znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 802/2013-22

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť V. S., toho času vo   väzbe, zastúpeného advokátkou JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 90/2013 a postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn.   3   T   144/2010   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby z 27. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2013 doručená   sťažnosť   V.   S.,   toho   času   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 90/2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   144/2010   v súvislosti s rozhodovaním o jeho žiadosti o prepustenie z väzby z 27. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný pre pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona. Sťažovateľ je stíhaný väzobne. Do väzby bol vzatý uznesením okresného súdu sp. zn.   Tp   338/09   z 24. marca   2010   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 2 Tpo 25/2010 z 1. apríla 2010 z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba).

Prokurátorka Krajskej prokuratúry v B. podala 12. júla 2010 na sťažovateľa obžalobu pre pokračujúci obzvlášť závažný zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona (v bode 1) a pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona v časti v štádiu pokusu podľa § 14 ods. 1 Trestného zákona (v bode 2).

Dňa 27. júna 2013 bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu v súlade s § 79 ods. 3 Trestného poriadku; sťažovateľ súčasne žiadal nahradenie väzby písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku. Okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 144/2010 z 11. júla 2013 (ďalej len „uznesenie okresného súdu z 11. júla 2013“) žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu zamietol a zároveň neprijal písomný sľub ponúknutý sťažovateľom ani nahradenie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti uzneseniu   okresného   súdu   z 11.   júla 2013 podal   sťažovateľ   sťažnosť,   ktorú   zahlásil   na hlavnom pojednávaní konanom 11. júla 2013 a bližšie odôvodnil podaním z 15. júla 2013, 25. júla 2012 a 26. júla 2013, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 90/2013 zo 7. augusta 2013 tak, že sťažnosť sťažovateľa podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietol.

Sťažovateľ   v sťažnosti   s poukazom   na   stanovisko   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   obsiahnuté   v   jeho rozhodnutí   sp.   zn.   Tpj   63/2009 zo 7. decembra 2009 upriamil pozornosť na „nekontradiktórny postup v prípravnom konaní a na to nadväzujúce podanie obžaloby v rozpore s Trestným poriadkom“, pričom zdôraznil, že predmetom ústavnej sťažnosti by mala byť otázka, či «súd postupoval správne, keď prijal   obžalobu   v stave,   keď   v bode   2)   obžaloby boli   vykonané   výsluchy   svedkov   len v konaní pred vznesením obvinenia, t.   j., či v tomto smere došlo k porušeniu práva na obhajobu alebo nie. V tejto súvislosti chcem poukázať na právny názor Krajského súdu v Žiline,   podľa   ktorého:   „Krajský   súd   opakovane   pripomína,   že   obvinený   musí   mať primeranú   a dostatočnú   možnosť   poprieť   výpoveď   svedka.   Vyvodzovať   právne   dôsledky z výpovede svedka, ktorému obvinený nemohol klásť otázky, ktorého nemohol vypočuť alebo dať   vypočuť,   je   neprípustné,   pretože   jeho   právo   na   obhajobu   by   bolo   skrátené   takým spôsobom, ktorý je nezlučiteľný s článkom 6 Dohovoru.“».

Sťažovateľ   v sťažnosti   ďalej   uvádza,   že «Krajský   súd   ale   opomenul,   resp. odignoroval dosť závažné skutočnosti, minimálne v tom smere, že súd po prijatí obžaloby riskoval, že konanie mohlo byť ovplyvnené dôkaznou núdzou, pretože v prípade akýchkoľvek prekážok, pre ktoré by nebolo možné zabezpečiť výsluch svedka na hlavnom pojednávaní nebolo   možné   takúto   výpoveď   z prípravného   konania   čítať   a na   takýto   dôkaz   vôbec prihliadať. Krajský   súd   ďalej opomenul,   resp.   odignoroval   skutočnosť,   že ku   „kritickej previerke výpovedí na H. P.“ došlo až potom, čo súd v rozpore so zákonom čítal zápisnice výpovedí z predprípravného konania, ktoré neboli vykonané kontradiktórnym spôsobom. Je teda nesporné, že súd nemal obžalobu prijať, ale vrátiť prokuratúre z dôvodu zachovania mojich práv na obhajobu. Súd ale naopak obžalobu prijal s vedomím, že porušuje moje obhajobné práva o čom svedčí i fakt, že zápisnice z prípravného konania boli na H. P. čítané a „kritická previerka“ bola realizovaná až po niekoľkých mesiacoch od momentu, kedy boli na HP zápisnice čítané...!»

V nadväznosti   na   uvedenú   argumentáciu   je   podľa   sťažovateľa   ďalej   potrebné skúmať, či «nezákonný postup OČTK a súdu vo vzťahu k právam na obhajobu nespôsobil v konaní   prieťahy.   Podľa   slovenského   práva   v prípade   dlhšie   trvajúcej   väzby   pre oprávnenie jej dlhšieho trvania musia byť splnené štyri podmienky:

-musí existovať uznesenie o obvinení,

-musí existovať kvalifikované podozrenie,

-musí existovať väzobný dôvod podľa § 71/1 a/b/c T.P.,

-OČTK   a súd   musia   konať   s osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením. (I. ÚS 224/03).

