znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 80/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť K. K., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er/912/1996 a jeho uznesením z 10. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. októbra 2011   faxom   a 19.   októbra   2011   poštou   doručená   sťažnosť   K.   K.,   K.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Er/912/1996 a jeho uznesením z 10. júla 2011.

Zo sťažnosti sťažovateľky a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľke ako povinnej je vedené exekučné konanie pod sp. zn. Ex 3050/96, na okresnom súde vedené pod sp. zn. 1 Er/912/1996.   Proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie   podala   sťažovateľka   námietky 13. januára 1997. Podaním doručeným súdnemu exekútorovi 23. septembra 1998 navrhla prerušiť exekučné konanie do skončenia označených konaní vedených na okresnom súde a následným podaním doručeným súdnemu exekútorovi 5. januára 2000 navrhla opätovne prerušiť exekúciu. Ďalším podaním z 9. decembra 1999 žiadala exekúciu zastaviť.

Okresný súd uznesením č. k. Er 912/96-98 zo 6. augusta 2001 návrh na zastavenie exekúcie zamietol. „V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že povinná (sťažovateľka) nepreukázala   zánik   vymáhanej   pohľadávky   a   to   ani   čiastočne,   nepreukázala   prechod povinností uhradiť pohľadávku listinou podľa ustanovenia § 37 ods. 4 exekučného poriadku a nepreukázala ani danie súhlasu veriteľa s prevzatím dlhu inou osobou.“

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) o odvolaní sťažovateľky proti uzneseniu   okresného   súdu   zo   6.   augusta   2001   uznesením   č.   k.   16   Co/486/01-143 z 28. februára 2002 rozhodol tak, že uznesenie vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, „pričom v odôvodnení svojho rozhodnutia uložil prvostupňovému súdu nariadiť vo veci pojednávanie a na ňom vykonať potrebné dokazovanie“.

Okresný súd následne rozhodol namietaným uznesením 10. júla 2011 tak, že návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie zamietol.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   okresný   súd   postupom   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Er/912/1996 a jeho uznesením z 10. júla 2011 porušil jej „právo... domáhať sa zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   zakotvené   v   článku   46   ods.   1“ ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V tejto súvislosti vo svojej sťažnosti uvádza: «Podstatou tvrdenia sťažovateľky o tom, že sú v danej veci dôvody na zastavenie exekúcie   je   skutočnosť,   že   dlh   sťažovateľky   vymáhaný   v   predmetnom   konaní   zanikol. Pôvodným   oprávneným,   ktorý   podal   návrh   na   zastavenie   exekúcie   bol   v   predmetnej exekučnej veci P. I. Na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej medzi ním a teraz už nebohým M. V. na jeho miesto v exekučnom konaní nastúpil P. V. a na základe opätovného postúpenia pohľadávok medzi P. V. a V. Z., predtým C., na miesto oprávnenej v tomto exekučnom konaní nastúpila V. Z.

Sťažovateľka v konaní namietala nie len to že medzi ňou a M. V. došlo k prevzatiu dlhu, ku ktorému dal pôvodný veriteľ P. I. súhlas, ale aj to, že na základe iných zmluvných vzťahov medzi ňou a M. V. by aj v prípade že by nebol preukázaný súhlas pôvodného veriteľa P. I. s prevzatím dlhu M. V., došlo k pristúpeniu záväzku a M. V. bol povinný na základe   ustanovenia   §   534   Občianskeho   zákonníka   voči   nej   poskytovať   plnenie oprávnenému P. I. Na základe uvedených skutočností došlo k splynutiu práva a povinnosti osobe M. V. čo je jeden zo zákonom ustanovených spôsobov zániku dlhu. Na tieto okolnosti sťažovateľka predložila v konaní nielen početné listinné dôkazy, ale aj navrhla vypočuť viacerých svedkov. So zreteľom na právny názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v jeho zrušujúcom uznesení súd bol povinný vykonať tieto dôkazy na pojednávaní.

Súd v konaní vykonal dokazovanie výsluchom pôvodného veriteľa P. I., M. V.   a ďalších navrhovateľkou navrhnutých svedkov, medzi nimi aj JUDr. S. a Ing. K.

Sťažovateľka sa na pojednávaniach, na ktorých súd vykonal dokazovanie výsluchom svedkov nezúčastnila z dôvodu jej pobytu v zahraničí. Súd sťažovateľku na pojednávania predmetnej veci ani nepredvolával a predvolania na pojednávanie doručoval len jej právnej zástupkyni. Sťažovateľka podaním zo dňa 15. 6. 2010 oznámila (v súvislosti s pojednávaním nariadeným na deň 17. 6. 2010 aby súd pojednávanie, ktoré bolo nariadené na deň 17. 6. 2010 odročil a zároveň oznámila, že navrhuje aby na najbližšie pojednávanie vo veci súd opätovne predvolal svedka Ing. J. K., ktorého vypočul na pojednávaní už 13.   6.   2008. Navrhla vykonať ďalšie dôkazy a to pripojením spisu Mestského súdu v Košiciach sp. zn 3 T 476/92, ktorý sa týkal trestného konania vedeného voči pôvodnému vlastníkovi predmetnej pohľadávky.   Navrhla   aj   vypočuť   svedka,   ktorý   jej   poskytoval   právnu   pomoc   v čase vysporiadavania jej finančných vzťahov s M. V.

