znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 801/2013-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. P., Ž., zastúpeného JUDr. M. P., advokátka, s. r. o., Ž., konajúca prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 163/2013 a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 163/2013 z 25. júla 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. P. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2013 doručená   sťažnosť   Ing.   L.   P.,   Ž.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   JUDr.   M.   P., advokátka, s. r. o., Ž., konajúca prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. M. P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 163/2013 a jeho uznesením sp. zn. 6 Cdo 163/2013 z 25. júla 2013 (ďalej aj „napadnuté konanie“ a „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   účastníkom   konania vedeného Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 154/2003 v procesnom   postavení odporcu.   Okresný   súd v označenom konaní rozhodol   rozsudkom č. k. 7 C 154/2003-639 zo 16. januára 2012, ktorým zaviazal sťažovateľa na zaplatenie istiny   12 056   €   spolu   s 8   %   ročným   úrokom   z omeškania   od   15.   decembra   2004   do zaplatenia,   a to   do   3   dní   po   právoplatnosti   rozsudku.   Vo   zvyšku   uplatneného   úroku z omeškania okresný súd žalobu zamietol.

Sťažovateľ   podal   proti   rozsudku   okresného   súdu   č.   k.   7   C   154/2003-639 zo 16. januára 2012 v zákonnej lehote odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k.   5   Co   152/2012-663 z 30.   júla   2012   tak,   že potvrdil odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a navrhovateľovi náhradu trov konania   nepriznal.   Krajský   súd   zároveň   rozhodol,   že   v odvolaním   nenapadnutej   časti zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý. Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu č. k. 5 Co 152/2012-663 z 30. júla 2012 dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým uznesením tak, že ho odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:„Napadnutým uznesením bolo porušené moje základné právo na spravodlivú súdnu ochranu   podľa   čl.   46   a   nasl.   Ústavy   SR...   Nedostatok   riadneho,   dostatočného a presvedčivého   odôvodnenia   rozhodnutia   predstavuje   potom   porušenie   práva   na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia, nakoľko účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   -   Krajského   súdu   v   Žiline,   zo   dňa 30. 7. 2012, č. k. 5 Co 152/2012 nezodpovedá zákonným požiadavkám vyššie uvedeným, je neurčité, nepresvedčivé, absentuje vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností predovšetkým z hľadiska skutočnosti, že ja som v odvolaní poukázal na viaceré podstatné skutočnosti, s ktorými   sa   odvolací   súd   v   napadnutom   rozsudku   vôbec   nevyporiadal.   Tým   je   dané dovolací dôvod v zmysle § 237 písm. f) O. s. p., a preto zamietnutie môjho dovolania dovolacím súdom považujem za nedôvodné, čo podľa môjho názoru zakladá opodstatnenosť ústavnej sťažnosti.“

Podľa tvrdenia sťažovateľa «Okresný súd v Žiline pri vydaní napadnutého rozsudku vychádzal výlučne z dôkazného prostriedku - znaleckého posudku Ing. L. Š., č. 2/2011 zo dňa 11. 03. 2011. Takisto vychádzal z výpovede znalca na pojednávaní dňa 12. 12. 2011, tak ako to vyplýva zo zápisnice z tohto pojednávania.

Súdny   znalec,   Ing.   L.   Š.,   na   pojednávaní   dňa   12.   12.   2011   už   nebol   oprávnený vypovedať   ako   znalec v   odbore stavebníctvo,   odvetvie odhad   hodnoty   stavebných   prác, nakoľko   dňa   11.   08.   2011   bol   zo   zoznamu   znalcov   pre   tento   odbor   vyčiarknutý.   Túto skutočnosť znalec zrejme „zabudol“ uviesť súdu pred svojim výsluchom, a preto na takýto dôkaz nie je možné prihliadať.

Nakoľko   my   sme   voči   znaleckému   posudku   dali   viaceré   výhrady   a   pripomienky, Ing. L. Š. sa s týmito nemohol zákonným spôsobom vyporiadať a vyjadriť sa k nim, nakoľko dňa 11. 08. 2011 bol vyčiarknutý zo zoznamu znalcov pre odbor stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty stavebných prác.

