znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 803/2013-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. B.-T., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1   Cob   174/2012 z 30. apríla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   L.   B.-T. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra 2013 doručená sťažnosť Ing. L. B.-T., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v spojení   s namietaným porušením čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5, čl. 144 ods. 1 a čl. 154c ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 174/2012 z 30. apríla 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania o určenie neplatnosti uznesení valných zhromaždení vedeného Okresným súdom Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   25   Cb   25/2012   v   procesnom   postavení   navrhovateľky. Sťažovateľka   v návrhu   na   začatie   konania   zároveň   žiadala   o spojenie   veci   vedenej okresným súdom pod sp. zn. 25 Cb 25/2012 s vecou vedenou pod sp. zn. 34 Cb 27/2011 na spoločné konanie. Okresný súd uznesením sp. zn. 25 Cb 25/2012 z 21. marca 2012 návrh na spojenie vecí zamietol. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie.

Krajský súd napadnutým uznesením odvolanie sťažovateľky odmietol z dôvodu, že proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 25 Cb 25/2012 z 21. marca 2012, ktorým okresný súd   zamietol   jej   návrh   na   spojenie   vecí,   odvolanie   nie   je   prípustné.   O neprípustnosti odvolania   okresný   súd   sťažovateľku   v písomnom   vyhotovení   uznesenia   sp. zn. 25 Cb 25/2012 z 21. marca 2012 poučil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:„Závery   a   postup   súdu   v   konaní   Okresného   súdu   Bratislava   1,   sp.   zn.: 25 Cb/25/2012, o návrhu sťažovateľky na spojenie konania s konaním na Okresnom súde Bratislava 1, sp.   zn.: 34 Cb/27/2011, v uznesení Okresného súdu Bratislava 1 sp. zn.: 25 Cb/25/2012-104, zo dňa 21. 03. 2012, a v uznesení Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 1 Cob/174/2012-123 zo dňa 30. 04. 2013, sú čo do skutkových zistení a právneho posúdenia veci nesprávne, neodôvodnené, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, a neudržateľné, sú svojvôľou, porušujúce základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušujúce článok 1 ods. 2, článok 2 ods. 2, článok 7 ods. 5, článok 144 ods. 1, Ústavy SR, článok 154c ods. 1 Ústavy SR v spojení s článkom 13 Európskeho dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorých   súčasťou   je   aj   právo   účastníka konania   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   v   spojení   s nesprávnymi,   nedôvodnými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné, sú svojvôľou, tým, že:

1.   O   spojení   vecí   súd   rozhoduje   uznesením,   ktoré   sa   týka   vedenia   konania, a odvolanie proti nemu nie je prípustné.

2. Proti uzneseniu prvostupňového súdu, ktorým zamietol návrh na spojenie vecí, sme podali opravný prostriedok podľa článku 154c ods. 1 Ústavy SR, v spojení s článkom 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Odvolací súd nezákonne rozhodol o našom opravnom prostriedku ako o odvolaní, s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. ho odmietol, bez toho, aby skúmal vecnú   stránku   napadnutého   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   a   jemu   predchádzajúce konanie.

4. Odvolací súd nezákonne nerozhodol o našom opravnom prostriedku, ktorý sme podali podľa článku 154c ods. 1 Ústavy SR, v spojení s článkom 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5.   Ustanovenie   §   112   ods.   1   O.   s.   p.   neobsahuje   ako   zákonom   požadovaný predpoklad pre spojenie vecí na spoločné konanie, aby konania mali rovnakého zákonného sudcu.

6. Súdom použité kritérium rovnakého zákonného sudcu pri rozhodovaní o návrhu na spojenie vecí na spoločné konanie nemá zákonnú oporu.

7. Súdom použité kritérium rovnakého zákonného sudcu pri rozhodovaní o návrhu na spojenie vecí na spoločné konanie nemá zákonnú oporu ani v kontexte právne relevantnej skutočnosti, že navrhovateľke v oboch konaniach, spojenie ktorých navrhovala, bol odňatý zákonný sudca pri podaní návrhu.