Na strane 6 zápisnice z H. P. 11.07.2013 som uviedol: „... Chcem uviesť, že väzba počas minimálne 6 mesiacov absolútne popierala svoj účel...“

Okresný   súd   Bratislava   III.   vo   svojom   rozhodnutí   zo   dňa   11.   07.   2013,   sp.   zn. 3 T/144/2010-1916   sa   otázke   prípadných   prieťahov   nevenoval.   V tomto   smere   je   jeho rozhodnutie nepreskúmateľné. Vo svojej sťažnosti proti rozhodnutiu okresného súdu som na strane 2 poukázal na genézu H. P. v roku 2013. Ďalej som uviedol: „Je otázne ako súd dodržal zásadu uvedenú v ust. 2/6 T. P., rovnako je otázne, aký účel plní väzba – uvedené súd v rámci svojej riadnej prieskumnej činnosti (§ 79/2 T. P.) odignoroval... Mám za to, že Krajský   súd   sa   dostatočne   nevysporiadal   s existenciou   prieťahov.   Svoju   „predstavu“ o prieťahoch   vysvetľuje   tak,   že   ak   sú   pojednávania   odročované   plynule,   resp.   existujú akceptovateľné   rozostupy   medzi   jednotlivými   pojednávaniami,   tak   podľa   jeho   názoru neexistujú   prieťahy.   Súd   sa   ale   zabudol   vysporiadať   s dôvodmi,   pre   ktoré   došlo k odročovaniu, t. j. aké prekážky viedli k odročovaniu. Tieto konkrétne prekážky nemožno pričítavať   na   vrub   mne!   Bude   úlohou   Ústavného   súdu   SR   skúmať   tieto   „prekážky“ a následne vyvodiť záver.».

Podľa sťažovateľa „... pretrvávanie dôvodného podozrenia, že osoba,   ktorá bola pozbavená slobody väzbou, spáchala trestný čin, je conditio sine qua non (podmienka bez ktorej niet zákonnosti) jej ďalšieho držania vo väzbe. Po uplynutí určitého času to už však nestačí, pričom keď má väzba trvať naďalej, musí pristúpiť iný významný a dostatočný dôvod   alebo   dôvody   a naviac,   musí   byť   preukázané,   že   kompetenčné   orgány   postupujú vo veci s osobitnou starostlivosťou.   Okresný i Krajský súd si mali byť vedomé významu osobnej   slobody   jedinca,   ako   základov   demokratickej   spoločnosti   a preto   je   potrebné zdôrazniť,   že   väzba   je   výnimočným   opatrením   a predstavuje   najzávažnejší   zásah   do základného   práva   jednotlivca   na   osobnú   slobodu!   Pripomínam,   že   požiadavka,   aby vzhľadom   na   všetky   okolnosti   prípadu   trvanie   väzby   neprekročilo   nevyhnutnú   dobu, vyžaduje preveriť nielen existenciu a relevantnosť dôvodov väzby, ale aj doterajší postup súdov. Právo na osobnú slobodu zaručené v čl. 17/2 a 5 Ústavy SR môže byť porušené aj tým,   že   OČTK   a súd   nepostupujú   v trestnom   konaní   v čase,   keď   je   obvinený   vo   väzbe s osobitnou   starostlivosťou   a urýchlením.   Opätovne   dávam   do   pozornosti   genézu   HP (najmä   v roku   2013)   ako   aj   dôvody   odročovania!   Z analýzy   postupu   súdu   jednoznačne vyplýva, že hoci celková dĺžka väzby ku dňu rozhodnutia KS (t. j. 07.08.2013) trvala cca 41 mesiacov,   treba   konštatovať,   že   kompetentné   orgány   v mojej   trestnej   veci   nepostupujú s osobitnou starostlivosťou a urýchlením. Z postupu súdu nie je evidentné, že by bol vedený snahou čo najskôr prispieť k ukončeniu mojej väzby. Podľa § 76/1 T. p. väzba v konaní pred súdom môže trvať len nevyhnutnú dobu. Mám za to, že v danom prípade na ďalšie trvanie väzby nepostačuje skutočnosť, že existujú dôvody na podozrenie, že som sa dopustil trestnej činnosti, ktorá mi je kladená za vinu, pretože v tomto štádiu konania existujú pochybnosti o tom, či dôkazy z ktorých vychádza obžaloba boli produkované zákonným spôsobom. Je neakceptovateľné,   aby   za   chyby   spôsobené   porušením   práva   na   obhajobu   obdobne porušením   zásady   podľa   § 2/6   T.   p.,   doplácal   obvinený   potvrdením   väzby   z dôvodu konvalidácie stavu súdom. Väzba môže trvať len nevyhnutný čas, preto nie je na mieste, aby som doplácal na chyby konania, ktoré bolo treba odstrániť.“.