S poukazom na horeuvedené, v zmysle § 205a ods. 1 písm, b) O. s. p. som predložil ako dôkaz vyjadrenie Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 22. 05. 2012 o tom, že znalec Ing.   Š.   je   už   vyčiarknutý   zo   zoznamu   znalcov!!!   Súd...   Ing.   L.   Š.   vypočul   ako   súdom ustanoveného znalca   napriek   tomu,   že   už bol v čase výsluchu   pred súdom   zo zoznamu znalcov vyčiarknutý, čo je v rozpore so zákonom.».

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo Ing. L. P. na spravodlivú súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Najvyšším súdom SR postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 163/2013 porušené bolo.

Ústavný súd SR zrušuje Rozsudok (správne má byť uznesenie, pozn.) Najvyššieho súdu SR č. k. 6 Cdo 163/2013 zo dňa 25. 7. 2013.

Ing. L. P. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- € (slovom desaťtisíc   eur),   ktoré   je   Najvyšší   súd   SR   povinný   vyplatiť   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

Krajský   súd   Žilina   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia   sťažovateľa právnemu zástupcovi JUDr. M. P., advokátka, s. r. o. Ž., vo výške 331,12 €...“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 154/2003 zo 16. januára 2012, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 152/2012 z 30. júla 2012, ako aj uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 163/2013 z 25. júla 2013 v konaní o zaplatenie sumy 12 056 € s príslušenstvom došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   Platí   to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m.   m. II. ÚS 19/05, IV. ÚS 233/09).

Sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu (petite) namieta porušenie ním označených práv len uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 163/2013 z 25. júla 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a domáha sa zrušenia napadnutého uznesenia. Keďže v zmysle § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie je tento prípad),   ústavný   súd   ďalej   preskúmaval   a   rozhodoval   o sťažnosti   len   v   tom   rozsahu, v ktorom sťažovateľ namietal porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 163/2013 z 25. júla 2013 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Vychádzajúc   zo   sťažnosti   a priloženej   dokumentácie,   ústavný   súd   konštatuje,   že sťažovateľ   ju   odôvodňuje   v zásade   identicky,   ako   odôvodnil   svoje   dovolanie,   t.   j.   ide o dôvody, ktoré už posudzoval najvyšší súd ako dovolací súd. Dovolací súd ich posúdil ako také, ktoré smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto dovolanie sťažovateľa odmietol.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní (m. m. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00). Takýmto predpisom je vo veci sťažovateľa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj „OSP“).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V   dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravuje § 236   a   nasl.   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu sa v § 237 OSP výslovne uvádza, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až písmene g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry,   ústavný   súd   považuje   za   potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci   ústavného   súdu.   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov,   ale   aj   za   dodržiavanie   práv   a   slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00), preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných   súdov   (m.   m.   II.   ÚS   13/01),   alebo   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu označeným základným právam sťažovateľa v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať iba   také   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní preskúmal uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 163/2013 z 25. júla 2013, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa.

Najvyšší   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najprv   citoval   podstatné   časti rozhodnutí súdov prvého a druhého stupňa, ako aj obsah podaného dovolania, pričom v tejto súvislosti najmä uviedol:

«Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (ďalej aj len „odvolací súd“) označeným rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „prvostupňový súd“ alebo „súd prvého stupňa“) zo 16. januára 2012 č. k. 7 C 154/2003-639 v odvolaním napadnutom výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 12 056 EUR spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8 % od 15. decembra 2004 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň vyslovil, že v odvolaní nenapadnutej časti, ponecháva rozsudok súdu prvého stupňa nedotknutý a že náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi nepriznáva.   Potvrdenie   prvostupňového   rozsudku   odôvodnil   jeho   vecnou   správnosťou stotožňujúc   sa   so   skutkovými   a   právnymi   závermi   súdu   prvého   stupňa,   ako   aj   s   ich odôvodnením. Vzhľadom na vznesené odvolacie námietky uviedol, že neboli dané dôvody pre nariadenie kontrolného znaleckého dokazovania, pretože s výhradami žalovaného voči znaleckému posudku sa prvostupňový súd riadne vysporiadal.

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podal   dovolanie   žalovaný   (ďalej   aj „dovolateľ“). Žiadal, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie   konanie.   Dovolanie   odôvodnil   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom,   inou   vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a nesprávnym právnym posúdením, veci. Za odňatie možnosti konať pred súdom označil nedostatočné odôvodnenie odvolacieho rozsudku vyčítajúc odvolaciemu súdu, že sa riadne nevysporiadal so všetkými jeho odvolacími námietkami, a to najmä v súvislosti s predloženým dôkazom - odborným vyjadrením Ing. K., a nevyhodnotil všetky vykonávané dôkazy. K odňatiu možnosti konať pred súdom malo dôjsť aj tým, že o odvolaní bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci prejednanie veci na pojednávaní vyžadoval podľa neho verejný záujem.»

