znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 804/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ľ. H., B., zastúpeného advokátom JUDr. M. F. B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 z 28. septembra 2012 vo výroku, ktorým sudkyňu Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčil z prerokúvania a rozhodovania veci   vedenej   týmto   súdom   pod   sp.   zn.   10   C   109/2012,   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   6   Cdo   189/2013   z 21.   augusta   2013   vo výroku,   ktorým dovolacie   konanie   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn.   9 NcC   53/2012, 9 Co 464/2012,   9 Co 465/2012   z 28.   septembra   2012   vo   výroku,   ktorým   bola   sudkyňa Okresného   súdu   Bratislava   I JUDr.   D.   K.   vylúčená   z prerokúvania   a rozhodovania   veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012, zastavil, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Ľ. H., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2013 doručená sťažnosť JUDr. Ľ. H., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. F., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru uznesením Krajského súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   9   NcC   53/2012,   9   Co   464/2012, 9 Co 465/2012   z   28.   septembra   2012   vo   výroku,   ktorým   sudkyňu   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) JUDr. D. K. vylúčil z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn. 6 Cdo 189/2013 z 21. augusta 2013 vo výroku, ktorým dovolacie konanie proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 z 28. septembra 2012 vo výroku, ktorým bola sudkyňa okresného súdu JUDr. D. K. vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej týmto súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012, zastavil (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z obsahu   sťažnosti   a z príloh   k nej   priložených   vyplýva,   že   sťažovateľ   je v procesnom postavení navrhovateľa účastníkom konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012 (ďalej aj „označené konanie okresného súdu“), v ktorom sa domáha proti   hlavnému   mestu   Slovenskej   republiky   Bratislava   (ďalej   len   „odporca“)   určenia predkupného   práva   k spoluvlastníckemu   podielu.   Písomným   podaním   doručeným okresnému súdu 14. júna 2012 P. K. (ďalej len „vedľajší účastník“) oznámil, že vstupuje do označeného   konania   vedeného   týmto   súdom   ako   vedľajší   účastník   na   strane   odporcu z vlastného podnetu. Následne vedľajší účastník písomným podaním doručeným okresnému súdu 15. júna 2012 vzniesol námietku zaujatosti proti sudkyni okresného súdu JUDr. D. K. a navrhol   ju   vylúčiť   z prerokúvania   a rozhodovania   v označenom   konaní   vedenom okresným súdom, o ktorej rozhodol krajský súd napadnutým uznesením tak, že jej vyhovel.

Podľa sťažovateľa „... nemohla byť zachovaná rovnosť zbraní z dôvodu porušenia princípu dvojinštančnosti konania a rozhodovania na základe podnetu osoby, ktorá nemala postavenie účastníka konania.   Krajský súd totiž nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia zo dňa   28.   09.   2012,   ktorým   potvrdil   rozhodnutie   prvostupňového   súdu   o   prípustnosti vedľajšieho   účastníka   na   strane   odporcu,   ale   zároveň   tým   istým   rozhodnutím   dňa 28. 09. 2012 rozhodol aj o námietke zaujatosti vznesenej P. K. voči sudkyni konajúcej vo veci sp. zn. 10 C 109/2012 JUDr. D. K. tak, že túto vylúčil z prejednania a rozhodovania veci sp. zn. 10 C 109/2012.

V   danom   prípade   bol   sťažovateľ   odňatý   svojmu   zákonnému   sudcovi,   pričom neexistovali žiadne dôvody na vylúčenie zákonného sudcu. Krajský súd zákonného sudcu vylúčil výlučne na základe tvrdeného dôvodu účastníka, ktorý v čase podania námietky ani nebol osobou oprávnenou podať takýto podnet, alebo v tom čase ešte o ňom nemohlo byť rozhodované, keď navyše tento tvrdený dôvod ani nebol pravdivý. Krajský súd ani najvyšší súd sa však overením pravdivosti tohto nepodloženého tvrdenia nezaoberali a spoľahli sa na   tvrdenie,   že   navrhovateľ   podával   totožný   návrh   opakovane   dovtedy,   kým   sa   vec nepridelila aj sudkyni JUDr. D. K. Iba samo tvrdenie neoprávnenej osoby, ktoré je navyše absolútne nepravdivé, keďže sťažovateľ podal štyri rôzne žaloby, z ktorých každá sa týkala inej nehnuteľnosti a preto nemôže táto skutočnosť takou, ktorá by zakladala postup v zmysle §   14   ods.   1   OSP,   ktorým   by   mal   byť   zákonný   sudca   vylúčený   z prejednávania a rozhodovania veci.