Sťažovateľka poukázala na to, že na pojednávaní, na ktorom bol vypočutý svedok Ing. J. K. sa nemohla zúčastniť, pretože jej predvolanie na toto pojednávanie doručené nebolo   a   nemohla   tak   realizovať   svoje   práva,   klásť   svedkovi   otázky   a   zúčastniť   sa   na pojednávaní.

Súd nariadil v predmetnej veci pojednávanie na deň 25. 10. 2010, ktoré sťažovateľka navrhla odročiť, pričom k svojej žiadosti o odročenie pojednávania pripojila potvrdenie o zdravotných   problémoch,   ktoré   jej   bránili   v   účasti   na   pojednávaní.   Súd   predmetné pojednávanie   odročil,   pričom   ako   vyplýva   zo   zápisnice   z   tohto   pojednávania, na pojednávanie predvolal opätovne sťažovateľkou navrhovaného svedka Ing. K. ako aj ďalšieho sťažovateľkou navrhovaného svedka JUDr. S. Po odročení tohto pojednávania súd žiadne ďalšie pojednávanie vo veci nenariadil a rozhodol ako už bolo uvedené tak, že návrh na zastavenie exekúcie zamietol.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádza okrem, iného, že vykonal obsiahle   dokazovanie,   pričom   poukazuje   na   obsah   jednotlivých   dôkazov.   Z   jeho odôvodnenia   explicitne   vyplýva,   že   svoje   skutkové   zistenia   založil   okrem   iného   aj na výpovedi Ing. J. K. Práve výpovede tohto svedka a námietok sťažovateľky tykajúcich sa nemožnosti klásť tomuto svedkovi otázky sa týkalo podanie sťažovateľky zo dňa 15. 6. 2010. Rovnako z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že súd „neprihliadal na výpoveď svedkyne JUDr. S.“ a rovnako „neprihliadol na výpoveď svedkov Ľ. B., J. I.“»

Na   základe týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhuje, aby ústavný súd   po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky K. K. na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru na prejednanie veci zákonom ustanoveným postupom podľa článku 46 ods.   1   Ústavy   SR   bolo   uznesením   Okresného   súdu   Košice   II   sp.   zn.   1 Er/912/1996   a postupom, ktorý mu predchádzal porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Okresného súdu Košice II sp. zn. 1Er/912/2006 zo dňa 10. 7. 2011 a vracia mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Okresnému súdu Košice II pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľky.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   za   zjavne   neopodstatnenú   možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 1 Er/912/2006 a jeho uznesením z 10. júla 2011.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   z hľadiska   posúdenia   svojej právomoci na jej prerokovanie zohľadnil skutočnosť, že v danej veci o návrhu sťažovateľky sa   už   rozhodovalo   v dvojinštančnom   súdnom   konaní   všeobecných   súdov,   a taktiež skutočnosť, že krajský súd ako odvolací súd svojím uznesením č. k. 16 Co 486/01-143 z 28. februára   2002   zrušil   prvostupňové   rozhodnutie   o zamietnutí   návrhu   sťažovateľky na zastavenie   konania   a v rozsahu   zrušenia   vrátil   vec   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie konanie. Ústavný súd považoval za relevantnú skutočnosť, že okresný súd v uznesení sp. zn. 1 Er 912/1996 z 10. júla 2011, ktorým návrh sťažovateľky na zastavenie exekúcie zamietol, v poučení   vylúčil   prípustnosť   odvolania   proti   tomuto   rozhodnutiu   podľa   §   202   ods.   2 Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Preto   skúmal,   či   okresný   súd   sa vysporiadal   so   vzťahom   §   57   ods.   1   (dôvody   na   zastavenie   exekúcie)   a   §   58   ods.   4 (prípustnosť odvolania) Exekučného poriadku. V tejto súvislosti poukazuje na odôvodnenie napadnutého uznesenia, v ktorom sa okresný súd vyjadril k možnosti zastavenia exekúcie takto: „Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané.

Aplikácia citovaného ustanovenia prichádza do úvahy v prípade, ak došlo k zániku práva priznaného exekučným titulom v prípade, že sa tak stalo po vydaní exekučného titulu. Zánik práva je potrebné zisťovať v hmotnoprávnych ustanoveniach jednotlivých zákonov. V danom prípade je týmto ust. § 559 ods. 1 a 2 OZ, podľa ktorého splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas. Keďže v tomto prípade povinná nepreukázala ani čiastočné   splnenie   svojho   záväzku   v   zmysle   hmotnoprávnych   predpisov,   čiastočné zastavenie exekúcie v rozsahu vykonaných zrážok neprichádza do úvahy.“

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   poučenie   v napadnutom   uznesení   okresného   súdu sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a preskúmal, či nie je daný niektorý z dôvodov uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na jej odmietnutie.

