znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 80/2010-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. februára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   B.,   D.,   vo veci   namietaného   porušenia   jeho   práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 19 C 4/2005 z 15. júna 2009   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn.   8 Co 294/2009 zo 16. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. decembra 2009 doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 19 C 4/2005 z 15. júna 2009 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“) v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 294/2009 zo 16. októbra 2009 (ďalej aj „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že okresným súdom bol pod sp. zn. 19 C 4/2005 vedený spor sťažovateľa proti obchodnej spoločnosti S., a. s., a obchodnej spoločnosti G., a. s. (ďalej len „odporca   v 2. rade),   o   náhradu   škody.   Okresný   súd   na základe   späťvzatia   návrhu sťažovateľa   z 9.   júna   2009,   v ktorom   sťažovateľ   žiadal   konanie   zastaviť   a nepriznať účastníkom konania náhradu trov konania, na pojednávaní uskutočnenom 15. júna 2009 konanie zastavil. Zároveň rozhodol, že sťažovateľ je „povinný zaplatiť odporcovi v 2. rade trovy konania vo výške 865,79 Eura k rukám JUDr. K. Š., advokáta...“.

Sťažovateľ sa proti uzneseniu okresného súdu odvolal a žiadal ho zmeniť tak, že nie je   povinný   nahradiť   odporcovi   v 2.   rade   trovy   konania.   Taktiež   žiadal   zmeniť   výrok o zastavaní konania voči odporcovi v 2. rade tak, aby bol odmietnutý jeho žalobný návrh vo vzťahu k nemu. Krajský súd v odvolacom konaní uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ   namieta,   že   okresný   súd   v jeho   veci   vydal „nesprávne   a preto nespravodlivé rozhodnutie“, keď ho zaviazal nahradiť trovy konania odporcovi v 2. rade. Okrem   iného   okresnému   súdu   vyčíta,   že nesprávne   postupoval,   keď „pripustil   zámenu odporcu v druhom rade v tom zmysle, že namiesto G., k. s., B., súd označil ako odporcu G., a. s.,   voči   ktorému  ...návrh   nepodal...“,   že   vyhovel   až   jeho   opakovanej   žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov a ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov, a napokon aj to, že vyhovel jeho opakovaným žiadostiam o zrušenie rozhodnutia, ktorým mu   bol   ustanovený   advokát,   až   po   troch   rokoch   od   jeho   prvej   žiadosti.   Podľa   názoru sťažovateľa mal okresný súd jeho žalobu zamietnuť hneď po jej podaní, keď musel zistiť, že žalobný   návrh   je   zle   sformulovaný   a zle   uplatnený,   a nie   využiť „právnu   nevedomosť navrhovateľa“ a pokračovať   v konaní.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   konanie   okresného   súdu   je postihnuté   aj   celým   radom   ďalších   nedostatkov,   ktoré   podrobne   rozoberá.   Podľa sťažovateľa tým, že krajský súd potvrdil uznesenie okresného súdu, nerozhodol správne a spravodlivo a v dôsledku toho porušil aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V konaní pred ústavným súdom sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil uznesenie okresného súdu   z 15. júna 2009 v časti „o   náhrade trov právnemu zástupcovi odporcu v 2. rade   s tým   že,   vysloví   tiež   neplatnosť   uznesenia   odvolacieho   Krajského   súdu v Bratislave pod sp. zn. 8 Co 294/2009-120 zo dňa 16. októbra 2009“. Ďalej sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zaviazal okresný súd vyplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v nevyčíslenej sume „s prihliadnutím na to, že mám vyplatiť právnemu zástupcovi odporcu v 2.   rade   trovy   právneho   zastúpenia   865,79   eur.   Prosím,   aby   v priznanej   výške zadosťučinenia   v peňažnom   vyjadrení   bola   vynaložená   aj   námaha,   ktorú   som   musel vylonažiť v odvolacom konaní, ako aj v konaní pred ústavným súdom v záujme dosiahnutia správneho rozhodnutia. Tiež s prihliadnutím na paušálne výdaje spojené s konaním na súde prvého   stupňa,   na   odvolacom   krajskom   súde   a v konaní   pred   ústavným   súdom,   ako   aj s prihliadnutím na to, že zjednanie nápravy bolo pre mňa neprimeranou záťažou vzhľadom na   môj   vážny   a zlý   zdravotný   stav   s tendenciou   zhoršovať   sa,   ktorého   nepriaznivosť potvrdili ako súd prvého stupňa, tak odvolací súd a o ktorom je založená časť dokumentácie pozostávajúcej z lekárskych správ aj v súdnom spise Okresného súdu Bratislava I vo veci 19 C 4/2005.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným   zákonom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   a   záväzkoch   alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