Z   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   krajský   súd nepovažoval tieto skutočnosti za významné pre svoje rozhodnutie, no tieto skutočnosti pri tak závažnom rozhodnutí nemožno prehliadať.

Pri tak závažnom rozhodnutí, ako je objektívna stránka sudcovskej nezávislosti, musí súd vychádzať zo všetkých dostupných informácií, tieto náležite vyhodnotiť (I. ÚS 211/08). Z vyššie uvedených dôvodov uznesením krajského súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa domáhať sa svojho práva na nestrannom súde zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože z uznesenia krajského súdu nevyplýva, že náležité preskúmal   všetky   relevantné   okolnosti   potrebné   na   rozhodnutie   a   svoje   rozhodnutie o vylúčení   namietaného   sudcu   dostatočne   neodôvodnil,   uspokojil   sa   len   s   nepravdivým tvrdením, naviac v tom čase len potenciálneho vedľajšieho účastníka (v čase rozhodovania krajského   súdu   nebol   ešte   vedľajším   účastníkom   konania),   čo   nepostačuje   na   ústavne akceptovateľný meritórny záver k objektívnej stránke nestrannosti zákonnej sudkyne. Ústavne konformné konanie o námietke zaujatosti vyžaduje, aby pri rozhodovaní nadriadeného súdu (§ 16 Občianskeho súdneho poriadku) popri splnení ďalších zákonom predpísaných   podmienok   bolo   z   vecného   hľadiska   skúmané,   či   namietané   dôvody   na vylúčenie   zákonného   sudcu   možno   považovať   zo   skutkového   hľadiska   za   preukázané, pričom je primárne na účastníkovi konania, ktorý námietku zaujatosti podal, ponúknuť aj dôkazy   o pravdivosti   týchto   dôvodov.   Krajský   súd   ani   neskúmal,   či   domnelý   vedľajší účastník nepodal účelové a nepodložené trestné oznámenie s úmyslom dosiahnuť vylúčenie zákonného sudcu, aby sa teda v súlade s teóriou zdania javilo, že vo veci prebieha trestné stíhanie pre zločin zasahovania do nezávislosti súdu, keď neznámy páchateľ má štyrikrát podať   totožnú   žalobu.   Z   takéhoto   dôvodu   nemožno   vyvodiť   zaujatosť   zákonného   sudcu a vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci.

Neboli   zistené   žiadne   skutočnosti,   z   ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť   akékoľvek pochybnosti   o   nezaujatosti   zákonnej   sudkyne.   Nebolo   totiž   preukázané   a   ani pravdepodobné, že by konajúca sudkyňa mala skutočne k veci, či k účastníkom konania alebo   ich   zástupcom   taký   vzťah,   ktorý   sa   predpokladá   ako   podmienka   vylúčenia v ustanovení § 14 ods. 1 OSP.

Zároveň   tým   došlo   k   porušeniu   práva   sťažovateľa   v   článku   48   ods.   1   ústavy na zákonného   sudcu,   keď   krajský   súd   svojvoľne   vylúčil   zákonného   sudcu   z   konania a rozhodovania.

Na základe toho sťažovateľ podal voči rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, na základe   ktorého   sa   sťažovateľ   domáhal   ochrany   svojich   ústavných   práv,   ktorá   mu všeobecným súdom bola odopretá.

Najvyšší súd rozhodol uznesením zo dňa 21. 08. 2013 tak, že zastavil konanie v časti, v ktorej bola sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 10 C 109/2012.