Základom argumentácie sťažovateľky je jej nesúhlas s právnym názorom okresného súdu. Poukazuje na dôkazy, ktoré predložila, na dôkazy, ktoré navrhla a ktoré okresný súd nevykonal, na vykonané dôkazy, na ktoré okresný súd neprihliadol, a vyslovuje svoj právny názor, podľa ktorého ak už nepreukázala prevzatie dlhu M. V., tak preukázala, že došlo k pristúpeniu k záväzku a splynutiu práva a povinnosti. Okrem toho sťažovateľka namieta procesný postup okresného súdu spočívajúci v tom, že ju okresný súd nepredvolával na pojednávania nariadené na 17. jún 2010 a 25. október 2010, okresný súd ju nepredvolal na pojednávanie, na ktorom bol vypočutý svedok Ing. K., pričom nemala možnosť mu klásť otázky. Sťažovateľka tiež namieta, že okresný súd pojednávanie konané 25. októbra 2010 odročil a následne rozhodol o jej návrhu na zastavenie exekúcie z 9. decembra 1999 tak, že ho zamietol.

1.   Ústavný   súd   v   rámci   preskúmania   sťažnosti   skúmal   v   prvom   rade   námietky sťažovateľky týkajúce sa procesného postupu okresného súdu.

Sťažovateľka   namieta,   že   v   predmetnom   konaní   nemala   možnosť   klásť   otázky svedkovi Ing. J. K., ktorý bol okresným súdom vypočutý na pojednávaní 13. júna 2008, pričom   ona   na   toto   pojednávanie   nebola   predvolaná.   Ústavný   súd   zo zápisnice   o pojednávaní 13. júna 2008 zistil, že sa na tomto pojednávaní zúčastnila osobne právna zástupkyňa sťažovateľky   JUDr.   I.   R.,   ktorá   sťažovateľku   zastupovala a na pojednávaní kládla   otázky   svedkovi   Ing.   J.   K.   Okresný   súd   v   predmetnej   zápisnici   konštatoval,   že sťažovateľka bola predvolaná na pojednávanie, zásielku uloženú na pošte 28. apríla 2008 si neprevzala. Právna zástupkyňa predmetné pojednávanie nežiadala odročiť pre neprítomnosť sťažovateľky.

Pokiaľ   ide   o   pojednávanie   okresného   súdu   17.   júna   2010,   predvolanie na pojednávanie   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   doručené   8.   júna   2010.   Právna zástupkyňa   sťažovateľky   podaním   z   15.   júna   2010   ospravedlnila   svoju   neúčasť na pojednávaní   nariadenom   na   17.   jún   2010   z   dôvodu   náhlych   zdravotných   problémov sťažovateľky.   Poukázala   na   to,   že   sťažovateľka   trvá   na   svojej   osobnej   účasti na pojednávaní,   preto   navrhla   pojednávanie   odročiť.   Právna   zástupkyňa   sťažovateľky navrhla opätovne predvolať a vypočuť ako svedka Ing. J. K., JUDr. J. S. a žiadala pripojiť spis Mestského súdu v Košiciach sp. zn. 3 T/476/1992. Okresný súd na základe týchto skutočností zrušil pojednávanie nariadené na 17. jún 2010.

Pokiaľ   ide   o   pojednávanie   nariadené   na   25.   október   2010,   právna   zástupkyňa sťažovateľky   prevzala   predvolanie   na   pojednávanie   27.   septembra   2010,   zásielku s predvolaním   uloženú   na   pošte   29.   septembra   2010   sťažovateľka   neprevzala.   Právna zástupkyňa   sťažovateľky   podaním   z   25.   októbra   2010   ospravedlnila   svoju   neúčasť na pojednávaní a žiadala odročiť pojednávanie nariadené na 25. október 2010. V podaní poukázala na zdravotné problémy sťažovateľky, ktoré sa u nej objavili 23. októbra 2010, s tým,   že   trvá   na   svojej   osobnej   účasti   na   pojednávaní.   Zo   zápisnice   okresného   súdu o pojednávaní 25. októbra 2010 je zrejmé, že žiaden z predvolaných účastníkov, právnych zástupcov účastníkov a predvolaných svedkov sa na pojednávanie nedostavil, na základe čoho okresný súd pojednávanie odročil na neurčito.

Ústavný súd vzhľadom na zistené skutočnosti konštatuje, že skutočnosti namietané sťažovateľkou   týkajúce   sa   postupu   okresného   súdu   nenaznačujú   možnosť   vysloviť porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. V tejto súvislosti je rozhodujúce, že sťažovateľka bola v konaní zastúpená advokátkou na základe splnomocnenia z 15. júna 2005,   pričom   z Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   advokátovi   môže   účastník udeliť splnomocnenie v zásade len na celé konanie, ktoré nemožno obmedziť (§ 25 ods. 1, § 28   ods.   1,   2   OSP).   Znamená   to,   že   advokát   ako   zástupca,   ktorému   bolo   toto splnomocnenie udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v konaní urobiť účastník (§ 28 ods. 2 OSP).

