znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 800/2013-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí senátu   18.   decembra 2013   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   Š.,   t.   č.   vo   väzbe,   zastúpeného   Advokátskou kanceláriou M. a partneri, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. O. M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK-2   T/14/2013   a   jeho   uznesením   z   1.   augusta   2013 a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 Tost 28/2013 a jeho uznesením z 8. augusta 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. septembra 2013   doručená   sťažnosť   M.   Š.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného Advokátskou kanceláriou M. a partneri, s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. O. M., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T/14/2013 a jeho uznesením z 1.   augusta   2013   (ďalej aj „napadnuté uznesenie špecializovaného súdu“)   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Tost 28/2013 a jeho uznesením z 8. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh okrem iného vyplýva, že sťažovateľ bol väzobne stíhaný v inej trestnej veci z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom na základe príkazu predsedu senátu špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 T 29/2013 z 31. júla 2013 bol prepustený na slobodu.

Sťažnosť   sa   týka   trestnej   veci   vedenej   špecializovaným   súdom   pod   sp. zn. PK-2 T 14/2013. V tejto trestnej veci už bola podaná 10. mája 2013 obžaloba prokurátorom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky; sťažovateľ je v nej spolu s ďalšími obvinenými stíhaný v trestnej veci pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a pre obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a ods. 5 písm. c) Trestného zákona.

Predsedníčka senátu konajúca v trestnej veci sťažovateľa vedenej špecializovaným súdom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013, majúc vedomosť o prepustení sťažovateľa na slobodu v inej trestnej veci (na základe príkazu predsedu   senátu špecializovaného súdu   sp. zn. PK-2 T 29/2013 z 31. júla 2013, pozn.), opatrením sp. zn. PK-2 T 14/2013 z 31. júla 2013 nariadila   termín   neverejného   zasadnutia   na   1.   august   2013   o   9.00   h   v   budove špecializovaného súdu, predmetom ktorého malo byť rozhodovanie o väzbe sťažovateľa v trestnej veci vedenej špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013. Na zabezpečenie úspešnosti vykonania tohto úkonu – neverejného zasadnutia o rozhodovaní o väzbe   –   vydala   predsedníčka   senátu   špecializovaného   súdu   rozkaz   na   predvedenie sťažovateľa podľa § 120 ods. 3 Trestného poriadku, o vykonanie ktorého požiadala v súlade §   120   ods.   4   Trestného   poriadku   Prezídium   Policajného   zboru,   Národnú   kriminálnu agentúru, Národnú protizločineckú jednotku, expozitúru Bratislava (ďalej len „policajný orgán“).

Na   neverejnom   zasadnutí   špecializovaný   súd,   postupujúc   primerane   podľa   § 72 ods. 2   Trestného   poriadku,   sťažovateľa   za   účasti   obhajcu   a   prokurátora   vypočul k jednotlivým   dôvodom   a   okolnostiam   väzby   a   uznesením   sp.   zn.   PK-2   T   14/2013 z 1. augusta 2013 ho vzal do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

V napadnutom uznesení špecializovaného súdu sa okrem iného uvádza:

„Dňa 31. 07. 2013 boli súdu doručené príkazy Špecializovaného trestného súdu, ktorými   v   trestnej   veci   vedenej   na   Špecializovanom   trestnom   súde   pod   sp.   zn. PK-2 T/29/2013 boli obvinení M. A. a M. Š. prepustení toho istého dňa z väzby na slobodu... Bezprostredne   po   vydaní   príkazov   na   prepustenie   obvinených   Š.   a A.   z väzby   na slobodu v trestnej veci vedenej pod sp. zn. PK-2 T/29/2013 predsedníčka senátu využijúc oprávnenia dané ust.   § 253 ods.   1 Tr.   por.   a § 2 ods.   6 Tr.   por.   nariadila neverejné zasadnutie na deň 01. 08. 2013 za účelom preskúmania dôvodnosti a rozhodovania o väzbe obžalovaných Š. a A. v predmetnej trestnej veci vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. PK-2 T/14/2013. Za účelom úspešného vykonania tohto úkonu v súlade s ust. § 120 ods. 3 Tr. por. dňa 31. 07. 2013 vydala rozkaz na predvedenie obžalovaných....   Obžalovaný   M.   Š.   uviedol,   že   trvalé   bydlisko   má   hlásené   na M., avšak pred vzatím do väzby do 15. 11. 2011 sa zdržoval bez prihlásenia v Bratislave na adrese:... Na výzvu súdu, aby uviedol adresu na doručovanie písomnosti sa obžalovaný vyjadril   tak,   že   písomnosti   sa   mu   majú   doručovať   na   adresu   advokátskej   kancelárie obhajcu, ktorý ho v tejto veci obhajuje, a že následne dodal, že i na adresu jeho trvalého bydliska, na ktorej žije jeho matka, ktorú údajne 20 mesiacov nevidel a ktorá má zdravotné problémy. Ďalší jeho súrodenci sa nachádzajú v zahraničí. Zastáva názor, že dôvody jeho väzobného trestného stíhania neexistujú, pretože pred vzatím do väzby žil riadnym životom, zdržiaval sa buď v mieste trvalého bydliska, alebo na adrese..., kde vlastnil nehnuteľnosť a bol tam i zadržaný príslušníkmi polície. Poukázal pritom na výpoveď poškodeného P. T., ktorý pri opätovnom výsluchu uviedol, že sa mu nikto z obvinených násilím hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy nevyhrážal, ani ho k ničomu nenútil. Má za to, že neboli naplnené znaky objektívnej stránky skutkovej podstaty obzvlášť závažného zločinu, za ktorý naň bola podaná obžaloba. Nie je uňho daný dôvod kolúznej ani preventívnej väzby, pretože sa nikdy trestnej činnosti nedopustil. Pred vzatím do väzby bol zamestnancom v obchodnej spoločnosti P. s. r. o. v B. s mesačným príjmom v sume okolo 600,-, predtým bol súkromným podnikateľom a pôsobil i v ozbrojených silách SR. Je slobodný, bezdetný, nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť.

...   Na   obžalovaného   M.   Š.   bola   podaná   obžaloba   za   jeden   zločin   a   za   obzvlášť závažný zločin, za ktorý v prípade uznania viny hrozí trest odňatia slobody dvadsať až dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.

... Z citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou v konaní pred súdom v predmetnej trestnej veci, v ktorej bola podaná obžaloba, u oboch obžalovaných nesmie presiahnuť 48 mesiacov.

Súd skúmal, či dôvody väzby u obžalovaných M. A. a M. Š. v zmysle § 71 ods. 1 Tr. por.   sú   dané.   Už   svojim   rozhodnutím,   ktorým   na   verejnom   zasadnutí   po   predbežnom prejednaní obžaloby dňa 8. júla 2013 nariadil hlavné pojednávanie, určil rozsah a spôsob dokazovania,   dospel   k   záveru,   že   zistené   skutočnosti   s istou   mierou   pravdepodobnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré bolo začaté trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchali obžalovaní. Súd ďalej skúmal, či z konania obžalovaných, prípadne ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava predpokladaná v dôvodoch väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Tr. por. Súd mal pritom na zreteli, že väzba plní vždy len zaisťovaciu funkciu, v žiadnom prípade nie sankčnú.

Súd zastáva názor, že na strane obž. M. Š. sú konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu zo skrývania sa, či úteku, čím je u neho daný dôvod útekovej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. Samotnou konkrétnou skutočnosťou je vysoký stupeň závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú je obžalovaný stíhaný a ktorý nachádza odraz v hroziacej trestnej sadzbe trestu odňatia slobody v rozpätí 20 až 25 rokov alebo trestu odňatia slobody na doživotie. Súd zhodnotil túto okolnosť v súvislosti s osobnými pomermi obžalovaného Š. Pritom vzal do úvahy, že obžalovaný je slobodný a bezdetný, pred vzatím do väzby v inej trestnej veci sa zdržiaval na viacerých miestach, a to aj bez prihlásenia. I keď tvrdil, že jeho matka má zdravotné   problémy   a   je   predpoklad   potreby   starostlivosti   o   ňu   z   jeho   strany,   súd neprehliadol jeho vyjadrenie, že matku nevidel 20 mesiacov. Z toho súd dôvodí, že prípadná zmieňovaná starostlivosť je dosiaľ zabezpečovaná iným spôsobom, a nie je vylúčené, že by sa tak mohlo diať i do budúcností. Súd na strane obžalovaného Š. nezistil povinnosti takého charakteru,   ktoré   by   ho   viazali   na   jedno   konkrétne   miesto   a nezistil,   že   by   na   území Slovenskej   republiky   mal   reálne   podložený   uspokojujúci   zdroj   obživy   pochádzajúci z legálnej pracovnej činnosti. Hroziaci trest by nepochybne vytváral tlak i na jeho prípadne sociálne a rodinné väzby a i z tohto dôvodu by mohol vykonať kroky smerujúce k úteku, či utajovania miesta svojho pobytu. Táto úvaha súdu je podporená tvrdením svedka V. M., ktorý uviedol, že mali dohodnutý postup v prípade vznesenia obvinenia tak, že členovia skupiny mali obmedziť vzájomné kontakty, vypnúť telefóny a utajiť miesto pobytu. Tieto skutočnosti zakladajú vysoký stupeň pravdepodobnosti, že obž. Š. by v prípade ponechania na slobode ušiel mimo územia tohto štátu, alebo by sa tu skrýval, čím by sa stal fyzicky nedosiahnuteľný   pre   potreby   súdneho   konania.   V   dôsledku   toho   by   hrozilo,   že   súdne konanie by bolo sťažené alebo dokonca zmarené, obž. Š. by sa stal nepostihnuteľný a túto trestnú vec by nebolo možné spravodlivo a v primeranej lehote prejednať súdom, čím by došlo k porušeniu zásady trestného konania danej § 2 ods. 7 Tr. por. Táto obava súdu je umocnená i reakciou obžalovaného na otázku súdu súvisiacu s adresou na doručovanie písomnosti, kedy spontánne uviedol adresu advokátskej kancelárie obhajcu, ktorý ho v tejto veci na základe splnomocnenia obhajuje a až následne dodal i adresu svojho trvalého pobytu.