Chýbajúcu funkčnú príslušnosť súdu vo veci vylúčenia zákonného sudcu považoval za neodstrániteľný nedostatok podmienky konania a teda nepreskúmaval vecnú správnosť rozhodnutia   krajského   súdu,   pričom   zastavením   konania   o   opravnom   prostriedku   (bez ohľadu jeho označenie v súvislosti s ďalšími výrokmi) odoprel sťažovateľovi súdnu ochranu bez možnosti namietať voči svojvoľnému rozhodnutiu krajského súdu o vylúčení zákonného sudcu a porušil tak právo sťažovateľa na riadny proces a na zákonného sudcu.

Uvedené je porušením pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť, aby každý, koho práva chránené Dohovorom boli porušené, mal možnosť právnej ochrany.

Postup   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   ktorým   konanie   o   opravnom prostriedku zastavil, je tiež porušením článku 13 Dohovoru, ktorého účelom je garantovať dostupnosť   a   účinnosť   opravných   prostriedkov   vo   vnútroštátnom   práve   a   zabezpečiť vynútiteľnosť práv a slobôd, ktoré Dohovor chráni. Čím je namietanému porušeniu práva priradený väčší význam, tým mu bude korešpondovať prísnejšie kritérium ochrany (Klass a iní v. Nemecko).

Zásada   preskúmateľnosti   prvoinštančných   rozhodnutí,   vydaných   v   sústave všeobecných   súdov,   patrí   k   základným   ústavným   princípom   spravodlivého   procesu. (I. ÚS 154/05).“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa JUDr. Ľ. H., upravené v článku 46 ods. 1 a článku 48   ods.   1   Ústavy   SR   a   článku   6   ods.   1   a   13   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 09. 2012 sp. zn. 9 NcC 53/2012-97, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 a to výrokom, ktorým krajský súd vylúčil sudkyňu Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej   na   Okresnom   súde   Bratislava   I   pod   sp.   zn.   10 C   109/2012   a   rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 08. 2013 sp. zn. 6 Cdo 189/2013-134 vo výroku, ktorým najvyšší súd zastavil dovolacie konanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2012 sp. zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 vo výroku,   ktorým   bola   sudkyňa   Okresného   súdu   Bratislava I   JUDr.   D.   K.   vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 109/2012 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. 09. 2012 sp. zn. 9 NcC 53/2012- 97,   9   Co   464/2012,   9   Co   465/2012   vo   výroku,   ktorým   krajský   súd   vylúčil   sudkyňu Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava   I   pod sp.   zn.   10 C 109/2012 a uznesenie Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. 08. 2013 sp. zn. 6 Cdo 189/2013-134 vo výroku, ktorým najvyšší   súd   zastavil   dovolacie   konanie   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Bratislave   z 28. septembra 2012 sp. zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 vo výroku, ktorým bola sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 109/2012 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania vo výške 322,73 €.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   1   ústavy   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru   napadnutými   uzneseniami najvyššieho   súdu   a   krajského   súdu.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju stabilizovanú   judikatúru,   v   ktorej   zdôrazňuje,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

II.1 K namietanému   porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   dohovoru   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu

Podľa   sťažovateľa   k namietanému   porušeniu   jeho   základných   práv   podľa   čl.   46 ods. 1   a čl.   48   ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   dohovoru   napadnutým uznesením najvyššieho súdu malo dôjsť tým, že dovolací súd „odoprel sťažovateľovi súdnu ochranu bez možnosti namietať voči svojvoľnému rozhodnutiu krajského súdu o vylúčení zákonného sudcu“, čím zároveň došlo k porušeniu „pozitívneho záväzku štátu zabezpečiť, aby každý, koho práva chránené dohovorom boli porušené, mal možnosť právnej ochrany“.

Najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   zastavil   konanie   o   dovolaní   sťažovateľa z 5. novembra 2012 proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012, 9 Co 465/2012 z 28. septembra 2012 vo výroku, ktorým bola sudkyňa okresného súdu JUDr. D. K. vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou   konštatuje,   že   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť (II. ÚS 27/07, I. ÚS 275/2010).

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

V nadväznosti na namietané porušenie označených základných práv podľa ústavy a práv   podľa   dohovoru   ústavný   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu, v ktorého relevantnej časti sa predovšetkým uvádza:

„Podľa § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 10a ods. 1, 2 O. s. p. o dovolaniach proti rozhodnutiam krajských súdov ako odvolacích   súdov   rozhoduje   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   o   dovolaniach   proti rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako odvolacieho súdu rozhoduje iný senát tohto súdu.