Zo súdneho spisu je zrejmé, že na pojednávaní 13. júna 2008, keď bol vypočutý svedok   Ing.   J.   K.,   bola   prítomná   právna   zástupkyňa   sťažovateľky,   ktorej   okresný   súd umožnil klásť tomuto svedkovi otázky s tým, že právna zástupkyňa túto možnosť aj využila. Právna   zástupkyňa   na   začiatku   tohto   pojednávania   nežiadala   pojednávanie   odročiť   pre neprítomnosť sťažovateľky.

Účasť na pojednávaní, prípadne výsluch svedka nie je úkon, na ktorom by musel byť účastník osobne prítomný, z povahy veci je zrejmé, že právny zástupca môže spravidla účastníka   na   týchto   úkonoch   plnohodnotne   zastúpiť.   Súd   v   takomto   prípade   doručuje písomnosti (predvolanie na pojednávanie) len právnemu zástupcovi (§ 49 ods. 1 OSP). Ak existuje   nejaký   špecifický   a   relevantný   dôvod,   prečo   účastník   trvá   na   osobnej   účasti na pojednávaní,   prípadne   na   výsluchu   konkrétneho   svedka,   je   jeho   povinnosťou   túto požiadavku   náležitým   spôsobom   konajúcemu   súdu   odôvodniť.   V   opačnom   prípade nemožno   namietať,   ak   sa   súd   uspokojí   výlučne   s   účasťou   právneho   zástupcu na pojednávaní, pri výsluchu svedka a pod. namiesto účastníka konania. V tomto prípade sťažovateľka nijako špecificky   a relevantne neodôvodnila, prečo   trvá   na svojej osobnej účasti pri výsluchu Ing. J. K. Je vecou spolupráce sťažovateľky a právnej zástupkyne, aby sťažovateľka dôkladne objasnila svojej právnej zástupkyni skutočnosti, ktoré môže svedok objasniť a pod., tak, aby právna zástupkyňa mohla klásť svedkovi otázky, ktoré by položila sťažovateľka osobne. V tomto prípade je tiež potrebné prihliadnuť na to, že sťažovateľka sa spravidla   zdržiava   v   zahraničí,   pričom   súdu   neposkytla   dostatočnú   možnosť   nariadiť pojednávanie tak, aby bola osobne prítomná na pojednávaní, napr. uvedením dátumov, kedy sa bude zdržiavať na území Slovenskej republiky, uvedením relevantnej adresy, na ktorú jej možno doručovať písomnosti, uvedením telefónneho čísla, e-mailovej adresy a pod. pre účely promptnej komunikácie, napr. termínov pojednávania. Vzhľadom na platnú právnu úpravu je relevantné očakávať od účastníka aktívnu súčinnosť s konajúcim súdom na tie účely, aby sa dosiahol účel konania a aby ochrana práv bola rýchla a účinná (pozri napr. § 6, § 101 ods. 1, § 101 ods. 2, § 101 ods. 3 OSP v spojení s § 251 ods. 4 OSP). Z týchto dôvodov postup okresného súdu, ktorý vykonal výsluch svedka na pojednávaní výlučne za prítomnosti právnej zástupkyne sťažovateľky bez toho, aby sťažovateľka mala v ďalšom priebehu konania možnosť tomuto svedkovi klásť osobne otázky, nemožno považovať za taký postup, ktorý by indikoval možnosť vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

2.   Sťažovateľka   namieta,   že   okresný   súd   odročil   pojednávanie   nariadené na 25. október   2010   na neurčito   s tým, že následne 10.   júla 2011 rozhodol   uznesením. V tomto smere možno súhlasiť s námietkou sťažovateľky z dôvodu, že uvedený postup okresného   súdu   je   v   rozpore   s   procesnoprávnymi   predpismi   na   základe   vykonaných dôkazov   vzhľadom   na   to,   že   po   odročení   pojednávania   a   pred   rozhodnutím   o   návrhu sťažovateľky okresný súd nevyhlásil uznesením dokazovanie za skončené (§ 120 ods. 4 OSP),   čím   rozhodnutie   okresného   súdu   mohlo   byť   účastníkmi   konania   vnímané   ako nečakané.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   posudzoval   ústavnoprávny   rozmer   tohto procesného pochybenia. Pri svojom rozhodovaní prihliadol na to, že v namietanom konaní bolo vykonané rozsiahle a relevantné dokazovanie smerujúce k preukázaniu rozhodujúcich skutočností, sťažovateľka v tomto štádiu konania neoznačila žiadne nové dôkazy, v zásade žiadala   opakovanie   niektorých   skôr   vykonaných   dôkazov.   V   konaní   jej   okresný   súd poskytol   dostatočnú   možnosť   na   označenie,   prípadne   predloženie   všetkých   dôkazov preukazujúcich jej tvrdenia. Z hľadiska princípu materiálnej ochrany ústavnosti ústavný súd konštatuje, že uvedené procesné pochybenie okresného súdu nemalo takú intenzitu, aby malo   ústavnoprávny   rozmer   a   mohlo   viesť   k   záveru   o   porušení   označených   práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru.