... Súd zastáva názor, že u oboch obžalovaných sú konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti, čím je u nich daný dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Obavu, že by obžalovaní opakovali druhovo rovnakú trestnú činnosť, pre ktorú sú v predmetnej trestnej veci obžalovaní, vyvodzuje z faktu, že sa im na základe dôvodného podozrenia kladie za vinu spáchanie viacerých činov majúcich povahu   zločinov   a   obzvlášť   závažných   zločinov,   ktorých   sa   mali   dopúšťať   dlhodobo   a opakovane   a ich   konanie   mohlo   byť   motivované   snahou   o   získavanie   finančných prostriedkov.   Súd   skúmal   majetkové   pomery   obžalovaných   a   zdroj   ich   príjmov...   U obžalovaného Š. súd vzal do úvahy jeho vyjadrenie o výške mesačného príjmu z pracovného pomeru pred jeho vzatím do väzby v inej trestnej vecí (600 €) a porovnal takto zistenú skutočnosť s jeho osobnými a majetkovými pomermi. Obžalovaný sa vyjadril, že vlastnil nehnuteľnosť   v Bratislave,   v ktorej   žil,   pričom   je   všeobecne   známou   skutočnosťou,   že hodnota   nehnuteľností   v   tejto   lokalite   Slovenska   je   vysoká.   Súd   po   zhodnotení   týchto skutočností má za to, že výška jeho príjmov z legálnej pracovnej činností nezodpovedá jeho majetkovým pomerom a i z tejto skutočnosti dôvodí obavu, že by si do budúcnosti mohol zabezpečovať prostriedky k životu druhovo rovnorodou trestnou činnosťou. Súd v kontexte skutočností vyplývajúcich z podanej obžaloby a z dôkazov vykonaných v prípravnom konaní dôvodne predpokladá,   že by si obidvaja   obžalovaní prostriedky k životu naďalej mohli zabezpečovať i z nelegálnych príjmov. Pritom prihliadal na povahu, rozsiahlosť, závažnosť a dlhodobé páchanie trestnej činnosti kladenej obžalovaným za vinu.“

Proti   napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   súdu   podal   sťažovateľ   sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Tost 28/2013 z 8. augusta 2013 tak, že ju zamietol. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza:

«Vychádzajúc   z   oboch   podaných   sťažností,   ako   i   argumentácie   obhajoby   na neverejnom zasadnutí konanom 01. augusta 2013, možno konštatovať, že väčšina námietok tu   predložených   smeruje   voči   konaniu   predchádzajúcemu   vydaniu   napadnutého rozhodnutia,   pričom   poukazuje   na   jeho   údajnú   nezákonnosť,   a   tým   aj   nezákonnosť následného rozhodnutia. K tomu považuje sťažnostný súd za potrebné uviesť nasledovné. Predvedenie je trestnoprocesný inštitút, ktorého účelom je zabezpečenie prítomnosti obvineného (resp. svedka) na výsluchu alebo inom procesnom úkone. Pod takýmto „iným úkonom“ v zmysle § 120 Tr. por. treba pritom rozumieť o. i. aj konanie a rozhodovanie o väzbe obvineného.

V posudzovanom prípade bol aplikovaný postup podľa § 120 ods. 3 Tr. por., t. j. predvedenie   bez   predchádzajúceho   predvolania.   Ako   vyplýva   zo   znenia   uvedeného ustanovenia, jeho aplikovanie vyžaduje v podstate splnenie jedinej podmienky, a to potrebu úspešného vykonania úkonu trestného konania. Zákon uvádza aj konkrétne príklady, ide však len o exemplifikatívny výpočet („najmä“), a teda nie je vylúčená ani iná skutočnosť. Obvineného je možné predviesť bez predchádzajúceho predvolania, ak sú na to naliehavé dôvody procesnej povahy.

Pri použití   predmetného   inštitútu   nepochybne dochádza   k obmedzovaniu osobnej slobody obvineného. Hoci maximálna možná dĺžka takéhoto obmedzenia nie je v zákone explicitne stanovená, je zrejmé, že musí ísť o lehotu kratšiu, ako by tomu bolo v prípade zadržania   obvineného,   resp.   jeho   zatknutia   na   základe   príkazu   na   zatknutie,   ktorých aplikácia   inak   mimochodom   v   posudzovanej   veci   vzhľadom   na   nesplnenie   zákonných podmienok neprichádzala do úvahy. Možno uviesť, že kým väzba predstavuje najzávažnejší zásah   do   osobnej   slobody   obvineného,   predvedenie   je   z   tohto   pohľadu   zásahom najmiernejším.

Zásah do osobnej slobody obvineného pri jeho predvedení musí byť primeraný účelu použitia tohto inštitútu, ktorým je, ako už bolo aj skôr zmienené, zaistenie osoby pre potreby vykonania   určitého   úkonu   trestného   konania.   Takúto   „primeranosť“   posudzuje   súd vzhľadom   na   všetky   okolnosti   konkrétneho   prípadu,   rešpektujúc   zároveň   zásadu primeranosti   a   zdržanlivosti   v   zmysle   §   2   ods.   2   Tr.   por.,   ako   i   to,   že   každé   takéto obmedzenie môže trvať len nevyhnutný čas.

Rýchlosť, s akou je osoba predvedená pred sudcu, musí byť posudzovaná so zreteľom k účelu čl. 5 a jeho významu v systéme Dohovoru, ktorým je predovšetkým ochrana proti svojvoľnému   zbaveniu   slobody   (Brogan   a   ďalší   proti   Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok pléna, 29. november 1988, č. 11209/84, § 58).

V súvislosti s posúdením zákonnosti a dôvodnosti postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia (ust. § 120 ods. 3 Tr. por..), a v rámci toho potom i s ohľadom na rýchlosť, s akou boli obžalovaní M. Š. a M. A. predvedení pred prvostupňový súd za účelom rozhodovania   o   ich   príp.   väzobnom   stíham   v   trestnej   veci,   sp. zn.   PK-2   T   14/2013,   je potrebné upriamiť pozornosť - okrem už vyššie uvedeného - na niekoľko skutočností. Obaja obžalovaní majú byť členmi zločineckej skupiny, páchajúcej dlhodobo závažnú trestnú činnosť. M. Š. mal pritom stáť na vrchnom a M. A. na strednom stupni hierarchie tejto skupiny. Obaja sú obvinení z viacerých trestných činov, medzi nimi aj za obzvlášť závažné zločiny, za ktoré im v prípade uznania viny hrozí vysoký trest (trest odňatia slobody na dvadsať až dvadsaťpäť rokov alebo doživotie).

Obžalovaný M. Š. bol predvedený z ÚVV a ÚVTOS I., kde si predtým vykonával väzbu v inej trestnej veci, obžalovaný M. A. z ÚVV a ÚVTOS P., kde sa rovnako nachádzal z dôvodu výkonu väzby v inej trestnej veci. Obaja boli riadne informovaný o účele ich predvedenia,   pričom   do   času   konania   neverejného   zasadnutia   boli   umiestnený   v   cele policajného zaistenia Krajského riaditeľstva PZ v B.

O   konaní   neverejného   zasadnutia   dňa   01.   august   2013   o   09.00   hod.   na Špecializovanom   trestnom   súde   v   Pezinku,   predmetom   ktorého   malo   byť   rozhodovanie o väzbe obžalovaných v trestnej veci, sp. zn. PK-2 T 14/2013, boli deň vopred upovedomení tak prokurátor ako aj obhajcovia oboch obžalovaných.

Po zvážení všetkých okolností posudzovaného prípadu, majúc na pamäti, že zásah do osobnej   slobody   obvineného   je   možný   len   v   súlade   so   zákonom,   pri   dodržaní   zásady primeranosti a zdržanlivosti, uvedomujúc si ale zároveň verejný záujem na náležitom zistení trestných činov a   spravodlivom   potrestaní ich páchateľov (§   1   Tr.   por.),   či záujem   na urýchlenom   rozhodovaní   danej   veci   (na   neverejnom   zasadnutí   predsedníčka   senátu podotkla,   že   chce   vo   veci   postupovať   urýchlene,   čomu   zodpovedá   i   jej   predchádzajúci postup, keď ani nie po dvoch mesiacoch od podania obžaloby došlo k jej predbežnému prejednaniu,   na   ktorom   následne   určila   prvý   termín   hlavného   pojednávania   už   na 12. august 2013, posledný na 21. november 2013), nemožno podľa názoru najvyššieho súdu hovoriť ani u jedného z obžalovaných o zrejme svojvoľnom zbavení osobnej slobody. Inštitút predvedenia nebol zneužitý na iný, než zákonom stavený účel, pričom tiež lehotu pozbavenia osobnej   slobody   treba   považovať   s   ohľadom   na   všetky   vyššie   zmienené   skutočnosti   za primeranú.

Jediné,   čo možno v tomto smere vytknúť súdu prvého stupňa je snáď nesprávne poukazovanie i na ust. § 120 ods. 1 Tr. por., nakoľko toto práve na rozdiel od použitej výnimky stanovenej v odseku 3 poukazuje na potrebu predchádzajúceho, riadne a včasne doručeného predvolania tiež spolu s upozornením na následky nedostavenia sa. Aj napriek uvedenému je však ale z predložených materiálov zrejmé, že súd mal v úmysle postupovať a aj postupoval v súlade s § 120 ods. 3 Tr. por., t. j. bez predchádzajúceho predvolania, nakoľko to považoval za potrebné pre úspešné vykonanie úkonu.

Ďalšia   výhrada   obhajoby   smerovala   potom   k   tomu,   že   rozhodovanie   o   väzbe obžalovaných v danom prípade neprichádzalo ani do úvahy, nakoľko osobná sloboda týchto bola obmedzená skôr, ako boli de facto prepustení z väzby na slobodu v inej trestnej veci. Nakoľko ani nestihli prekročiť hranicu väznice, príkaz na ich prepustenie nebol fakticky realizovaný.

Najvyšší súd na rozdiel od názoru obhajoby nevidí v posudzovanom konaní žiadnu nezákonnosť, a to ani v prípade, ak k obmedzeniu obžalovaných došlo v skutočnosti ešte za bránami väznice. Príslušníci PZ konali v súlade s ust. § 120 ods. 4 Tr. por. na podklade žiadosti predsedníčky senátu o ich predvedenie, doručenej im ešte v čase, keď sa obžalovaní nachádzali vo väzbe, pričom obžalovaní boli riadne oboznámení s dôvodom obmedzenia ich osobnej slobody (boli im doručené „rozkazy na predvedenie“).

V   praxi   dochádza   k   viacerým   takým   obdobným   situáciám,   keď   je   obvinený   len formálne prepustený z väzby, aby bolo zároveň nariadené jeho dodanie do výkonu trestu odňatia slobody (je fakticky iba premiestnený, resp. prevezený z ústavu na výkon väzby do ústavu na výkon trestu), resp. tiež opačne, keď je obvinený prepustený z výkonu trestu a automaticky nastupuje do výkonu väzby (prichádza do úvahy napr. v prípade postupu dovolacieho súdu podľa ust. § 380 ods. 2 Tr. por.). Takéto obmedzovanie osobnej slobody bez prerušenia nemožno pritom považovať za nezákonné (viď k tomu i rozhodnutie ESĽP vo veci Wenner v. Slovensko, 23. november 2010, č. 14579/05).».