Sťažovateľ poukazuje na „uznesenia sp. zn. 3 T/144/2010-1334, 3 T/144/2010-1366, 3 T/144/2010-1339 (všetky zo dňa 09. 08. 2011)“, z ktorých «vyplýva, že súd rozhodol podľa § 88/1 T. P. o predvedení svedkov: J. V., M. J., Z. T.. Dňa 9. 8. 2011 bolo HP odročené   na   dobu   neurčitú.   Dňa   5.   9.   2011   musel   súd   vydať   opravné   uznesenie (3 T/144/2010-1368) na základe ktorých nariadil predvedenie vyššie uvedených svedkov. Svedok J. a T. boli vypočutí na H. P. 25. 11. 2011. Svedok V. bola vypočutá až na H. P. dňa 09. 02. 2012. Vedomosť o uvedenom okresný i krajský súd bezpochyby mali. Súdu som dal do   pozornosti   ústavný   nález   sp.   zn.   III. ÚS   12/06...   Ak   Ústavný   súd   SR   bude   venovať pozornosť okolnostiam „Kto bol kedy predvolaný“ a aké boli dôvody odročovania, musí dospieť   k záveru,   že   v konaní   sa   nepostupuje   efektívne...   Rovnako   treba   povedať,   že výsluchy svedkov V., J., T. je len jedným z príkladov neefektívnosti, resp. prieťahov. Ako ďalšie   je   možno   uviesť   odročovanie   z dôvodu   neprítomnosti   senátu   (minimálne   2x), neprítomnosť   tlmočníka   (2x),   neprítomnosť   svedkov...   Pri   zhodnotení   všetkého   mnou uvedeného   možno   vyvodiť   záver,   že   neefektívnym   postupom   súdu   došlo   vo   viacerých momentoch   k zbytočným   prieťahom,   čím   bolo   porušené   moje   základné   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako mi to zaručuje čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. Toto porušenie je o to závažnejšie vzhľadom na skutočnosť, že som vo väzbe a takýto postup zároveň porušuje moje práva garantované čl. 17/1, 2, 5 Ústavy SR.».

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo priznané sťažovateľovi čl. 17/1, 2, 5 Ústavy SR a ľudské právo priznané   podľa   čl.   5/3,   4   Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 4 Tos/90/2013 a postupom Okresného súdu Bratislava III vo veci sp. zn. 3 T/144/2010-1916 porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   podľa   čl.   127/2   Ústavy   Slovenskej   republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. augusta 2013, sp. zn. 4 Tos/90/2013 zrušuje a Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby V. S. prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

Ústavný súd Slovenskej republiky podľa čl. 127/3 Ústavy SR priznáva sťažovateľovi za   porušenie   jeho   základného   práva   primerané   finančné   zadosťučinenie   3000,-   euro. Krajský súd v Bratislave je povinný vyplatiť jednu polovicu tohto zadosťučinenia vo výške 1500,- Euro. Okresný súd Bratislava III. je povinný vyplatiť druhú polovicu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1500,- euro. Krajský súd v Bratislave aj okresný súd Bratislava III.   je   povinný   vyplatiť   svoj diel   primeraného finančného   zadosťučinenia   do dvoch mesiacov odo dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR v sídle Ústavného súdu SR na účet sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy   a práv   podľa   čl.   5   ods.   3   a 4   dohovoru   postupom   okresného   súdu   a postupom krajského súdu v napadnutých konaniach.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Vo vzťahu k označeným článkom ústavy a dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú   judikatúru,   z   ktorej   vyplýva,   že   v   ustanoveniach   čl.   17   ústavy,   ako   aj   čl.   5 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú slobodu sú obsiahnuté tak právo podať návrh na konanie,   v   ktorom   by   súd   neodkladne   alebo   urýchlene   rozhodol   o   zákonnosti   väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná, ako aj právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú, resp. primeranú dobu, alebo byť prepustený počas konania (napr. III. ÚS 7/00, III.   ÚS   255/03,   III.   ÚS   199/05),   pričom   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   môže   byť v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Z už vyslovených právnych názorov ústavného súdu možno vyvodiť, že z hľadiska rozsahu práv garantovaných prostredníctvom čl. 17 ústavy a práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3, ako aj čl. 5 ods.   4 dohovoru neexistujú medzi týmito právami zásadné rozdiely, keďže čl. 17 ústavy zahŕňa aj práva vyplývajúce z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru (pozri napr. III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval možnosť prípadného porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a jeho práv vyplývajúcich z čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru napadnutým postupom okresného súdu a krajského súdu spoločne, pričom zohľadňoval judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k druhej vete čl. 5 ods. 3 a k čl. 5 ods. 4 dohovoru.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   3   T   144/2010   v súvislosti   s rozhodovaním   o jeho   žiadosti   o prepustenie z väzby na slobodu z 27. júna 2013