3. V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka vyslovuje nesúhlas s právnou kvalifikáciou zisteného skutkového stavu okresným súdom, domnieva sa, že dostatočne preukázala, že došlo k zániku jej dlhu prevzatím dlhu, ku ktorému dal pôvodný veriteľ P. I. súhlas, a „v prípade že by nebol preukázaný súhlas pôvodného veriteľa P. I. s prevzatím dlhu M. V., došlo k pristúpeniu záväzku a M. V. bol povinný na základe ustanovenia § 534 Občianskeho zákonníka voči nej poskytovať plnenie oprávnenému P. I. Na základe uvedených skutočností došlo k splynutiu práva a povinnosti osobe M. V. čo je jeden zo zákonom ustanovených spôsobov zániku dlhu. Na tieto okolnosti sťažovateľka predložila v konaní nielen početné listinné   dôkazy,   ale   aj   navrhla   vypočuť   viacerých   svedkov.“.   Sťažovateľka   namieta,   že okresný súd po zrušení veci krajským súdom nenariadil pojednávanie, nevykonal dôkazy, prípadne na niektoré vykonané dôkazy neprihliadol.

Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia sp. zn. 1 Er/912/1996 z 10. júla 2011 poukázal   na   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   Er/912/96-98   zo   6.   augusta   2001,   ktorým zamietol   návrh   sťažovateľky   z   18.   septembra   1998   na   prerušenie   exekučného   konania, návrh z 3. januára 2000 na prerušenie exekúcie a návrh z 9. decembra 1999 na zastavenie exekúcie   zrážkami   zo   mzdy   a   predajom   spoluvlastníckeho   podielu   na   nehnuteľnosti. Na základe odvolania sťažovateľky krajský súd zrušil uznesenie okresného súdu uznesením č. k. 16 Co/486/2001-143 z 28. februára 2002 vo výroku o zamietnutí návrhu sťažovateľky na zastavenie exekúcie a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Okresný súd v odôvodnení svojho uznesenia uviedol:

„Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia súdu prvého stupňa uložil povinnosť nariadiť   vo   veci   pojednávanie   a   na   ňom   vykonať   potrebné   dokazovanie   na   tvrdenia povinnej   o   prevzatí   jej   dlhu   M.   V.,   t.j.   vykonať   dôkaz   listinami,   na   ktoré   sa   povinná odvoláva a výsluchom svedka M. V. na skutočnosť, či prevzal dlh povinnej a ak sa preukáže, že sa tak stalo, následne svedka p. I. na skutočnosť, či s prevzatím dlhu súhlasil. Ďalej má byť   povinnosťou   súdu   preveriť,   či   pohľadávka   oprávneného   bola   sčasti   uspokojená zrážkami zo mzdy povinnej, a v prípade potreby exekúciu sčasti zastaviť.“

Okresný súd ďalej v odôvodnení svojho uznesenia z 10. júla 2011 uviedol:„Súd v zmysle pokynov odvolacieho súdu vykonal dokazovanie výsluchom svedka P. I., svedka M. V. a ďalšími svedkami, oboznámením sa s listinnými dôkazmi obsiahnutými v spise, spisom tunajšieho súdu sp. zn. 14C/1787/99, spisom Okresného súdu Košice I sp. zn. 16C/553/94, trestným spisom Okresného súdu Košice I sp. zn. 2T/11/2003.“

Z odôvodnenia uznesenia okresného súdu z 10. júla 2011 je zrejmé, že okresný súd nariadil   pojednávanie   na   24.   apríl   2006,   na   ktorom   sa   zúčastnili   právni   zástupcovia účastníkov   konania   a   svedok   M.   V.,   ktorý   bol   vypočutý   ako   svedok   1.   marca   2007;   k listinným   dôkazom   predloženým   sťažovateľkou   –   dodatok   ku   kúpno-predajnej   zmluve o vzájomnom   započítaní   pohľadávok   z 27.   decembra   1993,   sa   vyjadril   na   pojednávaní, „10. 12. 2007 vykonal súd dôkaz listinami, ktoré boli súdu doručené dňa 12. 3. 2007, t. j. Dodatok ku KPZ o vzájomnom započítaní pohľadávok zo dňa 27. 12. 1993, Dodatok ku KPZ a vzájomnom vysporiadaní - započítanie dlhu na ½ RD - K. medzi K. K. a kupujúcim RD - M. V., čestné prehlásenie J. I., prehlásenie Ľ. B....

Súd   sa   napokon   oboznámil   aj   s   osvedčenou   fotokópiou   Dodatok   ku   KPZ a vzájomnom vysporiadaní - započítanie dlhu na ½ RD - K. medzi K. K. a kupujúcim RD - M. V. zo dňa 27. 12. 1993....