Podľa § 16 ods. 1 tretia a štvrtá veta O. s. p. o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný, ak rozhoduje zároveň o odvolaní. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.

V zmysle citovaného ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. možno dovolaním napadnúť len   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu,   teda   súdu   inštančného   (rozhodujúceho v inštančnom postupe, t. j. o opravnom prostriedku - odvolaní). Pokiaľ dovolanie smeruje proti rozhodnutiu krajského súdu, ktorý nerozhodoval ako inštančný súd, nie sú splnené podmienky konania pred dovolacím súdom. O vylúčení alebo nevylúčení sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania veci nerozhoduje krajský súd v inštančnom postupe, ale ako nadriadený súd. Takéto jeho rozhodnutie teda nie je rozhodnutím odvolacieho súdu. Dovolanie   proti   nemu   je   preto   vylúčené   a   Občiansky   súdny   poriadok   ani   neupravuje funkčnú príslušnosť Najvyššieho súdu na jeho prejednanie.

Chýbajúca funkčná príslušnosť ktoréhokoľvek súdu na prejednanie určitej veci, ktorá inak do právomoci súdu patrí, predstavuje neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Najvyšší súd preto konanie o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 28. septembra 2012 sp. zn. 9 NcC 53/2012, 9 Co 464/2012 a 9 Co 465/2012 vo výroku, ktorým bola sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, zastavil (§ 104 ods. 1 v spojení s § 243c O. s. p.) bez toho, že by mohla byť preskúmavaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia.“

Vychádzajúc   predovšetkým   z citovaného,   ústavný   súd   konštatuje,   že   právne posúdenie   otázok   funkčnej   príslušnosti   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o   dovolaní   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým rozhodol o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom   konania,   ako   aj   posúdenie   charakteru   mimo   inštančného   rozhodovania krajského súdu o námietke zaujatosti zákonného sudcu okresného súdu (k tomu pozri napr. aj   uznesenie   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Cdo   186/2010   zo   14.   marca   2011,   sp.   zn. 3 Cdo 273/2009   z 29.   októbra   2009)   v napadnutom   uznesení   najvyššieho   súdu   je z ústavného   hľadiska   akceptovateľné   a udržateľné.   Za   týchto   okolností   nemožno   mať ústavné výhrady ani voči právnemu záveru najvyššieho súdu, na základe ktorého konanie o dovolaní   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   v   súlade   s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zastavil s poukazom na existenciu neodstrániteľného nedostatku konania. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej postup a rozhodnutie orgánu verejnej moci (v   posudzovanom   prípade   najvyššieho   súdu),   ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej procesnoprávnej   úpravy   alebo   hmotnoprávnej   úpravy,   v   zásade   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných práv a slobôd (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97), a teda ani porušovanie iných ustanovení ústavy, príp. ústavných zákonov.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím najvyššieho súdu a   základnými   právami   podľa   ústavy   a   právom   podľa   dohovoru,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   tejto   časti   sťažnosti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd zastáva   názor,   že   sťažnosť sťažovateľa   je zjavne neopodstatnená aj v časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl.   13   dohovoru   napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Pri posudzovaní sťažností, v ktorých sťažovatelia namietajú porušenie svojho práva podľa čl. 13 dohovoru, ústavný súd vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného   dohovorom   (napr.   rozhodnutie   vo   veci   Silver   a   ostatní   proti   Spojenému kráľovstvu   z   25.   marca   1983).   Článok   13   dohovoru   sa   tak   vzťahuje   iba   na   prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia   práv   garantovaných   dohovorom   (Boyle   a   Rice   proti   Spojenému   kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131).

Z   citovanej   judikatúry   ESĽP   vyplýva   zrejmá   súvislosť   práva   zaručeného   čl.   13 dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd dospel k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie iného práva zaručeného mu dohovorom (práva podľa čl. 6 ods. 1) napadnutým uznesením najvyššieho   súdu,   neprichádza   do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   práva   podľa   čl.   13 dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.2   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48 ods. 1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a čl.   13   dohovoru   napadnutým   uznesením krajského súdu

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   1   ústavy   a práv   podľa   čl.   6   ods.   1   a   čl.   13   dohovoru   aj   napadnutým   uznesením krajského súdu, ktorým tento súd (okrem iného) vyhovel „námietke zaujatosti vedľajšieho účastníka“ a rozhodol, že zákonná sudkyňa je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci vedenej   okresným   súdom   pod   sp. zn.   10   C   109/2012   o určenie   predkupného   práva k spoluvlastníckemu podielu.