Systém   ochrany   základných   práv   a   slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej   medzinárodnej   zmluvy   je   založený   na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany základným právam a slobodám, resp.   ľudským právam a základným slobodám vyplývajúcim z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 a čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   základných   práv   a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd vo vzťahu k námietkam smerujúcim proti postupu   okresného   súdu   v napadnutom   konaní   v súvislosti   s rozhodovaním   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby z 27. júna 2013 konštatuje, že podľa Trestného poriadku bol   sťažovateľ   oprávnený   proti   namietanému   postupu   okresného   súdu   podať   sťažnosť, v ktorej   mohol   namietať   aj   neprípustný   zásah   do   ústavou   garantovaných   práv   väzobne stíhanej osoby, čo aj využil. O sťažnosti sťažovateľa bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd, čo vylučuje právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol   podľa   §   25 ods.   2 zákona o   ústavnom   súde   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 90/2013

Pri preskúmavaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil na posúdenie, či ju nemožno   považovať   za   zjavne   neopodstatnenú.   Z už   citovaného   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   totiž   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť   tieto   námietky   sťažovateľa,   ktorými   odôvodňuje porušenie ním označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru:

1.   Existujú   pochybnosti   o tom,   či   dôkazy,   z ktorých   vychádza   obžaloba,   boli produkované zákonným spôsobom, a preto je ďalšie trvanie väzby nedôvodné (ďalej len „prvá námietka“),

2. Napadnuté konanie je postihnuté zbytočnými prieťahmi, keďže podľa sťažovateľa popísaný „nezákonný   postup...   súdu   vo   vzťahu   k   právam   na   obhajobu“,   ako   aj „odročovanie hlavného pojednávania“ sú dôkazom toho, že „súdy nepostupujú v trestnom konaní v čase sťažovateľovej väzby s osobitnou   starostlivosťou a urýchlením“ (ďalej len „druhá námietka“).

Pred vecným preskúmaním námietok sťažovateľa ústavný súd považuje za potrebné poukázať na ustálené právne názory vyplývajúce z jeho doterajšej judikatúry, ktoré tvoria základné právne východiská pre rozhodovanie o sťažnosti sťažovateľa.

V prvom   rade   možno   z ústavného   postavenia   ústavného   súdu   vyvodiť   určité obmedzenia pri preskúmavaní vecí, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, keďže ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou pôsobiacou v rámci sústavy všeobecný súdov, ale súdnym orgánom ochrany ústavnosti (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Sťažovateľom označené ustanovenia čl. 17 ústavy odkazujú na viacerých miestach na zákon, z čoho vyplýva, že pri posudzovaní jeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom verejnej moci, pričom v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci môže závažné porušenie zákonnosti nadobudnúť   ústavnoprávny   rozmer,   t.   j.   spôsobiť   aj   porušenie   ústavnosti   (m.   m. III. ÚS 48/00). Príslušná zákonná úprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je preto   vo   svojej   podstate   neodmysliteľnou   súčasťou   ústavou   zaručenej   osobnej   slobody (II. ÚS 55/98). Ústavný súd konštatuje, že predovšetkým z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj pri rozhodnutiach týkajúcich   sa   ďalšieho   trvania   väzby.   Zákonnosť   väzby   je   zároveň   determinovaná skutkovými   okolnosťami,   ktoré   by   vo   svojej   podstate   mali   dať   ratio   decidendi   (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S týmto východiskom úzko súvisí aj   obsah   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy,   z   ktorého   vyplýva   oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a proti väzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť o väzbe na základe konkrétnych skutočností, a nielen na základe abstraktnej úvahy. Účelom záruk vyplývajúcich z čl. 5 ods. 4 dohovoru je taktiež zabezpečiť osobám   zatknutým   alebo   inak   pozbaveným   osobnej   slobody   právo   iniciovať   konanie, ktorého predmetom je preskúmanie zákonnosti opatrenia, ktorým boli pozbavené osobnej slobody.

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   konanie   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   musí   mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

V nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   pri   posudzovaní   postupu krajského súdu   v napadnutom konaní nie jeho úlohou preskúmať správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel krajský súd v napadnutom konaní, resp. odpovedať na otázku, či malo, resp. nemalo byť žiadostiam sťažovateľa o prepustenie z väzby a jej nahradením písomným sľubom a dohľadom probačného a mediačného úradníka vyhovené. Úloha ústavného súdu sa v danom prípade obmedzuje na posúdenie otázky, či sa krajský súd s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľa (prezentovanou v uplatnenej sťažnosti) vysporiadal   dostatočne   a preskúmateľným   spôsobom,   t.   j.   tak,   aby   odôvodnenie   jeho rozhodnutia bolo z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Aj napriek skutočnosti, že z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ (výslovne) napáda len postup krajského súdu v napadnutom konaní, z povahy veci vyplýva, že namietaný postup vyústil do rozhodnutia, konkrétne   uznesenia   sp.   zn.   4   Tos   90/2013   zo 7.   augusta   2013   (ďalej   aj   „uznesenie zo 7. augusta 2013“), a preto ústavný súd podrobil svojmu prieskumu aj toto uznesenie, vychádzajúc z obsahu námietok uplatnených sťažovateľom v sťažnosti.

