znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 80/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. februára 2013 predbežne prerokoval sťažnosti JUDr. Ing. K. M., M., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Sžf 57/2011 a sp. zn. 8 Sžf 58/2011 a jeho rozsudkami z 27. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   JUDr.   Ing.   K.   M.   vedené   pod   sp.   zn.   Rvp   14251/2012 a sp. zn. Rvp 14252/2012 s p á j a   na   spoločné   konanie,   ktoré   bude   ďalej   vedené pod sp. zn. Rvp 14251/2012.

2. Sťažnosti JUDr. Ing. K. M. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. decembra 2012   telefaxom   a   18.   decembra   2012   predložením   originálu   doručené   sťažnosti JUDr. Ing. K.   M.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorými   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v   konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   8   Sžf   57/2011 a sp. zn. 8 Sžf 58/2011 (ďalej aj „napadnuté konania“) a jeho rozsudkami z 27. septembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozsudky“).

Zo sťažnosti vedenej pod sp. zn. Rvp 14251/2012 vyplýva, že Daňový úrad K. (ďalej len   „daňový   úrad“)   rozhodnutím   sp.   zn.   695/231/88641/09   z   9.   novembra   2009   uložil sťažovateľovi   pokutu   podľa   §   35   ods.   1   písm.   c)   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v rozhodnom období (ďalej len „zákon o správe daní“) v sume 363,90   €   z   rozdielu   dane   z   pridanej   hodnoty   určenej   správcom   dane   podľa   pomôcok za zdaňovacie obdobie marec 2001. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) rozhodnutím sp. zn. I/223/7524-45091/2010/992517-r zo 16. apríla 2010 rozhodnutie daňového úradu na základe odvolania sťažovateľa potvrdilo. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu o jeho preskúmanie Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý svojím rozsudkom č. k. 7 S 13873/2010-40 z 24.   augusta   2011   žalobu   zamietol.   Proti   rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ odvolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 57/2011 z 27. septembra 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

Zo   sťažnosti   vedenej   pod   sp.   zn.   Rvp   14252/2012   vyplýva,   že   daňový   úrad rozhodnutím sp. zn. 695/231/88649/09 z 9. novembra 2009 uložil sťažovateľovi pokutu podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní v sume 275,50 € z rozdielu dane z pridanej hodnoty určenej správcom dane podľa pomôcok za zdaňovacie obdobie november 2001. Daňové   riaditeľstvo   rozhodnutím   sp.   zn.   I/223/7524-45099/2010/992517-r   zo   16.   apríla 2010 rozhodnutie daňového úradu na základe odvolania sťažovateľa potvrdilo. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva žalobu o jeho preskúmanie krajskému súdu, ktorý svojím rozsudkom č.   k. 7 S 13876/2010-79 z 24. augusta 2011 žalobu zamietol. Proti rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   odvolanie.   Najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 8 Sžf 58/2011 z 27. septembra 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil ako vecne správny.

U sťažovateľa bola vykonaná daňová kontrola týkajúca sa dane z pridanej hodnoty za 13 zdaňovacích období, pričom medzi týmito zdaňovacími obdobiami boli aj marec 2001 a november 2001. V súvislosti s vykonávaním týchto daňových kontrol správca dane vydal 13 platobných výmerov, ktorými vyrubil sťažovateľovi daň z pridanej hodnoty za jednotlivé zdaňovacie   obdobia.   Sťažovateľ   podal   proti   uvedeným   platobným   výmerom   odvolania, o ktorých   daňové   riaditeľstvo   rozhodlo   tak,   že   rozhodnutia   potvrdilo.   Sťažovateľ   podal proti všetkým 13 rozhodnutiam daňového riaditeľstva žaloby o ich preskúmanie krajskému súdu. Krajský súd všetkých 13 žalôb zamietol. Proti všetkým rozhodnutiam krajského súdu sa sťažovateľ   odvolal,   pričom   v   5   prípadoch   najvyšší   súd   rozhodnutia   krajského   súdu potvrdil.

Ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009 rozhodol o sťažnosti podanej   sťažovateľom   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   Sžo   KS   43/2006 z 27. septembra 2006, ktorým tento potvrdil rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa proti rozhodnutiu o jeho námietkach proti postupu zamestnancov správcu dane pri výkone daňovej kontroly. V tomto náleze ústavný súd považoval za neprípustný zásah do práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy skutočnosť, že daňová kontrola bola uňho vykonávaná   zamestnancami   iného   než   miestne   príslušného   správcu   dane   bez   toho, aby na to boli   splnené   zákonné   podmienky.   Riadiac   sa   uvedeným   právnym   názorom ústavného súdu najvyšší súd v ďalších 8 veciach rozhodol o odvolaniach sťažovateľa tak, že rozsudky krajského súdu o zamietnutí žalôb proti rozhodnutiam daňového riaditeľstva o potvrdení   platobných   výmerov   o   vyrubení   dane   z   pridanej   hodnoty   za   jednotlivé zdaňovacie   obdobia   zmenil   tak,   že   tieto   rozhodnutia   zrušil   a   veci   vrátil   daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie. V súvislosti s daňovou kontrolou a na jej základe vydanými platobnými výmermi nastal právny stav, keď z 13 vydaných rozhodnutí bolo 8 v rámci súdneho   prieskumu   zrušených   pre   nezákonnosť   daňovej   kontroly,   ktorá   ich   vydaniu predchádzala, a 5 týchto rozhodnutí nebolo dosiaľ zrušených, keďže k vydaniu súdnych rozhodnutí   v   konaniach   podľa   druhej   hlavy piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku (ďalej aj „OSP“) došlo pred vydaním označeného nálezu ústavného súdu.

Podľa názoru sťažovateľa napadnutými rozsudkami a postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach mu bolo odopreté základné právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46   ods.   1   ústavy,   pretože   konajúce   súdy   nezohľadnili   základnú   povinnosť   štátnych orgánov   vykladať   zákony   v   súlade   s   ústavou   a   neposudzovali   rozhodnutie   daňového riaditeľstva so zreteľom na čl. 2 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ v odôvodnení sťažností ďalej uviedol:„Prvostupňový súd a Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, vychádzali zo skutočnosti, že   právnym   základom   rozhodnutia   o   uložení   pokuty   sťažovateľovi   bolo   právoplatné rozhodnutie o určení rozdielu dane uvedenej v daňovom priznaní sťažovateľa a zistenej správcom   dane.   Obidva   súdy   poukázali   na   to,   že   toto   rozhodnutie   nebolo   zrušené, je právoplatné, a so zreteľom na túto skutočnosť nebrali do úvahy argumenty sťažovateľa, ktorý   poukazoval   na   to,   že   platobný   výmer   o   vyrubení   dane   z   pridanej   hodnoty je rozhodnutím, ktorému predchádzal postup, ktorým bolo zasiahnuté do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky...

Nie je...   možné,   aby súdy v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho   poriadku   preskúmavali   rozhodnutia   správnych   orgánov,   len   z   hľadiska   toho, či tieto   konajú   v   rozsahu   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon,   a   nebrali   zreteľ   na   to, či konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon je zároveň konaním na základe Ústavy SR a v jej medziach... V predmetnej veci sa súdy oboch stupňov zaoberali rýdzo formálnymi podmienkami zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nezaoberali sa však tým, či toto   rozhodnutie   bolo   výsledkom   činnosti   správnych   orgánov   konajúcich   na   základe ústavy a v jej medziach.

So zreteľom na skutočnosti uvádzané v žalobe, aj v odvolaní sťažovateľa, nemožno mať žiadne pochybností o tom, že žalobca sa tak v žalobe, ako aj v odvolaní, domáhal zohľadniť skutočnosť, že platobný výmer, ktorý bol právnym základom preskúmavaného rozhodnutia   o   uložení   pokuty,   bol   vydaný   v   dôsledku   postupu   porušujúceho   právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR.