1.   Predmetom   sťažnosti   je   v   prvom   rade   tvrdenie   sťažovateľa,   že   uznesením okresného súdu, ktorým bolo zastavené prvostupňové konanie a bola mu uložená povinnosť uhradiť odporcovi v 2. rade trovy konania, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   uvedeným   konštatuje,   že   na   prerokovanie   tej   časti sťažnosti, ktorá sa týka označeného prvostupňového konania (resp. jeho rozhodnutia), nie je daná   právomoc   ústavného   súdu.   Z   citovaného   čl. 127   ods. 1   ústavy   totiž   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bolo   prípustné   odvolanie   ako   riadny   opravný prostriedok, o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. To znamená, že právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal krajský súd v odvolacom konaní.   Tým   je   zároveň   vylúčená   právomoc   ústavného   súdu,   čo   zakladá   dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namieta aj porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil podľa jeho názoru nesprávne rozhodnutie okresného súdu.

Ústavný   súd   aplikujúc   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru skúma, či konanie ako celok bolo spravodlivé, a nie je zásadne oprávnený a povinný posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred   všeobecnými súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké   právne závery zo skutkového stavu súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov   súdom,   prípadne   sa   dožadovať   ním   navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá   účastník   konania   (II. ÚS 3/97,   II. ÚS 251/03).   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takéhoto   výkladu   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Ústavný súd už vo svojej judikatúre uviedol, že aj rozhodnutiami o trovách konania možno zasiahnuť do základných práv a slobôd, predovšetkým do práva na súdnu ochranu (II. ÚS 56/05),   a teda   aj do   práva na spravodlivé   súdne   konanie upravené v čl. 6   ods. 1 dohovoru.

Zmyslom   a účelom   náhrady   trov   konania   v konaní   pred   všeobecným   súdom   je poskytnúť úspešnému účastníkovi náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť,   ak   by   tu   nebolo   konanie   pred   všeobecným   súdom.   Výnimky   z tohto   pravidla musí ustanoviť   zákon   (čl. 46   ods. 4   a čl. 51   ods. 1   ústavy).   Aj   tieto   výnimky   sa   musia uplatňovať len za splnenia všetkých zákonom ustanovených podmienok a skôr reštriktívne (II. ÚS 31/04).

Sťažovateľ sa podaním odvolania domáhal zrušenia rozhodnutia súdu prvého stupňa z takmer identických dôvodov, ako sú uvedené aj v jeho sťažnosti podanej ústavnému súdu. Krajský súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu týchto dôvodov (teda aj vo vzťahu   k výroku   o zastavení   konania,   ako   aj   náhrady   trov   konania)   a   zistil,   že sťažovateľ   podaním „zo   dňa   27.   3.   2006   na   rozšírenie   účastníkov   konania   na   strane odporcu o G., k. s..., B., ktorého označenie na výzvu súdu zo dňa 13. 12. 2006 správne upravil písomným podaním zo dňa 2. 1. 2007 ako G., k. s..., B... Z výpisu z obchodného registra je zrejmé,   že od 21.   6.   2006 došlo   k zmene právnej formy pôvodne   označenej obchodnej spoločnosti G., k. s.,... na obchodnú spoločnosť G., a. s., ktorú pripustil ako účastníka   konania   na   strane   odporcu   v 2.   rade   súd   prvého   stupňa   uznesením   zo   dňa 19. 1. 2007 č. k. 19 C 4/2005, proti ktorému navrhovateľ odvolanie nepodal. Z uvedeného je nepochybné,   že   súd   prvého   stupňa   pripustil   do   konania   ako   odporcu   v 2. rade navrhovateľom   označeného   účastníka   konania,   s ktorým   na   základe   právoplatného uznesenia   o pripustení   do   konania   na   strane   odporcu   ďalej   pokračoval   v konaní   ako s odporcom v 2. rade.“.

