znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 80/2014-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej   a   sudcu   Ladislava   Orosza   predbežne   prerokoval   sťažnosť   B.   S., zastúpenej advokátkou JUDr. Emíliou Korčekovou, L. Novomeského 25, Pezinok, vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 5/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. januára 2014 doručená sťažnosť B. S. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 5/2012   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že   podala „na   Okresnom   súde Bratislava I   dňa   09. 01. 2012   po   predchádzajúcom   a   zákonnom   uplatnení   žiadosti na predbežné   prerokovanie   nároku   na   zaplatenie   nemajetkovej   ujmy   na   MS   SR   dňa 13. 12. 2011 kompenzačnú žalobu v konaní vedenom pod č. k. 15 C/5/2012 na náhradu nemajetkovej   ujmy   za   prieťahy   zavinené   Okresným   súdom   Pezinok   porušením   zásady špeciality v exekučnom konaní č. k. 15 Er 5626/2008, EX 101/08 od 15. 06. 2008, v ktorom mal   sťažovateľ   postavenie   povinného,   pričom   sa   ukázalo,   že   exekučné   konanie   proti sťažovateľovi   bolo   vymyslené   a   zjavne   nezákonné   od   samotného   počiatku,   v   konečnom dôsledku   bola   exekúcia   zastavená   až   dňa   31. 05. 2012   vydaním   uznesenia   č. k. 15 Er 5626/2008-47, doručené 26. 6. 2012, teda trvala neprimerane dlho.“.

Ďalej sťažovateľka uvádza, že «Od podania kompenzačnej žaloby dňa 09. 01. 2012 ku dňu podania tejto sťažnosti porušovateľ nekonal efektívne a sústredene viac ako 2 roky a to   aj   napriek   viacerým   a   opakovaným   žiadostiam   sťažovateľa   na   vytýčenie   termínu pojednávania,   čo   malo   za   následok,   že   o   kompenzačnej   žalobe   doposiaľ   porušovateľ nerozhodol a to ani len na prvom stupni, pričom prvý termín pojednávania vytýčil až na deň 23. 01. 2014.

Ergo stav neistoty sťažovateľa o výsledok kompenzačného konania trvá. Prieťahy v exekučnom   konaní   boli   skonštatované   aj   predsedom   Okresného   súdu   Pezinok.   Vec   je po právnej a skutkovej stránke jednoduchá, nezložitá, je uplatnený nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy v priamej príčinnej súvislosti s porušením zásady špeciality (nekonanie podľa   §-u   50   ods. 2   Ex. por.   viac   ako   3   roky   a   5,5   mesiaca).   Sťažovateľ   dôvodne a zmysluplne s poukazom na judikatúru ESĽP (príkladmo Vrabec vs SR, 2010) požaduje v kompenzačnom konaní odškodnenie v sume 3.458,33 € istiny s prísl.,   čím je daný aj význam veci v konaní o tejto sťažnosti, teda to, čo je v hre – „at stake“.».

Napokon   sťažovateľka   poukazuje na   to,   že «Vzhľadom   k   neefektívnemu   konaniu porušovateľa a odignorovania základného práva sťažovateľa prerokovania kompenzačnej veci   bez   zbytočných   prieťahov   podal   sťažovateľ   listom   zo   dňa   18. 12. 2013   sťažnosť predsedníčke Okresného súdu Bratislava I.

Sťažovateľ túto sťažnosť podáva v súlade s aktuálnou a záväznou judikatúrou ESĽP proti Slovensku – Ištván a Ištvánová z r. 2012, Komanický (č. 6) z r. 2012, Unter-mayer z r. 2013, JUPITER SK s. r. o. z r. 2013 a iné, nakoľko postupom porušovateľa sa opätovne stal obeťou prieťahov, teraz však v kompenzačnom konaní voči Slovenskej republike. Ergo sťažovateľ tvrdí, že je obeťou porušenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd.   Dĺžka   doterajšieho   konania   /v   dôsledku   neefektívneho   konania porušovateľa odporujúceho zásade rýchlosti súdneho konania – § 6 O. s. p./ nesplnila dľa sťažovateľa   požiadavku   „primeranej   lehoty“   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ku dňu podania tejto sťažnosti porušovateľ nekoná efektívne a plynulo, porušuje zásadu   rýchlosti   súdneho   konania,   čo   v   kompenzačnom   konaní   o   odškodnení   obete porušenia práva orgánom štátu nie je prípustné a nie je dovolené.».