Sťažovateľ   v   odvolaní   poukázal   na   nález   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   118/08 z 10. decembra   2009.  ...   citovaným   nálezom   Ústavný   súd   SR   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR z dôvodu nezákonného zloženia kontrolnej skupiny vykávajúcej daňovú kontrolu u sťažovateľa, ktorá prechádzala vydaniu platobného výmeru o vyrubení dane z pridanej hodnoty, aj v súdenej veci.“

Sťažovateľ   v sťažnostiach   tvrdí,   že „poukázal   aj   v odvolaní   proti   rozhodnutiu prvostupňového súdu na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v druhovo identickej veci, týkajúcej sa uloženia pokuty z rozdielu dane určenej správcom dane za iné zdaňovacie obdobie. Išlo o rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 S 19691/2010-81 zo dňa 13. 1. 2011, v ktorom tento súd tak ako v ďalších rozsudkoch v druhovo identických veciach vedených   na   Krajskom   súde   v Košiciach   pod   sp.   zn.   6   S 19691/2010   a pod   sp.   zn. 6 S 19687/2010 zrušil rozhodnutie žalovaného – Daňového riaditeľstva SR,   ktorým toto potvrdilo   rozhodnutia   správcu   dane   o uložení   pokút   sťažovateľovi   za   rôzne   zdaňovacie obdobia.   Vo   všetkých   označených   konaniach   vydaniu   rozhodnutia   o   uložení   pokuty predchádzali právoplatné platobné výmery, ktorými správca dane vyrubil sťažovateľovi daň z   pridanej   hodnoty   za   to-ktoré   zdaňovacie   obdobie.  ... (sťažovateľ,   pozn.) považuje za nemožné, aby tak žalovaný správny orgán, ako ani súd, nijakým spôsobom nereflektovali skutočnosť,   že   rozhodnutie   o uložení   pokuty   je   výsledkom   konania   začatého   daňovou kontrolou, ktorej výkon bol zásahom do práva sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 ústavy SR. Tak prvostupňový, ako ani odvolací súd, sa s týmto argumentom sťažovateľa nijakým spôsobom nevysporiadali.“.

Sťažovateľ   v   sťažnostiach   poukázal   aj   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 3 Sžf 39/2011 z 1. decembra 2011, ktorým v druhovo identickej veci (rozhodnutie o uložení pokuty   za   iné   zdaňovacie   obdobie   pri   rovnakom   skutkovom   a   právnom   základe) bol rozsudok krajského súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľa zmenený tak, že rozhodnutie daňového   riaditeľstva   potvrdzujúce   rozhodnutie   daňového   úradu   o   uložení   pokuty   bolo zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažností na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Právo sťažovateľa JUDr. Ing. K. M.

- domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva zakotvené v článku 46 ods.   1   v   spojení   s   článkom   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   bolo   rozsudkom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   8   Sžf   57/2011   a (rozsudkom) sp.   zn. 8 Sžf 58/2011 zo dňa 27. 9. 2012 a postupom, ktorý mu (im) predchádzal porušené. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok (rozsudky) Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky 8 Sžf 57/2011 a sp. zn. 8 Sžf 58/2011 zo dňa 27. 9. 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použije sa na konanie pred ústavným súdom primerane Občiansky súdny poriadok.

V zmysle   §   112   ods.   1   OSP   môže   súd   v záujme   hospodárnosti   konania   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným   §   31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní   o sťažnosti   podľa   čl.   127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 14251/2012 a sp. zn. Rvp 14252/2012 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľa, rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenie.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými rozsudkami

Predmetom   sťažností   je   sťažovateľom   namietané   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 8 Sžf 57/2011 a sp. zn. 8 Sžf 58/2011 a jeho rozsudkami z 27. septembra 2012.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Zo   sťažností   možno   vyvodiť,   že   podľa   sťažovateľa   spočíva   porušenie   jeho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy najmä v spôsobe, akým v jeho veciach najvyšší súd interpretoval a následne aplikoval príslušne ustanovenia Občianskeho   súdneho   poriadku   týkajúce   sa   správneho   súdnictva,   predovšetkým   §   250i ods. 1 prvú vetu OSP, podľa ktorého „Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia.“. V tejto súvislosti   sťažovateľ   predovšetkým   namieta,   že   všeobecné   súdy   neprihliadali pri rozhodovaní   v jeho   veciach   na   skutočnosť,   že „platobný   výmer,   ktorý   bol   právnym základom preskúmavaného rozhodnutia o uložení pokuty, bol vydaný v dôsledku postupu porušujúceho právo sťažovateľa zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR“.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať   a   rozhodnúť   (napr.   II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti,   ktorý   rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich sa porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky.   Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných   súdov,   alebo v   prípade,   že účinky   výkonu tejto právomoci   všeobecným   súdom   nie sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Najvyšší súd v napadnutých rozsudkoch predovšetkým uviedol:«Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   preskúmavajúc napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako i obsah súdneho a administratívneho spisu v rozsahu   odvolania,   ktorým   žalobca   nenamieta   vecnú   správnosť   rozhodnutí   daňových orgánov ani dôvod a výšku uloženej pokuty, konštatuje, že sa možno stotožniť s právnym názorom   krajského   súdu   premietnutom   do   enunciátu   a odôvodnenia   odvolaním napadnutého rozsudku (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP). Krajský súd   správne   posúdil   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol   v čase   vydania   prvostupňového a druhostupňového   správneho   rozhodnutia,   na   základe   ktorého,   s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne zákonné podmienky zakladajúce povinnosť správcu dane na uloženie spornej pokuty (§ 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní), žalobu bez priznania náhrady trov konania zamietol.