Na   základe   uvedeného   dospel   krajský   súd   k   názoru,   že   neobstojí   námietka sťažovateľa, „že   jeho   návrh   na   rozšírenie   účastníkov   konania   smeroval   voči   inému subjektu, než aký súd pripustil do konania na strane odporcu v 2. rade“.

Podľa   názoru   krajského   súdu   nepochybil   okresný   súd   ani   v tom, „keď   naďalej pokračoval   v konaní   o riadnom   návrhu   navrhovateľa,   ktorým   sa   domáhal   zaplatenia odškodnenia odporcom v 2. rade vo výške 300.000 Sk spolu s úrokom z omeškania, pretože neboli dané zákonné podmienky pre odmietnutie podania postupom podľa ust. § 43 O. s. p. V konečnom dôsledku správne súd prvého stupňa vyhodnotil podanie navrhovateľa zo dňa 5. 5. 2009 v spojení s podaním jeho právneho zástupcu zo dňa 8. 6. 2009 ako späťvzatie návrhu,   a preto   postupoval   správne,   keď   konanie   aj   voči   odporcovi   v 2.   rade   v celom rozsahu zastavil podľa ust. § 96 ods. 1, 3 O. s. p.“.

Krajský súd v napadnutom uznesení taktiež skonštatoval, že okresný súd správne založil svoje rozhodnutie v časti náhrady trov konania o § 146 ods. 2 prvú vetu Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), pre aplikáciu ktorého boli splnené zákonné predpoklady v podobe procesného zavinenia sťažovateľa na zastavení konania, keď k späťvzatiu návrhu sťažovateľa   nedošlo   pre   správanie   odporcu   v 2.   rade,   a taktiež   preskúmal   aj   výšku priznaných trov a zistil, že ich vyčíslenie je správne.

Krajský   súd   podrobne   odôvodnil,   prečo   neaplikoval   § 150   ods. 1   OSP,   použitia ktorého sa dovolával sťažovateľ, keď uviedol:

„Použitie uvedeného ustanovenia zákona musí zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho   prípadu,   musí   mať   výnimočný   charakter   a má   slúžiť   k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Zároveň má za cieľ motivovať účastníka k tomu, aby čo najskôr predkladal   súdu   rozhodujúce   skutočnosti   a dôkazy   v záujme   efektívneho,   plynulého a hospodárneho priebehu konania, v opačnom prípade ho môže stíhať procesný následok v podobe   nepriznania   náhrady   trov   konania.   Ide   o výnimku   zo   zásady   zodpovednosti za výsledok a zo zásady zodpovednosti za previnenie. Jeho aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody osobitného zreteľa opodstatňujúce nepriznanie náhrady trov konania celkom alebo sčasti. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci (charakter   konkrétneho   konania   alebo   konkrétnej   procesnej   situácie   účastníkov),   ako aj v okolnostiach na strane účastníka konania.

Pri okolnostiach na strane účastníka je potrebné pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery u všetkých účastníkov konania. Treba tiež zohľadniť okolnosti, ktoré viedli k uplatnenému nároku, ako aj   prihliadnuť   na   postoj   účastníkov   konaní.   Sociálnu   situáciu   účastníkov   je   potrebné posudzovať   komplexne.   Pri   druhom   z uvedených   dôvodov   môžu   nastať   dôvody   hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k určitému druhu konania, resp. za určitej procesnej situácie. Okolnosti konkrétneho prípadu treba zvažovať nielen na strane toho, v ktorého prospech sa má uvedené ustanovenie použiť, ale aj na strane toho, komu inak patriaci nárok nemá byť priznaný aj so zreteľom na to, či možno od neho spravodlivo požadovať, aby trovy konania znášal bez nároku na ich náhradu, aj keď mal v konaní úspech.