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

„... Špecializovaný trestný súd v danej veci zároveň konal v zákonnom zložení, keďže namiesto   chýbajúceho   člena   príslušného   senátu   (z   dôvodu   čerpania   dovolenky)   bol   na spolurozhodovanie o väzbe obžalovaných opatrením predsedu súdu č. 14 z 31. júla 2013, č. Spr 280/2012, správne určený sudca zo zastupujúceho senátu 1T v zmysle Rozvrhu práce na rok 2013 (viď zväzok XXV, č. 1. 7949). Náhradný sudca v zmysle § 246 Tr. por. sa ustanovuje   za   iným   účelom,   a   to   len   na   hlavné   pojednávanie,   preto   takýto   spôsob nahradenia absentujúceho člena senátu 2 T neprichádzal do úvahy.“

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na obhajobu najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol:

«... Čo sa týka potom zo strany obhajcu obžalovaného M. Š. avizovaného porušenia práva   na   obhajobu,   zásady   kontradiktórnosti   konania   ako   i   rovnosti   strán   tým,   že   mu konajúca   predsedníčka   senátu   neumožnila   nahliadnutie   do   spisu,   tak   k   tomu   uvádza sťažnostný súd nasledovné:

Zo zápisnice z neverejného zasadnutia konaného 01. augusta 2013 ako i z CD, na ktorom je podrobne zaznamenaný celý priebeh tohto zasadnutia, vyplýva, že potom, čo predsedníčka senátu otvorila predmetné zasadnutie a zistila prítomnosť osôb, JUDr. M. požiadal o to, aby mu bolo (okrem porady s klientom, k čomu sa tunajší súd vyjadrí nižšie) umožnené nahliadnuť do spisu. Predsedníčka senátu takejto jeho žiadosti nevyhovela. Následne   podala   správu   o   stave   veci,   v   rámci   ktorej   oboznámila   prítomných (obžalovaných, ich obhajcov ako i prokurátora) s:

- obžalobou prokurátora ÚŠP GP SR, sp. zn. VII/1 Gv 221/11-885, podanou na Špecializovaný trestný súd 10. mája 2013;

-   tým,   že   08.   júla   2013   bolo   nariadené   verejné   zasadnutie,   na   ktorom   bolo rozhodnuté o danej obžalobe;

- oznámením prokurátora ÚŠP GP SR (doručené Špecializovanému trestnému súdu 31. júla 2013) o tom, že M. A. a iným bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia PZ z 22. júla 2013, sp. zn. PPZ - 477/NKA-PZ-BA-2013, vznesené obvinenie pre prečin marenia výkonu úradného rozhodnutia spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 348 ods. 1 písm. f/ Tr. zák. a iné trestné činy;

- príkazmi Špecializovaného trestného súdu z 31. júla 2013 na prepustenie oboch obžalovaných z väzby na slobodu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T 29/2013;

- s obžalobou prokurátora ÚŠP GP SR z 25. júla 2013, podanou o. i. i na M. A. a M. Š. v inej trestnej veci („hypotekárne úvery“);

- opatrením,   ktorým určila vo veci,   sp. zn.   PK-2 T 14/2013,   termín neverejného zasadnutia   na   01.   august   2013   o   9.00   hod.,   predmetom   ktorého   malo   byť   konanie a rozhodovanie   o   väzbe   obžalovaných   plus   zároveň   podotkla,   že   za   účelom,   aby   toto konanie   nebolo   zmarené   a   aby   úkon   bol   úspešne   vykonaný   bez   predchádzajúceho predvolania obžalovaných podľa § 120 ods. 4 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 120 ods. 1, ods.   3   Tr.   por.   požiadala   Prezídium   PZ,   Národnú   kriminálnu   agentúru,   Národnú protizločineckú jednotku, Expozitúru B. o predvedenie oboch obžalovaných;

-   s   „rozkazmi   na   predvedenie“   obžalovaných   (požiadala,   aby   im   tieto   boli príslušníkmi PZ doručené);

- tým, že o konaní neverejného zasadnutia, predmetom ktorého bude rozhodovanie o väzbe v trestnej veci, sp. zn. PK-2 T 14/2013, boli 31. júla 2013 faxom upovedomení obhajcovia oboch obžalovaných;

- a napokon s i tou informáciou, že predseda Špecializovaného trestného súdu bol požiadaný o určenie sudcu na spolurozhodovanie v tejto veci.

K   takejto   podrobne   podanej   správe   sa   následne   vyjadrili   obhajcovia   oboch obžalovaných.

Ďalej   je   možné   z   obsahu   predloženého   spisu   zistiť,   že...   JUDr.   M.   je   obhajcom obžalovaného M. Š. v danej veci od 4. apríla 2012 (zv. VII, č. 1. 1871).

Obaja obhajcovia sa i spolu so svojimi   klientmi v súlade so zákonom zúčastnili záverečného preštudovania spisu, pri ktorom navyše JUDr. M. požiadal o prefotenie celého dovtedajšieho spisového materiálu, čomu bolo aj vyhovené (zv. č. XXIV, č. 1. 6995). Obžaloba bola aj spolu s výzvou v zmysle § 240 ods. 3 Tr. por. riadne doručená tak obžalovaným ako aj ich obhajcom.

Obžalovaní aj spolu so svojimi obhajcami boli 08. júla 2013 prítomní na verejnom zasadnutí o predbežnom prejednaní obžaloby, kde bola táto „prijatá“ a došlo k nariadeniu hlavného pojednávania.

Najvyšší   súd   po   podrobnom   prieskume   predloženého   spisového   materiálu   teda dospel k takému záveru, že i námietka o porušení práva obžalovaného M. Š. na obhajobu z dôvodu   neumožnenia   jeho   obhajcovi   nahliadnuť   do   spisového   materiálu   na   konanom neverejnom zasadnutí je neopodstatnená, nakoľko - ako je zrejmé z vyššie uvedeného - obhajoba bola dostatočným spôsobom oboznámená so všetkými dokumentmi umožňujúcimi jej popierať dôvodnosť či zákonnosť pozbavenia osobnej slobody obžalovaných.

Obhajcovia   zastupujú   obžalovaných   v   danej   veci   už   dlhšiu   dobu.   Majú   prehľad o úkonoch vykonaných v rámci prípravného konania, pričom obhajca obžalovaného Š. má okrem toho k dispozícii i fotokópiu kompletného vyšetrovacieho spisu. Bola im doručená obžaloba a boli rovnako prítomní i pri jej predbežnom prejednaní. So všetkými ostatnými materiálmi,   resp.   informáciami   pochádzajúcimi   z   neskoršieho   času   a   majúcimi bezprostredný vzťah k predmetnému rozhodovaniu o väzbe obžalovaných (žurnalizované najmä   vo   zv.   XXV)   boli   títo   zo   strany   predsedníčky   senátu   podrobne   oboznámení   na začiatku neverejného zasadnutia konaného 01. augusta 2013 (pred samotným výsluchom obžalovaných).

ESĽP vyžaduje, aby bolí zásadné informácie pre posúdenie zákonnosti väzby určitej osobe vždy poskytnuté jej právnemu zástupcovi spôsobom prispôsobeným danej situácii; obhajoba teda musí byť upovedomená o stanoviskách podaných štátnym zastupiteľstvom a mať reálnu možnosť sa k nim vyjadriť (rozsudok Knebi v. Česká republika, 28. október 2010, č. 20157/05, § 81). Právo na kontradiktóme konanie možno zaistiť predovšetkým tým, že   orgány   činné   v   trestnom   konaní   (resp.   v   našom   prípade   i   súd)   obhajobu   aktívnym spôsobom   zoznámia   s určitým   dokumentom,   ktorý   je   dôležitý   pre   posúdenie   zákonnosti väzby,   alebo   jej   aspoň   umožnia   sa   s   týmto   dokumentom   zoznámiť   prostredníctvom nahliadnutia do spisu.

Z rozhodnutí ESĽP vyplýva, že súd skúma, či obvinený (obhajoba) bol, resp. nebol dostatočne informovaný o podstatných právnych a skutkových dôvodoch svojho zatknutia, čo by mu bránilo spochybniť zákonnosť svojej väzby.

S poukazom na vyššie uvedené je teda zrejmé, že odmietnutím nazretia do spisu na neverejnom   zasadnutí   nedošlo   k   porušeniu   žiadnych   práv   obhajoby.   Ba   práve   naopak, súdom   zvolený   spôsob   oboznámenia   prítomných   s   podstatnými   informáciami   možno považovať vzhľadom na okolnosti prípadu za najvhodnejší a plne v súlade so zásadou kontradiktórnosti   konania   či   rovnosti   strán.   Takto   bola   s   relevantnými   časťami   spisu oboznámená nielen obhajoba (obžalovaní s obhajcami), ale i prokurátor (v danom prípade sa nekonalo na podklade jeho návrhu), ktorí sa mali možnosť k nim aj vyjadriť.

Treba   si   uvedomiť,   že   rozhodovanie   o   väzbe   má   isté   špecifiká,   predovšetkým   je potrebné postupovať urýchlene, a z toho vychádza potom i vyššie zmienená rozhodovacia činnosť ESĽP, ktorá zároveň dbá na plné zachovanie práv obhajoby.

O tom, že námietky JUDr. M. sú len účelové, svedčí i tá skutočnosť, že tento právo nahliadnuť do spisu už neskôr nevyužil, hoci ho aj predsedníčka senátu upozornila na to, že spis   mu   bude   sprístupnený   na   nahliadnutie   kedykoľvek   počas   úradných   hodín   súdu. Rovnako   tak   mohol   využiť   túto   možnosť   i   v   čase,   keď   sa   príslušný   spisový   materiál nachádzal   na   najvyššom   súde   z   dôvodu   podaných   sťažností.   Zjavne   však   nepotreboval žiadne iné informácie, potrebné k účinnému napadnutiu zákonnosti väzby svojho klienta (viď   i   ním   kvalifikovane   spísané   odôvodnenie   na   neverejnom   zasadnutí   zahlásenej sťažnosti).

Porušenie   práva   na   obhajobu   však   JUDr.   M.   namietal   i   v   inej   súvislosti,   a   to konkrétne s ohľadom na odopretie mu porady s klientom konajúcou predsedníčkou senátu. Tu   najvyšší   súd   zdôrazňuje   v   prvom   rade   tú   skutočnosť,   že   podstatou   práva   na obhajobu je zabezpečiť úplnú ochranu zákonných záujmov a práv obvineného, v súvislosti s daným väzobným rozhodovaním mu potom najmä reálne umožniť účinne sa brániť proti vzatiu do väzby.

Je pravdou, že obhajca obžalovaného M. Š. požiadal o poradu so svojím klientom, a to konkrétne na začiatku neverejného zasadnutia, a tiež je pravdou i to, že predsedníčka senátu tejto jeho žiadosti nevyhovela. Následne na to podala podrobnú správu o stave veci, ku ktorej sa vyjadrili i advokáti oboch obžalovaných, upozorňújúc vo svojich prejavoch predovšetkým   na   nemožnosť   vykonať   dané   zasadnutie.   Nasledovala   prestávka   v trvaní takmer 20 minút. Až po tomto prerušení neverejného zasadnutia (podľa zápisnice trvalo presne od 10.20 hod do 10.37 hod.), ktorí obhajcovia obžalovaných mohli a aj s najväčšou pravdepodobnosťou využili na poradu so svojimi klientmi, došlo k výsluchom jednotlivých obžalovaných.

Po tom, čo sa pokračovalo v prerušenom zasadnutí už nik z obžalovaných a ani ich obhajcov nežiadal o čas na poradu. Výsluchy boli vykonané zákonným spôsobom, prítomní mali možnosť sa vyjadrovať a klásť vypočúvaným otázky. Po skončení týchto výsluchov (ako je zrejmé zo zvukovej nahrávky) sa predsedníčka spýtala, či je potrebný čas na prípravu záverečných návrhov, resp. poradu s obžalovanými, na čo zareagoval len jeden z advokátov (podľa hlasu ide pravdepodobne o JUDr. M.), že jeho klient na porade netrvá. Nik iný sa neozval.

Vzhľadom   na   vyššie   popísané   skutočnosti,   tiež   s   poukazom   na   to,   že   obhajca obžalovaného M. Š. už ani raz počas zasadnutia nepožiadal o poradu so svojím klientom (ako najadekvátnejšie by sa pritom zdalo byť ešte pred jeho samotným výsluchom), pričom jej   neumožnenie   na   začiatku   neverejného   zasadnutia   vytkol   súdu   až   po   vyhlásený napadnutého uznesenia, sa javí byť potom i táto obhajobná námietka ako účelová. Bez ohľadu na to zastáva však najvyšší súd po zvážení všetkých už skôr zmienených okolností ten názor, že v posudzovanom prípade boli obžalovaným ako aj ich obhajcom riadne zabezpečené všetky práva na účelný výkon obhajoby. Mali aj primeraný čas na pripravenie sa na výsluch, a to dokonca až potom, čo boli zo strany predsedníčky senátu oboznámení so všetkými dôležitými informáciami vzťahujúcimi sa k predmetu rozhodovania (JUDr. M. žiadal o poradu ešte pred oboznámením správy o stave veci).