Za   týchto   okolností   postupovali   správca   dane   ako   i žalovaný   správne   a v súlade so zákonom,   keď   vydali   napadnuté   rozhodnutia,   nakoľko   takýto   postup   im   vyplýval z kogentnej administratívnej normy (§ 35 ods. 1 písm. c) zákona o správe daní a poplatkov). V tejto súvislosti prvostupňový súd taktiež správne poukázal na zákonnú možnosť zrušenia uloženej pokuty (§ 35 ods. 19 zákona o správe daní a poplatkov) v prípade, ak by bolo rozhodnutie ukladajúce žalobcovi daňovú povinnosť určenú podľa pomôcok neskôr zrušené. Uvedený   postup   zostal   zachovaný   aktuálne   účinnou   právnou   úpravou   obsiahnutou v ustanovení § 155 ods. 12 daňového poriadku. Najvyšší súd považuje tvrdenia žalobcu, že platobné výmery v ôsmich prípadoch určenia DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia boli zrušené, za účelové bez podpory v obsahu spisového materiálu, nakoľko zrušené boli len   rozhodnutia   žalovaného   druhostupňového   správneho   orgánu,   ktorými   boli   platobné výmery   potvrdené.   Samotné   platobné   výmery   zostali   v platnosti.   Po   preskúmaní predloženého   spisového   materiálu,   postupu   a rozhodnutiu   krajského   súdu   najvyšší   súd dospel   k   záveru,   že   krajský   súd   dostatočne   podrobne   a presne   zistil   skutkový   stav a vysporiadal   sa   so   všetkými   relevantnými   námietkami   žalobcu.   Skutočnosti,   ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli v odvolacom konaní   zistené.   Tieto   boli   z veľkej   časti   totožné   s námietkami,   ktoré   žalobca   namietal už v prvostupňovom   konaní,   a s ktorými   sa   krajský   súd   náležite   zaoberal.   Na   margo žalobcom namietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny, najvyšší súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011,   ktorým   odmietol   ústavnú   sťažnosť   žalobcu   proti   rozsudku   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo/101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnenú. Uvedeným rozsudkom Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5 S/54/2005 z 22. februára 2006 tak, že zrušil rozhodnutie žalovaného Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky č. I/223/6132-40962/2005/991545-r z 27. júna 2005   a vec   vrátil   žalovanému   na   nové   konanie   a rozhodnutie.   Zrušeným   rozhodnutím žalovaný nevyhovel námietke žalobcu zo dňa 30. mája 2005 proti postupu zamestnanca správcu dane (predstaveného – riaditeľa Daňového úradu K.) vo veci určenia kontrolnej skupiny. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozsudku sp. zn. 5 Sžo/101/2010   z 26.   októbra   2010   ohľadne   zákonnosti   postupu   príslušných   štátnych orgánov   správy   daní   pri   určení   kontrolnej   skupiny,   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky vo svojom rozhodnutí, č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 nespochybnil, ba naopak, vyjadril, že predmetný názor najvyššieho súdu nevykazuje nedostatky v zásade popierajúce účel a význam vykladaného a aplikovaného relevantného zákonného predpisu.»

