mojom odvolaní. Vykonanie tohto jednoduchého úkonu trvalo OS sedem mesiacov. Teda mám za to, že moja sťažnosť bola neúčinná.»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1)   Ústavné   právo   sťažovateľa   na   prejednanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj základné právo na spravodlivé prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní sp. zn. 30 C/40/2007 vedenom na Okresnom súde Košice II v spojení s odvolacím   konaním   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Košiciach   sp.   zn.   2   Co/464/2013 porušené bolo.

2) Porušiteľom práva zakazuje činiť ďalšie prieťahy v konaní sp. zn. 30 C/40/2007 vedenom na Okresnom súde Košice II v spojení s odvolacím konaním vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 2 Co/464/2013. Porušiteľom práva prikazuje v konaní sp. zn. 30 C/40/2007   vedenom   na   Okresnom   súde   Košice   II   v   spojení   s   odvolacím   konaním vedenom na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. 2 Co/464/2013 konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie skončená a prejednaná.

3) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € slovom tritisíc eur, ktoré sú porušitelia práva povinní zaplatiť spoločne a nerozdielne k rukám sťažovateľa   do   2   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   z   dôvodov,   ktoré   sú   bližšie uvedené v sťažnosti.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť (návrh)   ide   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV.   ÚS   288/05).   Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   takú   sťažnosť,   pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské   práva   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07).

II.1 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní

Na účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal od krajského súdu spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 30 C 40/2007, z ktorého zistil, že okresný súd rozsudkom č. k. 30 C 40/2007-487 z 28. februára 2013 žalobu   sťažovateľa   o neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru   zamietol   a účastníkom náhradu   trov   konania   nepriznal.   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudku prvostupňového súdu doručeného okresnému súdu 19. apríla 2013 bol spis vzťahujúci sa na konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 30 C 40/2007 predložený 1. októbra 2013 krajskému súdu na rozhodnutie o podanom odvolaní.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je odstránenie stavu právnej   neistoty,   pričom   k   vytvoreniu   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m.   m.   IV.   ÚS   221/04, IV. ÚS 86/08).

Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v danom prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť v zásade odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je totiž to,   že musí smerovať proti   aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci   do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS67/06).

V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (24. októbra 2013) okresný súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže v tom čase už o žalobe sťažovateľa   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   30 C 40/2007-487 z 28.   februára   2013. Navyše, z dôvodu odvolania podaného sťažovateľom proti tomuto rozsudku okresného súdu sa spis vzťahujúci sa na napadnuté konanie nachádzal v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu na krajskom súde na účely rozhodnutia o opravnom prostriedku.

S   prihliadnutím   na   uvedené   možno   konštatovať,   že   okresný   súd   v   čase   podania ústavnej   sťažnosti   už   nemohol   podniknúť   žiadne   zákonné   kroky   na   odstránenie   stavu právnej   neistoty,   pretože   v   danom   čase   už   bol   vyhlásený   jeho   rozsudok,   spis   sa   už nenachádzal v jeho dispozičnej sfére, keďže bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní

Z už citovaného zistenia ústavného súdu vyplýva, že spis vzťahujúci sa na konanie vedené   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   30   C   40/2007   bol   1.   októbra   2013   predložený krajskému súdu na rozhodnutie o opravnom prostriedku proti rozsudku okresného súdu č. k. 30 C 40/2007-487 z 28. februára 2013, teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu sa napadnutá vec nachádzala na krajskom súde tri týždne.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoj   ustálený   právny   názor,   podľa ktorého ojedinelá nečinnosť súdu, hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti   ústavný   súd   spravidla   prihliada   vtedy,   keď   sa   vyskytli   opakovane a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 39/00, I. ÚS 57/01). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sa postup   všeobecného   súdu   nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sťažnosť odmietne   ako   zjavne   neopodstatnenú   (napr.   I.   ÚS   17/01,   I.   ÚS   41/01,   III.   ÚS   59/05, III. ÚS 82/07).

Vychádzajúc zo svojich zistení a s prihliadnutím na citovanú judikatúru týkajúcu sa kvalifikácie zbytočných prieťahov v konaní všeobecného súdu ústavný súd zastáva názor, že   v doterajšom   priebehu   vzhľadom   na   krátky   časový   úsek   od   predloženia   odvolania krajskému súdu nemohlo dôjsť jeho postupom k prieťahom v konaní, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní,   a   preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol pri predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že   v   prípade,   ak   by   krajský   súd   v   ďalšom   období   v   napadnutom   konaní nepostupoval plynulo,   resp.   efektívne,   sťažovateľovi   nič   nebráni   v   tom,   aby   sa   opätovne   obrátil   na ústavný súd so sťažnosťou, ktorou bude namietať porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013