Ďalej sťažnostný súd súhlasí s napadnutým rozhodnutím aj v tom smere, že doteraz vo veci zabezpečené dôkazy nasvedčujú tomu, že tak M. A. ako i M. Š. sú naďalej dôvodne podozriví zo spáchania stíhaných skutkov, ktoré zároveň v súčasnosti vykazujú všetky znaky vyššie uvedených trestných činov. Vzhľadom na to, že bola vo veci podaná obžaloba (táto bola prvostupňovým súdom aj prijatá a bolo vytýčené hlavné pojednávanie), možno navyše hovoriť o vyššom stupni dôvodnosti podozrenia.

Tu   treba   zdôrazniť,   že   v   súvislosti   s   väzobným   rozhodovaním   sa   dôkazy nevyhodnocujú takým spôsobom, ako je tomu pri meritórnom rozhodovaní. Postačuje, ak doteraz   zistené   skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutky,   pre   ktoré   bolo   začaté   trestné stíhanie,   boli spáchané,   napĺňajú znaky konkrétnych trestných činov a zároveň existuje dôvodné podozrenie, že na týchto sa podieľali aj obžalovaní (ust. § 71 ods. 1 Tr. por.). Uvedeným konštatovaním pritom v žiadnom prípade nedochádza k prejudikovaniu ich viny (jej jednoznačné ustálenie prichádza do úvahy až po vykonaní všetkých potrebných dôkazov na hlavnom pojednávaní).»

Vo vzťahu k jednotlivým väzobným dôvodom sa v napadnutom uznesení najvyššieho súdu najmä uvádza:

„Prvostupňovému   súdu   nemožno   rovnako   čo   vytknúť   ani   pokiaľ   ide   o   ustálenie existencie jednotlivých väzobných dôvodov v prípade oboch obžalovaných. I najvyšší súd má totiž za to,   že u obžalovaného M.   Š.   sú dané také konkrétne skutočnosti,   z ktorých vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu resp.   trestu,   ako   i   skutočnosti,   zakladajúce   dôvodnú   obavu   z   pokračovania   v trestnej činnosti (§ 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por.)...

A keďže odôvodnenie napadnutého rozhodnutia možno považovať v tomto ohľade navyše i za dostatočne vyčerpávajúce (čo sa týka vymedzenia jednotlivých konkrétnych skutočností odôvodňujúcich obavu z vyššie uvedeného správania obžalovaných), tunajší súd naň v zásade v podrobnostiach odkazuje.

Výška hroziaceho trestu (20 až 25 rokov alebo trest odňatia slobody na doživotie), zdržiavanie sa na viacerých miestach pred vzatím do väzby v inej trestnej veci, a to aj bez prihlásenia,   ako i ten   fakt,   že obžalovaný M.   Š.   nemá v podstate na území   Slovenskej republiky   žiadne   záväzky   (je   slobodný,   bezdetný,   nemá   istý   uspokojujúci   zdroj   obživy) znamenajú v súhrne dostatočnú obavu pre konštatovanie existencie dôvodu tzv. útekovej väzby.   Zároveň   tiež   potom   správne   sa   v   tomto   smere   upriamuje   pozornosť   i   na   tú skutočnosť,   že   na   otázku   súdu   ohľadom   adresy   na   doručovanie   písomností   v   prípade prepustenia na slobodu obžalovaný zareagoval tak, že najskôr uviedol adresu advokátskej kancelárie svojho obhajcu, a až po určitej chvíli adresu svojho trvalého pobytu.

... Napokon čo sa týka posledného väzobného dôvodu uvedeného v ust. § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., aj tu sa sťažnostný súd stotožňuje s poukazom na nepomer medzi príjmami obžalovaných   z   legálnej   pracovnej   činnosti   a   ich   majetkovými   pomermi,   ako i s prihliadnutím na povahu, závažnosť a dlhodobý charakter trestnej činnosti, z páchania ktorej sú obaja obžalovaní dôvodne podozriví. Obavu, že by títo po prepustení na slobodu mohli pokračovať v páchaní úmyselnej trestnej činnosti obdobného charakteru, a takto si privyrábať na svoje živobytie, umocňuje potom i ten fakt, že v súčasnosti sa viacerí z členov zločineckej skupiny pohybujú na slobode. Reagujúc na sťažnostné námietky treba zároveň podotknúť, že súd v danom smere vôbec nepoukazuje na iné prebiehajúce trestné konanie. Na margo uplatnených výhrad obžalovaných, týkajúcich sa ustálenia jednotlivých väzobných   dôvodov   a   poukazujúcich   pritom   na   ich   predchádzajúce   väzobné   stíhanie, pokladá   tunajší   súd   za   nevyhnutné   zdôrazniť   tú   skutočnosť,   že   v   danom   prípade   ide o konanie v inej trestnej veci, kedy súd samostatne posudzuje opodstatnenosť jednotlivých väzobných dôvodov u každého z obžalovaných, a to práve s ohľadom na charakter a pre účely daného konania.

Vo vzťahu k maximálnej možnej lehote trvania väzby treba potom poukázať na ust. § 76 ods. 6 písm. c/ Tr. por., keďže obaja obžalovaní sú stíhaní aj za obzvlášť závažný zločin. Správne   bol   taktiež   ustálený   aj   začiatok   plynutia   lehoty   trvania   väzby   u   oboch obžalovaných, keďže M. Š. bola obmedzená osobná sloboda 31. júla 2013 o 14.40 hod. a M. A. toho istého dňa o 14.45 hod.“

Sťažovateľ v sťažnosti namieta nezákonnosť neverejného zasadnutia uskutočneného špecializovaným súdom 1. augusta 2013 z dôvodu, že «súd prvého stupňa uviedol, že koná v zmysle § 72 ods. 2 Trestného poriadku s poukazom na § 253 ods. 1, § 2 ods. 6, § 301, § 304 a § 73 ods. 1 Trestného poriadku, a k tomuto procesnému postupu neboli splnené zákonné   predpoklady   a   podmienky   ustanovené   v   citovaných   ustanoveniach   Trestného poriadku... Súd prvého stupňa, bez ohľadu na nezákonnosť svojho postupu smerujúcemu k porušeniu práv na obhajobu, žiadnym zákonným spôsobom nepreukázal a neodôvodnil svoj postup smerujúci k nariadeniu neverejného zasadnutia s poukazom na ustanovenie § 253 ods. 1 Trestného poriadku a § 2 ods. 6 Trestného poriadku. V zmysle § 253 ods. 1 Trestného poriadku, nevyplýva akékoľvek oprávnenie predsedu senátu, ani s poukazom na § 2   ods.   6   Trestného   poriadku,   vydať   „rozkaz   na   predvedenie   obžalovaných“   v   súlade s § 120 ods. 3 Trestného poriadku. S poukazom na ustanovenie § 120 ods. 3 Trestného poriadku, neboli splnené žiadne zákonné podmienky k môjmu predvedeniu, z dôvodu, že je to potrebné na úspešné vykonanie úkonu, ani tie ktoré najmä zákon predpokladá, že sa skrývam, nemám trvalé bydlisko, alebo mi nie je možné doručiť predvolanie na adrese, ktorú som uviedol.».

Sťažovateľ tvrdí, že v danom prípade mal špecializovaný súd vydať príkaz na jeho zatknutie   podľa   §   73   ods.   1   Trestného   poriadku,   t.   j.   že   v jeho   prípade   nebolo   možné postupovať podľa § 120 ods. 3 Trestného poriadku. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza: „Pokiaľ by aj v teoretickej rovine prichádzalo do úvahy rozhodnutie o väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku, tak v zmysle § 73 ods. 5 Trestného poriadku došlo k prekročeniu zákonnej lehoty, pretože pri obzvlášť závažných trestných činoch rozhodnutie o väzbe musí byť obžalovanému oznámené do 72 hodín od času dodaniu súdu. Inak musí byť   prepustený   na   slobodu.   Z   tohto   dôvodu,   je   dôležité   upozorniť,   že   moja   väzba v prípravnom   konaní   skončila   dňa   15.   06  .2012,   a   z   tohto   dôvodu   uplynula   zákonná 72 hodinová lehota na rozhodnutie o mojej väzbe. Plynutie lehoty sa neprerušuje.“

Sťažovateľ tiež dôvodí, že o jeho väzbe sa nemalo rozhodovať aj preto, lebo sa reálne nenachádzal   na   slobode,   keďže   nikdy   nedošlo   k   jeho   prepusteniu   na slobodu   v zmysle príkazu predsedu senátu špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 T 29/2013 z 31. júla 2013, keďže príslušníci polície obmedzili jeho osobnú slobodu ešte v priestoroch Ústavu na výkon väzby v I. Sťažovateľ sa na slobode „neocitol ani na zlomok sekundy“, v dôsledku čoho nebol (nemohol byť) vykonaný príkaz na jeho prepustenie na slobodu.

Sťažovateľ tvrdí, že došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu, princípu rovnosti zbraní   a   kontradiktórnosti   konania,   keď   jeho   obhajcovi   špecializovaný   súd   neumožnil nahliadnuť do spisu po začatí neverejného zasadnutia, aby sa mohol oboznámiť s tým, na základe čoho špecializovaný súd koná o väzbe sťažovateľa (keďže sťažovateľovi ani jeho obhajcovi   nebol   doručený   žiadny   návrh,   resp.   podnet).   Sťažovateľ   tiež   namieta,   že špecializovaný súd neumožnil jeho obhajcovi uskutočniť s ním poradu.

Vo vzťahu k jednotlivým väzobným dôvodom sťažovateľ považuje za absurdné, že bol vzatý do väzby z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku, keď v inej jeho trestnej veci (v ktorej bol vydaný príkaz na prepustenie z väzby na slobodu) bol vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, pričom mu nie je zrejmé, na základe čoho sa dôvody väzby zmenili počas výkonu väzby v Ústave na výkon väzby v I.