V   nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   považoval   ďalej   za   potrebné   poukázať na § 219 ods. 2 OSP, na ktorý sa odvoláva aj najvyšší súd, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   sa   stotožnil   s odôvodnením   krajského súdu obsiahnutým   v jeho   rozsudkoch   sp. zn.   7 S 13873/2010   z   24. augusta 2011 a č. k. 7 S 13876/2010-79 z 24. augusta 2011, t. j. postupoval v súlade s § 219 ods. 2 OSP, a s prihliadnutím   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   odôvodnenia   rozhodnutí prvostupňového   súdu   a   odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, ústavný súd považoval za potrebné poukázať na relevantné časti citovaných rozsudkov krajského súdu.

V rozsudkoch sp. zn. 7 S 13873/2010 a sp. zn. 7 S 13876/2010 z 24. augusta 2011 krajský súd predovšetkým uviedol:

«Z obsahu administratívneho spisu správcu dane a žalovaného jednoznačne vyplýva, že v čase vydania rozhodnutia správnym orgánom prvého stupňa o uložení pokuty žalobcovi podľa § 35 ods. 1 písm. c) zákona č. 511/1992 Zb., a tiež v čase vydania druhostupňového rozhodnutia Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky, ktorým bola pokuta pre žalobcu potvrdená, bolo právoplatné a vykonateľné „základné“ rozhodnutie Daňového riaditeľstva Slovenskej   republiky...,   ktorým   bol   potvrdený   platobný   výmer   o určení   rozdielu   dane z pridanej hodnoty   za   zdaňovacie obdobie... (marec a november 2001,   pozn.) žalobcovi ako platiteľovi   dane,   z ktorého   správne   orgány   oboch   stupňov   vychádzali   pri   uložení pokuty.»

V   zmysle   svojej   doterajšej   judikatúry   považuje   ústavný   súd   za   protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne   nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti (IV. ÚS 150/03,   I. ÚS 301/06).   Právne   hodnotenie   sťažovateľových   vecí   realizované najvyšším   súdom   v napadnutých   rozsudkoch   však   nemožno   považovať   za   svojvoľné ani zjavne neodôvodnené či vychádzajúce zo zjavného omylu v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ktorá   by   bola   popretím   ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť, že sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nepostačuje   sama   osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutých rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutých   rozsudkov   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa s námietkami sťažovateľa (uvedenými v jeho odvolaniach z 13. októbra 2011) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v napadnutých konaniach dostal odpovede na všetky podstatné okolnosti posudzovaných vecí. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutých   rozhodnutí,   ktoré   sú   dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Z   podstatnej   námietky   sťažovateľa,   podľa   ktorej   najvyšší   súd   postupoval formalisticky (zaoberal sa len formálnymi podmienkami zákonnosti), je v danom prípade zrejmé, že sťažovateľ nesúhlasí s aplikáciou § 250i prvej vety OSP, podľa ktorej je pri preskúmavaní   zákonnosti   rozhodnutia   pre   súd   rozhodujúci   skutkový   stav,   ktorý   tu   bol v čase   vydania   napadnutého   správneho   rozhodnutia.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   že   postup   a   rozhodnutie   súdu,   ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy, nemožno v zásade hodnotiť ako porušovanie   základných   práv   a   slobôd (I.   ÚS   8/96, I.   ÚS   6/97).   Všeobecné súdy   totiž nemajú   na   výber,   či   budú   postupovať   podľa   platných   a   účinných   procesno-právnych noriem, ale sú povinné podľa týchto právnych noriem postupovať. V okolnostiach prípadu najvyšší súd nielenže rešpektoval platnú procesnú normu vychádzajúc pri preskúmavaní zákonnosti napadnutých rozhodnutí zo skutkového stavu, ktorý tu bol v čase vydania týchto rozhodnutí,   ale   pri   svojom   rozhodovaní   prihliadal   aj   na   reálnu   existenciu   možností reparovať   zásah   do   práv   sťažovateľa   dotknutých   príslušnými   rozhodnutiami   daňových orgánov, keď poukázal na znenie § 155 ods. 12 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej   len   „daňový   poriadok“),   v   zmysle   ktorého   orgány   daňovej   správy   vydajú   nové rozhodnutie o pokute v prípade, ak by bola suma rozdielu dane alebo suma nároku podľa osobitných predpisov upravená novým právoplatným rozhodnutím správcu dane.