8. Súdom konštatované rôzne štádiá konania je neodôvodnené skutkové zistenie, je svojvôľou.“

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Bratislava, právoplatným uznesením sp. zn.: 1 Cob/174/2012-123, 1112202110,   zo dňa   30.   04.   2013,   proti   ktorému   nie   je možný   riadny   ani mimoriadny opravný prostriedok, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na spravodlivé súdne   konanie   podľa   článku   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd, porušil článok 1, ods. 2, článok 2 ods. 2, článok 7 ods. 5, článok 144 ods. 1 Ústavy SR, článok 154c ods. 1 Ústavy SR, v spojení s článkom 13 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorých súčasťou je aj právo účastníka   konania   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   v   spojení   s   nesprávnymi, nedôvodnými skutkovými zisteniami a právnymi závermi, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné, sú svojvôľou.

2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn.: 1 Cob/174/2012-123, 1112202110, zo   dňa   30.   04.   2013,   zrušuje,   a   vec   vracia   Krajskému   súdu   Bratislava   za   účelom opätovného   prerokovania   a   rozhodnutia   s   tým,   že   v   ďalšom   postupe   je   súd   viazaný právnymi názormi Ústavného súdu SR.

3. Krajský súd je povinný zaplatiť sťažovateľke náhradu trov konania vo výške podľa vyčíslenia, na účet advokátky JUDr. Ľ. B., do 15. dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru v spojení s porušením čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5,   čl.   144   ods.   1   a   čl.   154c   ods.   1   ústavy,   a preto   ho   považuje   za   arbitrárne a nepreskúmateľné.

Z už   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv   a slobôd   je   rozdelený   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd,   pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Vychádzajúc   z princípu   subsidiarity   svojej   právomoci,   ústavný   súd   považuje   za potrebné   v prvom   rade   konštatovať,   že   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   nie   je konečným rozhodnutím vo veci samej. Po vydaní napadnutého uznesenia krajského súdu bola vec vrátená prvostupňovému súdu, ktorý v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb 25/2012 bude ďalej pokračovať a rozhodovať. Sťažovateľka nepochybne má a aj bude mať v ďalšom štádiu konania pred okresným súdom, príp. aj v odvolacom konaní pred krajským súdom k dispozícii   celý rad právnych prostriedkov   na ochranu svojich   práv, ktorých porušenie namieta touto sťažnosťou. V právnej veci sťažovateľky sa súdne konanie nachádza v štádiu prvostupňového   konania, v ktorom   môže   uplatniť všetky   procesné   oprávnenia, ktoré   jej priznáva Občiansky súdny poriadok, vrátane práva na riadne opravné prostriedky v prípade neúspechu   pred   okresným   súdom   a   tiež   práva   využiť   prípadne   aj   mimoriadne   opravné prostriedky proti právoplatnému rozhodnutiu, pokiaľ by bolo v jej neprospech a naďalej by zastávala názor, že postupom, resp. rozhodnutiami v jej veci konajúcich všeobecných súdov došlo k porušeniu jej ústavou garantovaných práv.

Napokon   sťažovateľke   nič   nebráni,   aby   v   budúcnosti   napadla   sťažnosťou   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy aj konečné rozhodnutie, ktoré bude v jej právnej veci vydané, t. j. rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktoré jej zákon na ochranu jej práv účinne poskytuje,   a   to   v   prípade,   ak   dospeje   k   záveru,   že   v   dôsledku   tohto   rozhodnutia   boli porušené   jej   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   garantované   práva alebo slobody.

Ústavný   súd   už   viackrát   vo   svojej   doterajšej   judikatúre   vyslovil,   že   nemožno akceptovať,   aby   napĺňanie   úsilia   o   spravodlivé   súdne   konanie   príslušným   všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ neskončeného súdneho konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľky až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej   moci   nemajú   možnosť   namietaný   protiústavný   stav   napraviť   (m.   m. IV. ÚS 322/09).   Rovnako   ústavný   súd   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   zdôrazňuje,   že predpokladom na záver o porušení základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ich namietané porušenie tvorí základ sťažovateľkou navrhovaného petitu, pozn.)   je   také   porušenie,   ktoré   nie   je   napraviteľné   alebo   odstrániteľné   činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05, II. ÚS 307/06).

Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže   domôcť   využitím   jej   dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť odmietol podľa §   25   ods.   2   (v   spojení   s   §   53   ods.   1)   zákona   o ústavnom   súde   pre   nedostatok   svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013