II.2.1 K prvej námietke sťažovateľa

Krajský súd, v právomoci ktorého bolo posúdenie skutkových a právnych otázok relevantných pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa z 11. júla 2013 (doplnenej podaním z 15. júla 2013, 25. júla 2012 a 26. júla 2013, pozn.) smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 T 144/2010 z 11. júla 2013, vychádzal zo skutkového a právneho stavu uvedeného   v označenom   uznesení   okresného   súdu,   ktorého   právne   závery   v uznesení zo 7. augusta 2013 akceptoval, a preto sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Pri preskúmaní uznesenia okresného súdu z 11. júla 2013 posudzoval krajský súd splnenie formálnych, ako aj materiálnych podmienok trvania väzby, pričom v odôvodnení svojho uznesenia zo 7. augusta 2013 v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Primárne je nevyhnutné uviesť, že formálne a materiálne podmienky trvania väzby u obžalovaného   S.   boli   podľa   názoru   Krajského   súdu   v   Bratislave   ustálené   správne a v súlade s ustanoveniami § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. Čo sa týka väzobného dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por. sťažnostný súd zastáva názor, že i naďalej sú tu dané   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu,   že   v   prípade   prepustenia obžalovaného z väzby na slobodu, by sa vyhýbal trestnému stíhaniu tým, že by sa opätovne a opakovane nedostavoval a vyhýbal sa úkonom trestného konania, tak ako pred vzatím do väzby. Najvšeobecnejšie možno konštatovať, že podmienky na tzv. útekovú väzbu sú dané vtedy, ak sa možno dôvodne t. j. s rozumným stupňom pravdepodobnosti domnievať, že obžalovaný sa pokúsi vyhnúť trestnoprávnym dôsledkom svojho konania spôsobom, ktorým by   sa   stal   dočasne   alebo   trvale   fyzicky   nedostihnuteľným,   a   teda   aj   nepostihnuteľným. Prejavy takéhoto správania sa obžalovaného sú prítomné, čo bolo hlavným dôvodom pre vydanie príkazu na zatknutie. Krajský sťažnostný súd po dôslednom preskúmaní spisového materiálu   konštatuje,   že   nie   je   možné   súhlasiť   s   dôvodmi   sťažnosti   obžalovaného spočívajúce v tvrdení, že jeho väzba a dôvody pre jej ďalšie trvania nie sú podporené konkrétnymi   skutočnosťami   a   dôvody   väzby   sú   podľa   jeho   názoru   postavené   len   na domnienkach   a   predpokladoch.   Proti   takýmto   záverom   svedčia   mnohé   listinné   dôkazy svedčiace   o tom,   že obžalovaný   sa   naozaj   v mieste svojho posledného   trvalého pobytu dlhodobo nezdržoval, údaje získané od najbližších príbuzných svedčia o tom, že išlo o dobu 2 rokov, kontakty s rodičmi a bratom obžalovaný neudržiaval, nemali vedomosť, kde sa nachádza. Rovnako neúspešné boli pokusy orgánov činných v trestnom konaní zabezpečiť jeho prítomnosť predvolaním z iných adries, ktoré obžalovaný udal ako miesta, kde sa zdržuje. Zo spisového materiálu, krajský súd zistil, že posledná zásielka, ktorú obžalovaný pred rozhodnutím o vzatí   do   väzby   prevzal je   zo   17.   12.   2008   a   všetky   ďalšie pokusy o kontaktovanie obžalovaného na ním uvádzaných adresách boli neúspešné. Vzhľadom na zistené konkrétne skutočnosti je možné v prípade obžalovaného V. S. tvrdiť, že dôvodom pre jeho vzatie do väzby a neskôr jeho ponechania vo väzbe nie je iba hrozba vysokým trestom v prípade uznania viny, tak ako na to poukazuje obžalovaný, ale v prvom rade konkrétne skutočnosti, ktoré aj bez hroziaceho vysokého trestu vzbudzujú obavu, že obžalovaný sa v prípade prepustenia z väzby na slobodu bude trestnému stíhaniu opätovne vyhýbať, tak ako tomu bolo v čase pred rozhodnutím o vzatí do väzby. Z dôkazov, ktoré boli dosiaľ zadovážené jednak v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom a ktoré tvoria spisový materiál vyplýva, že trestné stíhanie obžalovaného je vedené dôvodne a to aj napriek tomu, že vo všetkých podaniach a obhajobných tvrdeniach obžalovaného je zdôrazňovaná práve jeho nevina. Tým sú podľa názoru sťažnostného súdu splnené formálne podmienky väzby. Obžalovaný V. S. je stíhaný pre závažnú trestnú činnosť majetkového charakteru veľkého rozsahu, ktorej sa mal dopúšťať v priebehu rokov 2007 - 2008 a mala byť jeho konaním na cudzom   majetku   spôsobená   škoda   veľkého   rozsahu.   V prípade   obžalovaného   V.   S.   je potrebné uviesť, že rozhodnutiu o jeho vzatí do väzby predchádzalo vydanie príkazu na zatknutie zo dňa 14. 12. 2009. K tomuto kroku pristúpil okresný súd po tom, čo bolo zistené, že obžalovaný sa v mieste svojho trvalého pobytu nezdržuje, pretože jeho trvalý pobyt na adrese T. bol dňa 23. 3. 2009 zrušený. K namietanému porušeniu kontradiktórnosti procesu krajský súd dáva obžalovanému do pozornosti, že obžaloba v trestnej veci môže byť opretá o výpovede svedkov a iné dôkazy vykonané pred vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, prípadne pred oznámením uznesenia o vznesení obvinenia jeho vyhlásením (§ 206 ods. 1 Tr. por.), ak k ich vykonaniu došlo po začatí trestného stíhania „vo veci“ podľa § 199 ods. 1 Tr. por. Je síce pravdou, že ak je ale výpoveď svedka jediným usvedčujúcim dôkazom alebo vo významnej miere rozhodujúcim dôkazom, o ktorý chce prokurátor, ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom, oprieť obžalobu, je nevyhnutné takého svedka vypočuť   až po vznesení obvinenia (alebo svedka vypočutého pred týmto úkonom znovu vypočuť), a tak zachovať právo obvineného na obhajobu (právo na kontradiktórny postup). Nemožno však opomínať, že ak obvinený po vznesení obvinenia sám (resp. prostredníctvom obhajcu) žiada zopakovať výsluchy iných svedkov, je na úvahe orgánov činných v trestnom konaní,   aby   po   posúdení   dôkaznej   situácie   vo   veci   rozhodli   o   potrebe   vykonať kontradiktórny   výsluch   svedka.   Na   spravodlivé   súdne   konanie   a   na   kritickú   previerku výpovede svedka však postačuje, ak je výsluch svedka vykonaný v prítomnosti obvineného alebo jeho obhajcu v konaní pred súdom tak, ako je tomu v svetle prejednávaného prípadu. Neobstojí teda sťažnostná argumentácia obžalovaného o porušení jeho práva na obhajobu zo strany orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdu.»