Sťažovateľ odôvodňuje porušenie ním označených základných práv podľa ústavy a práva   podľa   dohovoru   neodôvodnenosťou   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu, z ktorého   nevyplýva,   že „náležite   preskúmal   všetky   relevantné   okolnosti   potrebné   na rozhodnutie“ a „uspokojil   sa   len   s   nepravdivým   tvrdením,   naviac   v   tom   čase   len potenciálneho   vedľajšieho   účastníka   (v   čase   rozhodovania   krajského   súdu   nebol   ešte vedľajším účastníkom konania), čo nepostačuje na ústavne akceptovateľný meritórny záver k objektívnej stránke nestrannosti zákonnej sudkyne“.

Z   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   k   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1 dohovoru vyplýva, že základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je   v   občianskom   súdnom   konaní   garantované   prostredníctvom   vylúčenia   sudcu   z   jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť ustanoveniami § 14 až § 16 OSP.

Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so   zreteľom   na   ich   pomer   k   veci,   k   účastníkom   alebo   k   ich   zástupcom   možno   mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 14 ods. 3 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania nadriadenému súdu.

Základné právo na zákonného sudcu garantované čl. 48 ods. 1 ústavy predstavuje v právnom štáte jednu zo základných garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Označené základné právo je ústavnou zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia, ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07). Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je tak základným predpokladom na naplnenie podmienok spravodlivého procesu.

V tejto spojitosti treba uviesť, že základné právo na spravodlivý proces je za určitých presne vymedzených podmienok definovaných ústavou alebo zákonom obmedziteľné [pri zachovaní princípu proporcionality (II. ÚS 149/09)]. K takému zákonnému obmedzeniu tohto základného práva dochádza aj v dôsledku rozhodnutia o vylúčení sudcu z prejednania a rozhodnutia veci podľa § 14 ods. 1 OSP. Takéto rozhodnutie je bezpochyby výnimkou zo základného práva na spravodlivý proces a jeho obsahu, ktorý tvorí aj základné právo na nestranný súd alebo na nestranného sudcu.

Ak je rozhodnutie o vylúčení sudcu z prerokovávania a rozhodovania veci, v ktorej sa stal zákonom ustanoveným spôsobom zákonným sudcom, výnimkou, znamená to, že takáto výnimka ako každá výnimka zo základného práva alebo slobody sa musí vykladať reštriktívne, najmä tak, aby sa zachovala podstata a zmysel posudzovaného základného práva (na nestranného sudcu), ako aj podstata a zmysel základného práva na spravodlivý proces.

K vylúčeniu sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci môže dôjsť aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho   vzťah   k   danej   veci,   účastníkom   alebo   ich   zástupcom   dosahuje   taký   charakter a intenzitu, že aj napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť rozhodovať „sine ira et studio“, teda nezávisle a nestranne.

Nestrannosť   sa   obyčajne   definuje   ako   neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti) a straníckosti.   V   judikatúre ESĽP,   na ktorú   nadväzuje aj judikatúra   ústavného súdu,   sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného   presvedčenia   a   správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 38/09).

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti (m. m. III. ÚS 24/05, III. ÚS 198/09).

Objektívna   nestrannosť   sa   neposudzuje   podľa   subjektívneho   hľadiska   sudcu,   ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj objektívne v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. januára 1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý   sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. septembra 1982, alebo obdobne rozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. februára 1993, m. m. tiež napr. nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09).