Sťažovateľ vo vzťahu k jednotlivým väzobným dôvodom v sťažnosti ďalej uvádza: «Odôvodnenie Špecializovaného trestného súdu v Pezinku. sp. zn. PK-2 T 14/2013 zo dňa 01. 08. 2013 vo vzťahu k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) je nezákonné, nakoľko poukázal na konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu zo skrývania, či úteku, a zároveň uviedol, že konkrétnou skutočnosťou je vysoký stupeň závažnosti trestnej činnosti, pre ktorú som stíhaný a ktorý nachádza odraz v hroziacej trestnej sadzbe trestu odňatia slobody v rozpätí 20 až 25 rokov alebo trestu odňatia slobody na doživotie. Z týchto dôvodov, mi nie je   zrejmé   aké   sú   konkrétne   skutočnosti,   že   ujdem   a   alebo   sa   budem   skrývať,   ak   táto skutočnosť nie je ničím preukázaná, a tvrdenia súdu prvého stupňa, že som sa zdržiaval na viacerých miestach nie sú preukázané, pretože som sa zdržiaval na adrese môjho trvalého pobytu a na adrese B., kde mám nehnuteľnosť - byt vo vlastníctve, a zdržiaval som sa tu z dôvodu   výkonu   zamestnania.   Odôvodňovať   dôvod   útekovej   väzby   s   poukazom   na skutočnosť, že som slobodný a bezdetný je absolútne irelevantná a nezákonná. Akékoľvek úvahy, ktoré ďalej rozvádza súd vo svojom odôvodnení vo vzťahu k útekovej väzbe, sú len čisto   hypotetické   úvahy   súdu,   bez   toho   aby   mali   akýkoľvek   základ   a   opodstatnenie z vykonaného dokazovania, a z tohto dôvodu nie je možné vôbec k týmto hypotetickým úvahám   relevantne   oponovať.   Adresu   pre   doručovanie   písomností   do   sídla   advokátskej kancelárie môjho obhajcu a zároveň aj na adresu môjho trvalého pobytu, som uviedol, z dôvodu, že ako so uviedol v prípade ak by som bol v čase zamestnania na adrese B., aby nedošlo   náhodou   k uplynutiu   určitej   lehoty   a   z   dôvodu,   že   som   v   kontakte   so   svojím obhajcom som to považoval za správne uviesť obe adresy, no ako som sa v súčasnosti dozvedel, táto skutočnosť bola príťažou a odôvodnením mojej útekovej väzby.

Vo vzťahu k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, chcem zdôrazniť, že Špecializovaný trestný súd v Pezinku č. k. PK-2 T 14/2013 opätovne neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorý by mala preukazovať, že budem pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Súd uviedol, že nehnuteľnosť, ktorú vlastním, v ktorej som sa aj zdržiaval, (v tomto prípade si sám odporuje k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) trestného poriadku,   nakoľko uviedol,   že som   sa   nezdržiaval   na   jednom mieste),   že   hodnota   tejto nehnuteľnosti   je   „vysoká“   a   že   výška   mojich   príjmov   z   legálnej   pracovnej   činnosti nezodpovedá mojim majetkovým pomerom a z tejto skutočnosti vyplýva obava, že by som si do   budúcnosti   mohol   zabezpečovať   prostriedky   k   životu   druhovo   rovnorodou   trestnou činnosťou. Opätovne ide len o hypotetické úvahy súdu, nakoľko súd neskúmal dôkladne moje   majetkové   pomery,   hodnotu   nehnuteľností,   a   výšku   mojich   príjmov,   pričom   som uviedol že som podnikal prostredníctvom svojej spoločnosti I., s. r. o., do roku 2006, a do môjho   zadržania   som   bol   v   pracovnom   pomere   v   spoločnosti   P.   s.   r.   o.,   s riadnym mesačným príjmom.»

Sťažovateľ   vyjadruje   nesúhlas   aj   s   argumentáciou   najvyššieho   súdu   obsiahnutou v napadnutom uznesení, podľa ktorej žiadosť obhajcu sťažovateľa o nahliadnutie do spisu vyhodnotil ako účelovú. Rovnako sťažovateľ nesúhlasí ani s argumentáciou najvyššieho súdu týkajúcou sa jeho možnosti poradiť sa so svojím obhajcom v priebehu 20-minútovej prestávky, počas ktorej bolo neverejné zasadnutie prerušené. Sťažovateľ tvrdí, že počas tejto prestávky   nemal   možnosť   radiť   sa   s   obhajcom,   keďže   obhajca   k   nemu   nemal   prístup, pretože bol počas tejto prestávky v osobitnej miestnosti a pod dohľadom.

Napokon sťažovateľ tvrdí, že špecializovaný súd nerozhodoval v zákonnom zložení, čím došlo k neprípustnému zásahu do jeho základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ zakladá toto svoje tvrdenie na základe svojho právneho názoru,   podľa   ktorého „neboli   splnené   zákonné   predpoklady   na   vydanie   predmetného Opatrenia   č.   14 [Opatrenie   č.   14   k   rozvrhu   práce   špecializovaného   súdu   na   rok   2013 č. Spr 280/2012 z 31. júla 2013 (ďalej len „opatrenie č. 14“), pozn.], ktorým určil (predseda senátu   špecializovaného   súdu,   pozn.) zastupujúceho   člena   senátu   JUDr.   J.   B.   Podľa odôvodnenia opatrenia, člen senátu Mgr. I. M. v čase konania neverejného zasadnutia dňa 01.   08.   2013,   čerpal   riadnu   dovolenku,   avšak   bez   ohľadu   na   čerpanie   jeho   riadnej dovolenky, tu neboli dané žiadne zákonné dôvody pre vydanie takéhoto opatrenia o zmene člena senátu.“.

Ak   senát   špecializovaného súdu   konajúci   vo   veci   vedenej   pod   sp. zn. PK-2 T/14/2013 mal vedomosť o prepustení sťažovateľa z väzby na slobodu 31. júla 2013 a mal v úmysle skúmať, či sú u neho dané dôvody väzby, mohol tak podľa sťažovateľa urobiť na najbližšom hlavnom pojednávaní, ktoré bolo nariadené na 12. august 2013.

Taktiež ani samotné určenie sudcu JUDr. J. B. zo senátu 1T v zmysle opatrenia č. 14 nebolo podľa sťažovateľa vykonané v zmysle rozvrhu práce špecializovaného súdu na rok 2013 v znení jeho dodatkov, keďže „podľa oddielu III. zastupujúcim senátom pre senát 2 T je   senát   1T   v   nasledujúcom   poradí:   JUDr.   E.   K.,   JUDr.   I.   K.   a   JUDr.   J.   B.   Z   tohto ustanovenia oddielu III. jednoznačne vyplýva, že v prípade určenia zastupujúceho sudcu je potrebné zachovať poradie a určenie v poradí JUDr. E. K., JUDr. I. K. a JUDr. J. B., a určiť druhého, prípadne tretieho v poradí, v prípade ak sú zákonné prekážky na strane sudcu určeného pred ním v danom poradí...“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu z 01. 08. 2013, pod sp. zn. PK-2 T/14/2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 08. 08. 2013 pod sp. zn.: 6 Tost 28/2013, boli porušené základné práva M. Š..., garantované čl. 5, ods. 1, písm. c), ods. 2 a čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2.   Uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu   z   01.   08.   2013   pod   sp.   zn. PK-2 T/14/2013 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 08. 08. 2013 pod sp. zn. 6 Tost 28/2013 sa zrušuje.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   konania   k   rukám advokáta JUDr. O. M... a to do 15 dní od právoplatností tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) dohovoru napadnutým uznesením špecializovaného súdu   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   ako   aj   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 38 ods. 1 listiny nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu aj sudcu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl.   5   ods.   2   dohovoru   každý,   kto   je zatknutý,   musí   byť oboznámený   bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods.   2   a   čl.   6   ods.   1   a   ods.   3   písm.   a)   dohovoru   napadnutým   uznesením špecializovaného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podstatou   princípu   subsidiarity   je   skutočnosť,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m.   m.   IV.   ÚS   236/07).   Ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu špecializovaného súdu sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa, v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a čl. 38 ods. 1 listiny, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), čl. 5 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   zameral   na posúdenie otázky, či ju možno považovať za zjavne neopodstatnenú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   tiež   napr.   I.   ÚS   4/00,   II.   ÚS   101/03,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Z argumentácie obsiahnutej v sťažnosti možno námietky sťažovateľa smerujúce proti napadnutými   uzneseniami   špecializovaného   súdu   a najvyššieho   súdu   zhrnúť   do   týchto okruhov:

1.   námietky   smerujúce   voči   postupu,   ktorý   predchádzal   vydaniu   napadnutého uznesenia   špecializovaného   súdu   (nezákonnosť   postupu   podľa   §   120   ods.   3   Trestného poriadku, absencia „reálneho“ prepustenia sťažovateľa v inej jeho trestnej veci),

2.   námietky   založené   na   tvrdení   o neprípustnom   zásahu   do   práva   na   obhajobu (neumožnenie obhajcovi sťažovateľa nahliadnuť do spisu a vykonať poradu s klientom),

3. námietky týkajúce sa jednotlivých väzobných dôvodov,

4. námietka o prekročení zákonnej lehoty na rozhodnutie o väzbe,

5. námietka týkajúca sa porušenia základného práva na zákonného sudcu.

II.2.1   K   námietkam   smerujúcim   proti   postupu   predchádzajúcemu   vydaniu napadnutého uznesenia špecializovaného súdu

Podľa § 228 ods. 2 Trestného poriadku po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia.

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Na obsah petícií zasahujúcich do plnenia týchto povinností orgány činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú.

Podľa   §   120   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   môže   byť   predvedený   aj   bez predchádzajúceho predvolania, ak je to potrebné na úspešné vykonanie úkonu, najmä ak sa skrýva, nemá trvalé bydlisko, ak mu nie je možné doručiť predvolanie na adrese, ktorú uviedol.

Vychádzajúc   z príslušnej   časti   napadnutého   uznesenia   špecializovaného   súdu v spojení   s príslušnou   časťou   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu citovaných   v časti   I   tohto   uznesenia   a s   poukazom   na   citované   ustanovenia   Trestného poriadku, sa ústavný súd stotožňuje s argumentáciou najvyššieho súdu a zastáva názor, že špecializovaný   trestný   súd   pri   predvedení   sťažovateľa   na   neverejné   zasadnutie   konané 1. augusta   2013   postupoval   v súlade   so   zákonom,   a preto   nemohol   porušiť   v sťažnosti označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Na podporu uvedeného záveru ústavný súd v zhode s najvyšším súdom konštatuje, že §   120   ods.   3   Trestného   poriadku   obsahuje   len   demonštratívny   (nie   taxatívny)   výpočet dôvodov,   na   základe   ktorých   možno   obvineného   previesť   bez   predchádzajúceho predvolania na účely úspešného vykonania úkonu. Z už citovaného znenia § 120 ods. 3 Trestného poriadku možno vyvodiť len dve zákonné podmienky, ktoré musia byť na jeho uplatnenie splnené; musí ísť o obvineného a zároveň predvedenie je potrebné na úspešné vykonanie úkonu. Z príloh sťažnosti zjavne vyplýva, že sťažovateľ je podozrivý z páchania dlhodobej   závažnej   trestnej   činnosti   v   rámci   zločineckej   skupiny   a je   v procesnom podstavení   obžalovaného,   na   základe   čoho   možno   formulovať   záver,   že   na uplatnenie postupu podľa   § 120 ods.   3 Trestného poriadku boli v preskúmavanej veci nevyhnutné zákonné podmienky splnené.

V posudzovanej   veci   špecializovaný   súd,   vychádzajúc   zo   svojich   povinností vyplývajúcich   mu   z Trestného   poriadku   a   nečakajúc   na   ďalšie   procesné   návrhy,   prijal opatrenie   – vydal rozkaz na predvedenie   sťažovateľa   v zmysle §   120 ods.   3 Trestného poriadku a nariadil jeho predvedenie na účely úspešného vykonania neverejného zasadnutia, na ktorom mala byť preskúmaná existencia dôvodov jeho väzby (a tiež obžalovaného A.) a malo byť o väzbe aj rozhodnuté.