Okresný súd v Trebišove na základe dožiadania tunajšieho súdu vykonal dňa 15. 2. 2008 výsluch svedkyne J. I....

Okresní soud v Karviné na základe dožiadania tunajšieho súdu vykonal dňa 21. 2. 2008 výsluch svedka Ľ. B.“.

Na pojednávaní 13. júna 2008 okresný súd vypočul ako svedkov P. I. a Ing. J. K., na pojednávaní 12. apríla 2010 bola ako svedkyňa vypočutá JUDr. D. S.

Okresný   súd   na   základe   vykonaného   dokazovania   rozhodol   tak,   že   návrh sťažovateľky z 9. decembra 1999 na zastavenie exekúcie zamietol. V odôvodnení svojho uznesenia z 10. júla 2011 v tejto súvislosti uviedol:

«Súd pri rozhodovaní vychádzal z toho, že medzi pôvodným oprávneným (P. I.) a povinnou bol uznesením Obvodného súdu v Košiciach dňa 21. 9. 1993 schválený zmier v tom zmysle, že K. K. nadobudla do výlučného vlastníctva nehnuteľnosť, ktorá bola dovtedy v podielovom   spoluvlastníctve   účastníkov,   pričom   bola   povinná   zaplatiť   oprávnenému   na vyrovnanie   podielov   sumu   445.000,-   Sk.   Keďže   povinná   nesplnila   povinnosť   uloženú vykonateľným   rozhodnutím,   pôvodne   oprávnený   podal   návrh   na   vykonanie   exekúcie. Exekučné konanie sa začalo dňa 19. 9. 1996, kedy bol súdnemu exekútorovi JUDr. J. B. doručený   návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Súd   mal   predloženou   zmluvou   o   postúpení pohľadávky uzavretej dňa 31. 3. 1998 medzi postupcom P.   I. a postupníkom M.   V. za preukázané, že pôvodný oprávnený P. I. postúpil/predal pohľadávku M. V. Preto súd ďalej v konaní pokračoval s M. V. ako s oprávneným. Povinná podaním zo dňa 9. 12. 1999 navrhla, aby súd exekúciu zastavil. Tvrdila, že pohľadávka oprávneného zanikla, pričom na podporu svojich tvrdení predložila prehlásenie zo dňa 9. 8. 1994 a dodatok ku KPZ o vzájomnom započítaní   pohľadávok   zo   dňa   27.   12.   1992,   ktorým   mal   M.   V.   na seba   prevziať   dlh povinnej.

Súd   v   rámci   vykonaného   dokazovania   skúmal   predovšetkým   platnosť   dohody o prevzatí dlhu.

Podľa ust. § 531 ods. 1 a 3 OZ kto sa dohodne s dlžníkom, že preberá jeho dlh, nastúpi ako dlžník na jeho miesto, ak na to dá veriteľ súhlas. Súhlas veriteľa možno dať buď pôvodnému dlžníkovi, alebo tomu, kto dlh prevzal. Zmluva o prevzatí dlhu vyžaduje, aby sa uzavrela písomnou formou....

Výpoveďou   svedka   P.   I.   mal   súd   za   preukázané,   že   svedok   P.   I.   nedal   súhlas   s prevzatím dlhu M. V. Svedok M. V. vypovedal, že nikdy s povinnou nerokoval o prevzatí dlhu a takú dohodu ani nepodpisoval. Povinná v konaní nepreukázala a ani netvrdila, že by ona sama, resp. nový dlžník M. V. súhlas so zmenou v osobe dlžníka od pôvodného veriteľa P. I. žiadal a to ani vopred, ani dodatočne. Aj keby povinná v konaní preukázala, že sa s M. V. dohodli na tom, že ten jej dlh voči P. I. preberie, takéto prevzatie dlhu by bolo právne neúčinné,   keďže   k   prevzatiu   dlhu   chýbal   súhlas   pôvodného   veriteľa   (P.   I.).   Nakoniec povinná v žalobe zo dňa 27. 12. 1999 o určenie, že došlo k zmene účastníka záväzkového vzťahu (konanie je vedené na Okresnom súdu Košice II pod sp. zn. 14C/1787/99) sama uviedla, že... prevzatie dlhu M. V., ktorý mala voči P. I. sa udialo bez písomného schválenia pôvodným veriteľom P. I. Súd má za to, že povinná vedela o tom, že k prevzatiu jej dlhu M. V. nedošlo, keď sama na pojednávaní dňa 18. 7. 1995 (vo veci 16C/553/1994 vedenej na OS KE I) vypovedala, že podielové spoluvlastníctvo s p. I. je nevysporiadané, teda I. je dlžná jeho podiel. Aj z uvedeného vyplýva, že povinná si bola vedomá toho, že dňa 2. 4. 1994 (kedy bol podpísaný Dodatok ku KPZ o vzájomnom započítaní pohľadávok a prevzatí dlhu) nedošlo k zmene v osobe dlžníka. K postúpeniu pohľadávky z P. I. na M. V. došlo dňa 31. 3. 1998, pričom povinná vôbec nenamietala, že povinným je M. V., aj keď podľa jej tvrdenia, v tom čase mal byť novým dlžníkom M. V. Skutočnosť, že povinná vedela o tom, že k platnému prevzatiu dlhu nedošlo svedčí aj fakt, že dňa 27. 12. 1999 podala žalobu o určenie, že povinným zo záväzku voči P. I. je M. V.