S prihliadnutím na uvedené je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd v oboch posudzovaných veciach rozhodol aplikujúc zákonnú právnu úpravu ústavne konformným spôsobom.   Vychádzajúc   zo   skutočnosti,   že   podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd nie je súčasťou   systému   všeobecných   súdov   a   nie   je   ani   oprávnený   nahrádzať   výklad všeobecných súdov vlastným právnym výkladom (pokiaľ účinky napadnutého rozhodnutia sú   ústavne   akceptovateľné),   nemohli   za   daných   okolností   existovať   dôvody   na to, aby ústavný súd v posudzovaných veciach rozhodol tak, ako navrhoval sťažovateľ.

Ani   prípadná   rozdielnosť   judikatúry   najvyššieho   súdu   v   otázke   ukladania   pokút orgánmi   daňovej   správy   podľa   daňového   poriadku,   resp.   pred   jeho   účinnosťou   podľa zákona o správe daní (sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok najvyššieho súdu sp.   zn.   3   Sžf/39/2011   z   1.   decembra   2011   v   inej   jeho   právnej   veci)   ešte   neznamená, že najvyšší   súd   rozhodol   arbitrárnym,   a   teda   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [napr. z rozsudku Beian v. Rumunsko (č. 1) zo 6. decembra 2007] vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných   veciach   je prirodzenou   súčasťou   vnútroštátneho   súdneho   systému   [v   zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva (porovnaj   napr.   IV.   ÚS   209/2010)].   K rozdielnej   judikatúre,   prirodzene,   dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie. Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia   súdna   inštancia   pôsobila   ako   regulátor   konfliktov   judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach. Tento mechanizmus spočíva v inštitúte zverejňovania súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov plénom   najvyššieho   súdu   alebo   príslušným   kolégiom   najvyššieho   súdu   (podobne IV. ÚS 463/2012).

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in   abstracto   judikatúru   všeobecných   súdov,   a   suplovať   tak   poslanie,   ktoré   zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iného priznáva aj právomoc zaujímať   stanoviská   k   zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a   iných   všeobecne   záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01). Preto, ak všeobecné súdy zaujímajú vo vzťahu k určitej   otázke rôzne právne názory,   nemožno takýto ich   postup hodnotiť   automaticky ako porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže zaujatie stanovísk k výkladu zákonov a iných než ústavných   predpisov   je   vo   výlučnej   kompetencii   najvyššieho   súdu   (III.   ÚS   376/09). Judikatúra totiž nemôže byť bez vývoja a nie je vylúčené, aby (a to aj pri nezmenenej právnej   úprave)   bola   nielen   doplňovaná   o   nové   interpretačné   závery,   ale   aj   menená za splnenia   povinnosti   najvyššieho   súdu   pristupovať   k   zmene   judikatúry   nielen   opatrne a zdržanlivo (t. j. výlučne v nevyhnutných prípadoch opodstatňujúcich prekročenie princípu predvídateľnosti), ale tiež s dôkladným odôvodnením a presvedčivým vysvetlením takéhoto postupu   (m.   m.   IV. ÚS 226/2012).   Najvyšší   súd   v   odôvodnení   napadnutých   rozhodnutí podľa názoru ústavného súdu logickým a ústavne akceptovateľným spôsobom poukázal na aktuálnu procesnoprávnu úpravu, ktorá vytvárala priestor aj na taký postup najvyššieho súdu, aký zvolil pri rozhodovaní o odvolaniach sťažovateľa.

Keďže sťažovateľovi nebolo postupom (a ani rozhodnutiami) vo veci   konajúcich všeobecných súdov odňaté právo na preskúmanie zákonnosti rozhodnutí orgánu verejnej správy súdom a ani samotný sťažovateľ nepredložil žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opak, ústavný súd dospel k záveru, že medzi posudzovanými rozhodnutiami najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl.   2   ods.   2   ústavy   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   po   prípadnom prijatí sťažností   na   ďalšie   konanie   umožňovala   reálne   dospieť   k záveru   o ich   porušení. S prihliadnutím   na   odôvodnenosť   napadnutých   rozsudkov   najvyššieho   súdu, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosti   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnostiach.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. februára 2013