Zásah do osobnej slobody sťažovateľa spočívajúci v jeho predvedení na neverejné zasadnutie   je   nepochybne   z hľadiska   rešpektovania   zásady   primeranosti   a   zdržanlivosti zásahov do osobnej slobody potrebné považovať za najmiernejší prostriedok obmedzenia osobnej slobody   (napr.   v porovnaní so zatknutím   či zadržaním).   Ústavný súd sa   v tejto súvislosti stotožňuje s argumentáciou najvyššieho súdu, podľa ktorej síce Trestný poriadok neustanovuje maximálnu dĺžku obmedzenia osobnej slobody pri uplatnení predvedenia, ale „...   je   zrejmé,   že   musí   ísť   o lehotu   kratšiu,   ako   by   tomu   bolo   v prípade   zadržania obvineného, resp. jeho zatknutia...“. Za daných okolností ani podľa názoru ústavného súdu nešlo o svojvoľný postup smerujúci k zbaveniu osobnej slobody sťažovateľa, keďže išlo o postup, ktorý má oporu v § 253 ods. 1, § 2 ods. 6 a § 120 ods. 3 Trestného poriadku.

Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľa,   podľa   ktorej   bola   jeho   osobná   sloboda obmedzená bez toho, aby bol predtým realizovaný príkaz predsedu senátu špecializovaného súdu sp. zn. PK-2 T 29/2013 o jeho prepustení na slobodu v inej trestnej veci, ústavný súd poukazuje   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   nespochybňoval zo skutkového hľadiska toto tvrdenie sťažovateľa, t. j. že k jeho prepusteniu na slobodu došlo len formálne, a nie aj reálne. Najvyšší súd sa však nestotožnil s názorom sťažovateľa, podľa   ktorého „Takéto   obmedzovanie   osobnej   slobody   bez   prerušenia   nemožno   pritom považovať za nezákonné“, pričom poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Wenner proti Slovensko z 23. novembra 2010, sťažnosť č. 14579/05.

Sťažovateľ zastáva názor, že označené rozhodnutie ESĽP nemožno na jeho trestnú vec aplikovať, keďže sa týka celkom odlišnej situácie, keď bol sťažovateľovi po prepustení z väzby   na   slobodu   nariadený   výkon   trestu   odňatia   slobody,   pričom   k   premiestneniu sťažovateľa došlo až 6 dní po doručení rozhodnutia, a tiež preto, že ESĽP sa sťažnosťou meritórne   nezaoberal,   keďže   táto „bola   zamietnutá   ako   neprijateľná,   z   dôvodu,   že sťažovateľ nevyužil všetky dostupné vnútroštátne možnosti nápravy“.

V nadväznosti   na   uvedenú   argumentáciu   sťažovateľa   ústavný   súd   považoval   za vhodné poukázať na relevantnú časť rozhodnutia ESĽP vo veci Wenner proti Slovensku, v ktorej sa okrem iného uvádza:

„Súd ďalej konštatuje, že v rozsahu v akom je sťažnosť opodstatnená, vo vzťahu k napadnutiu uznesenia z 22. apríla 2004, sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti zrejme namietal preskúmavanie jeho námietok krajským súdom k uzneseniu z 3. septembra 2004. Je   preto   otázne,   či   splnil   podmienku   vyčerpania   vnútroštátnych   prostriedkov   nápravy vo vzťahu   k   podstate   námietok,   ktoré   uplatňuje   podľa   Dohovoru. Akokoľvek,   Súd konštatuje, že nie je potrebné osobitne rozhodovať o tejto otázke nakoľko relevantná časť sťažnosti je v každom prípade neprijateľná z nasledovných dôvodov.

... Súd konštatuje, že sťažovateľ bol umiestnený do väzby v zmysle článku 5 ods. 1 písm. c) Dohovoru uznesením o vzatí do väzby zo 6. decembra 2003.

Súd taktiež konštatuje, že uznesením z 22. apríla 2004 bol sťažovateľ prepustený z väzby a zároveň dodaný do výkonu trestu v zmysle článku 5 ods. 1 písm. a).

Uznesenie z 22. apríla 2004 malo byť vykonané 7. mája 2004. Avšak vzhľadom na prevoz sťažovateľa z ústavu na výkon väzby do ústavu na výkon trestu odňatia slobody, bolo vykonané až 13. mája 2004, čo strany nepopreli.

V   rozsahu,   v   akom   boli skutkové okolnosti predmetnej sťažnosti   predložené,   Súd konštatuje,   že   inštitúcia,   v   ktorej   bol   sťažovateľ   pozbavený   slobody   nie   je   sama   osebe rozhodujúca   pre   posúdenie   právneho   režimu,   podľa   ktorého   bol   zadržaný   na   účely Dohovoru...

... Z uvedeného vyplýva, že skutočnosť, že sťažovateľ bol fyzicky prevezený z ústavu na výkon väzby do ústavu na výkon trestu o šesť dní neskôr, nemala žiaden materiálny vplyv na skončenie jeho výkonu trestu odňatia slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru a v dôsledku toho ani na to, kedy začal.

Súd na rozdiel od tvrdení sťažovateľa taktiež konštatuje, že príkaz na prepustenie sťažovateľa z väzby a jeho vzatie do výkonu trestu z 22. apríla 2004 nijakým spôsobom nenaznačuje,   že   sťažovateľ   mal   byť   prepustený,   ale   jednoducho   bol   iba   prevezený z ústavu na výkon väzby do ústavu na výkon trestu..

Na rozhodnutie vo veci Wenner proti Slovensku sa poukazuje aj v publikácii KMEC, J.- KOSAŘ, D. – KRATOCHVÍL, J. – BOBEK, M. Velké komentáře. Evropská úmluva o lidských právech. Praha : C. H. Beck, 2012, s. 506. Na s. 506 sa uvádza: «Požadavek „být ihned   předveden   před   soudce“   se   vztahuje   i   na   případy,   kdy   je   do   vazby   znovu   brán obviněný, který byl předtím z vazby propuštěn za současného přijetí záruky (Bergman proti Estonsku, rozsudek, 29. 5. 2008, č. 38241/04, § 45). ESLP však neshledal porušení tohto požadavku v případě, kdy stěžovatel byl formálně propuštěn z vazby, aby bylo zároveň nařízeno jeho dodání do výkonu trestu odnětí svobody v délce čtyř měsíců, přičemž před vypršením trestu soud na žádost prokuratury rozhodl (bez přítomnosti stěžovatele), že po vypršení trestu se bere opět do vazby (Wenner proti Slovensku, rozhodnutí, 23. 11. 2010, č. 14579/05, oddíl ).».

Vychádzajúc z citovanej časti rozhodnutia Wenner proti Slovensku (ale i Bergman proti Estónsku), možno formulovať záver, že postup špecializovaného súdu pri predvedení sťažovateľa obstojí aj z hľadiska judikatúry ESĽP. Z citovaného totiž okrem iného vyplýva, že aj keď ESĽP označil sťažnosť vo veci Wenner proti Slovensku za neprijateľnú, k otázke, ktorá   je   relevantná   v tomto   konaní,   formuloval   meritórny   názor,   pričom   podľa   názoru ústavného súdu tento názor ESĽP je aplikovateľný aj na konkrétne okolnosti trestnej veci sťažovateľa,   teda   na   postup   pri   jeho   predvedení   na   neverejné   zasadnutie   na účely následného rozhodnutia o jeho väzbe. Ústavný súd preto tento postup hodnotí ako zákonný a z ústavného hľadiska akceptovateľný a udržateľný.

Na základe uvedeného ústavný súd považuje sťažnosť sťažovateľa vo vzťahu k na tomto mieste preskúmavanej námietke za zjavne neopodstatnenú, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.2 K námietkam, v zmysle ktorých došlo k neprípustnému zásahu do práva na obhajobu

Sťažovateľ tvrdí, že špecializovaný súd tým, že neumožnil jeho obhajcovi nahliadnuť po začatí neverejného zasadnutia do spisu a tiež neumožnil jeho obhajcovi vykonať poradu s ním, neprípustne zasiahol do viacerých jeho práv — „najmä práva na obhajobu, práva na spravodlivý proces, princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosť konania, nakoľko mi bolo znemožnené sa vyjadriť k dôkazom a prakticky mi ani neboli predložené“.

V záujme objektívneho preskúmania tejto časti sťažnosti sa ústavný súd oboznámil s príslušnou časťou zvukového záznamu z neverejného zasadnutia špecializovaného súdu konaného   1.   augusta   2013   v   trestnej   veci   sťažovateľa   (ide   o   časť,   na   ktorú   poukazuje v sťažnosti aj sťažovateľ, pozn.), z ktorej zjavne vyplýva, že v jeho úvodnej časti obhajca sťažovateľa požiadal, aby mu bol predložený spis, ako aj návrh, na základe ktorého súd na tomto neverejnom zasadnutí koná, a tiež rozkaz na predvedenie sťažovateľa, pričom žiadal aj o to, aby mu následne po oboznámení sa s požadovanými materiálmi bola umožnená porada   so   sťažovateľom.   Obhajca   sťažovateľa   taktiež   uviedol,   že   chce   položiť   otázku prokurátorovi, či boli zo strany súdu prokurátorovi doručené nejaké písomnosti týkajúce sa neverejného zasadnutia.

Ústavný súd sa oboznámil aj s tou časťou zvukového záznamu, v ktorej predsedníčka senátu   špecializovaného   súdu   podala   správu   o   stave   veci   a   oboznámila   prítomných s viacerými   listinami   (tieto   sú   podrobne   vymenované   na   s.   14   napadnutého   uznesenia najvyššieho   súdu,   pozn.)   vrátane   opatrenia,   ktorým   nariadila   vo   veci   sp.   zn. PK-2 T 14/2013 termín neverejného zasadnutia na 1. august 2013 o 9.00 h (jeho predmetom malo byť konanie a rozhodovanie o väzbe obžalovaných), ako aj s tým, že na to, aby toto konanie   nebolo   zmarené   a   aby   úkon   bol   úspešne   vykonaný   bez   predchádzajúceho predvolania obžalovaných, teda z dôvodu vyplývajúceho z § 120 ods. 3 Trestného poriadku (predsedníčka senátu pri oboznamovaní poukázala nesprávne aj na § 120 ods. 1 Trestného poriadku, čo najvyšší súd špecializovanému súdu v napadnutom uznesení vytkol, pozn.) požiadala policajný orgán podľa § 120 ods. 4 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 120 ods. 3   Trestného   poriadku   o   predvedenie   oboch   obžalovaných,   ako   aj   rozkazov na predvedenie obžalovaných, ktorých znenie prečítala.

Po podaní správy a oboznámení s už uvedenými skutočnosťami dala predsedníčka senátu procesným stranám možnosť vyjadriť sa k oboznámeným skutočnostiam. Obhajca sťažovateľa sa vo svojom vyjadrení stotožnil s prednesom obhajcu obžalovaného A. a nad rámec   toho   poukázal   na   skutočnosť,   že   sťažovateľ   nebol   v skutočnosti   prepustený   na slobodu   z   predchádzajúceho   výkonu   väzby   v   inej   trestnej   veci.   Následne   sa   vyjadrili k oboznámeným skutočnostiam obžalovaní a potom špecializovaný súd prerušil neverejné zasadnutie   na   17   minút.   Po   prestávke   neverejné   zasadnutie   pokračovalo   prednesom predsedníčky   senátu   a následne   špecializovaný   súd   pristúpil   k výsluchu   obžalovaných, pričom obhajca sťažovateľa už nezopakoval svoju žiadosť o poradu so svojím klientom (sťažovateľom) a ani sa už nedomáhal predloženia spisu.