Povinná na podporu svojich tvrdení o zániku záväzku navrhla, aby si súd zadovážil spis OS Košice I sp. zn. 7T/428/98, kde sa podľa nej oprávnený sám jednoznačne vyjadril, že k uspokojeniu pohľadávky došlo. Za tým účelom si tunajší súd vyžiadal spis OS Košice I sp. zn.   7T/428/98,   avšak   skutočnosti   tvrdené   povinnou   nezistil.   V   zápisnici   z   hlavného pojednávania zo dňa 9. 11. 1999 na čl. 183 v pripojenom spise bolo dokonca protokolované tvrdenie p. V., že povinná K. K. mu dlhuje, okrem iného, pohľadávku, ktorú odkúpil od I. Tvrdenie povinnej o tom, že jej povinnosť zaplatiť dlžnú sumu P. I. prešla na M. V. (prevzatie dlhu malo spočívať v záväzku M. V., že zo sumy ktorú dlhoval povinnej za kúpu polovice nehnuteľnosti v K. vo výške 1.000.000,- Sk, vyplatí oprávnenému sumu 445.000,- Sk) súd posúdil ako účelové, keďže bolo nepochybne preukázané, že povinná prijala plnenie zo zmluvy o predaji nehnuteľnosti 27. 12. 1993 od M. V. vo výške 1.000.000,- Sk, t. j. v celom   rozsahu   stým,   že   si   žiadne   ďalšie   vysporiadanie   vo   veci   predaja   nehnuteľnosti nenárokuje, teda ani plnenie dlhu voči P. I. M. V.

Z výpovede svedka Ľ. B. a svedkyne J. I. vyplynulo, že svedok Ľ. B. v roku 1994 požičal povinnej K. K. sumu 760.000,-Sk, ktorú povinná použila na vysporiadanie dlhov voči bývalému spoločníkovi M. V.

Vo   výpovediach   oboch   svedkov   sa   však   vyskytujú   rozporuplné   tvrdenia,   ktoré spochybňujú hodnovernosť ich výpovede. Svedok Ľ. B. v prehlásení zo dňa 9. 12. 1999 (prílohová obálka k podaniu povinnej na č. 1. 409) uvádza, že bol priamym svedkom toho, ako povinná koncom mesiaca júl 1994 použila sumu 760.000,- Sk, ktorú povinnej požičal samotný svedok, na úhradu svojich záväzkov bývalému spoločníkovi p. M. V. V rozpore s uvedeným tvrdením svedok Ľ. B., v rámci výsluchu dožiadaným súdom, Okresným súdom v Karvinej, dňa 21. 2. 2008 uviedol, že osobne nevidel odovzdanie peňazí povinnou p. M. V. (č.   l.   475).   Svedkyňa J.   I.   vo svojej výpovedi,   spísanej v zápisnici dožiadaným súdom, Okresným súdom Trebišov (na č. l. 473), dňa 15. 2. 2008 uviedla, že pri odovzdaní peňazí bol prítomný aj ďalší svedok, Ing. J. K. Svedka Ľ. B. svedkyňa neuviedla. V rozpore s tvrdením   svedkyne   J.   I.   je   tvrdenie   svedka   Ing.   J.   K.,   ktorý   vo   svojej   výpovedi,   na pojednávaní konanom dňa 13. 6. 2008 na tunajšom súde (na č. l. 490), uviedol, že „nikdy nebol pri žiadnom fyzickom odovzdávaní peňazí, či bankoviek K. pánovi V.“

Navyše   povinná   v   konaní   nepreukázala   na   úhradu   akých   dlhov   mala   byť   suma 760.000,- Sk použitá, t. j. či uhrádzala aj pohľadávku, ktorá je predmetom tohto exekučného konania, komu a z akého dôvodu. Na základe uvedeného preto súd na dôkaz výpoveďami týchto svedkov neprihliadol.

Súd neprihliadol ani na výpoveď svedkyne JUDr. S., ktorá mala byť prítomná pri tom, keď P. I. žiadal povinnú, aby uhradila dlh, ktorý už nemala, pretože v čase, kedy k tomuto stretnutiu došlo (niekedy v čase po podaní námietok) bola povinnou v exekučnom konaní K. K., ktorá dovtedy túto skutočnosť v exekučnom konaní nenamietala. Bolo by totiž nelogické, aby oprávnený žiadal o zmenu dlžníka, keď povinnou v exekučnom konaní bola od začiatku K. K.»