Vychádzajúc   z uvedeného   stavu,   najvyšší   súd   následne   v relevantnej   časti napadnutého uznesenia odôvodnil svoje právne závery, pričom v tejto súvislosti uviedol:„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.), Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž v dovolaní napadnutom vyhovujúcom výroku o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto vecí, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a nejedná sa ani o potvrdenie rozsudku, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie podľa § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd   sa   ďalej   zaoberal   otázkou,   či   nie   je   daná   prípustnosť   dovolania   v   zmysle   tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu. spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom   nesprávne   obsadeným.   Nezistil   však   existenciu   žiadnej   podmienky   prípustnosti dovolania uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Nezistil teda ani podmienku prípustností dovolania, na ktorú poukazoval žalovaný, a ktorá mala spočívať v odňatí jeho možnosti konať pred súdom tým, že odvolací súd svoje rozhodnutie   dostatočne   neodôvodnil...   Nemožno   tiež   opomenúť,   že   zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, bol dovtedajší text § 219 O. s. p.   doplnený   okrem   iného   odsekom   2,   podľa   ktorého,   ak   sa   odvolací   súd   v celom rozsahu   stotožňuje   s odôvodnením   napadnutého   rozhodnutia,   môže   sa   v   odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Citované nové ustanovenie tak reagovalo na súdnu prax v prípadoch úplných a presvedčivých rozhodnutí súdov   prvého   stupňa,   kedy   odôvodnenie   rozhodnutia   odvolacích   súdov   bolo   len kopírovaním vecne správnych dôvodov. V takých prípadoch je preto podľa novej právnej úpravy postačujúce už len stručné konštatovanie o správnosti a presvedčivosti napádaného rozhodnutia, s ktorým sa odvolací súd plne stotožňuje.

V preskúmavanej veci tým, že odvolací súd sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a výslovne na ne odkázal, bolo potrebné odôvodnenie jeho rozsudku posudzovať v kontexte s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu. Z hľadiska náležitostí vyžadovaných ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne odôvodnenie rozsudku je postačujúce, ak súd v odôvodnení stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia.   Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   rozsudok   odvolacieho   súdu   v   spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa splna požiadavky na riadne a presvedčivé odôvodnenie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p., keďže ním bola daná odpoveď na všetky podstatné otázky týkajúce sa predmetu konania z hľadiska skutkového a právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,   stanoviská   účastníkov,   výsledky   vykonaného   dokazovania,   prečo   nevykonal   ďalšie dôkazy   a   ako   vec   právne   posúdil,   pričom   prijaté   právne   závery   primerane   vysvetlil. Z odôvodnenia   jeho   rozsudku   nevyplýva   jednostrannosť,   ani   taká   aplikácia   príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Prvostupňový súd vysvetlil, z akých úvah vychádzal, keď dospel k záveru, že uplatnený nárok treba právne kvalifikovať ako nárok z bezdôvodného obohatenia (ako dôsledok odstúpenia od zmluvy o dielo žalovaným), pričom výslovne uviedol, že tento nárok vo forme peňažnej náhrady zodpovedá nákladom, ktoré by žalovaný musel v danom mieste a čase vynaložiť na zhotovenie dokončenej časti diela (teda, aby získal rovnaké plnenie), a že znalec vypočítal práve tieto náklady (hodnotu). Osobitne vysvetlil, prečo neprihliadol na   odborné   vyjadrenie   Ing.   M.   K.   (hodnotilo   znalecký   posudok   po   právnej   stránke a obsahovalo   zhrnutie   námietok   žalovaného,   ku   ktorým   sa   znalec   vyjadril),   a   z   akých dôvodov nepovažoval za potrebné nariaďovať kontrolné znalecké dokazovanie. Skutkové a právne závery súdu prvého stupňa tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na ne odkazujúce odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia   (§   157   ods.   2   O.   s.   p.).   Odkaz   odvolacieho   súdu   na   odôvodnenie prvostupňového rozsudku bol postačujúci aj pokiaľ ide o odvolacie námietky, pretože tieto sa zhodovali s námietkami vznášanými žalovaným už v priebehu prvostupňového konania, a ako už bolo uvedené, súd prvého stupňa sa s nimi dostatočne vysporiadal.