Je nesporné, a sťažovateľ v sťažnosti túto skutočnosť ani nenamieta, že jeho obhajca mal   k   dispozícii   kompletnú   kópiu   vyšetrovacieho   spisu,   o   ktorú   požiadal   po   ukončení vyšetrovania.   Sťažovateľ,   ako   aj jeho   obhajca   taktiež   disponovali   obžalobou   a obaja sa zúčastnili verejného zasadnutia špecializovaného súdu konaného 8. júla 2013, na ktorom bola obžaloba predbežne prerokovaná.

Je taktiež nepochybné, že špecializovaný súd nemohol vyhovieť žiadosti obhajcu sťažovateľa o predloženie návrhu, na základe ktorého špecializovaný súd 1. augusta 2013 konal o väzbe, pretože žiadny takýto návrh neexistoval, keďže súd konal ex offo, t. j. bez návrhu. Pokiaľ ide o rozkaz na predvedenie sťažovateľa na neverejné zasadnutie, s týmto boli   strany   konania   oboznámené   predsedníčkou   senátu   špecializovaného   súdu   jeho prečítaním, pričom sa oboznámili aj s ďalšími listinami súvisiacimi s konaním neverejného zasadnutia.

Z dosiaľ uvedeného zjavne vyplýva, že obhajca sťažovateľa bol oboznámený s celým obsahom   vyšetrovacieho   spisu,   ako   aj   s   obžalobou   (týmito   disponoval)   a tiež so skutočnosťami,   ktoré   tvorili   obsah   verejného   zasadnutia   špecializovaného   súdu z 8. júla 2013,   na   ktorom   bola   predbežne   prerokovaná   obžaloba,   pričom   s ďalšími relevantnými   listinami   bol   podrobne   oboznámený   na   neverejnom   zasadnutí špecializovaného súdu. Za týchto okolností neexistuje podľa názoru ústavného súdu medzi namietaným   neumožnením   obhajcovi   sťažovateľa   nahliadnuť   do   vyšetrovacieho   spisu a obsahom práva na obhajobu, ktorého vyslovenia porušenia sa sťažovateľ domáha, taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o jeho porušení.

Rovnako nedošlo podľa názoru ústavného súdu k neprípustnému zásahu do práva na obhajobu   a ani   iných   v sťažnosti   označených   práv   z dôvodu,   že   predsedníčka   senátu nevyhovela   žiadosti   obhajcu   sťažovateľa   o uskutočnenie   porady   so   sťažovateľom. Zo zvukového   záznamu   totiž   vyplýva,   že   obhajca   sa   domáhal   porady   so sťažovateľom ihneď   po   otvorení   neverejného   zasadnutia,   t.   j.   vtedy,   keď   (ako   vyplýva   zo zvukového záznamu) ešte nebolo zrejmé, na základe čoho (akého návrhu alebo podnetu) špecializovaný súd uskutočňuje neverejné zasadnutie, a preto sa domáhal nahliadnutia do spisu a následne aj porady s klientom.

Z už   uvedeného   vyplýva,   že   osoby   prítomné   na   neverejnom   zasadnutí   vrátane sťažovateľa a jeho obhajcu, boli podrobne oboznámené s opatrením, ktorým bol vo veci sp. zn. PK-2 T 14/2013 nariadený termín neverejného zasadnutia na 1. august 2013 o 9.00 h, predmetom ktorého malo byť konanie a rozhodovanie o väzbe obžalovaných, ako aj s tým, že na účely,   aby toto   konanie nebolo zmarené a   aby úkon   bol úspešne   vykonaný, bez predchádzajúceho predvolania obžalovaných požiadala predsedníčka senátu policajný orgán z   dôvodov   vyplývajúcich   z   §   120   ods.   3   Trestného   poriadku   o   predvedenie   oboch obžalovaných, predsedníčka senátu oboznámila účastníkov neverejného pojednávania tiež s rozkazmi   na   predvedenie   obžalovaných.   Po   oboznámení   s uvedenými   skutočnosťami dostali strany (teda aj sťažovateľ a jeho obhajca) možnosť vyjadriť sa k oboznámeným skutočnostiam. Sťažovateľ ani jeho obhajca už ale po oboznámení so skutočnosťami, ktoré obhajca chcel zistiť nahliadnutím do spisu, nepožiadali o možnosť porady, hoci nepochybne tak   mohli   urobiť.   Tento   ich   postup   (nevyužitie   možnosti   požiadať   o poradu)   vedie k logickému záveru, že obhajca sťažovateľa po oboznámení s už uvedenými skutočnosťami už   poradu   so   sťažovateľom   nepovažoval   za   potrebnú.   Tomuto   záveru   nasvedčuje   aj skutočnosť,   že   sťažovateľ   ani   jeho   obhajca   nepožiadali   o   možnosť   porady   ani   pred výsluchom sťažovateľa a rovnako ani po skončení výsluchov, keď sa predsedníčka senátu opýtala,   či   strany   potrebujú   čas   na   prípravu   záverečných   návrhov   alebo   na   poradu s obžalovanými, pričom nikto o túto poradu neprejavil záujem.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   aj   námietky   sťažovateľa smerujúce proti porušeniu práva na obhajobu možno považovať za nedôvodné, čo zakladá dôvod   na odmietnutie sťažnosti   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti   podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

II.2.3 K námietkam týkajúcim sa jednotlivých väzobných dôvodov

Sťažovateľ vo vzťahu k väzobnému dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku (tzv. úteková väzba) namieta, že tento dôvod nie je daný, keďže všeobecné súdy neuviedli nijaké konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali útekovú väzbu. Sťažovateľ argumentuje,   že   skutkový   záver   špecializovaného   súdu,   podľa   ktorého   sa   zdržiaval   na viacerých miestach, nie je preukázaný, keďže sa zdržiaval na adrese svojho trvalého pobytu a na adrese B., kde vlastní nehnuteľnosť. Za nezákonné považuje sťažovateľ odôvodňovanie útekovej väzby tým, že je bezdetný a slobodný.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   výpovede   sťažovateľa,   ako   aj   zo   skutočností   ním uvádzaných v sťažnosti vyplýva, že sa pred vzatím do väzby v inej trestnej veci zdržiaval minimálne na dvoch miestach, a to na adrese trvalého pobytu v M., ako aj na adrese v B., t. j. zdržiaval sa na viacerých miestach. Pokiaľ všeobecné súdy poukázali na skutočnosť, že sťažovateľ je bezdetný a slobodný, z tejto mohli vyvodiť iba ten záver, že u sťažovateľa súd „nezistil povinnosti takého charakteru, ktoré by ho viazali na jedno konkrétne miesto“. Špecializovaný   súd   však   navyše   v súvislosti   s dôvodmi   útekovej   väzby   poukázal   aj   na výpoveď svedka V. M., ktorý uviedol, že v rámci skupiny mali dohodnutý postup v prípade vznesenia obvinenia tak, že členovia skupiny mali obmedziť vzájomné kontakty, vypnúť telefóny a utajiť miesto pobytu.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že tak špecializovaný súd, ako aj   najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnili   existenciu   väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.

Vo   vzťahu   k   dôvodom   väzby   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku sťažovateľ taktiež tvrdí, že v jeho veci konajúce všeobecné súdy neuviedli žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorá by mala preukazovať, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, pričom pokiaľ všeobecné súdy v napadnutých uzneseniach poukázali na jeho majetkové pomery, tieto dôkladne neskúmali a ide len o ich úvahy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   špecializovaný   súd   pri   odôvodnení   napadnutého uznesenia vychádzal zo skutočností zistených pri výsluchu sťažovateľa, ktorý uviedol, že jeho príjem zo zamestnaneckého pomeru v spoločnosti P. s. r. o., kde bol zamestnaný pred vzatím do väzby v inej trestnej veci, predstavoval 600 € mesačne, a tiež uviedol, že je vlastníkom bytu v B. Z informácií poskytnutých sťažovateľom špecializovaný súd vyvodil záver,   že   majetkové   pomery   sťažovateľa   (vlastníctvo   bytu   v B.)   nezodpovedajú   jeho príjmom z legálnej pracovnej činnosti (600 € mesačne). Takúto úvahu špecializovaného súdu, s ktorou sa stotožnil v napadnutom uznesení aj najvyšší súd, nemožno podľa názoru ústavného   súdu   s prihliadnutím   na   povahu, rozsiahlosť,   závažnosť   a   dlhodobé   páchanie trestnej činnosti kladenej podľa obžaloby sťažovateľovi za vinu považovať za arbitrárnu, prípadne za ústavne neudržateľnú.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že tak špecializovaný súd, ako aj   najvyšší   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnili   existenciu   väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Napokon   v   súvislosti   s jednotlivými   dôvodmi   väzby   sťažovateľ   poukazuje   na skutočnosť, že v inej svojej trestnej veci bol vo väzbe z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a preto mu nie je zrejmé, na základe čoho sa dôvody väzby zmenili počas výkonu väzby v Ústave na výkon väzby v I.

Aj   vo   vzťahu   k tejto   námietke   ústavný   súd   považuje   z ústavného   hľadiska   za akceptovateľnú argumentáciu najvyššieho súdu, podľa ktorej v sťažovateľom označenom prípade   ide   o   inú   trestnú   vec   –   vec   vedenú   špecializovaným   súdom   pod   sp.   zn. PK-2   T   14/2013,   pričom   v   tejto   trestnej   veci   všeobecné   súdy   samostatne   posudzovali existenciu   väzobných   dôvodov   a   opodstatnenosť   väzobného   stíhania   sťažovateľa,   a   to s prihliadnutím   na   charakter   stíhanej   trestnej   činnosti   a   celkovo   na   konkrétnosti   danej trestnej veci a účely konania. V prípade, na ktorý sťažovateľ poukazuje, nešlo o konanie o zmene   dôvodov   už   existujúcej   (už   prebiehajúcej)   väzby,   ale   išlo   o   prvotné   konanie o väzbe v inej trestnej veci sťažovateľa.

II.2.4 K námietke prekročenia zákonnej lehoty na rozhodnutie o väzbe

V   súvislosti   s námietkou,   že   bola   prekročená   lehota   na   rozhodnutie   o väzbe, sťažovateľ uvádza, že „Pokiaľ by aj v teoretickej rovine prichádzalo do úvahy rozhodnutie o väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku, tak v zmysle § 73 ods. 5 Trestného poriadku došlo k prekročeniu zákonnej lehoty, pretože pri obzvlášť závažných trestných činoch rozhodnutie o väzbe musí byť obžalovanému oznámené do 72 hodín od času   dodaniu   súdu.   Inak   musí   byť   prepustený   na   slobodu.   Z   tohto   dôvodu,   je   dôležité upozorniť, že moja väzba v prípravnom konaní skončila dňa 15. 06. 2012, a z tohto dôvodu uplynula zákonná 72 hodinová lehota na rozhodnutie o mojej väzbe. Plynutie lehoty sa neprerušuje.“.