Krajský   súd   sa   v odôvodnení   svojho   uznesenia   zo 7.   augusta   2013   zaoberal   aj ponúknutým písomným sľubom sťažovateľa a jeho návrhom nahradiť ďalšie trvanie väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Pokiaľ   ide   o   ponúknutý   písomný   sľub   obžalovaného   S.,   ako   aj   jeho   návrh   na dohľad,   vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   a   jeho   osobu,   dospel   i   krajský   súd k záveru, že nemožno väzbu u neho nahradiť prijatím písomného sľubu a ani dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por., nakoľko tieto   inštitúty   pre   nahradenie   väzby   sú   nedostatočné.   V   tomto   smere   nadriadený   súd považuje výrok súdu I. stupňa, ktorým bol neprijatý písomný sľub obžalovaného a jeho návrh na dohľad probačným a mediačným úradníkom za vecne správny.

Vychádzajúc z dikcie zákona (§ 80 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por.), alternatívne je možné väzbu nahradiť prijatím písomného sľubu obvineného alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka nad obvineným, za predpokladu, že vzhľadom na osobu obvineného a na povahu prejednávaného prípadu považuje súd písomný sľub a dohľad probačného a mediačného úradníka za dostatočnú záruku. Presvedčenie súdu o dostatočnosti prijímanej záruky ako náhrady väzby   musí   kumulatívne prameniť jednak z okolností prípadu,   ako i osobnostného   profilu   obvineného.   V   prípade   obvinenia   z   uvedenej   závažnej   trestnej činnosti je možné uvažovať o prijatí písomného sľubu alebo dohľadu iba vo výnimočných prípadoch. Žiadne výnimočné okolnosti na strane obžalovaného, ani vyplývajúce z povahy prípadu však nadriadený súd nezistil.

Krajský súd uzatvára, že v prípade obžalovaného je väzba aj v tomto štádiu trestného stíhania dôvodná a primeraná, neodporuje čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv, ani čl. 17 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a napokon ani čl. 47 Charte základných práv Európskej únie, podľa ktorých každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným súdom zriadeným zákonom, vo veci sa plynulé koná a o žiadostiach samotného obvineného sa rozhoduje v stanovených lehotách.“