V odôvodnení napadnutého uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:«Vedľajší účastník na strane odporcu navrhol JUDr. D. K. vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci. V námietke zaujatosti vedľajší účastník poukazoval na to, že na súde prvého stupňa dňa 14. 6. 2012 pri overovaní spisovej značky konania zistil, že navrhovateľ pri podávaní návrhu na súd tento podával opakovane dovtedy, kým sa vec nepridelila aj sudkyni   JUDr.   D.   K.   Zistil,   že   prvému   podaniu   navrhovateľa   bola   pridelená   sp.   zn. 6 C 55/2012, druhému podaniu v totožnej veci bola pridelená sp. zn. 4 C 109/2012, tretiemu podaniu   totožnej   veci   bola   pridelená   sp.   zn.   12   C   109/2012   a štvrtému   podaniu   bola v totožnej   veci   pridelená   sp.   zn.   10   C   109/2012.   Po   tom,   ako   bola   štvrtému   podaniu pridelená   sp.   zn.   10   C   109/2012,   vzal   navrhovateľ   ostatné   návrhy   späť,   v uvedených konaniach sp. zn. 6 C 55/2012, sp. zn. 4 C 109/2012, sp. zn. 12 C 109/2012 boli zastavené podľa ust. § 96 O. s. p. Vedľajší účastník argumentoval v námietke zaujatosti tým, že takéto obídenie systému náhodného prideľovania vecí zákonnému sudcovi a výber „vhodného“ sudcu účastníkom konania, už samo osebe zakladá odôvodnený predpoklad o zaujatosti sudcu a je dôvodom pochybnosti o jeho nezávislosti.

V predmetnej právnej veci sa vec prejednávajúca sudkyňa JUDr. D. K. k vznesenej námietke   zaujatosti   vyjadrila   tak,   že   vo   veci   sa   necíti   byť   zaujatá;   účastníkov   konania nepozná   a   nemá   ani   vzťah   k   predmetu   konania.   Vzhľadom   na   okolnosti   podania predmetného   návrhu   na   súd   je   však   nesporné,   že   systém   náhodného   prideľovania   vecí sudcovi – ako jedného z nástrojov na zabezpečenie práva na nestranný súd – bol v danom prípade obídený a to spôsobom, ktorý vzbudzuje dojem, že si navrhovateľ sudcu „vybral“. Spôsob pridelenia predmetnej právnej veci do odd. 10 C potom oprávnene musí vzbudzovať pochybnosť o nestrannosti sudcu, hoci je zároveň nutné poznamenať, že z obsahu spisu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že spomínaný „výber“ sudcu sa uskutočnil   s   jeho   vedomím   a   súhlasom.   V   záujme   vylúčenia   akýchkoľvek   pochybností o objektivite súdu v konaní sa preto javilo ako vhodné sudkyňu Okresného súdu Bratislava I JUDr. D. K. z prejednávania a rozhodovania danej veci vylúčiť.»

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   nesprávne   posúdenie   objektívnej stránky nestrannosti zákonnej sudkyne konajúcej vo veci vedenej okresným súdom pod sp. zn.   10   C   109/2012,   keďže   krajský   súd „sa   uspokojil   s nepravdivým   tvrdením potencionálneho   účastníka   konania“.   Vzhľadom   na   charakter   námietok   sťažovateľa považoval ústavný súd za prvoradé zaoberať sa tou, ktorá sa týka spochybnenia právomoci krajského súdu zaoberať sa „podnetom osoby namietajúcej nestrannosť zákonnej sudkyne okresného   súdu“,   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   osoba,   ktorá   predložila   tento   podnet, „nemala postavenia účastníka konania“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   vedľajší   účastník   oznámil   svoj   vstup   do označeného konania vedeného okresným súdom oznámením doručeným okresnému súdu 14.   júna   2012,   ku   ktorému   sa   sťažovateľ   vyjadril   podaním   z 27.   júna   2012,   v   ktorom navrhol   vstup   vedľajšieho   účastníka   nepripustiť.   Okresný   súd   následne   uznesením č.   k.   10   C 109/2012-68   z 24.   júla   2012   prostredníctvom   vyššieho   súdneho   úradníka rozhodol o prípustnosti vedľajšieho účastníctva na strane odporcu. O odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu č. k. 10 C 109/2012-68 z 24. júla 2012 rozhodol krajský súd napadnutým uznesením (výrokom v bode 3, pozn.), ktorým uznesenie prvostupňového súdu potvrdil.

Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať argumentáciu sťažovateľa, na základe ktorej namieta, že krajský súd rozhodol o námietke zaujatosti v okolnostiach posudzovanej veci „predčasne“, keď „... nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia zo dňa 28.09.2012, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu o prípustnosti vedľajšieho účastníka na strane odporcu,   ale   zároveň   tým   istým   rozhodnutím   dňa 28.   09.   2012   rozhodol aj   o námietke zaujatosti vznesenej P. K...“. Z hľadiska predbežného prerokovania tejto sťažnosti je ale podstatné zodpovedanie otázky, či sťažovateľom namietaný postup krajského súdu možno kvalifikovať ako také jeho pochybenie, na základe ktorého by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o porušení jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej k iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.   ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. IV. ÚS 460/2010, IV. ÚS 276/2011).

S   nadobudnutím   právoplatnosti   akéhokoľvek   rozhodnutia   všeobecného   súdu   je organicky   spätá   jeho   nezmeniteľnosť   a záväznosť   pre   účastníkov   konania,   ale   aj   štátne orgány   a   iné   právnické   či   fyzické   osoby.   K   nadobudnutiu   právoplatnosti   rozhodnutia všeobecného   súdu   sa   spravidla   vyžaduje   jeho   doručenie   účastníkom   konania,   pričom z § 159 ods. 1 OSP v spojení s § 167 ods. 2 OSP možno vyvodiť, že právoplatné je také uznesenie, ktoré bolo doručené a nemožno proti   nemu podať odvolanie. V okolnostiach posudzovanej veci rozhodoval krajský súd o prípustnosti vedľajšieho účastníctva v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 10 C 109/2012 ako súd odvolací, z čoho zároveň vyplýva,   že   nadobudnutiu   právoplatnosti   tejto   časti   rozhodnutia   (výroku   v   bode   3 napadnutého uznesenia, pozn.) bránilo len jeho doručenie účastníkom konania bez reálnej možnosti   spochybňovania   jeho   vecnej   správnosti   prostredníctvom   riadnych   opravných prostriedkov. Pochybenie krajského súdu spočívajúce v rozhodnutí o „námietke zaujatosti účastníka konania“ ešte pred nadobudnutím právoplatnosti jeho rozhodnutia o vedľajšom účastníctve   je potrebné   s prihliadnutím   na skutočnosť,   že   zo   strany   účastníkov   konania (vrátane   sťažovateľa)   v čase   rozhodovania   o námietke   zaujatosti   neexistovala   reálna možnosť napadnúť vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu o vedľajšom účastníctve, považovať za taký formálny nedostatok, ktorý nedosahuje intenzitu, ktorá by bola spôsobilá zasiahnuť do podstaty v sťažnosti označených práv sťažovateľa.

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa,   podľa   ktorej   krajský   súd   dostatočným spôsobom neodôvodnil objektívnu stránku nestrannosti zákonnej sudkyne okresného súdu „a náležite nepreskúmal všetky relevantné okolnosti potrebné na rozhodnutie“, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd posúdil námietku zaujatosti podľa príslušných zákonných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   pričom   z   jeho   rozhodnutia   nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo takú aplikáciu zákonných ustanovení, ktorá   by bola popretím   ich   účelu,   podstaty   a   zmyslu.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   je napadnuté uznesenie krajského súdu vo vzťahu k posúdeniu objektívnej stránky nestrannosti zákonnej sudkyne okresného súdu predovšetkým s prihliadnutím na okolnosti týkajúce sa systému   náhodného   prideľovania   vecí   odôvodnené   ústavne   akceptovateľným spôsobom. Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nezistil, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru, čo zakladá dôvod na odmietnutie aj tejto časti sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

V súvislosti   s tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho práva na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu, ústavný súd odkazuje na odôvodnenie uvedené v časti II.1 tohto uznesenia a konštatuje, že vzhľadom na to, že dospel k záveru o neopodstatnenosti sťažnosti v časti namietajúcej porušenie iného práva zaručeného sťažovateľovi dohovorom (čl. 6 ods. 1), neprichádza do úvahy ani vyslovenie porušenia práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel   k záveru,   že sťažnosť sťažovateľa je aj v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, zjavne neopodstatnená, a preto ju aj v tejto časti z uvedeného dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Keďže   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   ako   celok,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013