Podľa § 73 ods. 5 Trestného poriadku predseda senátu alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie, ktorý prevzal zatknutého obvineného, musí do 48 hodín a pri obzvlášť   závažných   zločinoch   do   72   hodín   od   jeho   prevzatia   obvineného   vypočuť a rozhodnúť   o   jeho   vzatí   do   väzby   alebo   ho   prepustiť   na   slobodu;   pritom   postupuje primerane   podľa   §   72   ods.   2.   Ak   nebolo   uznesenie   o   vznesení   obvinenia   obvinenému v konaní dosiaľ oznámené, doručí mu rovnopis uznesenia sudca pre prípravné konanie pred výsluchom; doručenie sudcom pre prípravné konanie má rovnaké účinky ako oznámenie uznesenia orgánom, ktorý uznesenie o vznesení obvinenia vydal a sťažnosť proti nemu môže obvinený podať aj do zápisnice o výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie. Ak prokurátor nebol pri výsluchu prítomný, doručí mu sudca pre prípravné konanie zápisnicu o výsluchu obvineného.

V nadväznosti na argumentáciu sťažovateľa ústavný súd v zhode s najvyšším súdom konštatuje, že ustanovenia § 73 Trestného poriadku   sa   týkajú príkazu na zatknutie. Na sťažovateľa   ale   nebol   vydaný   príkaz   na   zatknutie,   keďže   jeho   osobná   sloboda   bola obmedzená na účely zabezpečenia jeho predvedenia postupom podľa   § 120 ods. 3 a 4 Trestného   poriadku.   Už   z   tejto   skutočnosti   (samej   osebe)   vyplýva,   že   na   väzobnú   vec sťažovateľa   sa   nevzťahujú   ustanovenia   §   73   Trestného   poriadku,   na   ktoré   sťažovateľ poukazuje.

Z dokumentácie   priloženej   k sťažnosti   zjavne   vyplýva,   že   osobná   sloboda sťažovateľa bola obmedzená 31. júla 2013 o 14.40 h, pričom špecializovaný súd o jeho väzbe rozhodol na neverejnom zasadnutí nasledujúceho dňa, t. j. 1. augusta 2013. Ústavný súd poukazuje vo vzťahu k tejto námietke tiež na (už citovanú) relevantnú časť   napadnutého   uznesenia,   v ktorej   najvyšší   súd   uvádza: „Pri   použití   predmetného inštitútu   nepochybne   dochádza   k   obmedzovaniu   osobnej   slobody   obvineného.   Hoci maximálna   možná   dĺžka   takéhoto   obmedzenia   nie   je   v   zákone   explicitne   stanovená,   je zrejmé, že musí ísť o lehotu kratšiu, ako by tomu bolo v prípade zadržania obvineného, resp. jeho   zatknutia   na   základe   príkazu   na   zatknutie,   ktorých   aplikácia   inak   mimochodom v posudzovanej   veci   vzhľadom   na   nesplnenie   zákonných   podmienok   neprichádzala   do úvahy. Možno uviesť, že kým väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, predvedenie je z tohto pohľadu zásahom najmiernejším.“

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd považuje námietku sťažovateľa, podľa ktorej došlo v jeho prípade k prekročeniu lehoty ustanovenej pre rozhodovanie o väzbe, za zjavne neopodstatnenú, keďže o jeho väzbe bolo rozhodnuté do 24 hodín od obmedzenia jeho osobnej slobody.

II.2.5 K námietke porušenia základného práva na zákonného sudcu

Napokon   sťažovateľ   namieta,   že   špecializovaný   súd   nerozhodoval   o jeho   väzbe v zákonnom   zložení,   čím   došlo   k neprípustnému   zásahu   do   jeho   základného   práva   na zákonného sudcu.

Vo vzťahu k tejto skupine námietok ústavný súd   v prvom   rade poznamenáva, že sťažovateľ   ich   prvýkrát   uplatnil   až   v   sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu.   Porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu sťažovateľ totiž nenamietal ani v priebehu neverejného   zasadnutia   špecializovaného   súdu   konaného   1.   augusta   2013,   s   obsahom ktorého sa ústavný súd oboznámil (zápisnica z neverejného zasadnutia konaného 1. augusta 2013),   ani   v   sťažnosti   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   súdu, ktorú zahlásil ihneď po vyhlásení napadnutého uznesenia špecializovaného súdu na jeho neverejnom zasadnutí; obhajca sťažovateľa túto sťažnosť priamo na neverejnom zasadnutí špecializovaného   súdu   konanom   1.   augusta   2013   do   zápisnice   aj   stručne   odôvodnil a následne   odôvodnenie   doplnil   v   písomnom   podaní   z   5.   augusta   2013,   ktoré   bolo najvyššiemu súdu doručené 6. augusta 2013.

V nadväznosti na uvedené zistenie ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity svojej právomoci rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorého podstata a zmysel je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 135/05).   V judikatúre   ústavného   súdu   sa   ustálil   právny   názor,   podľa   ktorého v prípadoch, keď sťažovatelia v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatnia v konaní   pred   ústavným   súdom   argumentáciu,   ktorú   mohli   predniesť,   ale   nepredniesli v konaní pred všeobecnými súdmi, ústavný súd na posúdenie ich sťažností, resp. jej časti nemá právomoc (m. m. III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).

Ak teda sťažovateľ v posudzovanej veci neuplatnil v konaní pred všeobecnými súdmi námietky smerujúce k porušeniu jeho základného práva na zákonného sudcu, ktoré uvádza v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu,   nesplnil   základný   ústavný   predpoklad,   aby   bola založená   právomoc   ústavného   súdu   na   prerokovanie   tejto   časti   jeho   sťažnosti.   Táto skutočnosť   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   príslušnej   časti   sťažovateľovej   argumentácie z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Napriek   uvedenému   záveru   ústavný   súd   považuje   k   námietkam   sťažovateľa smerujúcim   k neprípustnému   zásahu   do   jeho   základného   práva   na   zákonného   sudcu   za potrebné uviesť aj ďalšie skutočnosti, ktoré signalizujú, že tieto námietky možno odmietnuť aj ako zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľ   tvrdí,   že   na   vydanie   opatrenia   č.   14   predsedu   špecializovaného súdu neboli splnené zákonné predpoklady, pretože člen príslušného senátu Mgr. I. M. v čase konania neverejného zasadnutia   (1.   augusta   2013)   čerpal   riadnu   dovolenku,   pričom   nič nebránilo špecializovanému súdu, aby rozhodol o väzbe sťažovateľa v zákonnom zložení senátu neskôr, na hlavnom pojednávaní určenom na 12. august 2013, keď už bol riadny člen senátu Mgr. I. M. prítomný.

Ústavný súd sa oboznámil s opatrením č. 14 predsedu špecializovaného súdu, ako aj s rozvrhom práce špecializovaného trestného súdu na rok 2013 a v tejto súvislosti poukazuje na   ustanovenia   II.   oddielu   rozvrhu   práce   špecializovaného   súdu   na   rok   2013,   v časti označenej   nadpisom „Určenie   spôsobu   zastupovania   senátov,   sudcov,   samosudcov, predsedov senátov a súdnych úradníkov“, v ktorej sa uvádza:

„Ak   v   prejednávanej   veci   je   vylúčený   sudca,   samosudca,   alebo   súdny   úradník, v prípade   náhlej   prekážky   brániacej   sudcovi,   samosudcovi   alebo   súdnemu   úradníkovi vykonať   jednotlivé   úkony   po   dobu   kratšiu   ako   šesť   týždňov   a   v   prípade   zmeny v personálnom   obsadení   súdu   sa   spôsob   zastupovania   sudcov,   samosudcov,   a   súdnych úradníkov riadi podľa pravidiel určených v oddieli III. tohto rozvrhu.

V   prípade,   ak   sudcovi,   samosudcovi,   alebo   súdnemu   úradníkovi   odpadne   náhla prekážka, ktorá mu bránila vykonať jednotlivé úkony vo veci po dobu kratšiu ako šesť týždňov, prerozdelené veci sa im po ich návrate opätovne pridelia.“

Z § 2 ods. 6 druhej vety Trestného poriadku vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní sú povinné vybavovať väzobné veci prednostne a urýchlene.

Keďže   osobná   sloboda   sťažovateľa   bola   obmedzená   31.   júla   2013   o   14.40   h, nezodpovedalo   by   zákonom   ustanovenej   požiadavke   na   prednostné   a urýchlené rozhodovanie o väzbe, aby sa v prípade sťažovateľa o jeho väzbe rozhodlo až na verejnom pojednávaní nariadenom na 12. august 2013.

Z dosiaľ uvedeného je zrejmé, že sudca – člen senátu Mgr. I. M. v čase konania neverejného zasadnutia 1. augusta 2013 čerpal riadnu dovolenku, teda išlo u neho o náhlu prekážku, ktorá mu bránila zúčastniť sa neverejného zasadnutia, a preto existoval dôvod na určenie sudcu, ktorý ho má zastúpiť v súlade s platným rozvrhom práce.

Sťažovateľ ďalej v súvislosti s opatrením č. 14 k rozvrhu práce špecializovaného trestného súdu na rok 2013 namieta, že ani samotné určenie sudcu JUDr. J. B. zo senátu 1T za   zastupujúceho   sudcu   v   zmysle   tohto   opatrenia   nezodpovedalo   rozvrhu   práce špecializovaného   súdu   na   rok   2013   v   znení   jeho   dodatkov,   keďže   podľa   oddielu   III zastupujúcim senátom pre senát 2 T je senát 1 T v nasledujúcom poradí: JUDr. E. K., JUDr. I. K. a JUDr. J. B. Podľa názoru sťažovateľa bolo potrebné pri určení zastupujúceho sudcu v jeho veci zachovať v rozvrhu práce určené poradie zastupujúcich sudcov.

V ustanovení oddielu III rozvrhu práce špecializovaného súdu na rok 2013, ktoré je označené   nadpisom „Zastupovanie   v senáte“, sa   uvádza: „V   rámci   senátov   je   určené poradie   sudcov   zastupujúcich   riadiaceho   predsedu   senátu   počas   jeho   neprítomnosti   na pracovisku,   s cieľom   zabezpečiť   riadny   a   nepretržitý   výkon   súdnictva   v   jednotlivých veciach.“

V ustanovení oddielu III rozvrhu práce špecializovaného súdu na rok 2013, ktoré je označené nadpisom „Zastupovanie senátov“, sa uvádza: „... senát 2 T: zastupujúci senát v poradí: senát 1 T, senát 4 T, senát 3 T.“

V ustanovení oddielu III rozvrhu práce špecializovaného súdu na rok 2013, ktoré je označené nadpisom „Zloženie senátov“, sa uvádza: „... zastupujúci senát: 1 T v poradí: JUDr. E. K., JUDr. I. K., JUDr. J. B.“

V súvislosti   s námietkou   sťažovateľa   týkajúcou   sa   namietaného   zásahu   do základného   práva   na   zákonného   sudcu   ústavný   súd   požiadal   o   vyjadrenie   predsedu špecializovaného   súdu,   ktorý   v reakcii   na   túto   žiadosť   v prípise   z   13.   novembra   2013 uviedol, že po prešetrení predmetnej veci zistil, že dňa 31. júla 2013 sudca JUDr. I. K. čerpal riadnu dovolenku a sudca JUDr. E. K. nebol prítomný na pracovisku a nebol ani telefonicky   zastihnuteľný.   Z   tohto   dôvodu   predseda   špecializovaného   súdu   určil   za zastupujúceho sudcu senátu 1 T sudcu JUDr. B.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   časť   sťažnosti sťažovateľa   smerujúcej   proti   napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   súdu   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, ako aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci (vo vzťahu k námietke smerujúcej proti porušeniu základného práva na zákonného sudcu, pozn.).

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. decembra 2013