Vychádzajúc   zo   sťažnosti,   sťažovateľ   spochybňuje   v prvom   rade   splnenie hmotnoprávnych predpokladov väzby (zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré   je   trestné   stíhanie   vedené,   boli   spáchané,   majú   znaky   trestného   činu   a   existuje dôvodné   podozrenie,   že   ich   spáchal   sťažovateľ),   a to   konkrétne   existenciu   dôvodného podozrenia, že skutky spáchal, keďže podľa jeho názoru „existujú pochybnosti o tom, či dôkazy z ktorých vychádza obžaloba boli produkované zákonným spôsobom“.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje na (už)   citované závery   krajského   súdu vyslovené v jeho uznesení sp. zn. 4 Tos 90/2013 zo 7. augusta 2013 týkajúce sa zásady kontradiktórnosti   a na   tomto   základe   zastáva   názor,   že   krajský   súd   sa   ústavne akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa „nezákonnosti   výpovede   svedkov   v prípravnom   konaní“ a jej   vplyvu   na   existenciu hmotnoprávneho predpokladu väzby (dôvodného podozrenia vo vzťahu k jeho osobe), a to jednak odkazom na stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 7. decembra 2009   (sp.   zn.   Tpj   63/2009)   a konštatovaním   o vykonaní   výsluchu   svedkov   za   účasti sťažovateľa, resp. jeho obhajcu na hlavnom pojednávaní (v konaní pred súdom, pozn.). Ústavný   súd   z uvedeného   hľadiska   považuje   za   akceptovateľný   a udržateľný   aj   právny záver krajského súdu, že „trestné stíhanie obžalovaného je vedené dôvodne“, v dôsledku čoho možno materiálne podmienky väzby považovať za splnené.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   vyhodnotil   argumentáciu   sťažovateľa   tvoriacu podstatu jeho prvej námietky za zjavne nedôvodnú, teda takú, ktorá v konečnom dôsledku reálne nemohla spôsobiť porušenie v sťažnosti označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru, o to viac, že sťažovateľ v tejto súvislosti v sťažnosti iba hypoteticky „obviňuje“ všeobecný súd z vystavovania sa riziku, že „konanie mohlo byť ovplyvnené dôkaznou núdzou, pretože v prípade akýchkoľvek prekážok, pre ktoré by nebolo možné zabezpečiť   výsluch   svedka   na   hlavnom   pojednávaní   nebolo   možné   takúto   výpoveď z prípravného konania čítať a na takýto dôkaz vôbec prihliadať“. Za týchto okolností sú v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu splnené podmienky na odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.

II.2.1 K druhej námietke sťažovateľa

Vo vzťahu k druhej   námietke sťažovateľa, ktorej   podstata   je založená na tvrdení o neakceptovateľných   prieťahoch   v trestnom   konaní   vzhľadom   na   (podľa   sťažovateľa) „nezákonný postup súdu v súvislosti s neakceptovaním jeho práva na obhajobu“ ako aj neodôvodnené „odročovanie   hlavného   pojednávania“, krajský   súd   v uznesení   sp.   zn. 4 Tos 90/2013 zo 7. augusta 2013 formuloval záver, že „nezistil v posudzovanom prípade prieťahy“, ktoré by opodstatňovali záver o porušení sťažovateľovho práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru, a mali tak vplyv na trvanie dôvodov tzv. útekovej väzby sťažovateľa.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľa uznáva, že všeobecný súd rozhodujúci o vine a treste väzobne stíhanej osoby obvinenej z trestného činu musí konať s nevyhnutnou osobitnou starostlivosťou a s adekvátnym úsilím túto väzobnú vec ukončiť v primeranej lehote. Svedčí o tom aj judikatúra ESĽP v súvislosti s namietaným porušením čl.   5   ods.   3   dohovoru   (napr.   Mileta   Savič   c.   Slovenská   republika   –   Správa   Komisie z 20. mája 1998   týkajúca   sa   sťažnosti   č.   28409/95,   Cevizovic   c.   Nemecko,   rozhodnutie z 29. júla   2004   týkajúce   sa   sťažnosti   č.   49746/99,   Debboub   alias   Husseini   Ali c. Francúzsko, rozhodnutie z 9. novembra 1999, a ďalšie).

Ústavný súd z obsahu uznesenia krajského súdu zo 7. augusta 2013 zistil, že krajský súd   sa   druhou   námietkou   sťažovateľa   náležite   zaoberal,   pričom   v tejto   súvislosti v odôvodnení uviedol:

„Aj pri rešpektovaní zásady, že väzba ako krajné riešenie s najzávažnejším zásahom do základných ľudských práv spomedzi zaisťovacích inštitútov, má trvať iba nevyhnutný čas,   je   naďalej   nutné   konštatovať   jej   opodstatnenosť.   Doterajšia   dĺžka   väzby   je   s prihliadnutím na závažnosť konania a očakávaný postih v prípade uznania viny primeraná. Obžalovaný mal v závažnom protiprávnom konaní pokračovať dlhšiu dobu, pričom mal svojím konaním spôsobiť na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu.