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1. Základné právo B. S. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v Bratislave v kompenzačnom konaní č. k. 15 C /5/2012 porušené boli

2. Okresnému súdu Bratislava I v Bratislave sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k. 15 C 5/2012 konal bez zbytočných prieťahov.“

Okrem   toho   sa   sťažovateľka   domáha,   aby   jej   ústavný   súd   priznal   finančné zadosťučinenie v sume 2 750 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľky smerujúcom   proti   postupu   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 C 5/2012, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru v napadnutom konaní.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (III. ÚS 199/02,   I. ÚS 154/03).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne.

V prípade, ak ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (a čl. 6 ods. 1 dohovoru), návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 38/04, III. ÚS 24/04, III. ÚS 372/06).

Ústavný súd zo sťažnosti, z pripojených príloh a z overenia veci na okresnom súde zistil, že napadnuté konanie začalo podaním žaloby 9. januára 2012. Okresný súd v ďalšom priebehu   tohto   konania   opakovane   trikrát   (19.   januára   2012,   28.   septembra   2012 a prostredníctvom   e-mailu 28.   januára 2013)   žiadal   Okresný   súd   Pezinok   o zapožičanie súvisiaceho exekučného spisu vedeného na tomto súde pod sp. zn. 15 Er 5626/2008 (ďalej len „exekučný spis“).

Z e-mailových odpovedí Okresného súdu Pezinok z 27. januára 2012 a 11. októbra 2012 na žiadosti okresného súdu o zapožičanie súvisiaceho exekučného spisu vyplýva, že uvedený spis nebolo možné v tom čase zapožičať, pretože v dôsledku podaných odvolaní proti   uzneseniam   o námietkach   proti   upovedomeniu   o začatí   exekúcie,   resp.   o zastavení exekučného   konania   sa   exekučný   spis   v uvedenom   čase   nachádzal   na   Krajskom   súde v Bratislave.

Predmetný exekučný spis bol okresnému súdu napokon zapožičaný 15. júla 2013 a okresný súd následne 30. júla 2013 nariadil termín pojednávania vo veci na 23. január 2014.   Keďže   pojednávania   sa   nezúčastnila   sťažovateľka,   ktorú   ospravedlnil   jej   právny zástupca, okresný súd na účel jej vypočutia odročil pojednávanie na 3. apríl 2014.

Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a pripojenými prílohami konštatuje, že v čase,   keď   sťažovateľka   podala   žalobu   okresnému   súdu,   nebolo   exekučné   konanie, z ktorého sťažovateľka odvíja uplatňovaný nárok na náhradu škody, právoplatne skončené, pričom bez predloženia exekučného spisu nemohol okresný súd vo veci konať.

Ústavný súd poukazuje taktiež na to, že sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 17. januára 2014, pričom od augusta 2013 mala vedomosť o tom, že okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 23. január 2014.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   hoci   doterajší   postup okresného   súdu   v napadnutom   konaní   nebol   celkom   bez   prieťahov,   ich   intenzita s prihliadnutím   na všetky   okolnosti   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 15 C 5/2012   nedosiahla podľa   názoru   ústavného   súdu   taký   stupeň   závažnosti,   že   by   to mohlo viesť k záveru o porušení základného práva sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru),   pričom   súčasný   stav   konania   nevylučuje   definitívne   možnosť   prerokovania predmetnej   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

V nadväznosti na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   garantovaného   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 5/2012, podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

Ústavný   súd   napokon   dodáva,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej   v zmysle   § 24   písm. a)   zákona   o ústavnom   súde,   a preto   nebráni   tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2014