V   ďalšej   časti   odôvodnenia   okresný   súd   hodnotil   skutočnosť,   či   v   konaní   bolo preukázané   tvrdenie   sťažovateľky   o   tom,   že   došlo   k   zániku   dlhu   splynutím   práva a povinnosti, pričom v tejto súvislosti uviedol:

„Podľa   ust.   §   584   OZ   ak   akýmkoľvek   spôsobom   splynie   právo   s   povinnosťou (záväzkom) v jednej osobe, zanikne právo i povinnosť (záväzok), ak zákon neustanovuje inak.   Splynutie   (konsolidácia)   teda   spočíva   v   spojení   veriteľstva   a   dlžníctva   z   určitého záväzku v jednej osobe. Následok splynutia spočíva v tom, že záväzok zaniká okamihom splynutia. Tým) že právo a povinnosť z toho istého záväzku splynú v jednej osobe, záväzok zaniká, pretože veriteľ nemôže byť súčasne sám sebe dlžníkom, a dlžník sám sebe veriteľom. Pokiaľ sa jedná o posúdenie argumentov povinnej o tom, že po vydaní rozhodnutia došlo   k   zániku   vymáhanej   pohľadávky   splynutím   (keď   sa   M.   V.,   ktorý   mal   byť   podľa tvrdenia   povinnej   novým   dlžníkom   stal   zároveň   veriteľom   predmetnej   pohľadávky),   už vzhľadom na vyššie uvedené vyznievajú nelogicky.

Vychádzajúc zo záverov vykonaného dokazovania v tomto smere súd nepovažoval za potrebné vykonať dôkaz ďalšími listinami, ani navrhovanými svedkami.

Na   základe   uvedeného   súd   dospel   k   záveru,   že   neboli   zistené   skutočnosti predpokladané zákonnými ustanoveniami § 57 ods. 1 Exekučného poriadku na zastavenie exekúcie.   Keďže   vykonaným   dokazovaním   neboli   zistené   žiadne   okolnosti,   ktoré   by zastavenie   exekúcie   odôvodňovali,   súd   považuje   tvrdenia   povinnej   o   zániku   vymáhanej pohľadávky za nedôvodné a jej návrh zamietol.“

Základom argumentácie sťažovateľky v tejto časti sťažnosti je v zásade jej nesúhlas s právnym   názorom   okresného   súdu,   pričom   všeobecne   argumentuje   tým,   že   podľa   jej názoru preukázala, že v tomto prípade došlo k pristúpeniu k záväzku, prípadne k splynutiu práva   a   povinnosti.   Namietala   tiež,   že   okresný   súd   neprihliadol   na   niektoré   vykonané dôkazy (výpovede svedkov JUDr. S., Ľ. B. a J. I.).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   žiadosti sťažovateľky z 9. decembra 1999 na zastavenie exekúcie po vrátení veci krajským súdom na základe uznesenia č. k. 16 Co/486/2001-143 z 28. februára 2002 nie je svojvoľný, teda arbitrárny, je v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi s tým, že okresný súd rešpektoval právny názor krajského súdu ako odvolacieho súdu (§ 226 OSP), vykonal dokazovanie   zamerané   na   sporné   skutočnosti,   ktoré   uviedol   krajský   súd   v   odôvodnení svojho   uznesenia,   okresný   súd   následne   svoje   závery   primerane   odôvodnil.   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   judikatúru,   v   ktorej   konštatoval,   že   postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a rozhodnutím okresného súdu.

Námietky sťažovateľky sú všeobecné, týkajú sa len jej presvedčenia o tom, že zistený skutkový stav je potrebné odlišne právne posúdiť, pričom namieta aj to, že okresný súd neprihliadol   na   niektoré   vykonané   dôkazy.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na odôvodnenie namietaného uznesenia okresného súdu, ktoré rekapituluje všetky vykonané dôkazy.   Okresný   súd   uvádza,   ktoré   skutočnosti   mal   na   základe   vykonaných   dôkazov za preukázané.   Rovnako   tak   okresný   súd   v   odôvodnení   vysvetľuje   dôvody,   pre   ktoré neprihliadol na niektoré vykonané dôkazy. Následne uvádza právne závery, ktoré vyvodil zo zisteného skutkového stavu.

Ústavný súd konštatuje, že právne závery, ktoré okresný súd vyvodil zo zistených skutkových   okolností,   predstavujú   jeden   z   možných   spôsobov   právneho   hodnotenia zisteného   skutkového   stavu.   V   procese   zisťovania   skutkového   stavu   a   jeho   právneho hodnotenia   ústavný   súd   nezistil   prvky   arbitrárnosti,   teda   svojvôle.   Okresný   súd v napadnutom uznesení primerane odôvodnil svoje závery, preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnené,   jeho závery sú   logické   a vyplývajú z výkladu   platnej právnej úpravy. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,   že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a   význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu predmetný   právny   výklad   príslušných   ustanovení   Exekučného   poriadku,   Občianskeho zákonníka   a Občianskeho   súdneho   poriadku   okresným   súdom   takéto   nedostatky nevykazuje.

Z   uvedených   dôvodov   je   sťažnosť   sťažovateľky   zjavne   neopodstatnená pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom a uznesením okresného súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012