V tomto smere sťažnostný súd poukazuje na predchádzajúce rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave o podaných sťažnostiach o rozhodnutiach o väzbe, dôvody ktorých sa nezmenili a ostali totožné. Čo sa týka dodržovania zásady stanovenej v § 2 ods. 6 Tr. por., ktorá určuje povinnosť vybavovania väzobných vecí prednostne a urýchlene, v tomto smere nezistil   krajský   súd   žiadne   závažné   nedostatky.   Prejednávanie   veci   pred   súdom   prvého stupňa pokračuje plynule. Časové odstupy medzi jednotlivými hlavnými pojednávaniami sú z   pohľadu   dodržania   spomenutej   zásady   akceptovateľné.   Krajský   súd   teda   nezistil v posudzovanom   prípade   prieťahy,   či   už   subjektívneho   alebo   objektívneho   charakteru a nemožno   teda   konštatovať,   že   by   došlo   k   porušeniu   základných   práv   obžalovaného garantovaných Ústavou SR a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, tak ako uvádza vo svojej sťažnosti obžalovaný.“

Z „genézy odročovania hlavného pojednávania za rok 2013“ uvedenej samotným sťažovateľom   v jeho   podaní   z 15.   júla   2013   (sťažnosť   proti   uzneseniu   okresného   súdu sp. zn.   3   T   144/2010   z 11.   júla   2013,   pozn.)   vyplýva,   že   hlavné   pojednávanie   bolo v relevantnom čase rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu odročené   celkom   4-krát   (pojednávanie   nariadené   na   24.   január   2013,   na   ktorom   boli vypočutí   svedkovia,   bolo   odročené   na   28.   február   2013   a následne   na   18.   marec   2013 z dôvodu neprítomnosti tlmočníka; na hlavnom pojednávaní nariadenom na 18. marec 2013 bol vypočutý svedok za prítomnosti tlmočníka a boli predložené návrhy na dokazovanie; hlavné pojednávanie nariadené na 16.   máj 2013 bolo   odročené z dôvodu   neprítomnosti konajúceho senátu okresného súdu na 11. júl 2013, na ktorom okresný súd rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby).

Vychádzajúc   z citovaného,   ako   aj   zo   skutočností   uvádzaných   sťažovateľom v sťažnosti, ústavný súd zastáva názor, že krajský súd sa v uznesení sp. zn. 4 Tos 90/2013 zo 7. augusta 2013 s námietkou sťažovateľa o existencii zbytočných prieťahov v konaní vo veci samej (o vine a treste) náležitým spôsobom zaoberal, pričom jeho záver o tom, že v posudzovanom   prípade   k zbytočným   prieťahom   nedošlo,   nemá   ústavný   súd   dôvod spochybňovať,   a   preto   zastáva   názor,   že   aj   druhá   námietka   sťažovateľa   je   zjavne nedôvodná.

Sumarizujúc   dosiaľ   uvedené,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   dospel k záveru,   že   medzi   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní,   ktorý   vyústil   do uznesenia sp. zn. 4 Tos 90/2013 zo 7. augusta 2013, a obsahom sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti postupu krajského súdu v napadnutom konaní, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   bolo   bez   právneho   dôvodu,   aby   sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

Nad   rámec   odôvodnenia   sťažnosti   v nadväznosti   na   sťažovateľom   artikulovanú nespokojnosť   s   podľa   neho „nezákonným“ vykonaním   výsluchu   svedkov a spochybňovaním správnosti postupu okresného súdu, „keď prijal obžalobu v stave, keď v bode   2)   obžaloby   boli   vykonané   výsluchy   svedkov   len   v konaní   pred   vznesením obvinenia“, ústavný súd poukazuje aj na judikát trestnoprávneho kolégia Krajského súdu v Žiline   sp.   zn.   Jtk   9/09   z 8. decembra   2009,   z ktorého   vyplýva,   že   nedodržanie kontradiktórneho   postupu   pri   výsluchu   svedkov,   ktorí   nie   sú   vo   vzťahu   k   obvinenému osobami uvedenými v ustanovení § 130 Trestného poriadku, nie je samo osebe dôvodom na odmietnutie obžaloby a vrátenie veci prokurátorovi. Okrem nedodržania kontradiktórneho postupu   pri   vykonávaní výsluchov   svedkov   je   potrebné tieto   považovať za   úkony   inak vykonané v súlade so zákonom a nemožno ich považovať za nulitné už v tomto štádiu konania. Nedodržanie kontradiktórnosti sa môže „naplno“ prejaviť až v súdnom konaní, a preto ako podklad na podanie obžaloby a jej prijatie súdom na ďalšie konanie je možné tieto dôkazné prostriedky akceptovať. Pre svedkov, ktorí nie sú vo vzťahu k obvinenému osobami uvedenými v § 130 Trestného poriadku, platí všeobecná povinnosť svedčiť podľa § 127 Trestného poriadku bez možnosti odoprieť výpoveď podľa § 130 ods. 1 Trestného poriadku,   a preto   nie je na mieste už v   tomto   štádiu   konania –   predbežné   prejednanie obžaloby,   prejudikovať   a   predpokladať,   že   takíto   svedkovia   na   hlavnom   pojednávaní odmietnu vypovedať, zmenia výpovede, zomrú alebo sa na hlavné pojednávanie nedostavia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013