Neopodstatnenou bola aj námietka dovolateľa o odňatí možnosti konať pred súdom tým,   že   odvolací   súd   prejednal   odvolanie   bez   nariadenia   pojednávania,   hoci   jeho nariadenie vyžadoval verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom v čase rozhodnutia odvolacieho súdu na prejednanie   odvolania   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej   nariadi   predseda   senátu odvolacieho   súdu   pojednávanie   vždy,   ak   a/   je   potrebné   zopakovať   alebo   doplniť dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania.

Podľa dôvodovej správy novely O. s. p. vykonanej zákonom č. 384/2008 Z. z., ktorým bolo do znenia § 214 O. s. p. včlenené ustanovenie o nariadení odvolacieho pojednávania, ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem, zákon necháva na voľnej úvahe odvolaciemu súdu, kedy nariadi pojednávanie z dôvodu dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce   sa   v   rôznych   súvislostiach   väčšieho   okruhu   osôb,   napr.   spory   týkajúce   sa územného celku, sídliska. Len samotné tvrdenie dovolateľa o existencii dôležitého verejného záujmu   bez   bližšieho   zdôvodnenia   vplyvu   konania   na   širší   okruh   subjektov,   neobstojí. Dôležitý verejný záujem na nariadení pojednávania nie je bez ďalšieho daný požiadavkou na   ochrane   práv   účastníka   konania.   Prijatím   výkladu,   podľa   ktorého   je   tento   dôvod nariadenia   odvolacieho   pojednávania   daný   už   samotným   účelom   občianskeho   súdneho konania,   ktorým   je   ochrana   práv   a   oprávnených   záujmov   účastníkov   konania;   by ustanovenie § 214 ods. 1 písm. c/ O. s. p. (v znení v čase rozhodovania odvolacieho súdu) stratilo zmysel, čo by bolo zjavne v rozpore so zámerom zákonodarcu.

Ďalšie dovolacie námietky týkajúce sa hodnotenia jednotlivých dôkazov (znalecký posudok Ing. Š. a odborné posúdenie Ing. K.), dovolací súd nebol oprávnený posudzovať, pretože sám dokazovanie nevykonáva a nie je tak oprávnený prehodnocovať hodnotenie dôkazov   súdmi   v   základnom   konaní.   Prípadný   nesprávny   postup   súdu   v súvislosti s vykonávaním   dôkazov   sám   o   sebe   bez   ďalšieho   nezakladá   vadu   konania,   spočívajúcu v odňatí možnosti účastníka konať pred súdom.

Tzv.   iné   vady   konania,   ktoré   mali   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci a nesprávne právne posúdenie vecí, sú síce dovolacími dôvodom v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O. s. p., ktoré však možno uplatniť vtedy, ak je dovolanie prípustné, no samotné tieto dôvody prípustnosť dovolania nezakladajú. Dovolanie je v ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku upravené ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý nemožno podať proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. Pokiaľ nie sú splnené procesné podmienky prípustnosti dovolania, nemožno napadnuté rozhodnutie podrobiť vecnému preskúmavaniu, a preto ani zohľadniť prípadné vecné nesprávnosti rozhodnutia.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.“

Na   základe   citovaného   ústavný súd   konštatuje,   že najvyšší súd sa   v napadnutom uznesení   zaoberal   a   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   aj   vysporiadal   so   všetkými dovolacími dôvodmi sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto jeho dovolanie odmietol ako neprípustné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom   konaní   aplikovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku (upravujúcich prípustnosť dovolania v občianskoprávnych veciach).

Ústavný súd poukazuje na to, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti   opravného   prostriedku   uvádzané   sťažovateľom,   v   dôsledku   čoho   ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného   práva.   V   inom   prípade   by   totiž   súdy   stratili   možnosť   posúdiť,   či   zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup   a   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   Občiansky   súdny   poriadok   výslovne umožňuje, preto   použitý   spôsob   v   konkrétnom   prípade   nemohol   znamenať   odoprenie   prístupu sťažovateľovi k súdnej ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

Z   uvedeného   vyplýva, že medzi napadnutým   postupom   a napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013