Navrhovateľ   sa   dovolával   použitia   ust.   § 150   ods. 1   O. s. p.   na   rozhodnutie o náhrade trov konania s poukazom na jeho nepriaznivý zdravotný stav, osobné a majetkové pomery. Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ je poberateľom starobného dôchodku, jeho   zdravotný   stav   je   nepriaznivý,   nemá   iný   majetok,   avšak   je   naďalej   držiteľom živnostenského oprávnenia a vedie viaceré súdne spory a sám poukázal vo svojom doplnení odvolania na zmätočnosť svojho návrhu podaného voči odporcovi v 2. rade. Vzájomným vyhodnotením uvedených skutočností dospel odvolací súd k záveru, že tieto nepredstavujú také   dôvody   osobitného   zreteľa,   ktoré   by   svojou   povahou,   závažnosťou   a významom zakladali   výnimočnosť   aplikácie   uvedeného   ustanovenia   zákona.   Z obsahu   spisového materiálu nevyplýva, že by odporca v 2. rade zanedbal niektorú svoju povinnosť v súvislosti s tvrdením   rozhodujúcich   skutočností   a predkladaním   dôkazov   na   ich   preukázanie. S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že neobstoja tvrdenia navrhovateľa z hľadiska predpokladov významných pre výnimočné uplatnenie ust. § 150 O. s. p.“

Ústavný   súd   uvádza,   že   nemá   pozíciu   opravnej   inštancie   voči   rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. III. ÚS 238/08, I. ÚS 32/09). Úlohou ústavného súdu v tomto prípade nie je posudzovať, či okresný súd (resp. krajský súd) mal odporcovi v 2. rade priznať náhradu trov právneho zastúpenia,   resp.   odmietnuť   žalobný   návrh   podaný   voči   nemu,   ale   či   jeho   rozhodnutie vyhovuje požiadavkám, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 dohovoru. Preto úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či rozhodnutie krajského súdu nie je arbitrárne a zjavne neodôvodnené. Po   preskúmaní   namietaného   rozhodnutia   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   krajský   súd reagoval   na   každý   argument   sťažovateľa   uvedený   v odvolaní,   ktorý   bol   podstatný   pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia okresného súdu, svoje rozhodnutie dostatočne odôvodnil, uviedol, podľa   ktorých ustanovení Občianskeho súdneho poriadku   postupoval a ako ich aplikoval   na zistený   skutkový   stav.   Skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   nemožno označiť za svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný   súd   vo   svojej   stabilnej   judikatúre   uvádza,   že   postup   súdu   vychádzajúci z aplikácie   konkrétnej   zákonnej   procesnoprávnej   úpravy   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie základného práva nemožno považovať neúspech v konaní, pretože obsahom práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nie   je   záruka,   že   rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať za jeho porušenie nevyhovenie návrhu v konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/97).

Pokiaľ sťažovateľ vzniesol v sťažnosti výhrady aj voči advokátom, ktorí mu boli v jeho   právnej   veci   ustanovení   okresným   súdom,   tvrdiac   predovšetkým,   že   nechránili dostatočne   jeho   záujmy, nepresadzovali   jeho   práva   a neriadili   sa   jeho   pokynmi,   teda nepostupovali v súlade s § 18 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č. 455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších predpisov (ďalej len „ zákon o advokácii“), ústavný súd poznamenáva, že ak sa sťažovateľ domnieva, že mu v dôsledku nekvalitného právneho zastúpenia bola spôsobená škoda,   má   možnosť   zvážiť,   či   v okolnostiach   daného   prípadu   neprichádza   do   úvahy uplatnenie nároku na jej náhradu podľa príslušných ustanovení zákona o advokácii (§ 26).

Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   uznesením   krajského   súdu sp. zn.   8 Co 294/2009   zo 16.   októbra   2009   a namietaným   porušením   práva   sťažovateľa na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   jeho   sťažnosť   v tejto   časti odmietol po jej predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   ústavný   súd   sa   už nezaoberal žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom ani ďalšími nárokmi, ktoré v sťažnosti uplatnil.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2010